Ak ste sa do týchto komentárov a diskusií začítali, pravdepodobne ste si všimli špecifiká ich obsahu: len málokedy sa prezentujú argumenty rôznych strán. Oveľa bežnejšia je zbierka invektív a nepodložených tvrdení, v ktorej je diskusia prakticky nemožná.

Vynechajme „armády trollov“¹ a iných platených diskutérov² (a nie, nemáme teraz na mysli nepodložené obvinenia zo strany konšpiračných teoretikov, že ich oponentov platia petrošekelmi židoreptiliáni) rôznych politických subjektov. U nich nemožno predpokladať možnosť nápravy ani snahu o vecnú diskusiu. Aj tak existuje veľa diskutérov, ktorých nikto neplatí a ktorí rôznym spôsobom - vedome alebo nevedome - neprospievajú diskusiám na internete.

Keď chýbajú brzdy

Čím je to spôsobené? Psychológ John Suler prišiel v roku 2004 so štúdiou, ktorá sa snaží vysvetliť správanie ľudí na internete. To je často značne odlišné od toho, ako sa ľudia správajú offline (naschvál nepíšem „v skutočnom živote“, pretože aj správanie na internete sa týka živých ľudí a máva skutočné dôsledky).

Suler hovorí o tzv. online dezinhibičnom efekte. Inak povedané o istej „strate zábran“, ak ľudia píšu online. Tá sa môže na jednej strane prejavovať relatívne neškodne, napríklad v podobe väčšej otvorenosti, vyjadrovaní osobných pocitov, želaní a obáv na internete, k čomu by sa v interakcii tvárou tvár neodhodlali. Na druhej strane sa to prejavuje aj malígnym teda toxickým správaním – vyhrážkami, hnevom, nenávisťou a pod. Suler pomenoval 6 faktorov, ktoré podľa neho stoja za zmeneným správaním na internete.

Disociatívna anonymita

Na internete majú ľudia možnosť skryť, kým v skutočnosti sú. Môžu oddeliť (disociovať) svoju online identitu a správanie od zvyšku ich životov. Online Ja sa stáva oddelené od offline Ja. To umožňuje neprevziať zodpovednosť za správanie na internete a človek môže dokonca sám seba presvedčiť, že jeho online Ja vlastne nie je on.

Neviditeľnosť

Na internete väčšinou iných ľudí nevidíme. Vidíme text alebo len obrázok, ktorý užívateľ prednastavil, aby ho reprezentoval. Často nevieme, či je človek vôbec online alebo čo online vykonáva. Ak aj nie sme anonymní (a teda naša identita nie je skrytá), často zostávame fyzicky neviditeľní. Táto „neviditeľnosť“ dáva ľuďom odvahu ísť na miesta, kam by inak nezavítali.

Ľudia sa nemusia obávať toho, ako vyzerajú alebo znejú, nemusia sa obávať ako znejú a vyzerajú iní ľudia. V offline svete by na nás mohlo zapôsobiť cudzie zamračenie, povzdych, unudenosť alebo kývanie hlavou. Ak sa nám online nedostávajú takéto indície nezáujmu alebo nesúhlasu, strácame zábrany.

Asynchronicita

Ľudia online nereagujú na iných vždy v reálnom čase. Reakcie môžu prísť o minúty alebo aj o mesiace. Ak sa nemusíme vysporiadať s okamžitou reakciou druhej strany, opäť strácame zábrany.

V offline živote nemôžeme zastaviť čas, ak si reakciou druhej strany nechceme alebo nemôžeme vypočuť. V offline živote sa v rámci interakcií s inými prispôsobíme spoločenským normám. Online máme možnosť niečo napísať (napr. osobné alebo nepriateľské) a potom „odísť“ podobne, ako keď niekto utečie z miesta autonehody.

Solipsistická introjekcia

Keďže ľudia sú na internete často anonymní a neviditeľní, vytvárame si obrazy druhých, s ktorými interagujeme online. Aj v offline živote si často predstavujeme konverzácie, ktoré sa neudiali alebo sa udiali inak – napr. si vymyslíme, čo sme mohli povedať a pod. V predstavivosti sme schopní povedať aj to, čo by sme inak nepovedali.

Podobný proces môže prebiehať pri online komunikácii, pretože pri písomnej komunikácii s nejakým anonymom túto osobu túto osobu vnímame nie na základe reality, ale našich vykonštruovaných predstáv, podobne ako pri konverzáciách v spomienkach alebo fantázii. Druhým ľuďom tak môžeme pripisovať vymyslené vlastnosti, ktoré nie sú skutočné. A pretože sa obvykle s anonymom na internete nikdy osobne nestretneme, naše výmysly o druhej osobe nemáme možnosť opraviť.

Disociatívna predstavivosť

Ak skombinujeme možnosť jednoducho utiecť alebo oddeliť svoju identitu (disociovať sa) od online správania a vnímanie iných používateľov na základe nami vykonštruovaných predstáv, získame ďalší faktor podieľajúci sa na strate zábran v spojení so správaním sa na internete. Vedome alebo nevedome si môžeme myslieť, že naše online alter egá sa nachádzajú v akomsi inom vesmíre oddelenom od požiadaviek a zodpovednosti offline sveta. Online fikciu oddeľujeme od offline faktu.

Emily Finchová (citovaná Sulerom, 2004), ktorá sa zaoberala štúdiom krádeže identity na internete, tvrdí, že ľudia môžu vnímať svoj online život ako druh hry, kde platia iné pravidlá a normy ako v každodennom živote. Keď vypnú počítač a vrátia sa do rutinného života, chcú sa vzdať zodpovednosti za svoj online „hrový“ život.

Samozrejme, čiastočne sa to prejavuje vo videohrách, ale neprejavuje sa to len tam. Aj zbieranie „likeov“ na sociálnych sieťach možno vnímať ako súťaženie v hre, kde je prezentovaná identita odlišná od offline identity.

Minimalizácia statusu a autority

V online prostredí je status človeka menej viditeľný ako v komunikácii tvárou v tvár. Autority môžu vyjadrovať svoj status a moc oblečením, slovníkom alebo znakmi prostredia v ktorom sa nachádzajú (napr. luxusným zariadením). V online prostredí tieto kľúče chýbajú, čo redukuje ich autoritu.

Na internete má často každý rovnakú možnosť vyjadriť svoje názory, nezávisle od pohlavia, statusu, rasy alebo bohatstva. V online prostredí prebieha komunikácia ako medzi seberovnými. Preto opadáva rešpekt voči autoritám a človek je viac náchylný prehovoriť, čo ale platí aj pre prejavy nepriateľstva.


Uviedli sme šesť faktorov, ktoré popísal Suler (2004), no existuje ešte množstvo rozdielov medzi jednotlivcami, ktoré môžu prispieť k tomu, že ľudia na internete strácajú do väčšej alebo menšej miery zábrany.

Trollovia a pseudo-trollovia

Uvedených 6 faktorov môže vysvetľovať, prečo sa ľudia správajú na internetových diskusiách otvorenejšie, s menšími zábranami, či už v dobrom alebo zlom. Ale čo vedie niektorých jednotlivcov k tomu, že cielene provokujú, urážajú, šikanujú alebo sa inak snažia narušiť vecnú diskusiu a rozrušiť iných účastníkov diskusie? Inak povedané, prečo sú niektorí ľudia internetovými trollmi?

Erin Buckelsová a jej kolegovia (2014) vo výskume na vzorke 1215 užívateľov internetu zistili, že internetoví trollovia sa vyznačujú znakmi takzvanej Temnej Tetrády, teda sú viac narcistickí, psychopatickí, machiavellistickí (manipulujú inými ľuďmi, aby dosiahli svoje ciele, bez ohľadu na morálku) a vyznačujú sa takzvaným všedným sadizmom, teda si užívajú kruté správanie voči druhým. A práve táto všedná krutosť bola najsilnejším prediktorom zaradenia do skupiny trollov.



Dalo by sa povedať, že časť ľudí chodí na internet s cieľom uspokojovať svoje sadistické tendencie. Vzhľadom na sociálnu povahu a anonymitu internetu tam zároveň môžu nájsť podobne zameraných ľudí, posilňovať sa vo svojom sadistickom správaní a koordinovať sa.

Nanešťastie, vo výskume sa ukázalo, že z rôznych skupín internetových užívateľov práve trollovia venovali najviac času internetovým diskusiám a najčastejšie do nich prispievali. Ak aj sadisti a trollovia netvoria väčšinu internetových používateľov, ich prítomnosť v diskusiách je zvýraznená ich väčšou aktivitou.

Ako to ale vyzerá s inými ľuďmi na internete? Prečo sa môžu diskusie zvrhnúť na hádky (flame war), hoci len určitá malá časť ľudí sa vyžíva v trollovaní?

Podľa výskumu Chenga a kolegov (2017) sa aj z bežného človeka môže stať troll, ak je vystavený trollovaniu v diskusii, ak je téma kontroverzná alebo/a ak má zlú náladu.

Dáta výskumu vychádzali z diskusií na stránke CNN a preukázali, že ak sa v diskusii predtým objavil troll (definovaný ako užívateľ, ktorý bol predtým označený za porušovanie noriem), stanovil tým atmosféru v diskusii, a tá sa ďalej niesla v duchu ďalšieho trollovania aj ľuďmi, ktorí k tomu inak sklony nemajú (na základe používateľského ID sa zisťovalo, či sa správanie opakuje).

Trollovia teda fungujú ako nákaza a postupne prispievajú k zhoršovaniu diskusií a aj k tomu, že sa toxické (malígne) správanie v komunite postupne posilňuje.

Zlá nálada môže byť daná napr. dňom v týždni, ale aj tým, že niekto môže mať jednoducho zlý deň. Kontroverznosť témy pre zmenu znamená, že vyvoláva emócie a vedie k väčšej názorovej polarizácii užívateľov, teda posunu smerom k extrémom a nadmernému zjednodušovaniu. Zjednodušovaniu a povrchnosti argumentácie zrejme napomáha aj obmedzujúca forma viacerých sociálnych médií (napr. limit na počet symbolov v správe na Twitteri a pod.).

Z niekoho sa teda môže stať troll aj bez vplyvu iných trollov, ale vplyvom nepriaznivej situácie alebo kontextu.

K nevalnej kvalite internetových diskusií pravdepodobne prispievajú aj niektoré naše sklony a klamy v uvažovaní. Mercier a Sperber (2011) hovoria napríklad o tom, že naše uvažovanie sa vyvinulo s cieľom presviedčania druhých o „našej pravde“, s cieľom získavania sociálnej dominancie. Nie s cieľom zisťovania objektívnej pravdy o svete. Máme tiež sklon inak pristupovať k informáciám podľa toho, či súhlasia a našimi presvedčeniami alebo nie – vyzdvihujeme a preceňujeme to, čo s nimi súhlasí a ignorujeme alebo zľahčujeme tie, ktoré s nimi nesúhlasia.



Podobne zrejme pristupujú ľudia aj k diskusiám na internete. Chcú presvedčiť iných o svojom názore a argumenty druhej strany neberú príliš vážne alebo ich zosmiešňujú.

Dá sa s tým niečo robiť?

Dosiahnuť, aby internetové diskusie boli vecné, sa môže zdať ako prakticky nemožné. Nie je to však celkom pravda.

Cheng a kolegovia (2017) navrhujú niekoľko možných riešení súčasného tragického stavu, najmä v súvislosti s tým, aby trollovia „nenakazili“ ostatných účastníkov diskusie.

Navrhujú napríklad limitovať rýchlosť odosielania príspevkov, aby užívatelia nereagovali okamžite, často v rozrušení. Alebo umožniť používateľom stiahnuť ich príspevky, ak si ich uverejnenie medzitým rozmysleli (a oľutovali). Tiež si myslia, že by mohlo pomôcť skrývanie nízko hodnotených príspevkov od trollov, aby iní diskutéri nenasledovali ich vzor.

S niektorými uvedenými intervenciami sa už možno stretnúť aj v diskusných sekciách na slovenských stránkach, je ale otázne do akej miery boli účinné.

Stránka nórskeho rozhlasu a televízie NRK sa pokúsila zvýšiť úroveň diskusií povinným krátkym kvízom, ktorý sa týka obsahu článku a ktorý musia ľudia správne zodpovedať, než môžu diskutovať pod článkami. Opatrenie odôvodnila skutočnosťou, že ľudia často komentujú bez toho, aby poznali obsah článku - prečítajú si len nadpis alebo pár viet. Účinnosť tohto kroku zatiaľ nie je známa.

Ďalšia možnosť je rozdávať „bany“ alebo zrušiť problémové komunity. Na stránke Reddit sa v roku 2015 rozhodli zrušiť subfóra, ktoré sa vyznačovali šikanujúcim alebo nenávistným obsahom. Tento krok bol rôzne spochybňovaný, ale v roku 2017 bude publikovaná štúdia (Chandrasekharan et al., 2017) ukazujúca, že bol účinný a značná časť užívateľov zverejňujúcich nenávistné príspevky odišla. Časť, ktorá zostala, prestala písať nenávistné príspevky. Samotní výskumníci však priznávajú, že nie je jasné, či boli opustené účty vytvorené na jedno použitie. Zdá sa tiež, že užívatelia zverejňujúci nenávistné príspevky sa iba presťahovali na inú stránku, mimo Reddit, kde sa mohli ďalej realizovať.

Odpoveď na otázku v názve sekcie teda znie: nevieme, či sa s tým dá niečo robiť. Istá úroveň moderácie diskusií a odstraňovanie trollov môže byť riešenie, ale na druhej strane na to doplatia iné stránky, prípadne im dajú priestor „alternatívni a nezávislí“ poskytovatelia platforiem na trollovanie.



-

Poznámky
1 Viac informácií: Web brigades (wikipédia), Fake Russian Facebook Accounts Bought $100,000 in Political Ads (NY Times)“
2 Viac informácií: Ukradnuté fotky, falošní blogeri: Aj takto sa robí marketing v prospech Smeru (MONO), Denník N zverejnil zoznam 50 falošných diskutérov podporujúcich Smer (O médiách)

Zdroje:
^{Buckels, E. E., Trapnell, P. D., & Paulhus, D. L. (2014). Trolls just want to have fun. Personality and Individual Differences, 67, 97–102. http://doi.org/10.1016/j.paid.2014.01.016
Chandrasekharan, E., Pavalanathan, U., Srinivasan, A., Glynn, A., Eisenstein, J., & Gilbert, E. (2017). You Can’t Stay Here: The Efficacy of Reddit’s 2015 Ban Examined Through Hate Speech. Proc. ACM Hum.-Comput. Interact, 1(2), 1–22. http://doi.org/10.1145/3134666
Cheng, J., Bernstein, M., Danescu-Niculescu-Mizil, C., & Leskovec, J. (2017). Anyone Can Become a Troll. Proceedings of the 2017 ACM Conference on Computer Supported Cooperative Work and Social Computing - CSCW ’17, 1217–1230. http://doi.org/10.1145/2998181.2998213
Mercier, H., &Sperber, D. (2011). Why do humans reason? Arguments for an argumentative theory. The Behavioral and Brain Sciences, 34(2), 57-74-111. http://doi.org/10.1017/S0140525X10000968
Suler, J. (2004). The Online Disinhibition Effect. CyberPsychology & Behavior, 7(3), 321–326. http://doi.org/10.1089/1094931041291295}

Pozri tiež

» Sprisahanie s cieľom ovládania vašej mysle
» Ako vyvracať dezinformácie? Prvá meta-analýza problému prináša tri rady
» Existuje východisko z ideologickej zaujatosti?
» Rozumné argumenty vs obhajoba nezmyslov: Aby diskusie neboli kabaretom či mínovým poľom

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet