Meniaci sa príbeh

Psychológ Charles Bartlett patril medzi prvých bádateľov skúmajúcich ľudské spomienky. Už v prvej polovici 20. storočia odhalil, že spomenúť si nie je to isté, ako keď sa pozrieme na starú fotografiu alebo video. Skôr ide o proces „imaginatívnej rekonštrukcie či konštruovania“.

„Spomenúť si neznamená znovu excitovať nespočetné množstvo fixovaných, neživých, fragmentárnych stôp,“ upozornil.



Bartlett zároveň vykonal viaceré pozoruhodné experimenty zamerané na otestovanie toho, čo nazýval „viacnásobné zopakovanie“.

V roku 1932 prezentoval účastníkom experimentu príbeh z folklóru amerických Indiánov a požiadal ich, aby mu ho v priebehu nasledovných niekoľko mesiacov niekoľkokrát vyrozprávali späť.

V pôvodnom rozprávaní dvaja členovia kmeňa Egulac lovili tulene popri rieke, keď začuli zvuky, ktoré považovali za zúrenie boja. Ukryli sa a krátko nato sa priblížilo kanoe s piatimi mužmi. Tí dvojicu požiadajú, aby im pomohla v boji. Jeden súhlasí, druhý nie a vracia sa domov. Po tejto pasáži začína byť dej mierne mätúci. V boji niekto počuje iného človeka označiť mužov za duchov. Muž, ktorý sa pridal k bojovníkom je zasiahnutý, ale nie je jasné, kto ho trafil a čím. Po návrate domov rozpovie svojim ľuďom, čo sa stalo, a povie, že bojoval s duchmi. Ráno na druhý deň mu niečo čierne vyjde z úst a on zomrie.

Príbeh bol nielen zvláštny, ale aj napísaný neobvyklým spôsobom, aby nebol ľahko pochopiteľný. Účastníci výskumu ho preto postupne menili. Ich verzie boli kratšie, priamočiarejšie, mnohé detaily sa stratili – predovšetkým tie, ktoré nedávali zmyslel.

Ibaže nedochádzalo len k zjednodušeniu. Zmeny boli oveľa zásadnejšie.

Menila sa celá povaha príbehu. Čoraz viac znel, akoby nebol len reprodukovaný, ale ako keby v skutočnosti pochádzal z kultúry rozprávača. Príbeh sa transformoval.

Duchovia sa v nových verziách stali nepriateľmi alebo spojencami, v oboch prípadoch centrálnymi postavami príbehu. Mnohí ľudia ich interpretovali ako nemŕtvych, hoci v pôvodnom príbehu slovo „duch“ označovalo meno klanu, do ktorého bojujúci muži patrili. V nových verziách sa o umierajúceho starali, lovci tuleňov sa zmenili na rybárov a rieka na zmenila na more. Z čiernej substancie, ktorá vytiekla z úst, sa stala duša unikajúca z tela alebo krvná zrazenina.

Približne po roku sa v príbehu objavili nové postavy, totemy a idey, ktoré originálu chýbali. Napríklad cesta sa transformovala do podoby náboženskej púte a smrť do podoby obety.



Bartlett pri svojich experimentoch zistil, že nech sú podmienky akokoľvek dobré, presnosť pri zopakovaní je vzácnou výnimkou.

Toto ale boli experimenty zamerané na zmenu pri rozprávaní príbehu u jedinej osoby. Pre šírenie legiend, ale aj „záhadologického“ folklóru je pochopiteľne zaujímavejšie ústne podanie z osoby na osobu. Bartlett skúmal aj tento scenár. Pri svojich experimentoch využil napríklad krátku pasáž z knihy, krátky príbeh alebo popis obrázka. A výsledok?

„Prívlastky sa menili na ich presné opaky, incidenty a udalosti boli poprehadzované, mená a čísla málokedy pretrvali nepostihnuté viac ako niekoľko kôl reprodukcií, názory a závery boli obrátené na ruby – takmer akákoľvek možná variácia sa zdá byť možná, a to aj pri nízkom počte ústnych podaní,“ konštatuje Bartlett.

Výskumník jedným dychom pripomína, že svoje výsledky dosiahol s vysoko vzdelanými, nadpriemerne inteligentnými študentmi Cambridgskej univerzity, čo naznačuje, že u bežnej populácie by bola situácia podstatne horšia.

(Ne)spoľahlivosť kontrolovaného tradovania

Máme teda výskumy, ktoré sa pozreli na to, ako sa menia príbehy u jedného človeka. A tiež výskumy, ktoré zistili dramatické zmeny, ku ktorým dochádza, keď sa nejaký – hoci aj veľmi krátky – príbeh presúva z osoby na osobu čo i len niekoľko ráz.

Ako sa museli meniť príbehy, ktoré kolovali celé roky, alebo ešte dlhšie?



Podľa historikov skúmajúcich rané kresťanstvo boli učeníci Ježiša, ako aj väčšina jeho bezprostredných nasledovníkov, nevzdelaní a negramotní členovia najnižších spoločenských tried. Z tohto dôvodu sa z obdobia krátko po smrti historického Ježiša nezachovali žiadne písomnosti a z tohto dôvodu (dodnes anonymní) autori evanjelií vychádzali z príbehov, ktoré o Kristovi kolovali ústnym podaním niekoľko dekád.

A príbehy, ktoré si našli cesty do Starej zmluvy, kolovali ústnym podaním celé stáročia predtým, než boli spísané (historickosť príbehov Starej zmluvy konfrontujeme v seriáli Biblia vs história).

Kognitívni psychológia zistili mnoho dôležitých faktov o „skupinových spomienkach“. Ako sme si už spomínali, spomienky jednotlivcov sú mimoriadne nespoľahlivé a nepresné aj vtedy, keď naše vnútorné dojmy hovoria o presnom opaku. Dokonca si môžeme vytvoriť falošné spomienky. A pokiaľ prednesie chybnú či prekrútenú spomienku dominantná osoba, v prostredí skupiny si ju osvoja aj ostatní členovia. „Dezinformácia implantovaná jednou osobou bude napokon zdieľaná celou skupinou. Inými slovami, kolektívne spomienky môžu vznikať okolo dezinformácií,“ píšu psychológovia Hirst, Cuc a Wohlová.

Vierohodnosť ústneho podania biblických príbehov, prinajmenšom tých novozákonných, ktoré hovoria o Ježišovi, sa pokúsil obhajovať biblista Kenneth Bailey. Argumentoval, že komunity raných kresťanov pripomínali dnešné osady na Blízkom východe. V nich pozorujeme tradovanie príbehov na spôsob, ktorý podľa Baileyho zaisťuje ich presnosť.



Biblista sa osobne zúčastnil večerných dedinských stretnutí haflat samar, pri ktorých sa rozprávajú príbehy, príslovia, hádanky, básne a opisy významných osobností v danej komunite. Na zhromaždeniach niet žiadnych oficiálnych rozprávačov. Každý, kto v danej komunite vyrástol a mnohokrát si ich vypočul, môže rozprávať.

Jedným z kľúčových argumentov Baileyho bolo, že v tomto prostredí je každý rečník neformálne kontrolovaný – ak sa pomýli čo i len o jedno slovo v dobre známom príbehu, na jeho veľkú hanbu ho napomenú a opravia. Väčšia voľnosť panuje pri rozprávaní príbehov z histórie. Vtedy nie je potrebná doslovná presnosť, stačí vystihnúť podstatu a detaily. Expert na rané kresťanstvo Bart Ehrman síce pripomína, že ohľadom podobnosti týchto komunít s tými ranokresťanskými ide zo strany Kennetha Baileho len o domnienky bez dôkazov, pre potreby nášho článku to však nie je dôležité.

Dôležité je, že aj zdanlivo spoľahlivý samoopravovací mechanizmus, ktorý Bailey vyzdvihuje, v praxi nefunguje.

Novozákonný biblista Theodore Weeden preskúmal príklady údajne presne prenášaných blízkovýchodných tradícií, ktoré Bailey sám citoval vo svojich prácach. Zistil, že neboli posúvané s doslovnou, ba ani len približnou presnosťou.

Reprodukcia niektorých údajne „presných“ spomienok sa v priebehu opakovaného prerozprávania rokmi obohatila o také množstvo rozporov a variácií, že bolo ťažké uveriť, že išlo o príbehy o tej istej udalosti.

Weeden napríklad porovnával informácie zo životopisu misionára Johna Hogga, ktorý pôsobil koncom 19. storočia v Egypte s písomnými záznamami ústnych tradícií, ktoré v 50. a 60. rokoch zaznamenal Bailey. Weeden pripomína, že jeden z kolujúcich príbehov Hoggova dcéra v otcovej biografii explicitne popiera ako vymyslený.



-

Zdroje:
Hirst, W, Cuc, A., Wohl. D.: „Of Sins and Virtues: Memory and Collective Identity“ IN. Bernstein, D., Rubin D. C. (eds.) Understanding Autobiographical Memory. Cambridge University Press. 2012
Ehrman, B.: Jesus Before the Gospels: Harper One, 2016
McRaney, D.: You Are Not So Smart. Gotham Books, 2011
Weeden, T.: Kenneth Bailey's Theory of Oral Tradition: A Theory Contested by Its Evidence Article in Journal for the Study of the Historical Jesus 7(1):3-43 • February 2009.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet