Ježiš bol liberál.

Ježiš bol homosexuál.

Ježiš bol feminista, ľavičiar, revolucionár, zelóta...

To všetko sú názory, ktoré sa objavili pri riešení otázky historického Ježiša. Teda Ježiša Nazaretského, človeka z prelomu letopočtov, ktorého nasledovníci eventuálne označili za Ježiša Krista, mesiáša a Božieho Syna a dokonca stotožnili s Bohom samotným. V tejto podobe, ako „Ježiša viery“, ho dnes pozná väčšina ľudí na svete.

Lenže uvedená rozmanitosť názorov neznamená, že historické bádanie tápe v tme.



Iste, niektorí autori svojimi interpretáciami odhaľujú viac povahu vlastných presvedčení ako povahu presvedčení historického Ježiša. Existujú však viaceré skutočnosti, na ktorých sa zhodnú prakticky všetci seriózni biblisti a historici špecializovaní na Novú zmluvu a rané kresťanstvo. A iné, ktoré väčšina z nich považuje za takmer isté, alebo naopak, celkom pochybné.

Možno dokonca konštatovať, že v radoch relevantných bádateľov existuje ohľadom chápania historického Ježiša väčšinový názor. A nepredstavuje žiadnu prechodnú módu. Panuje viac ako sto rokov.

Čo možno niekoho prekvapí, je fakt, že bádania biblistov a novozmluvných historikov čoraz jasnejšie ukazujú, aký odlišný bol historický Ježiš od Ježiša viery.

„Špekulácie raných kresťanov vytvorili medzi vzkrieseným pánom a mužom z Nazaretu veľkú priepasť,“ píše britská historička a biblistka Helen Bondová z Univerzity v Edinburghu. Expert na rané kresťanstvo a historického Ježiša Bart Ehrman zo Severokarolínskej univerzity v Chapel Hill dodáva: „Ježiš by sa v kázňach väčšiny jeho dnešných stúpencov nespoznal.“

Povaha a spoľahlivosť dostupných prameňov

Mlčanie nebiblických prameňov neprekvapuje

Počas prvého storočia nášho letopočtu Ježiša nespomína ani jediný rímsky historik, politik, filozof alebo učenec. Ako prvý ho stručne zmieňuje až rímsky správca Plínius Mladší v roku 112 n. l. Zo židovských historikov ho v roku 93 ako prvý veľmi stručne spomína Jozefus Flávius – čiastočne ide o neskoršiu interpoláciu, no jadro zmienky sa považuje za autentické.



Takmer úplné mlčanie zachovaných nebiblických historických prameňov z prvých sto rokov po Ježišovej smrti historikov neprekvapuje. Väčšina písomností z tých čias sa totiž nezachovala. A ako pripomína Henel Bondová, „osoba provinčného významu, aký mal [historický] Ježiš, by sotva zarezonovala v elitných kruhoch v Ríme.“

Ako vybrať z vyše 30 evanjelií?
„Medzi ranými kresťanmi kolovalo až 34 evanjelií. Začiatkom druhej polovice 2. storočia ale cirkev na západe uznala len 4,“ píše biblistka Leslie Baynesová zo Štátnej univerzity v Missouri. Cirkev medzi evanjeliami podľa Baynesovej rozlišovala na základe domnelého apoštolského autorstva, ako v prípade Matúša a Jána, alebo na základe domnelého úzkeho spojenia s apoštolmi, ako v prípade Mareka a Lukáša, a na základe toho, či tieto evanjeliá súhlasili s postojmi cirkvi v boji proti konkurenčným formám kresťanstva, predovšetkým gnosticizmom.

Dnes vieme, že domnelé apoštolské autorstvo alebo aspoň autorstvo blízke apoštolom bolo mylné.

„Tieto knihy boli napísané anonymne a boli v obehu desaťročia, než sa objavili tvrdenia, že ich napísali títo ľudia,“ píše Bart Ehrman. Prvé známe prisúdenie evanjelií konkrétnemu autorovi sa podľa neho odohralo sto rokov po ich napísaní.

Podľa experta na rané kresťanstvo zo Severokarolínskej univerzity sa nemožno čudovať, že sa objavili tvrdenia, podľa ktorých evanjeliá napísali spoločníci Ježiša alebo aspoň ľudia blízki apoštolom. „Takéto tvrdenie pridávalo textom veľmi potrebnú autoritu v očiach ľudí, ktorí sa chceli dozvedieť, aký bol Ježiš v skutočnosti“ píše Ehrman.

Najdôležitejšie pramene

Napriek anonymnému autorstvu sa za hlavný zdroj informácií o historickom Ježišovi považuje štvorica evanjelií, ktoré cirkev zaradila do Biblie. Je to kvôli obdobiu, kedy vznikli. Nekanonické čiže do Biblie nezaradené evanjeliá totiž vznikli spravidla oveľa neskoršie a podľa historikov ich značne poznačili neskoré tradície a pokračujúci vývoj tých skorších.

Ev. podľa Marka – najstaršie evanjelium, napísané okolo roku 65 - 70 (zhruba 35 - 40 rokov po Ježišovej smrti)
Ev. podľa Matúša – napísané okolo roku 80 - 85
Ev. podľa Lukáša – napísané okolo roku 80 - 85
Ev. podľa Jána – napísané okolo roku 90 - 95, Ježiša však zobrazuje celkom odlišne od skorších zdrojov, podľa väčšiny historikov nezachytáva historického Ježiša

Kanonické evanjeliá síce boli spísané desaťročia po Ježišovej smrti, evanjelisti (autori evanjelií) však vychádzali zo skorších písomných prameňov (niektoré sa čiastočne podarilo zrekonštruovať, napríklad dokument, ktorý označujeme Q) a tie z ešte skorších ústnych tradícií.

V skutočnosti je situácia trochu zložitejšia. Matúš a Lukáš čerpali do veľkej miery z Marka, ako aj z iného spoločného zdroja označovaného Q a ktorý iní evanjelisti nepoznali. Zároveň obe evanjeliá obsahujú unikátny materiál. Jeho zdroj sa označuje ako M pre Matúša a L pre Lukáša. Inými slovami, v štyroch evanjeliách máme k dispozícii materiál z celkovo piatich nezávislých zdrojov.

Evanjeliá nie sú najstaršími zachovanými písomnosťami, v ktorých sa hovorí o Ježišovi. Tými sú písomnosti apoštola Pavla z obdobia asi 20 - 30 rokov po Ježišovej smrti.¹ Literárnokritickými metódami² sa v textoch podarilo identifikovať staršie útvary, vyznania viery, spevy a básne, ktoré Pavol cituje, a ktoré sú datované v niektorých prípadoch do obdobia iba desať rokov po Ježišovej smrti.



Hoci Pavol zrejme stretol ľudí, ktorí poznali historického Ježiša – jeho bratov a apoštolov (Gal. 1, 18 - 2, 21), jeho písomnosti nezmieňujú takmer žiadne Ježišove skutky alebo výroky. Spomínajú iba jeho smrť a vzkriesenie.

Účel a spoľahlivosť príbehov o Ježišovi
Štvorica kanonických evanjelií sa dlho považovala za „inšpirovanú Bohom“ a priamo napísanú očitými svedkami udalostí, ktoré spomínajú. „Moderná biblická kritika nielenže dospela k záveru, že žiadne z evanjelií nenapísal očitý svedok, ale že tieto štyri texty si často vzájomne protirečia,“ konštatuje historik a profesor novozmluvných štúdií Princetonského teologického seminára Dale C. Allison.

„[Evanjeliá] odzrkadľujú pohľad ranej cirkvi na Ježiša. Nenapísali ich očití svedkovia ani primárne nepredstavujú historický záznam o živote Ježiša – hoci sa prezentujú v podobe životopisu,“ píše Helen Bondová. „Namiesto toho ide o deklarácie pravej identity Ježiša Krista ako Božieho Syna, napísané s cieľom posilniť vieru prvých čitateľov.“

Ako sme spomenuli, evanjelisti Matúš a Lukáš vo svojich textoch čerpajú z Marka. Robia to však pomerne voľne. „Upravujú materiál z Marka, často dosť výrazne,“ píše Bondová, podľa ktorej tieto zmeny ukazujú, aké premenlivé boli tradície o Ježišovi už koncom prvého storočia. Novozmluvná expertka ďalej varuje pred častým omylom, keď historici považujú obraz Ježiša zachytený v Markovom evanjeliu za najviac historický len preto, že tento dokument je z evanjelií najstarší. „ [Evanjelista] Marek mal tiež svoje teologické záujmy, ktoré ovplyvňovali jeho rozprávanie. Podľa všetkého pracoval so svojimi zdrojmi (ústnymi alebo písomnými tradíciami) rovnako ako Matúš a Lukáš, a prispôsoboval si ich v zhode so svojimi teologickými postojmi.“

Veľmi obmedzenú vierohodnosť možno očakávať už u ústnych podaniach kolujúcich príbehov, ktoré evanjeliám a ich písomným zdrojom predchádzali. Prvé príbehy o Ježišovi zrejme začali na galilejskom vidieku kolovať krátko nato, ako začal verejne pôsobiť. „Všetci vieme, čo sa deje s príbehmi, ktoré takto kolujú. Detaily sa menia, vymýšľajú sa nové príhody, udalosti sa zveličujú, pôsobivé rozprávania sa stávajú ešte pôsobivejšími,“ píše Bart Ehrman. Tieto tendencie zrejme zosilneli po Ježišovej smrti, keď sa ich hlavným účelom stalo konvertovanie ľudí.

Čítajte tiež: Ako legendy a tradované príbehy skresľujú realitu: Spoľahlivosť ústneho podania

Pôvodnú podobu evanjelií nepoznáme

Nikto presne nevie, ako znel pôvodný text evanjelií. Bart Ehrman napríklad poukazuje, že najstaršia verzia Evanjelia podľa Marka, ktorú sa podarilo objaviť, pochádza zo začiatku tretieho storočia, čo znamená priepasť 150 rokov od napísania originálu. Najstaršia kompletná kópia pochádza dokonca až z roku 350, od originálu ju delí takmer tristo rokov. Keď ju porovnáme s mladšími exemplármi, alebo navzájom porovnáme napríklad kópiu spred päťsto rokov a inú spred tisíc rokov, zisťujeme, že sa všetky výrazne líšia. Miestami sú vynechané celé vety, odstavce či dokonca strany.

A čím staršie rukopisy porovnávame, tým viac rozdielov nachádzame. Zdá sa, že v najranejšom období kopírovania evanjelií zároveň dochádzalo k najväčšiemu počtu chýb. Najstaršie zachované rukopisy sú preto plné rozdielov.

„Samozrejme, že evanjeliá obsahujú nehistorické informácie a príbehy, ktoré boli upravené, zveličené a prizdobené. Tieto knihy neobsahujú slová niekoho, kto sedel pri Ježišových nohách a písal si poznámky,“ sumarizuje Ehrman.

Čítajte tiež: Kto uverí, bude spasený - a ďalšie pasáže, ktoré do evanjelií nepatria

História prekrytá teológiou

Obmedzená spoľahlivosť a hodnovernosť evanjelií neznamená, že sú tieto texty z historického hľadiska bezcenné. „Evanjeliá aspoň zhruba naznačujú, ako si Ježišove skutky a výroky pamätali jeho nasledovníci,“ zdôrazňuje Helen Bondová. To ale nie je zďaleka všetko. Bádatelia využívajú rôzne historicko-kritické postupy, ktoré dovoľujú rozpoznať pravdepodobné historické jadro v teologickými postojmi podmienených textoch aj pod hrubými nánosmi neskorších úprav.

Jednou z najvýznamnejších metód, ktorá historikom umožňuje označiť udalosti pripisované Ježišovi za vierohodné, je tzv. kritérium zahanbenia. Vychádza zo skutočnosti, že ľudia si nevymýšľajú negatívne historky o niekom, koho si ctia alebo uctievajú. Preto ak o takomto človeku hovoria niečo, čo je zahanbujúce, zrejme to bude pravda. Z aplikácie tohto kritéria podľa historikov vyplýva, že prinajmenšom krst a ukrižovanie Ježiša sa skutočne odohrali.

Bol pokrstený

„Je isté, že Ježiš bol pokrstený Jánom Krstiteľom,“ konštatuje Helen Bondová. Ako informuje evanjelium podľa Marka (1, 4), Ján totiž „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“. Že s týmto cieľom krstil, potvrdzuje aj židovský historik Jozefus Flávius. Ibaže Ježiš bol svojimi nasledovníkmi považovaný za človeka bez hriechov. Vymyslenie príhody by teda nemalo žiaden zmysel, práve naopak, u kresťanov z prvého storočia vyvolávala rozpaky. A tieto rozpaky reflektujú aj evanjeliá.

Kým Markovo evanjelium Ježišov krst bližšie nevysvetľuje, evanjeliá, ktoré vznikli neskoršie, do príbehu vkladajú prvky, ktoré sa túto problematickú udalosť snažia urovnať. Matúš (3, 13-17) napríklad pripája dialóg, v ktorom Ján otvorene uzná, že je nehodný Ježiša krstiť, no Ježiš mu prikáže pokrstiť ho. „Tieto rozpaky potvrdzujú historickosť Ježišovho krstu,“ píše Bondová.

„Ján krstil ľudí na znak toho, že im boli odpustené hriechy. Navyše každý v ranej kresťanskej cirkvi vedel, že ten, kto krstí, je duchovne nadradený krstenému. Kto by si vymyslel príbeh o pokrstení Božieho syna kvôli jeho hriechom, ktorý by ukazoval, že mu bol niekto iný nadradený?“ súhlasí Bart Ehrman.

Zradili ho

Všetky štyri kanonické evanjeliá popisujú, že Ježiša zradil jeden z jeho najbližších – jeden z dvanástich učeníkov, Judáš Iškariotský. „Prítomnosť zradcu v Ježišovom najužšom kruhu je príliš zahanbujúca na to, aby si ju raní kresťania vymysleli. Namiesto toho sú očividné ich snahy ukázať, že Ježiš dopredu vedel, že ho zradia, a zradu zahrnuli do Božieho plánu (napr. Mk 14, 21),“ píše Helen Bondová.



Prečo ale Judáš Ježiša zradil, je ťažké posúdiť. Marek nepodáva žiadne vysvetlenie, Matúš predpokladá, že tak urobil kvôli peniazom (Mt 26, 15), kým Lukáš a Ján spomínajú posadnutie diablom (Lk 22, 3; Jn 13, 2 a 27). Historici sa okrem iného nazdávajú, že historický Judáš mohol byť sklamaným nacionalistom, ktorého prestali nadchýnať Ježišove slová o nadchádzajúcom kráľovstve.

Ukrižovali ho

Raní kresťania by rozhodne nevykonštruovali scenár, v ktorom by namiesto víťazstva nad Rimanmi Ježiš zomrel v bolestiach, popravený ako kriminálnik spôsobom, ktorý bol na prelome letopočtov považovaný za jeden z najzahanbujúcejších.

„Ukrižovanie bolo pre raných kresťanov veľkým zahanbením,“ zdôrazňuje Helen Bondová pripomínajúc, že žiaden starozákonný text neočakával príchod mesiáša, ktorého zabijú – nehovoriac o tak potupnom spôsobe. Podľa novozmluvnej expertky sa nasledovatelia Ježiša v snahe pochopiť jeho potupnú smrť obrátili na Starý zákon: „Preto sú evanjeliá preplnené citátmi a narážkami prebratými zo Starého zákona, predovšetkým ohľadom trpiaceho božieho služobníka v Izaiášovi 52 – 53.“

Čo sa týka osudu Ježišovho tela po smrti na kríži, najpravdepodobnejšie sú dve možnosti. Buď jeho telo ponechali napospas mrchožrútom, ako bola najčastejšia prax u ukrižovaných a ako argumentujú bádatelia ako Crossan a Ehrman. Alebo ho pochovali v skromnom, do pôdy vykopanom hrobe typickom pre chudobných. „V čase, keď boli napísané evanjeliá, sa zmenil na hrobku hodnú jeruzalemského aristokrata,“ píše Bondová a dodáva, že do skaly vytesané hrobky, aké vidíme na kresťanských vyobrazeniach Ježišovho hrobu, bývali miestom „večného odpočinku“ najvyšších členov Jeruzalemskej spoločnosti.

Znie to ako Ježiš

Historický Ježiš zrejme používal tri charakteristické výrazy. Prvým je výraz Amen, aby zvýraznil autoritu vlastných slov (viď. napríklad Mt 5, 18; Jn 1, 51). V Starom zákone v Hebrejčine aj Aramejčine sa používal na vyzdvihnutie významu slov iných ľudí (napr. Num 5, 22) alebo v liturgických kontextoch (často napríklad v Žalmoch). „Ježišove vyzdvihovanie významu vlastných slov muselo pôsobiť nezvyčajne a muselo utkvieť v pamäti ako charakteristická črta jeho vyjadrovania, zrejme slúžiaca na to, aby posilnil autoritu vlastných tvrdení,“ konštatuje Helen Bondová.

Za charakteristické sa tiež považuje označovanie Boha ako abba (otec) v modlitbe (Mk 14, 36) a používanie výrazu „Syn človeka“. Podľa bádateľov tento výraz v gréčtine (evanjeliá boli napísané po grécky) neznie prirodzene, takže jeho korene zrejme siahajú k aramejskému originálu (Ježiš hovoril aramejsky). Vo variantoch pasáží, kde Ježiš používa uvedený výraz, sa namiesto neho niekedy vyskytuje len „ja“, akoby Ježiš stotožňoval „Syna človeka“ so sebou.

V tom, čo pod „Synom človeka“ myslel historický Ježiš, však bádatelia nemajú jasno (od názoru, že „Syn človeka“ predstavoval titul označujúci apokalyptického proroka, sa upustilo). Niektorí argumentujú, že Ježiš pôvodne takto neoznačoval seba, ale niekoho iného, kto príde v budúcnosti, akéhosi „kozmického sudcu z nebies“, v ktorého príchod verili mnohí Židia Ježišových čias. Tento možný pôvodný význam³ podľa Barta Ehrmana reflektuje napríklad Mk 8, 38: „Kto sa pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením bude hanbiť za mňa a za moje slová, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.“

Narodil sa v Nazarete, nie v Betleheme

Evanjelisti Marek, Lukáš, Matúš aj Ján zhodne tvrdia, že Ježiš vyrastal v Nazarete. „Je to príbeh, ktorý by si kresťania nevymysleli, pretože je zahanbujúci. Nazaret bol malá dedinka, o ktorej nikto nikdy nepočul. Kto by vymyslel, že Boží syn sa narodil tam? Je ťažké nájsť nejaký dôvod, takže Ježiš zrejme naozaj pochádzal odtiaľ,“ píše Bart Ehrman.

Evanjeliá podľa Lukáša a Matúša však tvrdia, že Ježiš sa narodil v Betleheme, tak ako predpovedalo proroctvo (Mich 5). Aby evanjelisti vysvetlili nesúhlas so staršími prameňmi, ktoré Ježiša situovali len do Nazaretu, prichádzajú s krkolomným príbehom o sčítaní ľudu a „vraždení neviniatok“, ktorých historickosť je veľmi pochybná. Navyše, títo evanjelisti nepredkladajú jeden scenár narodenia v Betleheme, ale dva miestami protichodné scenáre.

„Ježiš sa narodil v Nazarete, malej galilejskej dedine,“ konštatuje Helen Bondová, podľa ktorej ide o názor väčšiny bádateľov zameraných na historického Ježiša.

NEnarodil sa panne

Najstaršie písomnosti Novej zmluvy od apoštola Pavla na dvoch miestach (Rim 1, 3; Gal 4, 4) adresujú Kristove narodenie, ale nezmieňujú, že sa narodil panne. Takýto Ježišov pôvod nepredkladá ani najstaršie známe evanjelium, Evanjelium podľa Marka. Mlčí o ňom taktiež Evanjelium podľa Jána, jediné ďalšie evanjelium, ktoré nečerpalo z Mareka. Prečo tak dôležitý aspekt v najpôvodnejších písomnostiach Novej zmluvy chýba? Je to preto, že vznikol neskôr, zrejme kvôli snahe o naplnenie proroctva proroka Izaiáša (Iz 7, 14; pasáž spomína napr. Matúš 1, 25).

Bart Ehrman však upozorňuje, že Izaiášovo proroctvo sa netýkalo budúceho mesiáša, a dokonca sa netýkalo ani panny. Proroctvo Izaiáša obsahovalo slovo alma, ktoré znamená „mladá žena“. „Pri preklade hebrejskej biblie do gréčtiny sa Izaiášova "mladá žena" (hebrejsky alma, v hebrejčine sa pre pannu používalo iné slovo) nahradila gréckym slovom pre pannu (parthenos) a v tejto podobe ju čítal Matúš,“ píše Ehrman.

Kým bol historický Ježiš?

„Hoci sú evanjeliá plné toho, čo sa na prvý pohľad zdá ako veľavravné tituly Ježiša, napríklad mesiáš, syn boží, syn Dávida alebo v Jánovi dokonca slovo Božie alebo spasiteľ sveta, tieto označenia sú výsledkom mnohých desaťročí kresťanských špekulácií o Ježišovi, ovplyvnených ohnivými kontroverziami so židovskými oponentmi a reflektujúcich príval nových ideí z nežidovského sveta,“ pripomína Helen Bondová.



Novozmluvná expertka vysvetľuje, že charakteristiky Ježišovho pôsobenia zachyteného v evanjeliách nachádzajú ekvivalenty u postáv Starej zmluvy: „Jeho ohlásenie blízkeho príchodu Boha a volanie po pokání ho pevne zaraďuje medzi prorokov. Jeho zázraky⁴ ho spájajú s Mojžišom, Józuem, Eliášom a Elizeom. Jeho spoločenská kritika s Amosom a Ozeášom. Jeho vízie budúcnosti s Izaiášom. A jeho predpoveď pádu jeruzalemského chrámu s Jeremiášom.“

Koľko z týchto podobností vychádza zo špekulácií raných kresťanov a ktoré siahajú až k historickému Ježišovi je podľa nej nemožné odhaliť: „Je ale pravdepodobné, že sa Ježiš považoval za akéhosi božieho hovorcu. A vzhľadom na apokalyptickú povahu veľkej časti svojho kázania, zrejme sa považoval za posledného božieho vyslanca. Toho, ktorý ohlasuje koniec jeho vlastnej éry a začiatok novej.“

Apokalyptický prorok?

„Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude na konci sveta. Syn človeka pošle svojich anjelov, a tí vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia i tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy spravodliví zažiaria ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počuje!“ (Mt 13, 40 - 43)

Ako sme písali v úvode, existuje veľká rozmanitosť názorov na historického Ježiša. Väčšina biblistov a novozmluvných historikov posledných viac ako sto rokov ho však považuje – tak ako jeho učiteľa Jána Krstiteľa – za apokalyptického proroka.

Pojem apokalyptický sa odvodzuje od literárneho žánru apokalypsy, ktorý bol od 2. storočia pred n. l. až do 1. storočia n. l. v židovských kruhoch veľmi populárny. Do kánonu Biblie sa zo židovských písomností týchto čias okrem Jánovej apokalypsy dostala len Kniha proroka Daniela (spadá ešte pod Starý zákon). Doložené sú však mnohé iné, najlepšie známa je napríklad Kniha Enochova. Apokalypsy bývajú rôznorodé, spoločným znakom je nadprirodzené zjavenie (gr. apokalypsis – odkrytie, zjavenie), obvykle o dejinách a ich zmysle. Spravidla v nich vystupuje vizionár, ktorý odhaľuje nebeské pravdy a volá po radikálnej zmene.

Popularitu apokalyptickej literatúry reflektoval svetonázor mnohých Židov. „Verili, že Boh čoskoro zasiahne do chodu sveta charakterizovaného bolesťou a utrpením, zvrhne sily zla a nastolí kráľovstvo dobra, kde nebude žiadna nespravodlivosť alebo trápenie,“ vysvetľuje Bart Ehrman. A v čo verili prví kresťania? „Všetky dostupné dôkazy naznačujú, že taktiež boli apokalyptikmi. Boli presvedčení, že Ježiš sa čoskoro vráti z nebies a bude súdiť na Zemi,“ píše Ehrman a pripomína, že autor najranejších kresťanských písomností, apoštol Pavol, bol celkom pohltený apokalyptickým uvažovaním. „Bol si taký istý, že koniec je blízko, že si myslel, že sa dožije súdneho dňa, ako píše 1 Sol 4, 17 a 1 Kor 15, 51 - 53.“ Explicitne spomína skorý príchod Boha aj sám Ježiš (Mk 9, 1; 10, 23; 13, 30).

„Je pozoruhodné,“ pokračuje bádateľ, „že mladšie texty apokalyptické posolstvo Ježiša zmierňujú až eliminujú, napokon dokonca obsahujú protirečiace kázania z úst samotného Ježiša, ako v [apokryfickom] Tomášovom evanjeliu.“

Postupnému odklonu od apokalyptického posolstva sa podľa neho nemožno čudovať. Ehrman upozorňuje napríklad na nasledovnú pasáž:

„V tých dňoch, po tom súžení, zatmie sa slnko a mesiac nevydá svit. Z neba budú padať hviezdy a mocnosti, ktoré sú v nebesiach, sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. Vtedy vyšle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch svetových strán, od kraja zeme až po kraj neba... Amen, hovorím vám, že toto pokolenie sa nepominie, kým sa toto všetko nestane.“ (Mk 13, 27 - 27, 30)

„Ak Ježiš predpokladal, že apokalypsa nastane počas jeho vlastnej generácie, skôr ako jeho učeníci zomrú, čo si mali myslieť členovia ďalšej generácie, keď neprišla? Mohli by si myslieť, že Ježiš sa mýlil. Alebo mohli zmeniť jeho posolstvo tak, že už viac nehovorilo o nadchádzajúcej apokalypse. Takže nie je žiadna náhoda, že najmladšie evanjelium – Jánove, káže niečo celkom iné.“

Zrejme ho považovali za mesiáša

Ježiš sa narodil v turbulentných časoch. Po smrti Herodesa Veľkého v roku 4 pred n. l. mali Rimania problém udržať na území dnešnej Palestíny mier. Spoločnosťou lomcoval nepokoj a odpor voči rímskej nadvláde. Žida samotní boli rozdelení na niekoľko veľkých frakcií (eséni, farizeji, saduceji).



Nacionalistické aj náboženské nádeje Židov sa na prelome letopočtov upínali na čoraz viac očakávaný príchod „mesiáša“ čiže „pomazaného“ (po grécky christos; odtiaľ pochádza označenie resp. titul Kristus). Titulovali sa ním králi, proroci a dôležitý kňazi. Biblia takto označuje napríklad perzského vládcu Kýra II. (Iz 45, 1).
Očakávania sa týkali mesiáša v rôznych podobách, od ideálneho „pomazaného kráľa“ po ideálneho kňaza. Z rôznych súdobých písomností to reflektujú napríklad zvitky od Mŕtveho mora, ktoré spomínajú „Áronovho mesiáša“ a „mesiáša Izraela“.

V oblasti Ježišovho pôsobenia sa v tomto kontexte objavilo množstvo samozvaných kráľov a prorokov, ktorí ohlasovali príchod novej éry. Mnohí nadobudli veľkú popularitu, Rimania s nimi ale „urobili krátky proces“ (Biblia spomína napríklad sťatého Jána Krstiteľa, ktorého nasledovateľom bol samotný Ježiš).

„Akokoľvek si Židia predstavovali mesiáša, či už ako kozmického sudcu, mocného kňaza alebo významného bojovníka, išlo o majestátnu vplyvnú osobu, ktorá sa mala stať mocným vládcom Izraela. A Ježiš taký určite nebol. Namiesto toho, aby on zničil nepriateľa, Ježiš bol zničený nepriateľom – zatknutý, mučený a ukrižovaný tým najbolestivejším a najhanebnejším spôsobom, aký Rimania poznali. V skratke, Ježiš bol pravým opakom toho, čo Židia čakali od mesiáša,“ píše Ehrman.

Prečo ho teda po smrti považovali za mesiáša? Jediným rozumným vysvetlením podľa Ehrmana je, že ho zaňho považovali už počas života. A po Ježišovej potupnej smrti namiesto toho, aby zanevreli na Ježiša, zanevreli na pôvodný význam tohto pojmu. „Počas svojho života Ježiš vzbudil nádeje, že je mesiášom,“ píše Ehrman.

Považoval sa za Mesiáša aj sám Ježiš? „Určite to nie je titul, ktorý by sa mu pozdával. Nikdy o sebe takto nehovorí a zdá sa, že sa dištancuje od tohto pojmu, predovšetkým jeho kráľovských a víťazných asociácií (napr. Mk 8, 27 - 30),“ píše Helen Bondová. „Ježišovo kázanie sa týkalo Boha a Božieho kráľovského vládnutia, nie jeho samotného. Len neskôr, za čias ranej cirkvi, sa Ježiš stáva ústrednou postavou vlastného kázania.“

Podľa expertky na Novú zmluvu a rané kresťanstvo sa historický Ježiš zrejme v širšom zmysle považoval za „pomazaného“, vybraného Bohom pre konkrétny účel.

Považoval sa za božského / boha / Boha?

„Čo vieme s relatívnou istotou je, že verejné pôsobenie a vyhlásenia Ježiša sa nezameriavali na proklamovanie jeho božskej podstaty, vlastne sa jej netýkali vôbec. Boli o Bohu a kráľovstve, ktoré mal priniesť,“ konštatuje Bart Ehrman.

„Označiť ľudskú bytosť za božskú znamenalo v časoch Ježiša čosi celkom iné ako dnes,“ pripomína Dale Martin, biblista a novozmluvný historik z Yalovej univerzity. Za božského sa považoval Alexander Veľký, niektorí rímski cisári a možno niektoré náboženské osobnosti. Ale historický Ježiš? Martin si to nemyslí. Ježiš bol podľa neho pobožný židovský remeselník alebo sedliak, zrejme nevzdelaný. Pokiaľ by za živa o sebe tvrdil, že je Boh, označili by ho za kacíra a blázna.

Božskú podstatu Ježiša naznačujú niektoré pasáže Evanjelia podľa Jána. Toto najmladšie z kanonických evanjelií však podľa veľkej väčšiny historikov zachytáva len pramálo z historického Ježiša a je prisilne teologicky podfarbené. Čo sa týka samotných tvrdení v tomto evanjeliu (napr. Jn 8, 58), Bart Ehrman zdôrazňuje, že ich nemožno pripísať historickému Ježišovi: „Nespĺňajú žiadne z kritérií autentickosti.“

„Žiaden zodpovedný neapologétsky kresťanský historik by netvrdil, že historický Ježiš sám seba považoval za božského v akomkoľvek zmysle podobnom tomu kresťanskému – teda že bol druhou osobou trojjediného boha, úplne rovný Bohu otcu,“ zdôrazňuje Dale Martin.

-

Poznámky:
1 Paradoxne, evanjelisti podľa všetkého Pavlove písomnosti nepoznali.
2 Vytvárajú ucelené, precízne štruktúrované celky, s odlišnými gramatickými konštrukciami ako zvyšok textu. Navyše, možno ich z textu odstrániť bez toho, aby narušili jeho kontext.
3 Treba dôsledne rozlišovať, ktoré takéto pasáže hovoriace o Synovi človeka sú pôvodné a ktoré pripojené neskôr. Rozsiahle neskoršie úpravy evanjelií totiž miestami nenechali kameň na kameni. Napríklad niektoré pasáže, kde sa Ježiš pôvodne označuje za vyvoleného Bohom, boli v neskorších rukopisoch zmenené na „milovaného Bohom“. Naznačovali totiž, že Boh si Ježiša vybral po jeho narodení. Tento tzv. adoptiocionistiký postoj sa v neskoršom vývoji kresťanských názorov na Ježiša začal považovať za rúhanie, lebo podľa neho Ježiš nebol preexistujúci Boh.
4 Za čias Ježiša nebolo vzácnosťou spájať známe osobnosti s mimoriadnymi schopnosťami, a to dokonca ešte za ich života: filozof Filón napríklad prezentoval Augusta ako „toho, kto odvracia zlo“, a človeka, ktorý dokázal utíšiť búrky a liečil mor (Legatio 144 - 145). Tíšiť búrky dokázal vraj aj Nero. „Presne ako Augustus alebo Nero, ako čas ubiehal, Ježiš sa mohol spájať s mimoriadnymi činmi, ktoré ďaleko presahovali čokoľvek, čo za života vykonal,“ konštatuje Helen Bondová.

Zdroje:
Aune, D. E. (ed.): The Blackwell Companion to the New Testament. Blackwell Publishing, 2010.
Bond, H. K.: The Historical Jesus: A Guide for the Perplexed. T&T Clark 2012.
Ehrman, B.: How Jesus Became God. Harper One 2014.
Ehrman, B.: Jesus Before Gospels. HarperOne. 2016.
Ehrman, B.: Jesus, Interrupted. HarperCollins. 2009.
Ehrman, B.: Misquoting Jesus: The Story Behind Who Changed the Bible and Why. Harper Collins, 2005.
Martin, D.: Introduction to the New Testament History and Literature. Séria prednášok, Univerzita v Yale 2009.

Pozri tiež

» Sú proroctvá v Biblii dôkazom biblickej neomylnosti?
» Ako legendy a tradované príbehy skresľujú realitu: Spoľahlivosť ústneho podania
» Zrodený z legiend, histórie aj propagandy: Inšpiráciu biblického Mojžiša popravili
» Kto uverí, bude spasený - a ďalšie pasáže, ktoré do evanjelií nepatria
» Ako vznikol Satan? Pôvod a vývoj diabla
» Nebo nebolo pre ľudí: Pôvod predstáv o posmrtnej blaženosti
» Vízia Konštantína: Prečo konvertoval prvý kresťanský cisár Rímskej ríše?

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet