„Bol bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne líhaval akýsi žobrák menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale iba psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom v pekle v mukách pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazára v jeho lone.“ - Evanjelium podľa Lukáša 16,19-24
Väčšina veriacich je presvedčená, že do neba sa dostane každý, kto verí v Ježiša Krista (Ján 3,16; Rim 10,9-10). Hŕstku storočí dozadu ešte mnohí verili, že nebeská blaženosť čaká len členov ich vlastnej, konkrétnej cirkvi. A celkom nedávno sa v médiách dokonca objavili správy, že podľa slov samotného pápeža – ktorého katolícka dogma považuje za neomylného – sa do neba môžu dostať aj ateisti.
Takúto možnosť samozrejme Vatikán promptne poprel. Pripustil len, že sa do neba môžu dostať ľudia, ktorí o Ježišovi nikdy nepočuli. Tento postoj ale mnohí kresťanskí teológovia a kňazi odmietajú, pretože podľa nich protirečí Biblii (Rim 10,14-17).
Nejasnosti pri tak zásadnej otázke. ako je docielenie nebeskej blaženosti namiesto večného utrpenia v pekle, možno niekoho prekvapia. O to viac, že značnú nejednotnosť pozorujeme i v radoch „profesionálnych vykladačov“ Biblie 1. V skutočnosti sú nejednotnosť a nejasnosti prirodzeným dôsledkom rozmanitých postojov, ktoré nielen v biblických textoch nachádzame v tomto prípade. Presne ako by sa dalo čakať od knihy, ktorá vznikla kompiláciou mimoriadne rôznorodých textov čo sa týka autorstva, literárneho žánru, účelu alebo spoločenských podmienok vzniku. A taktiež obdobia vzniku.
Práve výskum vzniku a vývoja biblických textov, na ktorom sa podieľajú ruka v ruke biblisti, historici a archeológovia, umožňuje čoraz presnejšie rekonštruovať vývoj náboženských presvedčení biblických autorov aj samotných starovekých Izraelitov. Posledné desaťročia tak odhaľujeme, ako sa v očiach dávnych veriacich menil samotný Boh či jeho protivník Satan. A zistili sme, že výrazne sa zmenili aj predstavy o posmrtnom živote.
Napokon, spomeňte si na obraz v biblickom texte zo začiatku tohto článku. Hoci už pochádza z Novej zmluvy, sotva nájdete niekoho, kto dnes verí, že sa po smrti za odmenu ocitne v lone niektorého starovekého Žida.
(prvá polovica 1. tisícročia pred n. l.)
Obraz neba, ktorý dnes považujeme za biblický, reprezentuje postoje hŕstky lokálnych a zrejme elitárskych editorov, ktorí upravili biblické materiály do ich kanonickej podoby. K takému záveru dochádza v knihe „Raná história neba“ (The Early History of Heaven) J. Edward Wright, profesor hebrejskej Biblie 2 a raného judaizmu na Arizonskej univerzite.
„Starovekí Izraeliti zdedili pohľad na povahu sveta od ich kanaánskych 3 predkov a následne ho transformovali, aby zapadal do ich teologických postojov. Autori hebrejskej Biblie1 tieto tradície neskôr zmenili ešte viac, a to tak, aby súhlasili s ich prísne monoteistickou teológiou,“ konštatuje biblista.
Podľa Wrighta však napriek rozsiahlym neskorším úpravám v biblických textoch pretrvalo niekoľko vzájomne nezlučiteľných predstáv o povahe nebies. Dokladujú postupné premeny toho, čo dnes nazývame nebo.
„Starovekí Hebrejci [Izraeliti] nemali poňatia o nesmrteľnej duši, ktorá by po smrti žila plnohodnotný a vitálny život, ani o akomkoľvek vzkriesení alebo návrate zo záhrobia,“ píše expert na staroveký judaizmus a rané kresťanstvo James Tabor z Univerzity v Severnej Karolíne. Biblista dodáva, že hebrejské slovo nefeš, tradične prekladané ako živá duša, v skutočnosti znamená živú bytosť. „Označuje všetky dýchajúce bytosti, neoznačuje nič nesmrteľné.“
Podľa starozákonných biblických spisov bol človek jednotou tela a duše, ktoré ale nepredstavovali dve odlišné entity jednej osobe, iba jednu osobu z odlišných uhlov pohľadu. V rovnakom duchu píše Židovská encyklopédia: „Viera v nesmrteľnú dušu sa k Židom dostala od Grékov, a to predovšetkým cez filozofiu Platóna.“ Platón, študent Sokrata, učil, že v momente smrti sa od tela odlúči „nesmrteľná duša“.
„Keď vyjde z nich duch [dych], vrátia sa do zeme, v ten deň padnú ich plány [zahynú ich myšlienky].“ – Žalmy 146,4
Izraeliti boli podľa Jamesa Tabora presvedčení, že ľudia aj zvieratá sú tvorení z „prachu zeme“ (Gen 2,7; 3,19), a týmto prachom sa po smrti znova stávajú, ako pripomína tradičný katolícky preklad „na prach sa obrátiš“.
Neverili v žeravé peklo ani žiarivé nebo, ale v akési temné a chladné podsvetie zvané šeol, kde „tiene živých“ prebývajú v akomsi vegetatívnom stave. Pobyt v ňom čakal celkom každého. „Do šeolu zostupujú všetci zosnulí, či už dobrí, alebo zlí, bohatí alebo chudobní, otroci alebo slobodní,“ píše Tabor odvolávajúc sa na verše Job 3,11-19.
Podľa J.E. Wrighta starovekí Izraeliti zároveň verili, že živí dokázali mŕtvych osloviť a presvedčiť, aby im pomáhali, alebo ich odradiť, aby im ubližovali. „Starovekí Izraeliti preto vykonávali rituály, aby si uctili svojich mŕtvych,“ vysvetľuje. Kult mŕtvych mal podľa neho v starovekom Izraeli veľmi silné postavenie, čo sa biblickí autori snažili potlačiť 5. Ich cieľom bolo totiž kult centralizovať a jeho vykonávanie obmedziť výhradne na kňazov a prorokov Jahveho.
Starovekí obyvatelia Blízkeho východu nebesia obvykle považovali za miesto, kde prebýva množstvo bohov. Malo to byť miesto fungujúce na spôsob zhromaždenia božských bytostí plné rôznych stvorení a sršiace aktivitou. Toto presvedčenie pretrvalo aj medzi starovekými Izraelitmi. V ich očiach človek do neba nepatril.
„Ľudia tu neboli vítaní,“ zdôrazňuje J.E. Wright. „Presne ako ich súčasníci, Izraeliti verili, že nebesia boli pre bohov, zem bola pre ľud a podsvetie bolo pre záhrobné božstvá a zosnulých.“
Pozícia hlavného boha, ktorý nebeskému zhromaždeniu „predsedal“7, sa líšila v závislosti od konkrétneho kmeňa, mesta alebo národa.
„Toto zhromaždenie predstavovalo akýsi kráľovský dvor s hlavným bohom panujúcim na spôsob kráľa. Izraeliti zdieľali túto predstavu Boha ako vládcu zhromaždenia rôznych bohov,“ píše Wright. „Jahve bol pre nich len jedným z bohov alebo hlavným bohom.“
Skutočne, v Biblii sa zachovali pasáže indikujúce pokračujúci vývoj predstáv o nebeskom koncile bohov. Žalm 82,1 píše: „Vstáva Boh [elohim] v zhromaždení Božom [’ēl], uprostred bohov [elohim] koná súd.“ Pasáž J.E. Wrighta dáva najväčší zmysel v kontexte starého obrazu kanaánskeho panteónu. Implikuje, že Boh (Elohim 8] stojí spolu s množstvom iných bohov v koncile vyššieho boha Ēla, prípadne že Boh [Elohim] stojí v tomto koncile ako Ēl a súdi po boku iných členov koncilu.
Mimochodom, viera v existenciu ďalších božstiev okrem 9 Jahveho sa medzi Izraelitmi udržala veľmi dlho. Ukazuje to nielen biblistika s pomocou komparatívnej religionistiky, ale aj archeológia. Populárna bola predovšetkým „Bohyňa Nebies“ Ašera 10, považovaná za manželku Jahveho. Naznačujú to okrem iného náhrobné nápisy, napríklad namiesto „požehnaný nech je Jahvem“ obsahujú frázy „požehnaný nech je Jahvem a jeho Ašerou.“ Mnohé náleziská sú plné nápisov „Jahve a Ašera“. Jej kultové predmety boli podľa archeologických nálezov bežné až do 6. storočia pred n. l.
V starobylých biblických tradíciách je síce smrť niekedy personifikovaná, inokedy ale vykazuje atribúty božstva. „V niektorých textoch sa spomínajú konkrétne charakteristiky Smrti, ktoré vykazujú paralely s tým, ako Mot zobrazujú [kanaánske] písomnosti z Ugaritu,“ upozorňuje profesor semitských štúdií John F. Healey.
„V najstarších biblických textoch nemá Jahve nad kráľovstvom Smrti žiadnu moc,“ poznamenáva francúzsky starozákonný biblista Thomas Römer. Hoci v niektorých textoch dosiahla sila Jahveho až do šeolu, Starému zákonu dominuje predstava, že v podsvetí zostali nebožtíci navždy opustení aj ich bohom. Römer dodáva, že v najstarších biblických tradíciách Jahve do tejto ríše nielenže nemohol zasahovať, ale ju ani nestvoril.
Jahve ale napokon Smrť – Mot predsa len porazil. Vďaka monoteizmu.
„Staré božstvo Smrť bolo v novom, monoteistickom svetonázore Izraela potlačené a popreté,“ píše biblista Mark S. Smith. Novým vládcom podsvetia sa napokon stala postava satana/Satana s tým rozdielom, že kým špeciálnou úlohou Smrti bolo zabíjanie ľudí, satan/Satan nezabíja, ale po smrti trestá.
Dostávame sa do obdobia gréckej a neskôr rímskej dominancie vo východnom Stredomorí. V tomto čase vznikajúce biblické texty, ako aj židovské náboženské písomnosti, ktoré sa do Biblie nedostali (apokryfy), reflektujú zásadné zmeny vo viere Židov. A to jednak v pohľade na budúcnosť osôb, ako aj budúcnosť samotného sveta.
Objavuje sa a silnie nádej na dramatickú transformáciu sveta („koniec sveta“ v tradičnom zmysle), čo dokladá početnosť a obľuba tzv. apokalyptickej literatúry. Zároveň sa vyvinulo presvedčenie, že niektorí (alebo všetci) mŕtvi znova povstanú, aby sa podrobili konečnému súdu. V nadväznosti na to vzrástol záujem o stav zosnulých, či už spravodlivých, alebo skazených, v čase, ktorý do tohto súdu zostával a objavuje sa predstava o nesmrteľnej duši vstupujúcej do nebeského sveta. „Tieto presvedčenia úzko súviseli s hlbokým zúfalstvom ohľadom smerovania historického vývoja a miznúcej nádeje, že sa situácia [Židov] niekedy zlepší,“ píše James Tabor.
„U tých, ktorí trpeli telesnou bolesťou, boli odcudzení mocenským štruktúram spoločnosti, boli utláčaní inými ľuďmi alebo inštitúciami bez možnosti to zmeniť, alebo len mali nekonkrétny dojem, že ich nejakým spôsobom utláčajú, vidiny blaženého posmrtného života posilňovali nádej a zmierňovali ich utrpenie,“ konštatuje J. Edward Wright. „Vďaka nádeji nebeskej odmeny a posmrtného potrestania skazených sa bolesť pozemského života stávala pre týchto ľudí znesiteľnejšia.“
Podľa biblistu sa nové predstavy o posmrtnej existencii zároveň stali „mocným nástrojom umocňovania poslušnosti voči teologickej agende a oddanosti istému spôsobu života.“
Podľa nemeckej teologičky a biblistky Angeliky Berlejungovej boli predstavy o posmrtnej existencii medzi Židmi už v tomto čase rôznorodé a často protirečivé. Odrážajú to nielen biblické a apokryfické spisy, ale aj protichodné postoje významných židovských skupín. Kým napríklad farizeji vo vzkriesenie tela verili, saduceji ho (podobne ako existenciu nesmrteľnej duše) odmietali.
Rôznili sa taktiež názory na povahu či skôr štruktúru nebies. Niektoré apokryfické spisy (no tiež filozof Filón Alexandrijský) hovorili o siedmich „úrovniach“ či siedmich nebesiach, niektoré o troch (z biblických kníh novozákonný 2. list Korinťanom), piatich, siedmich ale aj desiatich. Inšpirovali sa gréckym astronomickým modelom siedmich nebeských sfér. „Tento helenistický model raní židovskí a kresťanskí autori buď nepochopili, alebo ho zámerne zmenili,“ konštatuje J. Edward Wright.
Tak či onak, v dokumentoch Novej zmluvy (1. storočie n. l.) už myšlienka posmrtného života, predovšetkým vzkriesenia, zaujíma centrálne miesto. Pôvodná predstava Izraelitov, že smrť predstavuje úplný koniec alebo prinajmenšom koniec vedomia, sa tu neobjavuje.
Čo sa týka „stavu“ zosnulých pred očakávaným „konečným súdom“, novozákonné spisy spomínajú obrazy/pojmy odvodené od gréckeho výrazu pre spánok (1 Kor 15,6,18,20,51; 1 Tes 4,13-18; 5,9-10; v slovenských prekladoch prekladané ako „zosnuli“ či jednoducho „zomreli“) alebo predstavu, že „duch“ zosnulých kresťanov putoval do spoločnosti Krista (Flp 1,23; 2 Kor 5,8; 1 Tes 4,14). Ďalšie pasáže Novej zmluvy pre zmenu explicitne spomínajú, že zosnulí sú pri vedomí a v mukách alebo v blaženosti čakajú na posledný súd (Luk 16,19-31; 1 Pet 4,6; Zj 6,9-11, 7,9-12).
Predstava nebeského (resp. pekelného) čakania na posledný súd sa ale v radoch prvých kresťanov úplne neujala. V poradí 4. rímsky pápež Klement zo sklonku 1. storočia n. l. napríklad hovoril o vzkriesení mŕtvych v čase druhého príchodu Ježiša po akomsi období spánku.
V nasledovných storočiach nepribudli nové biblické knihy. Predstavy bežných ľudí a vlastne celej západnej civilizácie však silne ovplyvnila Danteho Božská komédia (prvá polovica 14. storočia). Dante píše o vzostupe nebeskými sférami, v ktorých postupne stretáva rôznych svätcov a nebo opisuje ako obrovské miesto neopísateľnej krásy.
Dnes mnohí veriaci považujú nebo za miesto, s čím vo vysokých kruhoch katolíckej cirkvi nesúhlasia. Ako v roku 1999 vyhlásil pápež Ján Pavol II., nebo je stavom šťastia a mieru. Zavŕšil sa tak jeho vývoj z miesta kdesi nad zemou cez miesto „mimo náš priestor“ až po „ne-miesto“.
Nebo, či už ako posmrtná destinácia, alebo posmrtný stav, je aj v dnešných časoch dôležitým cieľom života väčšiny veriacich. A spolu s vierou nebo zostáva dodnes nedoriešená otázka, ako sa doň dostať. „Každá komunita si vyvíja vlastné postoje, ako môže človek tento konečný cieľ dosiahnuť, a tak sa názory na požiadavky nevyhnutné na vstup líšia od jednej kresťanskej komunity k druhej,“ píše biblista J. Edward Wright.
Ale aj pre nás ostatných je nebo dôležité. Predstavuje totiž ďalší názorný príklad, ako výrazne sa v priebehu histórie zmenili, resp. celkom transformovali najzákladnejšie dodnes populárne náboženské presvedčenia. Tentoraz vplyvom hľadania nádeje v bezútešných časoch a vplyvom dominantnej cudzej kultúry.
-
Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.
Poznámky
1 V širšom a mierne prenesenom zmysle, v užšom zmysle by samozrejme išlo len o exegétov.
2 Kresťanský Starý zákon mínus niektoré deuterokanonické spisy.
3 Kanaánci boli staroveký semitský národ obývajúci Kanaán, oblasť Blízkeho východu, kde dnes leží Palestína, Izrael, západné Jordánsko a juhozápadná Sýria. Jazyk Kanaáncov bol veľmi podobný hebrejčine, okrem potomkov Izraelitov boli blízko Kanaánci príbuzní aj Féničanom.
4 Dokonca aj v Novom zákone, písanom po grécky, má grécke slovo tradične prekladané ako „duša“ (ψυχή) rovnaký význam ako hebrejské slovo nefeš.
5 Existuje ale niekoľko pozoruhodných výnimiek, ako keď „bosorka“ z Én-Dóru na žiadosť kráľa Saula vyvolá ducha proroka Samuela (I Sam 28,13-15), s ktorým sa chce poradiť. Text prorokovho ducha označuje ako „božstvo“ (elohim). Samuel sa objavuje v telesnej podobe ako starý muž a hoci zostúpil do podsvetia, pozná budúcnosť. Radenie sa s duchmi zosnulých bolo náboženskými textami Izraelitov prísne zakázané, no napriek tomu sa zrejme neprestajne praktizovalo, čo dosvedčujú pokračujúce polemiky voči nemu (Dt 18,9-11; Iz 8,19). „V tomto období si Izraeliti očividne mysleli, že živí môžu od mŕtvych pýtať rady. To znamená, že predstavy o stave mŕtvych šeole neboli celkom nemenné,“ píše Tabor.
6 Izraeliti prevzali aj predstavy, ako nebesia vyzerajú. Biblické texty napríklad vo viacerých pasážach (Exodus 24,9-10; Ez 1,26 [v slovenčine však nie ekumenický, ale napr. katolícky preklad] & 10,1) hovoria o „dlažbe“ nebies z kameňa, na spôsob akkadských textov.
7 Izraeliti označovali svojho boha Jahveho aj ako „Boh nebies“. Titul „boh nebies“ sa používal pre rôznych bohov z oblasti Sýrie a Palestíny a východného Stredomoria. Na prelome prvej a druhej polovice 1. tisícročia bol na jednom mieste „bohom nebies“ Baál, inde Hadad a v Izraeli Jahve.
8 Slovo Elohim používali Izraeliti ako označenie ich boha, a teda jednotné číslo. Pôvodne to ale bolo slovo v množnom čísle znamenajúce „bohovia“. V tomto kontexte sa v Biblii používa napríklad vtedy, pokiaľ sa takzvaní bohovia iných národov kritizujú, že vôbec nie sú Bohom. Niekoľkokrát je však použité v kontexte naznačujúcom (v súlade s archeologickými nálezmi) polyteizmus, či presnejšie monolatriu starých Izraelitov.
9 Autori či kompilátori a editori starozákonných textov boli monoteisti už v 6. storočí pred n. l., no ich viera zostávala medzi Izraelitmi skôr výnimkou.
10 Ašera pôvodne predstavovala kanaánske božstvo, a to manželku hlavného boha Ela.
Použitá a odporúčaná literatúra
Bergelund, A., 2017: Náboženské dějiny starověkého Izraele. Vyšehrad.
Healey, J.F., 1999: Mot. In: Van Der Toorn, K. a kol., 1999: Dictionary of Deities and Demons in the Bible. Wm. B. Eerdmans Publishing.
Römer, T., 2015: The Invention of God. Harvard University Press.
Smith, M.S., 2004: The Memoirs of God. Augsburg Fortress Publishers.
Tabor, J.: What the Bible Says About Death, Afterlife and the Future.UNC Charlotte.
Wright, J.E., 2000: The Early History of Heaven. Oxford University Press.
» Ako vznikol Satan? Pôvod a vývoj diabla
» Biblia vs história: Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie
» Jahve obdobou Hefaista? Pôvod biblického boha v znamení sopiek a metalurgie
» Historický Ježiš verzus Ježiš viery: Aká široká priepasť ich delí?
Tweet
Väčšina veriacich je presvedčená, že do neba sa dostane každý, kto verí v Ježiša Krista (Ján 3,16; Rim 10,9-10). Hŕstku storočí dozadu ešte mnohí verili, že nebeská blaženosť čaká len členov ich vlastnej, konkrétnej cirkvi. A celkom nedávno sa v médiách dokonca objavili správy, že podľa slov samotného pápeža – ktorého katolícka dogma považuje za neomylného – sa do neba môžu dostať aj ateisti.
Takúto možnosť samozrejme Vatikán promptne poprel. Pripustil len, že sa do neba môžu dostať ľudia, ktorí o Ježišovi nikdy nepočuli. Tento postoj ale mnohí kresťanskí teológovia a kňazi odmietajú, pretože podľa nich protirečí Biblii (Rim 10,14-17).
Nejasnosti pri tak zásadnej otázke. ako je docielenie nebeskej blaženosti namiesto večného utrpenia v pekle, možno niekoho prekvapia. O to viac, že značnú nejednotnosť pozorujeme i v radoch „profesionálnych vykladačov“ Biblie 1. V skutočnosti sú nejednotnosť a nejasnosti prirodzeným dôsledkom rozmanitých postojov, ktoré nielen v biblických textoch nachádzame v tomto prípade. Presne ako by sa dalo čakať od knihy, ktorá vznikla kompiláciou mimoriadne rôznorodých textov čo sa týka autorstva, literárneho žánru, účelu alebo spoločenských podmienok vzniku. A taktiež obdobia vzniku.
Práve výskum vzniku a vývoja biblických textov, na ktorom sa podieľajú ruka v ruke biblisti, historici a archeológovia, umožňuje čoraz presnejšie rekonštruovať vývoj náboženských presvedčení biblických autorov aj samotných starovekých Izraelitov. Posledné desaťročia tak odhaľujeme, ako sa v očiach dávnych veriacich menil samotný Boh či jeho protivník Satan. A zistili sme, že výrazne sa zmenili aj predstavy o posmrtnom živote.
Napokon, spomeňte si na obraz v biblickom texte zo začiatku tohto článku. Hoci už pochádza z Novej zmluvy, sotva nájdete niekoho, kto dnes verí, že sa po smrti za odmenu ocitne v lone niektorého starovekého Žida.
Pôvodná viera starovekých Izraelitov
Obraz neba, ktorý dnes považujeme za biblický, reprezentuje postoje hŕstky lokálnych a zrejme elitárskych editorov, ktorí upravili biblické materiály do ich kanonickej podoby. K takému záveru dochádza v knihe „Raná história neba“ (The Early History of Heaven) J. Edward Wright, profesor hebrejskej Biblie 2 a raného judaizmu na Arizonskej univerzite.
„Starovekí Izraeliti zdedili pohľad na povahu sveta od ich kanaánskych 3 predkov a následne ho transformovali, aby zapadal do ich teologických postojov. Autori hebrejskej Biblie1 tieto tradície neskôr zmenili ešte viac, a to tak, aby súhlasili s ich prísne monoteistickou teológiou,“ konštatuje biblista.
Podľa Wrighta však napriek rozsiahlym neskorším úpravám v biblických textoch pretrvalo niekoľko vzájomne nezlučiteľných predstáv o povahe nebies. Dokladujú postupné premeny toho, čo dnes nazývame nebo.
Žiadna nesmrteľná (ani nehmotná) duša
Viera v posmrtný život alebo akúkoľvek nesmrteľnú či nehmotnú dušu bola Izraelitom cudzia. Dokonca aj vzkriesenie tela sa objavuje iba v najneskorších textoch Starého zákona.„Starovekí Hebrejci [Izraeliti] nemali poňatia o nesmrteľnej duši, ktorá by po smrti žila plnohodnotný a vitálny život, ani o akomkoľvek vzkriesení alebo návrate zo záhrobia,“ píše expert na staroveký judaizmus a rané kresťanstvo James Tabor z Univerzity v Severnej Karolíne. Biblista dodáva, že hebrejské slovo nefeš, tradične prekladané ako živá duša, v skutočnosti znamená živú bytosť. „Označuje všetky dýchajúce bytosti, neoznačuje nič nesmrteľné.“
Podľa starozákonných biblických spisov bol človek jednotou tela a duše, ktoré ale nepredstavovali dve odlišné entity jednej osobe, iba jednu osobu z odlišných uhlov pohľadu. V rovnakom duchu píše Židovská encyklopédia: „Viera v nesmrteľnú dušu sa k Židom dostala od Grékov, a to predovšetkým cez filozofiu Platóna.“ Platón, študent Sokrata, učil, že v momente smrti sa od tela odlúči „nesmrteľná duša“.
Smrť bola koniec vedomia
„Živí vedia, že zomrú, ale mŕtvi nevedia nič.“ Kazateľ 9,5„Keď vyjde z nich duch [dych], vrátia sa do zeme, v ten deň padnú ich plány [zahynú ich myšlienky].“ – Žalmy 146,4
Izraeliti boli podľa Jamesa Tabora presvedčení, že ľudia aj zvieratá sú tvorení z „prachu zeme“ (Gen 2,7; 3,19), a týmto prachom sa po smrti znova stávajú, ako pripomína tradičný katolícky preklad „na prach sa obrátiš“.
Neverili v žeravé peklo ani žiarivé nebo, ale v akési temné a chladné podsvetie zvané šeol, kde „tiene živých“ prebývajú v akomsi vegetatívnom stave. Pobyt v ňom čakal celkom každého. „Do šeolu zostupujú všetci zosnulí, či už dobrí, alebo zlí, bohatí alebo chudobní, otroci alebo slobodní,“ píše Tabor odvolávajúc sa na verše Job 3,11-19.
Podľa J.E. Wrighta starovekí Izraeliti zároveň verili, že živí dokázali mŕtvych osloviť a presvedčiť, aby im pomáhali, alebo ich odradiť, aby im ubližovali. „Starovekí Izraeliti preto vykonávali rituály, aby si uctili svojich mŕtvych,“ vysvetľuje. Kult mŕtvych mal podľa neho v starovekom Izraeli veľmi silné postavenie, čo sa biblickí autori snažili potlačiť 5. Ich cieľom bolo totiž kult centralizovať a jeho vykonávanie obmedziť výhradne na kňazov a prorokov Jahveho.
Nebo pre bohov, nie ľudí
Izraeliti si predstavy o povahe sveta nevymysleli, zdedili ich 6 od predchádzajúcich starovekých kultúr Blízkeho východu, predovšetkým od svojich predkov Kanaáncov. Svet považovali za trojdielny celok tvorený podsvetím, zemou a nebom.Starovekí obyvatelia Blízkeho východu nebesia obvykle považovali za miesto, kde prebýva množstvo bohov. Malo to byť miesto fungujúce na spôsob zhromaždenia božských bytostí plné rôznych stvorení a sršiace aktivitou. Toto presvedčenie pretrvalo aj medzi starovekými Izraelitmi. V ich očiach človek do neba nepatril.
„Ľudia tu neboli vítaní,“ zdôrazňuje J.E. Wright. „Presne ako ich súčasníci, Izraeliti verili, že nebesia boli pre bohov, zem bola pre ľud a podsvetie bolo pre záhrobné božstvá a zosnulých.“
Pozícia hlavného boha, ktorý nebeskému zhromaždeniu „predsedal“7, sa líšila v závislosti od konkrétneho kmeňa, mesta alebo národa.
„Toto zhromaždenie predstavovalo akýsi kráľovský dvor s hlavným bohom panujúcim na spôsob kráľa. Izraeliti zdieľali túto predstavu Boha ako vládcu zhromaždenia rôznych bohov,“ píše Wright. „Jahve bol pre nich len jedným z bohov alebo hlavným bohom.“
Skutočne, v Biblii sa zachovali pasáže indikujúce pokračujúci vývoj predstáv o nebeskom koncile bohov. Žalm 82,1 píše: „Vstáva Boh [elohim] v zhromaždení Božom [’ēl], uprostred bohov [elohim] koná súd.“ Pasáž J.E. Wrighta dáva najväčší zmysel v kontexte starého obrazu kanaánskeho panteónu. Implikuje, že Boh (Elohim 8] stojí spolu s množstvom iných bohov v koncile vyššieho boha Ēla, prípadne že Boh [Elohim] stojí v tomto koncile ako Ēl a súdi po boku iných členov koncilu.
Mimochodom, viera v existenciu ďalších božstiev okrem 9 Jahveho sa medzi Izraelitmi udržala veľmi dlho. Ukazuje to nielen biblistika s pomocou komparatívnej religionistiky, ale aj archeológia. Populárna bola predovšetkým „Bohyňa Nebies“ Ašera 10, považovaná za manželku Jahveho. Naznačujú to okrem iného náhrobné nápisy, napríklad namiesto „požehnaný nech je Jahvem“ obsahujú frázy „požehnaný nech je Jahvem a jeho Ašerou.“ Mnohé náleziská sú plné nápisov „Jahve a Ašera“. Jej kultové predmety boli podľa archeologických nálezov bežné až do 6. storočia pred n. l.
Podsvetiu vládla Smrť, nie Satan
Podsvetie nebolo v očiach starovekých Izraelitov panstvom Satana, ktorý sa vyvinul oveľa neskôr, ale inej božskej bytosti. Prežívala totiž viera v kanaánske božstvo Mot (Motu) – Smrť.V starobylých biblických tradíciách je síce smrť niekedy personifikovaná, inokedy ale vykazuje atribúty božstva. „V niektorých textoch sa spomínajú konkrétne charakteristiky Smrti, ktoré vykazujú paralely s tým, ako Mot zobrazujú [kanaánske] písomnosti z Ugaritu,“ upozorňuje profesor semitských štúdií John F. Healey.
„V najstarších biblických textoch nemá Jahve nad kráľovstvom Smrti žiadnu moc,“ poznamenáva francúzsky starozákonný biblista Thomas Römer. Hoci v niektorých textoch dosiahla sila Jahveho až do šeolu, Starému zákonu dominuje predstava, že v podsvetí zostali nebožtíci navždy opustení aj ich bohom. Römer dodáva, že v najstarších biblických tradíciách Jahve do tejto ríše nielenže nemohol zasahovať, ale ju ani nestvoril.
Jahve ale napokon Smrť – Mot predsa len porazil. Vďaka monoteizmu.
„Staré božstvo Smrť bolo v novom, monoteistickom svetonázore Izraela potlačené a popreté,“ píše biblista Mark S. Smith. Novým vládcom podsvetia sa napokon stala postava satana/Satana s tým rozdielom, že kým špeciálnou úlohou Smrti bolo zabíjanie ľudí, satan/Satan nezabíja, ale po smrti trestá.
Transformácia viery v posmrtný život
(3. storočie pred n. l. až 1./2. storočie n. l.)Trpký život zdrojom nádeje v posmrtné šťastie
„Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia: jedni pre večný život, ale druhí na večné zavrhnutie a hanbu.“ - Daniel 12,2Dostávame sa do obdobia gréckej a neskôr rímskej dominancie vo východnom Stredomorí. V tomto čase vznikajúce biblické texty, ako aj židovské náboženské písomnosti, ktoré sa do Biblie nedostali (apokryfy), reflektujú zásadné zmeny vo viere Židov. A to jednak v pohľade na budúcnosť osôb, ako aj budúcnosť samotného sveta.
Objavuje sa a silnie nádej na dramatickú transformáciu sveta („koniec sveta“ v tradičnom zmysle), čo dokladá početnosť a obľuba tzv. apokalyptickej literatúry. Zároveň sa vyvinulo presvedčenie, že niektorí (alebo všetci) mŕtvi znova povstanú, aby sa podrobili konečnému súdu. V nadväznosti na to vzrástol záujem o stav zosnulých, či už spravodlivých, alebo skazených, v čase, ktorý do tohto súdu zostával a objavuje sa predstava o nesmrteľnej duši vstupujúcej do nebeského sveta. „Tieto presvedčenia úzko súviseli s hlbokým zúfalstvom ohľadom smerovania historického vývoja a miznúcej nádeje, že sa situácia [Židov] niekedy zlepší,“ píše James Tabor.
„U tých, ktorí trpeli telesnou bolesťou, boli odcudzení mocenským štruktúram spoločnosti, boli utláčaní inými ľuďmi alebo inštitúciami bez možnosti to zmeniť, alebo len mali nekonkrétny dojem, že ich nejakým spôsobom utláčajú, vidiny blaženého posmrtného života posilňovali nádej a zmierňovali ich utrpenie,“ konštatuje J. Edward Wright. „Vďaka nádeji nebeskej odmeny a posmrtného potrestania skazených sa bolesť pozemského života stávala pre týchto ľudí znesiteľnejšia.“
Podľa biblistu sa nové predstavy o posmrtnej existencii zároveň stali „mocným nástrojom umocňovania poslušnosti voči teologickej agende a oddanosti istému spôsobu života.“
Víťazstvo nového neba
Presvedčenie, že spravodliví ľudia budú po smrti vzkriesení a/alebo putujú do neba, sa objavuje koncom prvého tisícročia pred n. l., čiže z hľadiska historického vývoja izraelitského/židovského náboženstva veľmi neskoro. Podľa J. Edwarda Wrighta ho ako prvá háji Kniha proroka Daniela (12,2-3) datovaná približne do roku 165 pred n. l. „Lenže nie všetci Židia zdieľali tieto nové predstavy o vzkriesení a večnom posmrtnom živote,“ upozorňuje Wright poukazujúc na odmietavé postoje iných súdobých náboženských kníh Židov, napríklad Knihy Sirachovcovej.Podľa nemeckej teologičky a biblistky Angeliky Berlejungovej boli predstavy o posmrtnej existencii medzi Židmi už v tomto čase rôznorodé a často protirečivé. Odrážajú to nielen biblické a apokryfické spisy, ale aj protichodné postoje významných židovských skupín. Kým napríklad farizeji vo vzkriesenie tela verili, saduceji ho (podobne ako existenciu nesmrteľnej duše) odmietali.
Rôznili sa taktiež názory na povahu či skôr štruktúru nebies. Niektoré apokryfické spisy (no tiež filozof Filón Alexandrijský) hovorili o siedmich „úrovniach“ či siedmich nebesiach, niektoré o troch (z biblických kníh novozákonný 2. list Korinťanom), piatich, siedmich ale aj desiatich. Inšpirovali sa gréckym astronomickým modelom siedmich nebeských sfér. „Tento helenistický model raní židovskí a kresťanskí autori buď nepochopili, alebo ho zámerne zmenili,“ konštatuje J. Edward Wright.
Tak či onak, v dokumentoch Novej zmluvy (1. storočie n. l.) už myšlienka posmrtného života, predovšetkým vzkriesenia, zaujíma centrálne miesto. Pôvodná predstava Izraelitov, že smrť predstavuje úplný koniec alebo prinajmenšom koniec vedomia, sa tu neobjavuje.
Čo sa týka „stavu“ zosnulých pred očakávaným „konečným súdom“, novozákonné spisy spomínajú obrazy/pojmy odvodené od gréckeho výrazu pre spánok (1 Kor 15,6,18,20,51; 1 Tes 4,13-18; 5,9-10; v slovenských prekladoch prekladané ako „zosnuli“ či jednoducho „zomreli“) alebo predstavu, že „duch“ zosnulých kresťanov putoval do spoločnosti Krista (Flp 1,23; 2 Kor 5,8; 1 Tes 4,14). Ďalšie pasáže Novej zmluvy pre zmenu explicitne spomínajú, že zosnulí sú pri vedomí a v mukách alebo v blaženosti čakajú na posledný súd (Luk 16,19-31; 1 Pet 4,6; Zj 6,9-11, 7,9-12).
Predstava nebeského (resp. pekelného) čakania na posledný súd sa ale v radoch prvých kresťanov úplne neujala. V poradí 4. rímsky pápež Klement zo sklonku 1. storočia n. l. napríklad hovoril o vzkriesení mŕtvych v čase druhého príchodu Ježiša po akomsi období spánku.
Už nie miesto, ale stav
V nasledovných storočiach nepribudli nové biblické knihy. Predstavy bežných ľudí a vlastne celej západnej civilizácie však silne ovplyvnila Danteho Božská komédia (prvá polovica 14. storočia). Dante píše o vzostupe nebeskými sférami, v ktorých postupne stretáva rôznych svätcov a nebo opisuje ako obrovské miesto neopísateľnej krásy.
Dnes mnohí veriaci považujú nebo za miesto, s čím vo vysokých kruhoch katolíckej cirkvi nesúhlasia. Ako v roku 1999 vyhlásil pápež Ján Pavol II., nebo je stavom šťastia a mieru. Zavŕšil sa tak jeho vývoj z miesta kdesi nad zemou cez miesto „mimo náš priestor“ až po „ne-miesto“.
Nebo, či už ako posmrtná destinácia, alebo posmrtný stav, je aj v dnešných časoch dôležitým cieľom života väčšiny veriacich. A spolu s vierou nebo zostáva dodnes nedoriešená otázka, ako sa doň dostať. „Každá komunita si vyvíja vlastné postoje, ako môže človek tento konečný cieľ dosiahnuť, a tak sa názory na požiadavky nevyhnutné na vstup líšia od jednej kresťanskej komunity k druhej,“ píše biblista J. Edward Wright.
Ale aj pre nás ostatných je nebo dôležité. Predstavuje totiž ďalší názorný príklad, ako výrazne sa v priebehu histórie zmenili, resp. celkom transformovali najzákladnejšie dodnes populárne náboženské presvedčenia. Tentoraz vplyvom hľadania nádeje v bezútešných časoch a vplyvom dominantnej cudzej kultúry.
-
Poznámky
1 V širšom a mierne prenesenom zmysle, v užšom zmysle by samozrejme išlo len o exegétov.
2 Kresťanský Starý zákon mínus niektoré deuterokanonické spisy.
3 Kanaánci boli staroveký semitský národ obývajúci Kanaán, oblasť Blízkeho východu, kde dnes leží Palestína, Izrael, západné Jordánsko a juhozápadná Sýria. Jazyk Kanaáncov bol veľmi podobný hebrejčine, okrem potomkov Izraelitov boli blízko Kanaánci príbuzní aj Féničanom.
4 Dokonca aj v Novom zákone, písanom po grécky, má grécke slovo tradične prekladané ako „duša“ (ψυχή) rovnaký význam ako hebrejské slovo nefeš.
5 Existuje ale niekoľko pozoruhodných výnimiek, ako keď „bosorka“ z Én-Dóru na žiadosť kráľa Saula vyvolá ducha proroka Samuela (I Sam 28,13-15), s ktorým sa chce poradiť. Text prorokovho ducha označuje ako „božstvo“ (elohim). Samuel sa objavuje v telesnej podobe ako starý muž a hoci zostúpil do podsvetia, pozná budúcnosť. Radenie sa s duchmi zosnulých bolo náboženskými textami Izraelitov prísne zakázané, no napriek tomu sa zrejme neprestajne praktizovalo, čo dosvedčujú pokračujúce polemiky voči nemu (Dt 18,9-11; Iz 8,19). „V tomto období si Izraeliti očividne mysleli, že živí môžu od mŕtvych pýtať rady. To znamená, že predstavy o stave mŕtvych šeole neboli celkom nemenné,“ píše Tabor.
6 Izraeliti prevzali aj predstavy, ako nebesia vyzerajú. Biblické texty napríklad vo viacerých pasážach (Exodus 24,9-10; Ez 1,26 [v slovenčine však nie ekumenický, ale napr. katolícky preklad] & 10,1) hovoria o „dlažbe“ nebies z kameňa, na spôsob akkadských textov.
7 Izraeliti označovali svojho boha Jahveho aj ako „Boh nebies“. Titul „boh nebies“ sa používal pre rôznych bohov z oblasti Sýrie a Palestíny a východného Stredomoria. Na prelome prvej a druhej polovice 1. tisícročia bol na jednom mieste „bohom nebies“ Baál, inde Hadad a v Izraeli Jahve.
8 Slovo Elohim používali Izraeliti ako označenie ich boha, a teda jednotné číslo. Pôvodne to ale bolo slovo v množnom čísle znamenajúce „bohovia“. V tomto kontexte sa v Biblii používa napríklad vtedy, pokiaľ sa takzvaní bohovia iných národov kritizujú, že vôbec nie sú Bohom. Niekoľkokrát je však použité v kontexte naznačujúcom (v súlade s archeologickými nálezmi) polyteizmus, či presnejšie monolatriu starých Izraelitov.
9 Autori či kompilátori a editori starozákonných textov boli monoteisti už v 6. storočí pred n. l., no ich viera zostávala medzi Izraelitmi skôr výnimkou.
10 Ašera pôvodne predstavovala kanaánske božstvo, a to manželku hlavného boha Ela.
Použitá a odporúčaná literatúra
Bergelund, A., 2017: Náboženské dějiny starověkého Izraele. Vyšehrad.
Healey, J.F., 1999: Mot. In: Van Der Toorn, K. a kol., 1999: Dictionary of Deities and Demons in the Bible. Wm. B. Eerdmans Publishing.
Römer, T., 2015: The Invention of God. Harvard University Press.
Smith, M.S., 2004: The Memoirs of God. Augsburg Fortress Publishers.
Tabor, J.: What the Bible Says About Death, Afterlife and the Future.UNC Charlotte.
Wright, J.E., 2000: The Early History of Heaven. Oxford University Press.
Loading...
Pozri tiež
» Ako vznikol Boh? Pôvod a vývoj židovsko-kresťanského boha» Ako vznikol Satan? Pôvod a vývoj diabla
» Biblia vs história: Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie
» Jahve obdobou Hefaista? Pôvod biblického boha v znamení sopiek a metalurgie
» Historický Ježiš verzus Ježiš viery: Aká široká priepasť ich delí?
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok
Tweet
