Zdroje informácií o Ježišovom zmŕtvychvstaní

Keďže nekanonické evanjeliá sú spravidla oveľa neskoršie ako tie kanonické, a poznačené neskoršími tradíciami a pokračujúcim vývojom tých skorších, hlavným zdrojom informácií o historickom Ježišovi sú štyri kanonické evanjeliá.



Ev. podľa Marka - najstaršie, napísané okolo roku 65 - 70 (zhruba 35 - 40 rokov po Ježišovej smrti)
Ev. podľa Matúša – napísané okolo roku 80 - 85
Ev. podľa Lukáša – napísané okolo roku 80 - 85
Ev. podľa Jána – napísané okolo roku 90 - 95, Ježiša však zobrazuje celkom odlišne od skorších zdrojov, podľa väčšiny historikov nezachytáva historického Ježiša

V skutočnosti je situácia trochu zložitejšia. Matúš a Lukáš čerpali do veľkej miery z Marka, ako aj z iného spoločného zdroja, ktorý označujeme ako Q a ktorý iní evanjelisti nepoznali. Zároveň obe evanjeliá obsahujú unikátny materiál. Jeho zdroj sa označuje ako M pre Matúša a L pre Lukáša. Inými slovami, v štyroch evanjeliách máme k dispozícii materiál z celkovo piatich nezávislých zdrojov.

Evanjeliá nie sú najstaršími zachovanými písomnosťami, v ktorých sa hovorí o Ježišovi. Tými sú písomnosti apoštola Pavla z obdobia asi 20 - 30 rokov po Ježišovej smrti.¹ Literárnokritickými metódami² sa v textoch podarilo identifikovať staršie útvary, vyznania viery, spevy a básne, ktoré Pavol cituje, a ktoré sú datované v niektorých prípadoch do obdobia iba desať rokov od Ježišovej smrti. Pavlove písomnosti však nezmieňujú takmer žiadne Kristove skutky alebo výroky. Spomínajú iba jeho smrť a vzkriesenie.

Evanjeliá nenapísali očití svedkovia

Popredný expert na rané kresťanstvo a historik Novej zmluvy Bart Ehrman upozorňuje, že nasledovníci Ježiša, ako aj väčšina jeho bezprostredných priateľov, boli nevzdelaní a negramotní členovia najnižších spoločenských tried. Z tohto dôvodu sa z obdobia krátko po smrti historického Ježiša nezachovali žiadne písomnosti. A z tohto dôvodu autori evanjelií vychádzali z príbehov, ktoré o Kristovi kolovali ústnym podaním niekoľko dekád.

„Všetci vieme, čo sa deje s príbehmi, ktoré takto kolujú. Detaily sa menia, vymýšľajú sa nové príhody, udalosti sa zveličujú, pôsobivé rozprávania sa stávajú ešte pôsobivejšími,“ píše Ehrman. Apologéti (obhajcovia viery) niekedy namietajú, že kultúry založené na ústnych tradíciách sú pri sprostredkovaní svedectiev oveľa opatrnejšie. U nich sa vraj príbehy ústnym podaním nemenia a neskresľujú. Lenže antropológovia, ktorí takéto kultúry skúmali, zistili presný opak.³

Nielenže evanjeliá nenapísali očití svedkovia udalostí, ktoré opisujú. Ich autormi boli ľudia celkom odlišní od bezprostredných nasledovateľov Ježiša, vysoko vzdelaní a hovoriaci po grécky. Identita týchto autorov zostáva neznáma. Evanjeliá boli pôvodne anonymné texty - prisúdenie autorstva Lukášovi, Jánovi, Markovi a Matúšovi je neskoršou tradíciou.

Pri hodnotení dôveryhodnosti týchto textov treba brať do úvahy aj ďalšiu skutočnosť: príbehy, z ktorých evanjelisti čerpali a ktoré medzi ľuďmi kolovali, mali jeden hlavný účel. Tým nebolo podanie presných informácií, ale konvertovanie ľudí.

Rozporuplné vzkriesenie

Dozvedáme sa o Ježišovom zmŕtvychvstaní, nepochybne najdôležitejšej udalosti pre súčasné teologické chápanie Krista, z evanjelií jednoliaty, ucelený príbeh? Nie, presne ako v prípade jeho narodenia, aj teraz si protirečia prakticky v každom detaile, ktorý zmieňujú. Skúste si jednotlivé rozprávania porovnať sami. Nalistujte si nasledovné pasáže: Matúš 28, Marek 16, Lukáš 24 a Ján 20 - 21.

Kto ako prvý navštívil hrobku – bola to Mária Magdaléna sama ako tvrdí Ján, Mária s inou Máriou ako tvrdí Matúš? Dve Márie a Salome ako tvrdí Marek? Alebo dve Márie a skupinka žien ako tvrdí Lukáš? A čo balvan blokujúci vstup do hrobky? Matúš explicitne tvrdí, že bol na mieste, zostávajúce evanjeliá tvrdia pravý opak. A koho videli v hrobke? Podľa Matúša videli anjela, podľa Mareka muža a podľa Lukáša dvoch mužov. Podľa Jána po odchode z hrobky učeníkom okamžite porozprávali, čo v nej videli, no ostatné tri evanjeliá nesúhlasia. A čo im vlastne osoba alebo osoby v hrobke povedali? Ani v tom sa evanjeliá nezhodnú. Uvidia učeníci Ježiša ako v Matúšovi, Lukášovi a Jánovi, alebo nie, ako v Marekovi? A kde ho uvidia? Podľa Matúša iba v Galilei a podľa Lukáša iba v Jeruzaleme (podľa Lukáša učeníci zostávajú v Jeruzaleme a Galileu vôbec nenavštívia!).

„Musím zdôrazniť, že tieto protirečenia nemožno uviesť do súladu, jedine ak by ste použili obrovskú dávku imaginatívnej interpretatívnej gymnastiky takého typu, akú pri čítaní Biblie milujú fundamentalisti,“ zdôrazňuje Bart Ehrman.

Bol Ježiš pochovaný? Podľa Ehrmana nie

Bart Ehrman pripúšťa, že niektorí učeníci Ježiša zažili krátko po jeho smrti vízie, kvôli ktorým nadobudli dojem, že vstal z mŕtvych. Halucinácie sú však vcelku normálnym sprievodným javom trúchlenia po blízkych osobách, o to viac ak zomreli náhle alebo ich skon sprevádza silný pocit viny. Pravda, z perspektívy historického bádania je polemizovanie o tom, či tieto vízie (ak k nim skutočne došlo) boli alebo neboli halucináciami, bezpredmetné. Iná situácia je v prípade tradícií o prázdnom hrobe Krista, ktorý jeho nasledovníci vraj odhalili (a ktorý súvisí napr. aj s populárnou „záhadou“ Turínskeho plátna).



Ježišove mŕtve telo bolo údajne vyprosené od Piláta a neskôr pochované Jozefom z Arimatie (Marek 15,43). Jozef z Arimatie bol židovský aristokrat a člen Sanhedrinu, skupiny vysoko postavených židovských kňazov, starejších a pisárov. Takýto scenár je však podľa Barta Ehrmana veľmi nepravdepodobný, a to z viacerých dôvodov.

Sám Marek tvrdí, že všetci členovia Sanhedrinu usilovali o Ježišove ukrižovanie (14,55), všetci ho odsúdili a vyhlásili, že si zaslúži smrť (14,64). Ale potom zrazu Jozef riskuje (musel „nabrať odvahu“) a snaží sa o akt milosti, aby zaistil slušné pochovanie Ježišovho tela? „Podľa môjho názoru pochádza rozprávanie o súdení Ježiša z inej tradície ako rozprávanie o jeho pochovaní,“ konštatuje Ehrman.

Pavlove písomnosti (o dekády staršie ako evanjeliá) spomínajú Ježišovo vzkriesenie, ale nehovoria nič o Jozefovi z Arimatie či o pochovaní Ježišovho tela „rešpektovaným členom koncilu“. Pozoruhodný je predovšetkým fakt, že ho nespomína ani ešte pôvodnejšie (podľa historikov medzi kresťanmi už koncom prvej polovice 1. storočia široko rozšírené) vyznanie viery, ktoré Pavol cituje v 1 Kor 15, 3 - 5. „Ak by jeho autor o niečom takom vedel, určite by ho zahrnul,“ zdôrazňuje Ehrman narážajúc na skutočnosť, že toto starobylé vyznanie viery je pomerne podrobné, napr. menuje ľudí, ktorým sa Ježiš posmrtne zjavil. Bol ním istý Kéfas.

Najstaršie tradície, zachytené napr. v Skutkoch apoštolov 13,29⁴ alebo 1 Kor. 15,4, zmieňujú len pochovanie, ale nie kto Ježiša pochoval. Keďže všetky biblické tradície uvádzajú, že Ježiš nemal v Jeruzaleme príbuzných a že jeho nasledovníci zo scény ušli, Krista tam nemal kto pochovať. Vznik príbehu o zhovievavom členovi Sanhedrinu, v mladších tradíciách označenom ako Jozef z Arimatie, tento problém vyriešil. Uvedený vývoj zároveň výborne zapadá do dobre zdokumentovaných tendencií novších novozákonných tradícií zobrazovať niektoré negatívne postavy v pozitívnejšom svetle (Pilát, jeden z kriminálnikov ukrižovaných s Ježišom) a prisudzovať mená predtým neoznačeným postavám.

Podľa apologétov Rimania sňali Ježišovo telo z kríža v piatok večer preto, že na ďalší deň bol sabat, čím by porušili židovský zákon, alebo prinajmenšom Židov rozhnevali. „Neboli to Židia, kto zabil Ježiša, a tak Židia nemali žiadne slovo v tom, kedy ho Rimania zvesia z kríža. Rimania, ktorí Ježiša ukrižovali, nemali prakticky žiaden záujem nasledovať židovský zákon a žiaden záujem byť voči nim ohľaduplní,“ upozorňuje Ehrman, podľa ktorého práve naopak, v prípade ukrižovaných zločincov (Ježiš sa previnil voči štátu) neprejavovali žiadnu milosť či ohľaduplnosť. „Účelom ukrižovania bolo mučiť a ponížiť do najväčšej možnej miery,“ hovorí expert na rané kresťanstvo.

Rimania nedovolili pochovávať telá ukrižovaných trestancov. Podľa Ehrmana zo všetkých dostupných dôkazov vyplýva, že „Súčasťou poníženia bolo ponechanie tela na kríži preto, aby sa doňho pustili zdochlinožravé zvieratá.“ Slovami Johna D. Crossa, Ježišovo telo nikto nikdy nepochoval. Zožrali ho psy.

Neexistujú dôvody myslieť si, že by bolo telo Ježiša výnimkou. Podľa apologétov Rimania výnimočne dovolili popravených kriminálnikov pochovať. Apologéti sa pri tomto tvrdení odvolávajú na písomnosti Filóna z Alexandrie. No ako upozorňuje Ehrman, z jeho textu vyplýva, že išlo o ojedinelú výnimku, ústupok, ktorý Rimania urobili voči rodine zosnulého, ktorá mala zrejme vysoké konexie. Lenže Ježišova rodina ich nemala. „Ba čo viac, podľa našich najpôvodnejších tradícií sa ukrižovania nik z Ježišových príbuzných nezúčastnil, ani jeho matka,“ hovorí historik a dodáva, že výnimku ktorú Filón spomína, dovolili Rimania preto, že sa rímsky guvernér rozhodol uctiť narodeniny cisára, čo je situácia, ktorá nemá nič spoločné s Ježišovým ukrižovaním.

Pilát nebol voči Židom ústretový. Práve naopak, všetky historické dôkazy svedčia, že to bol neľútostný a násilný vládca, ktorý nebral žiaden ohľad na Židov a neprejavoval voči nim prakticky žiaden rešpekt (hoci ho neskoršie biblické tradície ako ústretového zobrazujú). Ako píše Crossan: „Pilát bol bežný druhotriedny rímsky guvernér, ktorý nebral ohľad na židovské náboženské zvyklosti a bežne používal brutálnu silu proti neozbrojeným protestujúcim davom.“

Záver

Čo teda možno o udalostiach, ktoré nasledovali po Ježišovom ukrižovaní, povedať z pohľadu histórie a biblickej kritiky? Istí si môžeme byť v tom, že evanjeliá už zo svojej podstaty nie sú dôveryhodným zdrojom informácií. Predstavujú neskorú kompiláciou rôznych, navzájom často nekompatibilných tradícií, ktorých účelom nebolo verné podanie histórie, ale presvedčiť ľudí o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych. Mnohé udalosti, ktoré opisujú, sú zrejme úplne vymyslené. Ako napríklad nájdenie prázdneho hrobu Ježiša. Navyše, je možné⁵, že Kristove telo nebolo nikdy pochované.


-

Poznámky
1 Paradoxne, evanjelisti podľa všetkého Pavlove písomnosti nepoznali.
2 Vytvárajú ucelené, precízne štruktúrované celky, s odlišnými gramatickými konštrukciami ako zvyšok textu. Navyše, možno ich z textu odstrániť bez toho, aby narušili jeho kontext.
3 Niekoľko klasických štúdií, napríklad Lordova The Singer of Tales (Harvard Univ. Press 1960) či Ongovu Orality and Literacy (Methuen, 1982)
4 Autor textu, ten istý ako autor Lukášovho evanjelia, podľa vlastných slov používal staré písomné a ústne tradície, viď Lukáš 1,1-4.
5 Scenár, že Ježiš nebol nikdy pochovaný, zatiaľ nie je medzi výskumníkmi zameranými na rané kresťanstvo konsenzom. Napr. v novembri 2014 na stretnutí americkej Spoločnosti pre biblickú literatúru, Ehrmanovu knihu recenzovali piati významní kresťanskí biblisti, pričom jeden z nich, evangelikán Craig Evans, tvrdenie ostro kritizoval. Ehrman na námietky, ktoré Evans na stretnutí či v neskorších článkoch predostrel, odpovedal priamo tam ako aj na svojom blogu (1, 2). Okrem iného vysvetlil, že si nemyslí, že tvrdenia v Craigových zdrojoch sú pre otázky Ježišovho pochovania relevantné alebo že tvrdia to, čo Evans naznačuje.

Zdroje
Crossan, J. D.: The Dogs Benath the Cross IN Jesus: A Revolutionary Biography (Harper One, 1994)
Ehrman, B.: How Jesus Became God. Harper One 2014
Martin, D.: Introduction to the New Testament History and Literature. Séria prednášok, Univerzita v Yale 2009
Sacks, O.: Hallucinations. Knopf, 2012

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet