1. Je to „mladá“ záhada
Územie bermudského trojuholníka bolo kvôli svojim zradným vodám* obávané stáročia, no pred rokom 1950 nikto netvrdil, že by sa tu dialo niečo záhadné či paranormálne. S „trojuholníkovou“ záhadou vyrukoval ako prvý Američan E. V. W. Jones v 17-stranovej knižke Bermuda Triangle a oživil ju o štrnásť rokov neskôr iný Američan Vincent Gaddis článkom v duchárskom magazíne Argosy. Do širokého povedomia sa tento moderný mýtus dostal až vďaka knihe The Bermuda Triangle (1974) spisovateľa Charlesa Berlitza, z ktorého do veľkej miery čerpala väčšina nadšencov záhad venujúcich sa bermudskému trojuholníku.



2. Územie je podrobne preskúmané
Tvar morského dna je dobre známy, rovnako ako jeho geologické podložie do hĺbky niekoľko kilometrov. Geológovia tu vykonali množstvo vrtov ako aj gravimetrických (meranie rozdielov v tiaži), seizmických a magnetometrických výskumov. Výsledok? Nenarazili na nič zvláštne či mimoriadne.

3. Množstvo prisudzovaných prípadov sa neodohralo v bermudskom trojuholníku
Berlitz a „záhadologická“ literatúra uvádza podrobnejšie ani nie 60 záhadných udalostí (niekedy sa nejasne spomína 40-50 ďalších), z ktorých sa ale iba 37 skutočne odohralo v bermudskom trojuholníku. Napríklad posledný záznam lodného denníku „lode duchov“ Mary Celeste udáva polohu 160 km západne od Azor. Ďalšie klasické prípady, ktoré sa tu nestali: zmiznutie lodí Bella (1854) a Freya (1902) a lietadiel York (1953) a Globemaster (1950).

4. Lode ani lietadlá sa oblasti nevyhýbajú
A nikdy tak nerobili. Oblasť bermudského trojuholníku sa vyznačuje jednou z najhustejších dopravných sietí na svete!

5. Nedochádza tu k nadmernému množstvu katastrof ani zmiznutí
S ohľadom na hustotu lodnej premávky tu proti okoliu dochádza k nižšiemu počtu nehôd (potopení, zmiznutí..). Keby tu lode skutočne čelili väčšiemu riziku potopenia či zmiznutia, lodné poisťovacie spoločnosti by reagovali zvýšením poistného.

Ilustrácia (zahustene) vystihujúca romantické predstavy o bermudskom trojuholníku, ktoré však vôbec nie sú založené na realite.

6. Veľká väčšina „záhadných“ udalostí sa odohrala celkom inak, ako opisuje „záhadoloická literatúra“ alebo vôbec
Presnosť tvrdení Berlitza a ďalších „záhadológov“ možno overiť napríklad tak, že ich porovnáme s výpismi Lloydovho registra, čo je zborník najväčšej lodnej poisťovacej spoločnosti, alebo so záznamami Pobrežnej ochrany USA. Z porovnania vyplýva nasledovné:

Mmnohé udalosti sa nikdy nestali: píše sa o lodiach a lietadlách, ktoré nikdy neexistovali, alebo existovali, ale nikdy sa záhadne nepotopili ani nezmizli. Vymyslené príbehy však jeden autor nekriticky preberá od druhého. Napríklad desaťminútové zmiznutie lietadla spoločnosti National Airlines (prisúdené roku 1970), ktorého chronometre sa oneskorili oproti letiskovým hodinám presne o desať minút, a ktoré napokon pristálo na miamskom letisku. Záznamy letiska žiadnu podobnú udalosť nespomínajú, prípad prvýkrát zverejnil anonym v okultnom časopise Pursuit v roku 1970. Ďalšie „klasické“ záhady, ktoré sú fiktívne: zmiznutie lodí Ellen Austin (1881), Stavanger (1931), Elisabeth (1971) či lietadla Piper Apache (1962).

„Záhadne“ stratení sa našli: jachta Jilly Bean (1970). Podľa Berlitza v trojuholníku záhadne zmizol napr. námorník Bill Veriby, ktorého táto historka dosť pobavila.



Dramatické detaily protirečia záznamom a sú zrejme vymyslené: napr. SOS sprevádzané výkrikmi a zvolaním „Je to ako rana dýkou!“ (prípad lodi Raifuku Maru, 1925).

Dôležité fakty sú zamlčané:

mnohé lode, ktoré údajne náhle zmizli a nemali čas odoslať volanie o pomoc, podľa záznamov pred potopením hlásili závažné problémy alebo akútne nebezpečie, napr. loď Cotopaxi (1925).

o iných, ktoré boli nájdené bez posádky, záznamy uvádzajú, že kvôli rôznym problém, napr. s ovladánim lode, bola posádka evakuovaná iným plavidlom, napr. lode John and Mary (1931) a La Dahoma (1933)

nestali sa v dobrom počasí: pri mnohých „záhadných zmiznutiach“ sa tvrdí, že k udalosti došlo za dobrého počasia alebo sa počasie neuvádza, v skutočnosti k nim často došlo počas búrok a uragánov, napr. zmiznutie lodí Atalanta (1880), Raifuku Maru (1925), Cotopaxi (1925), Cyclops (1918, vrak tejto „záhadne zmiznutej lode“ sa podarilo objaviť), Suduffco (1926), Gloria Colita (1940), Witchcraft (1967); jácht Driftwood s džokejom El Sniderom (1948, plavidlo sa našlo, posádka bola zrejme „spláchnutá“),Connemara IV (1955), jachta Revonoc (1958) a Sandra (1950); lietadlo York (1953)

išlo o plavidlá vo veľmi zlom stave: tanker Southern Districts (1954), Marine Sulphur Queen (1963, potopená za silnej búrky, čo sa taktiež opomína), Sno Boy (1963, loď bola navyše preťažená)

7. Málo nových prípadov
Od konca sedemdesiatych rokov zbierku záhad bermudského trojuholníka obohatilo len pramálo nových. Stáva sa síce, že loď zmizne bez toho, aby vysielala SOS, ale zachráni sa posádka alebo jej časť. Alebo sa z núdzového volania darí ozrejmiť príčinu katastrofy.

8. Náhle zmiznutia nie sú nevyhnutne záhadné
Niektoré prípady môžu byť dielom poisťovacích podvodov, keď bolo plavidlo úmyselne potopené či zošrotované, alebo celkom prirodzených nešťastí. V januári roku 1976 náhle zmizla nákladná loď Berge Istra dlhá 314 metrov a plávajúca z Brazílie do Japonska. Svojho času to bolo jedno z najmodernejších plavidiel svojej doby, napriek tomu po sebe nezanechala trosky, nepodarilo sa zachytiť ani SOS posádky. Po 18 dňoch sa podarilo objaviť dvoch jej stroskotancov, ktorí vysvetlili, čo sa stalo. Loď sa roztrhla kvôli výbuchu strojovne a potopila sa tak rýchlo, že nestačila vyslať volanie o pomoc. Keby sa udalosť udiala v bermudskom trojuholníku a nemali by sme k dispozícii zachránených námorníkov, prípad by sa iste stal klasickou „nevysvetliteľnou záhadou“.

9. Trosky nie sú podmienkou
Dojem záhadnosti záhadologická literatúra rada zvyšuje zdôraznením, že po zmiznutej lodi či lietadle sa nenašli žiadne trosky. Nerátajúc fiktívne príbehy, z necelej päťdesiatky „klasických“ prípadov sa trosky podarilo objaviť v jedenástich prípadoch. Taktiež treba zdôrazniť, že šanca nájsť trosky po lodi či lietadle v búrlivom mori a často viac ako 24 hodín po katastrofe je prakticky nulová. Hľadanie vrakov pre zmenu sťažujú početné priepasti dna, ktorými sa počas búrok besnia silné morské prúdy. Ba čo viac, prakticky celý floridský šelf sa vyznačuje prúdením vody smerom do otvoreného oceánu.



10. Mystifikujú sa celkom prirodzené prírodné úkazy
Ktoré navyše (s jednou výnimkou) nie sú viazané na bermudský trojuholník. Hoci sú pomerne vzácne a zdanlivo exotické, nie sú ničím záhadné. Problém nastáva, keď bývajú zveličované a opradené výmyslami.

turbulencia za jasného počasia (clear-air turbulence): dokáže rozlomiť lietadlo napoly alebo ho zraziť do oceánu

modré diery: v skutočnosti sú to zatopené krasové útvary, ktoré vznikli počas poklesu morskej hladiny, ktorá sprevádzala ľadové doby

podmorská biminská stena: údajne morom zaplavený výtvor neznámej starej civilizácie (často sa spomínajú pôvodní obyvatelia Atlantídy), podľa odobratých vzoriek a vrtov ide o prírodný útvar, ktorý vznikol v dôsledku tendencie vápencov rozpadať sa na pravidelné bloky

vodné tornáda: tornádo na mori, vzácny, no celkom prirodzený jav

rôzne svetelné javy: napríklad exoticky pôsobiace elektrické výboje v atmosfére, niekedy podobné plameňom (Eliášov oheň), svetielkovanie (luminiscencia a fluorescencia) planktónu, ktoré kvôli vlnám a povahe prúdov vytvárajú ostro ohraničené útvary

elektrické javy: napríklad ojedinele, ale prirodzene vznikajúce bludné povrchové prúdy a skraty v elektrických obvodoch zapríčinené rýchlym ochladením vzduchu a kondenzáciou vodných pár, v niektorých prípadoch takéto javy vyvolali dojem, že bol elektrický prúd z plavidla „záhadne vysatý“, vzniká „tancovanie“ strelky elektromagnetického kompasu a iné javy

magnetické anomálie dna: sú reálne ale mimoriadne slabé, nejde o nič iné ako o opačnú orientáciu magnetických minerálov dna, ktoré utuhli v čase, keď sa severný magnetický pól nachádzal v blízkosti južného geografického pólu (Zem sa čas od času „prepóluje“, je to ale normálny úkaz); pásy s „opačnou“ orientáciou magnetických minerálov striedajú pásy s ich normálnou orientáciou na dne vo všetkých oceánoch

biela voda (whitings) – jav typický pre bermudský trojuholník ale dobre preskúmaný (hoci záhadológovia radi tvrdia opak); kvôli teplote vôd kryštalizujú ihličky aragonitu, ktorý vodu sfarbuje na bielo, v chladnejších vodách sa však rozpúšťajú

Záver

Podobne ako Bigfoot, aj bermudský trojuholník je moderná, takpovediac umelo vyrobená záhada. Väčšina populárnych nevysvetlieľných prípadov bermudského trojuholníka vznikla zhruba nasledovne: to, čo jeden z prvých veľkých propagátorov berdmudského trojuholníka (Berlitz) pri opise nepoplietol alebo nezveličil, to si celkom vymyslel. Neskoršie knihy od iných autorov nielenže jeho opisy nekriticky kopírovali, ale dokonca ich postupne prifarbovali a okrášľovali o nové „fakty“. A tak sa polorozpadnutá loď, ktorá sa potopila počas silnej búrky, postupne zmenila na priam nepotopiteľnú loď, ktorá išla ku dnu na úplne pokojnom mori (prípad lode SS Marine Sulphur Queen).


Z priestorových dôvodov sa dvom najikonickejším záhadám bermudského trojuholníku – „lodi duchov“ Mary Celeste a zmiznutiu 19. letky Avengerov - venujeme v samostatnom článku.

-

Poznámky:
* morské dno je tu komplikované, pozostáva z plytkých plošín, s tisíckami koralových útesov, číhajúcich nehlboko pod hladinou, ako aj náhlych priepastí a hlbokomorských priekop. Morské aj vzdušné prúdy sú tu komplikované, pričom systém Golfského prúdu vytvára nepravidelný vírivý tok, ktorý sa mení aj behom dňa a noci a dosahuje značné rýchlosti prúdenia. Tvoria ho dokonca stovky kilometrov dlhé nepravidelné laloky tečúce proti prúdu. Slabším lodiam dokáže zabrániť v plavbe dopredu, dokonca ich ťahá späť. Prúd zároveň ovplyvňuje počasie – na hranici teplých a studených vôd náhle vznikajú hmly. V roku je tu skoro 80 búrkových dní, z ktorých mnohé sú tropické cyklóny, takže z hľadiska počasia ide o veľmi rizikovú oblasť.

Zdroje:
Berlitz, Ch.: The Bermuda Triangle. 1974
Kusche, L.: The Bermuda Triangle Mystery – Solved. 1975
Kukal, Z.: Záhada bermudského trojuhelníku – Fantazie a skutečnost. Horizon, 1985.
Shermer, M. (ed.): The Skeptic Encyclopaedia of Pseudoscience. Skeptics Society, 2002.

Obrázky: public domain, užívateľ stránky DeviantArt Kuriddiw

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet