Biblický Mojžiš

Podľa Starého zákona sa Mojžiš narodil izraelitským rodičom v Egypte. Tu vraj žil celý izraelitský národ, a to viac ako 400 rokov (Ex 12,40), ale skončil utláčaný a zotročený. Keďže faraón prikázal utopiť každého chlapca narodeného Izraelitom, matka Mojžiša nechala v košíku na rieke Níl. Chlapca našla a neskôr adoptovala dcéra faraóna (Ex 2,1-10).

Ako mladý muž Mojžiš zabil Egypťana, ktorý bil jedného z Izraelitov (Ex 2,12). Potom z Egypta utiekol, lebo sa bál, že ho faraón nechá zabiť. Usadil sa Midjáne (dnešný severozápad Saudskej Arábie), kde sa oženil s Cipporou, dcérou Midjánskeho kňaza (2,15-24). V Midjáne, navštívil „božiu horu“, kde sa mu zjavil boh Jahve a prikázal mu vrátiť sa do Egypta, kam napokon prichádza s bratom Áronom (Ex 4,27-31).



Po sérii dramatických udalostí, neslávne známych desiatich božích ranách Egyptu a zázračnom prekročení Červeného mora suchou nohou, svoj ľud vyvedie z Egypta (udalosť sa označuje ako exodus Izraelitov z Egypta). Nasleduje 40 ročné putovanie púšťou do „zasľúbenej zeme“, Kanaánu. Okrem iného vedie Izraelitov aj k hore Sinaj (biblický Sinaj nie je totožný s horou, ktorú takto označujeme dnes), kde mu Boh odovzdá svoje prikázania (Ex 19,1–20,21). Okrem desatora, Mojžiš dostal od Boha viac ako 600 ďalších zákonov¹ (Ex 21-23, zopakované v Dt 6-8).

Historická hodnovernosť biblického exodu Izraelitov z Egypta

Hoci sa konzervatívni biblisti minulosti pokúšali v egyptských písomnostiach mnohokrát identifikovať biblických desať rán Egyptu, ich výsledky boli podľa experta na archeológiu neskorej doby bronzovej a ranej doby železnej Erica Clina „buď neúspešné, alebo nepresvedčivé, a to určite nie kvôli nedostatku snahy.“

Podobne sú na tom ďalšie udalosti a príbehy o oslobodení Izraelitov z Egypta, ktoré spomína Druhá kniha Mojžišova čiže Exodus. Cline tak konštatuje: „Nemáme jediný spoľahlivý dôkaz, ktorý by potvrdzoval historickosť Exodu [knihy Exodus, pozn. red.]. Žiadne morové rany, žiadne rozdelenie Červeného mora, žiadna manna z nebies, žiadne 40-ročné putovanie.“

„Ako sýrsko-palestínsky archeológ považujem historickosť Exodu za mŕtvu,“ súhlasí William Dever. Dodáva, že vzhľadom na nové poznatky o pôvode Izraelitov, takáto historická udalosť je vlastne prebytočná. Biblickí autori totiž exodom z Egypta, po ktorom nasleduje údajné dobytie „zasľúbenej zeme“ - Kanaánu², vysvetľujú cudzí pôvod Izraelitov v tejto oblasti, keďže ich starozákonné texty často kontrastujú s domorodými Kanaáncami. Ibaže ani dobytie Kanaánu, ani cudzí pôvod Izraelitov neodráža históriu. „Väčšina Izraelitov pochádzala z domorodých Kanaáncov neskorej doby bronzovej,“ zdôrazňuje Dever.



Podľa rôznych biblistov (napr. Hndel, Mendenhall, Gottwald, Berlejungová a ďalší) je ale možné, že príbeh oslobodenia Izraelitov z egyptského otroctva nie je úplne vymyslený. Udalosti, ktoré tento mýtus inšpirovali, sa však netýkajú Izraelitov, ale ich predkov, polyteistických Kanaáncov. Egypt vládol Kanaánu od 16. do 12. storočia pred n. l. a predovšetkým ku koncu tohto obdobia veľký počet miestnych obyvateľov vykonával nútené práce. Keď sa na vládu Egypta v Kanaáne zabudlo, potomkovia Kanaáncov Izraeliti čoraz nejasnejšiu spomienku na otroctvo pod egyptskou vládou situovali do Egypta.

