07.03.2016-07:48:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Zbúrané mýty
#Zdravie

Pesticíd, ktorý nezmyjete

Nejde o žiadne tajomstvo, a predsa sa o tom veľa nehovorí. Káva aj niektoré typy čaju obsahujú pomerne vysokú koncentráciu 1,3,7-trimetylxantínu. Ide o účinný herbicíd a insekticíd paralyzujúci a zabíjajúci hmyz a rastliny, ktoré s ním prídu do kontaktu.



U ľudí preukázateľne vyvoláva bolesti hlavy, úzkosť, podráždenosť, chvenie, kŕče, bolesti v hrudníku, tŕpnutie v ústach a na prstoch, nepravidelný tep, psychózy, zvracanie, hnačku... Doložené sú dokonca prípady, keď zavinil úmrtie (posledne Logan Steiner z Ohia v roku 2014).

Nielenže je tento pesticíd neurotoxický, zároveň patrí do obávanej kategórie endokrinných disruptorov. Ovplyvňuje činnosť podmozgovej žľazy a potláča vylučovanie dôležitého hormónu vasopresínu.

Podľa Envionmental Protection Agency je 25-násobne toxickejší ako pesticíd glyfosát. Kým ale prípadné rezíduá glyfosátu umyjete, 1,3,7-trimetylxantínu sa tak ľahko nezbavíte a končí vo vašej káve alebo čaji.

Aj keď sú bio.

Chemici to vedia, no nič s tým nerobia. Nehľadajte za tým žiadnu konšpiráciu. Genocída ľudstva sa (ani v tomto prípade) nekoná. Stačí uvažovať rozumom a nie emóciami.

Vlastne je celkom pravdepodobné, že kávu pijete práve kvôli tomuto účinnému insekticídu a herbicídu.

Poznáme ho totiž aj pod názvom kofeín.

Nie, nemusíte prestať s pitím kávy. Maximálna denná dávka kofeínu pre dospelého človeka dosahuje približne 400 mg, teda asi štyri šálky.

Nechceme démonizovať kofeín, ale poukázať na demagogické strašenie pesticídmi. Rôzne lifestylové magazíny či samozvaní (pseudo)odborníci na výživu totiž radi démonizujú konvenčne pestované plodiny práve kvôli pesticídom. A naopak, nekriticky vyzdvihujú ich drahšie „bio“ ekvivalenty. Niektoré z mýtov, ktoré šíria, sa tak vžili do povedomia verejnosti, že sa považujú za takmer samozrejmé.



Rozšírené mýty o pesticídoch

V prvom rade, nie je dôležité, či je zvyšok niektorého pesticídu na plodine prítomný (v skutočnosti obvykle ide len o rezíduá, teda zvyšky po biodegradácii), ale koľko ho tam je. Ako vieme od čias Paracelsa v 16. storočí, akákoľvek látka je v dostatočne vysokej koncentrácii smrteľne jedovatá (aj čistá voda).

„Neexistujú dôkazy, ktoré by spájali reziduá pesticídov s rakovinou u ľudí,“ upozorňuje profesor chémie a kritik mýtov o zdravej strave Joseph Schwarcz. „Áno, ak budete vysokými dávkami niektorých pesticídov kŕmiť zvieratá, môže to u nich spôsobiť rakovinu. Ale tieto dávky sú oveľa vyššie, než tie, ktorým sú vystavení ľudia. A mechanizmy, ktorými pesticídy zabíjajú hmyz sú celkom odlišné od mechanizmov, ktoré spôsobujú rakovinu.“

Netreba zabúdať, že aj pri pestovaní bio plodín je dovolené používať pesticídy, len nie syntetické. To však neznamená, že sú bezpečnejšie. Umelé chemické látky nie sú vo všeobecnosti viac toxické ako prírodné chemikálie. Polovica všetkých prírodných chemikálií je karcinogénna, pričom niektoré z najsilnejších jedov, ako botulotoxín, sú celkom prírodné.

No a v neposlednom rade, aj rastliny produkujú pesticídy. Takže či ich niečím postriekate/popráškujete alebo nie, pesticídov sa nezbavíte. Ale to nevadí. Pokiaľ nezvyknete tráviť dni olizovaním neumytého ovocia, o zdravie sa kvôli pesticídom báť nemusíte.



Mimochodom, pesticídy používané pri pestovaní bio plodín nie sú nevyhnutne menej škodlivé pre prírodné prostredie ako ich syntetické ekvivalenty. A aj keď sú na jednotku objemu menej toxické, kvôli nižšej efektivite sa ich často použije oveľa viac.

„Oveľa väčšiu hrozbu, ako sú rezíduá pesticídov, predstavuje kontaminácia baktériami, predovšetkým potenciálne smrteľnou E. coli 0157:H7. Zdrojom je používanie zvieracieho trusu na hnojenie,“ hovorí Schwarzc. „Plodiny preto treba pred konzumáciou vždy dôsledne umyť, a je jedno, či sú pestované konvenčne alebo bio.“ Ďalším rizikom je podľa odborníka rozšírenie húb, ktoré je umožnené nedostatočnou ochranou plodín. Niektoré, ako napríklad rod Fusarium, podľa Schwarcza produkujú chemikálie, ktoré sú mimoriadne jedovaté.

Hoci je to veľmi nepopulárne zistenie, najspoľahlivejšie typy vedeckých výskumov (systematické prehľady, metaštúdie, napr. TU alebo TU) konzistentne ukazujú, že bio plodiny a bio potraviny nie sú nutrične bohatšie (a ak, tak len do takej miery, že to pri reálnych možnostiach konzumácie nehrá žiadnu úlohu), ani zdravšie. Sú len drahšie.

Bio potraviny musia byť produkované bez použitia syntetických pesticídov, umelých hnojív, antibiotík alebo rastových hormónov.* „To znie ako farmárčenie pred sto rokmi. Vtedy, keď nakŕmenie populácie vyžadovalo, aby bolo 70 % obyvateľstva nejakým spôsobom zahrnutých do farmárčenia,“ pripomína profesor Schwarcz. „Úrody boli slabé, straty plodín kvôli hmyzu, hubám a burinám vysoké. Preto farmári uvítali zavedenie vedecky navrhnutých hnojív a pesticídov. A preto dnes 2 % populácie dokáže nasýtiť zvyšných 98 %.



Príspevok je voľným pokračovaním článku Vaša BIO kuracia polievka je plná karcinogénov.


-

Poznámky
* Hoci sa bio potraviny z marketingových dôvodov často nálepkujú ako prírodné (čo je, mimochodom, príklad používania logickej a argumentačnej chyby zvanej apel na prírodu), predstavujú výsledok celkom neprirodzeného systematického, tisícky rokov trvajúceho umelého kríženia, aké v prírodných podmienkach nie je reálne a kvôli ktorému len pramálo pripomínajú svoje skutočne „prírodné“ ekvivalenty. Ba čo viac, ako bio potraviny možno označiť aj plodiny, ktoré vznikli ako dôsledok laboratórneho navodzovania mutácií chemikáliami alebo radiáciou. Rovnako je dovolená celkom neprirodzená široká krížová hybridizácia, pri ktorej sa presúvajú obrovské množstvá génov medzi druhmi či rodmi, ktoré sú navzájom reprodukčne nekompatibilné. Na porovnanie, presun konkrétnych génov naprieč druhmi ako pri geneticky modifikovaných organizmoch (tzv. horizontálny transfér génov) sa bežne vyskytuje aj v prírode prostredníctvom vírusov - ľudia takto od vírusov získali 8 % svojej DNA.


Ďalšie zdroje::-S
Draco, M., Senapathy, K., Alsip, 2015. The Fear Babe: Shattering Vani Hari's Glass House. Senapath Press.
Trautman, N. M., 2001: Assessing Toxic Risk, Student's edition NSTA Prss. (prvá kapitola)
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail

Najčítanejšie za rok