Skutočnosťou je, že možno nič nové neprináša, avšak pravdupovediac – kto by chcel aby Dead Can Dance začalo hrať niečo úplne odlišné od toho, čo v minulosti. Na novom albume prevzal iniciatívu prevažne Brendan, no mne to akosi vôbec nevadí a priznám sa, že som rád, siaham skôr po jeho sólovkách, avšak netvrdím, že by som opovrhoval tak geniálnym hlasom ako je Lisin, ktorý ma ešte viac presvedčil o svojej sile a výnimočnosti práve vďaka živému vystúpeniu.
Setlist sa už na predchádzajúcich koncertoch zdal byť poriadne vyťažený a bolo z neho jasné, že dvojica má záujem prezentovať práve najnovší album Anastasis. Koncert sa začal niečo po pól deviatej. Nová športová aréna sa zaplnila množstvom nedočkavých fanúšikov (mladí, starí, ľudia v oblekoch, gotici, metalisti a kadekto iný). Vypredaná však nebola. Po zhasnutí veľkých svetiel nasledoval otvárací song najnovšieho albumu – Children Of The Sun.
Zvuk dával najavo, že sklamaný neodídem. Brendanov hlas sa rozliehal halou mysticky a vznešene. Samozrejme zvládal hrať na mandolíne a sem tam aj na varhanoch. Lisa stála za čínskym strunovým doskovým nástrojom zvaným yangqin a svoj prekrásny hlas mohla dokázať hneď v druhej skladbe, rovnako patriacej do nového albumu – Anabasis. Nasledoval prvý song z ich predošlej tvorby. Už po úvodných tónoch a následnej Lisinej hre na yangqin ľudia nadšene začali tlieskať. Rakim bol i pre mňa jeden z najkrajších momentov celého koncertu. I preto pre mňa nasledujúca skladba Kiko vyznela už menej atraktívne. Po nej odchádza Lisa do zákulisia a Brendan do mikrofónu hlási príchod skladby mimo diskografie Dead Can Dance. Jedná sa o starovekú skladbu Lamma Bada. V tejto piesni Brenda zaujme svojou hrou na netradičnej 8-strunovej gitare. Ďalšími skladbami v poradí sú opäť dvojica z nového albumu – Agape a Amnesia. Na druhú menovanú som sa obzvlášť tešil ako na jeden z vrcholov albumu Anastasis, sklamalo ma avšak zvukovým podaním – mohutný zvuk klávesov na albume naživo nevyznel a to ubralo na dramatickosti skladby. Nešlo však o vinu kapely, hudobníci odviedli prácu vynikajúco.
Nasledujú skladby Sanvean, Nierika a následne Opium. Už beztak nadšené a burcujúce publikum ešte viac potešili legendárnou skladbou z ešte legendárnejšieho albumu The Serpent´s Egg – The Host Of Seraphin. Brendan následne predvádzal hru a spev v skladbe Ime Prezakias. Lisa, a dovolím si tvrdiť, že i klávesáčka, následne očarilo svojím spevom v skladbe Now We Are Free z veľkofilmu Gladiátor. Poslednú skladbu ukončil Brendan Perry poslednou skladbou na albume Anastasis – All In Good Time. Človek si v nej uvedomuje, že najtemnejšie ambientné prvky v kapele patria predovšetkým Perrymu. Skladba ma na albume natoľko neočarila, avšak naživo mala neopísateľnú – zahmlenú, hlbokú a mrazivú atmosféru, ktorá bola podporená navyše nižším osvetlením a navodením atmosféry prečudesnej noci.
Po mohutnom potlesku, standing ovation a hlučnom dupote nadšených divákov prichádzajú (ne)mŕtvi znova na mystické pódium aby zahrali skladbu z 20 rokov starého albumu Into The Labyrinth s názvom The Ubiquitous Mr. Lovegrove. Publikum ich obdarúva stále veľkým potleskom aj po skladbe Dreams Made Flesh, kedy znova opúšťajú javisko. Nasleduje podľa mňa trocha menej výrazný cover skladby Song To The Siren v podaní Brendana Perryho, ktorý následne prevalcuje jeden z najvydarenejších skladieb nového albumu – Return Of The She-King, kde priestor dostáva každý jeden hudobník stojaci na pódiu. Za týmto úžasným predstavením musí nasledovať opätovné burcovanie publika v sport aréne. Kapela si to právom zaslúžila a vysiela na pódium už len samu Lisu spolu s klávesákom, aby odspievala pre mňa jeden z vrcholových songov večera – Rising Of The Moon, nie preto, že by som sa na ten moment zvlášť tešil, ale preto, že som práve nečakal ako geniálne dokáže táto žena narábať so svojím hlasom, kedy v jednom momente človek udivene pozeral a krútil hlavou v zmysle hľadajúc ďalšiu osobu na javisku, ktorá vydáva ten odlišný hlas zo svojho hrdla, avšak bola to stále jedna osoba – grandiózna Lisa Gerrard, ktorá ukončila celé toto spirituálne vystúpenie vetou – I love you...O áno Lisa – We love you too, si pomyslel asi každý v aréne a mohol sa spokojne odobrať do svojho domova a spomínať na toto jedinečné vystúpenie, ktoré bolo až na pár menších chýb prekrásnym zážitkom. Hudobne, vizuálne, choreograficky muselo uspokojiť aj najnáročnejších divákov a keby sa aj našli diery v týchto momentoch, všetci mohli byť radi, že videli po dlhej dobe na jednom pódiu pokope ľudí, ktorí ovplyvnili hudobný svet svojím jedinečným spevom, hrou a skladateľským umením natoľko, že sa stali legendou.
Na záver by som sa v mene In Vivo magazínu chcel poďakovať Petrovi Guttenovi, ktorý nám tento nezabudnuteľný zážitok umožnil zažiť. Tí, ktorí sa koncertu zúčastnili, vedia, že sa o ňom píše a hovorí len veľmi ťažko – niekde sú slová totiž zbytočné.
-
Perexový obrázok: nevermindtheposers.files.wordpress.com
Tweet
Setlist sa už na predchádzajúcich koncertoch zdal byť poriadne vyťažený a bolo z neho jasné, že dvojica má záujem prezentovať práve najnovší album Anastasis. Koncert sa začal niečo po pól deviatej. Nová športová aréna sa zaplnila množstvom nedočkavých fanúšikov (mladí, starí, ľudia v oblekoch, gotici, metalisti a kadekto iný). Vypredaná však nebola. Po zhasnutí veľkých svetiel nasledoval otvárací song najnovšieho albumu – Children Of The Sun.
Zvuk dával najavo, že sklamaný neodídem. Brendanov hlas sa rozliehal halou mysticky a vznešene. Samozrejme zvládal hrať na mandolíne a sem tam aj na varhanoch. Lisa stála za čínskym strunovým doskovým nástrojom zvaným yangqin a svoj prekrásny hlas mohla dokázať hneď v druhej skladbe, rovnako patriacej do nového albumu – Anabasis. Nasledoval prvý song z ich predošlej tvorby. Už po úvodných tónoch a následnej Lisinej hre na yangqin ľudia nadšene začali tlieskať. Rakim bol i pre mňa jeden z najkrajších momentov celého koncertu. I preto pre mňa nasledujúca skladba Kiko vyznela už menej atraktívne. Po nej odchádza Lisa do zákulisia a Brendan do mikrofónu hlási príchod skladby mimo diskografie Dead Can Dance. Jedná sa o starovekú skladbu Lamma Bada. V tejto piesni Brenda zaujme svojou hrou na netradičnej 8-strunovej gitare. Ďalšími skladbami v poradí sú opäť dvojica z nového albumu – Agape a Amnesia. Na druhú menovanú som sa obzvlášť tešil ako na jeden z vrcholov albumu Anastasis, sklamalo ma avšak zvukovým podaním – mohutný zvuk klávesov na albume naživo nevyznel a to ubralo na dramatickosti skladby. Nešlo však o vinu kapely, hudobníci odviedli prácu vynikajúco.
Nasledujú skladby Sanvean, Nierika a následne Opium. Už beztak nadšené a burcujúce publikum ešte viac potešili legendárnou skladbou z ešte legendárnejšieho albumu The Serpent´s Egg – The Host Of Seraphin. Brendan následne predvádzal hru a spev v skladbe Ime Prezakias. Lisa, a dovolím si tvrdiť, že i klávesáčka, následne očarilo svojím spevom v skladbe Now We Are Free z veľkofilmu Gladiátor. Poslednú skladbu ukončil Brendan Perry poslednou skladbou na albume Anastasis – All In Good Time. Človek si v nej uvedomuje, že najtemnejšie ambientné prvky v kapele patria predovšetkým Perrymu. Skladba ma na albume natoľko neočarila, avšak naživo mala neopísateľnú – zahmlenú, hlbokú a mrazivú atmosféru, ktorá bola podporená navyše nižším osvetlením a navodením atmosféry prečudesnej noci.
Po mohutnom potlesku, standing ovation a hlučnom dupote nadšených divákov prichádzajú (ne)mŕtvi znova na mystické pódium aby zahrali skladbu z 20 rokov starého albumu Into The Labyrinth s názvom The Ubiquitous Mr. Lovegrove. Publikum ich obdarúva stále veľkým potleskom aj po skladbe Dreams Made Flesh, kedy znova opúšťajú javisko. Nasleduje podľa mňa trocha menej výrazný cover skladby Song To The Siren v podaní Brendana Perryho, ktorý následne prevalcuje jeden z najvydarenejších skladieb nového albumu – Return Of The She-King, kde priestor dostáva každý jeden hudobník stojaci na pódiu. Za týmto úžasným predstavením musí nasledovať opätovné burcovanie publika v sport aréne. Kapela si to právom zaslúžila a vysiela na pódium už len samu Lisu spolu s klávesákom, aby odspievala pre mňa jeden z vrcholových songov večera – Rising Of The Moon, nie preto, že by som sa na ten moment zvlášť tešil, ale preto, že som práve nečakal ako geniálne dokáže táto žena narábať so svojím hlasom, kedy v jednom momente človek udivene pozeral a krútil hlavou v zmysle hľadajúc ďalšiu osobu na javisku, ktorá vydáva ten odlišný hlas zo svojho hrdla, avšak bola to stále jedna osoba – grandiózna Lisa Gerrard, ktorá ukončila celé toto spirituálne vystúpenie vetou – I love you...O áno Lisa – We love you too, si pomyslel asi každý v aréne a mohol sa spokojne odobrať do svojho domova a spomínať na toto jedinečné vystúpenie, ktoré bolo až na pár menších chýb prekrásnym zážitkom. Hudobne, vizuálne, choreograficky muselo uspokojiť aj najnáročnejších divákov a keby sa aj našli diery v týchto momentoch, všetci mohli byť radi, že videli po dlhej dobe na jednom pódiu pokope ľudí, ktorí ovplyvnili hudobný svet svojím jedinečným spevom, hrou a skladateľským umením natoľko, že sa stali legendou.
Na záver by som sa v mene In Vivo magazínu chcel poďakovať Petrovi Guttenovi, ktorý nám tento nezabudnuteľný zážitok umožnil zažiť. Tí, ktorí sa koncertu zúčastnili, vedia, že sa o ňom píše a hovorí len veľmi ťažko – niekde sú slová totiž zbytočné.
-
Perexový obrázok: nevermindtheposers.files.wordpress.com
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok
Tweet