Inšpirácia starými mýtmi a legendami

Príbeh o mladosti Mojžiša sa považuje za jeden z mnohých príkladov tzv. zakladateľského mýtu, rozprávania o niekom, kto sa napriek skromným začiatkom stal vodcom. Konkrétne, Mojžišovo narodenie mimoriadne pripomína Legendu o Sargonovi, akkadskom vládcovi z 3. tisícročia pred n. l., ktorého matka údajne vložila v košíku do rieky a našiel ho chudobný nosič vody.

„Sargona aj Mojžiša opustili ich matky, v oboch prípadoch nejakým spôsobom spojené s kňažským povolaním. Sargonova matka bola kňažka, Mojžišova matka bola dcérou Léviho, predka kňažského kmeňa Izraelitov. Otcovia oboch do príbehu nezasahujú. Obaja sú ponechaní, aby ich v koši odniesol riečny prúd. Neskôr ich nájdu a adoptujú. V oboch prípadoch ide o kráľovskú adopciu. Sargon je 'milovaný' bohyňou Ištar, Mojžiš sa stáva synom faraónovej dcéry,“ píše expert na Starú zmluvu Thomas Römer.

Hoci Legenda o Sargonovi rozpráva o asýrskom kráľovi z tretieho tisícročia pred n. l., príbeh bol napísaný koncom 8. storočia pred n. l. jeho menovcom Sargonom II. Biblické tradície, v ktorých vystupuje Mojžiš, sú podstatne mladšie. Podľa analýzy biblických textov vznikli v rozmedzí sklonku 7. storočia až 4. storočia pred n. l.

Pasáž o Mojžišovom úteku z Egypta do Midjánu po zabití egyptského dozorcu pre zmenu evokuje populárny staroegyptský príbeh o Sinuhem, ktorý sa dochoval z 19. storočia pred n. l. a zachytáva útek tohto egyptského úradníka smerom, ktorým podľa Biblie putoval aj Mojžiš z Egypta. Oboch v cieli ich putovania identifikujú ako Egypťanov – Sinuheho spozná vládca miestnych obyvateľov, Mojžiša Midjánske dievčatá (Ex 2,19).

Význam vďaka propagande

Napriek obrovskému významu, ktorý Mojžišovi pripisujú Židia aj kresťania, sa zmienky o ňom v Starom zákone vyskytujú nekonzistentne. Ba čo viac, Biblia o Mojžišovi mlčí na miestach, kde by ho mala stavať do popredia, pričom v najstarších biblických tradíciách chýba úplne.



Biblista Thomas Römer upozorňuje, že exodus z Egypta leží priamo „v srdci historickej perspektívy biblických Žalmov“. Napriek tomu sa Mojžiš spomína len v hŕstke z nich, a to tých, ktoré vznikli najneskôr. Nespomínajú ho ani žalmy odkazujúce na desať božích rán Egyptu (napr. Ž 78,43-51; 135,8-9; 136,10) alebo zázračné prekročenie Červeného mora (Ž 76,7; 77,10; 78,13; 114,3-6; 78,12; 136,13-14; 136,15).

„Ako biblisti vedia už dávno, najstarší biblický text odkazujúci na útek z Egypta, Pieseň Mojžišova³ (Ex 15,1-21) sa o Mojžišovi vôbec nezmieňuje,“ upozorňuje William Dever.

Bádateľ dodáva, že to iste platí pre iný starobylý hymnus, ktorý sa zachoval ako súčasť knihy Deuteronómium, Magnolia Dei (Dt 26,5-10): „V súvislosti s odchodom z Egypta Mojžiša vôbec nespomína. Nerátajúc knihy Exodus a Numeri [Štvrtá kniha Mojžišova], Starý zákon vlastne Mojžišovi venuje len nepatrnú pozornosť.“

Na základe uvedených skutočnosti možno podľa Thomasa Römera konštatovať, že pôvodne existovala tradícia o exode bez Mojžiša. Postava Mojžiša sa stala jej súčasťou až neskôr.

William Dever pripomína, že najstaršie biblické tradície, ktoré spomínajú Mojžiša, písomnosti tzv. Deteronomistickej školy⁴ z konca 7. až 6. storočia, sú biblistami považované „za nacionalistickú a ortodoxnú propagandu“ monoteistického hnutia.

Toto monoteistické hnutie, ktoré napokon medzi Izraelitmi prevládlo a predstavuje perspektívu biblických autorov, sa presadzovalo postupne. Neodráža však náboženské predstavy Izraelitov z prvých storočí prvého tisícročia pred n. l.

Reálna inšpirácia?

Nielenže biblickí autori preberali mýty a legendy okolitých kultúr a projektovali svoju súčasnosť (napr. monoteizmus) do predstáv o dávnej minulosti Izraelitského národa. Zároveň často používali staré mýty a legendy v novom kontexte - vo svojich kompozíciách ich transformovali do podoby adresujúcej reálie obdobia, v ktorom žili. Môže to byť aj prípad Mojžiša.

Je možné, že kontext príbehu o exode z Egypta a prvky zakladateľského mýtu odvodené predovšetkým od Legendy o Sargonovi biblickí autori spojili s legendami inšpirovanými historickými osobami.



William Dever uvažuje, že historický Mojžiš mohol byť charizmatickým vodcom niektorého z juhokanaánskych polokočovných kmeňov Šasu. Ako sme spomenuli v predošlých článkoch, tieto kmene zrejme uctievali božstvo menom Jahve, zatiaľ čo raní Izraeliti v Kanaáne uctievali božstvo menom El (božstvá boli synonymizované až neskôr, staršie pasáže Biblie im pripisujú odlišné vlastnosti). Biblické tradície totiž uvádzajú, že to bol práve Mojžiš, prostredníctvom ktorého sa Jahve dostáva k Izraelitom.

Ďalším zdrojom inšpirácie mohol byť významný Kanaánec Beya.

Mojžišovo meno má egyptský pôvod. Presnejšie, tvorí ho hebrejský prepis egyptského slovného koreňa msj, ktoré znamená „splodiť“. Pravda, to znamená kultúrny súvis, nie nevyhnutne geografický pôvod. „Počas druhého tisícročia a prvej polovice prvého tisícročia pred n. l. boli egyptské mená na území dnešnej Sýrie a Palestíny populárne,“ upozorňuje Thomas Römer.

Filologické detaily, ako napríklad konkrétna podoba hebrejského prepisu, podľa francúzskeho bádateľa ale naznačujú, že meno pochádza z dôb podstatne starších ako biblické texty, ktoré o Mojžišovi píšu. Možno ho datovať až do druhého tisícročia pred n. l.

Biblický príbeh zobrazuje Mojžiša ako Izraelita zastávajúceho vysoké spoločenské postavenie na dvore faraóna. „To súhlasí s faktom, že egyptské texty spomínajú niekoľko prípadov, keď sa cudzinci, takzvaní Aziati, úspešne presadili v Egypte a stali sa vysoko postavenými úradníkmi,“ píše Römer.

Koncom 2. tisícročia pred n. l. v meste Pi-Ramesse vyvolal revoltu týchto „Aziatov“ vysoko postavený úradník kanaánskeho pôvodu, ktorý je známy nielen pod semitským menom Beya, ale aj egyptským Ra-messe-khe-em-neterow. Súčasťou jeho egyptského mena je aj element ekvivalentný slovu Mojžiš (m-s-s).

Tento Kanaánec sa prvý raz spomína v dokumentoch z čias faraóna Sethiho II (1203 - 1197). Po smrti panovníka vyhlásil Beya za faraóna jeho malého syna Siptaha. Urobil tak s vedomím Siptahovej matky, Taoseret, taktiež pôvodom z Kanaánu. Namiesto Siptaha však vládol on sám. „Blízke vzťahy medzi Mojžišom a kráľovským dvorom, aké opisuje Exodus 2, môžu odrážať túto situáciu,“ píše Römer.

V dokumentoch z čias faraóna Ramesseho II (1188 - 1157 pred n. l.) sa postavenie Beyu považuje za prejav anarchie a úpadku. Po smrti malého Siptaha (mimochodom, jedna z „božích rán Egyptu“, smrť prvorodených, spomína smrť prvorodeného syna faraóna), sa Beya snažil ustanoviť Taoseret za vládkyňu. A podľa všetkého získal podporu niektorých „Aziatov“, vojakov a ľudí, ktorí vykonávali nútené práce na území delty Nílu.

Podľa staroegyptských písomností si Beya najal Kanaánskych a Egyptských žoldnierov. Ovládol egyptské zlato a striebro, čím financoval svoje ťaženie (Exodus 11, 2 spomína zlato a striebro, ktoré Izraeliti so sebou vzali na ceste z Egypta). Faraón Setnacht (cca 1188 – 1185 pred n. l.) ale povstanie potlačil a podľa nedávno objavených písomností Beyu popravil. Tento neslávny koniec je, pochopiteľne, v ostrom protiklade s biblickým Mojžišom.



Ďalším potenciálnym zdrojom inšpirácie biblického Mojžiša je semit Ben-Ozen pôvodne z Transjordánska, ktorého spomínajú písomnosti z čias Ramesseho II. Komponentom jeho egyptského mena je „m-s-s“, ekvivalent slova Mojžiš. Egyptské písomnosti uvádzajú, že bol prostredníkom vo vyjednávaní medzi búriacimi sa skupinami kočovného ľudu Šasu (ako sme spomenuli, práve oni uctievali Jahveho skôr, ako Izraeliti), ktorí vykonávali nútené práce, a ich egyptskými dozorcami. To evokuje scénu z Exodus 2, kde Mojžiš bráni izraelitského otroka.

Záver

Hoci mal stáť v pozadí najdôležitejších udalostí, ktoré sa udiali v ranej histórii Izraelitov, Mojžiš podľa všetkého svoj význam nadobudol až v neskorom vývoji izraelitského náboženstva. V čase presadzovania jeho monoteistickej podoby.

Podľa Thomasa Römera vznikli príbehy o Mojžišovi prepracovaním starých tradícií o exode z Egypta, v ktorých však táto postava nefigurovala.

Samotný exodus Izraelitov z Egypta nemá podľa veľkej väčšiny archeológov a biblistov nič spoločné s históriou. Podľa niektorých biblistov je ale možné, že vychádza zo spomienok na egyptskú vládu priamo v Kanaáne a nútené práce časti domáceho obyvateľstva. Táto situácia sa ale netýka Izraelitov, ale ich predkov, polyteistických Kanaáncov, od ktorých sa o pol tisícročia neskôr biblickí autori dištancovali.

Potom, ako sa zabudlo na vládu Egypta v Kanaáne, matné spomienky na útlak svojich predkov Izraeliti projektovali do otroctva priamo v Egypte. Podľa biblistu Ronalda Hendela tomu pomohlo aj spojenie tradície o egyptskom útlaku s legendárnou postavou Mojžiša, ktorá bola s týmto územím asociovaná - azda kvôli historickým predlohám, ktoré ju inšpirovali.

Biblista John van Seters má pravdu, keď konštatuje, že biblický Mojžiš je postavou legiend, nie histórie. Vysokopostavený úradník kanaánskeho pôvodu v Egypte, charizmatický vodca niektorého kmeňa kočovných Šasu, ktorí uctievali Jahveho, alebo Semit vyjednávajúci s týmito Šasu, keď sa búrili po zotročení v Egypte... „Žiaden z potenciálnych kandidátov [na historického Mojžiša] neposkytuje predlohu pre všetky aspekty biblického Mojžiša,“ konštatuje Thomas Römer. „Mojžiša musíme považovať za konštrukt vytvorený zo zvyškov spomienok na rôzne historické udalosti a osobnosti.“

-

Poznámky:
1 Mnohé z nich sú identické so zákonmi, ktoré nachádzame v rôznych oveľa (viac ako tisíc rokov) starších blízkovýchodných zákonníkoch, napríklad sumerských zákonníkoch kráľa Urnammu (2000 pred n. l.), mesta Ešnunna, kráľa Lipit-Ištara (19. storočie pred n. l.) a predovšetkým v Chamurappiho zákonníku (1800 pred n. l.).
2 Oblasť Blízkeho východu, kde dnes leží Palestína, Izrael, západné Jordánsko a juhozápadná Sýria.
3 Mimoriadne starobylý jazyk poukazuje, že tento pôvodne samostatný chválospev bol skomponovaný najneskôr v polovici 8. storočia pred n. l., čiže o viac ako 125 rokov skôr, než najstaršie biblické tradície spominajúce Mojžiša.
4 Nachádzame ich v knihe Deuteronómium (Piata kniha Mojžišova) a v historickom epose od Jozueho po knihy Kráľov.

Zdroje:
Bosman, H.: Remembering Moses as a Model of Israelite and Early Jewish History. Scriptura 96 (2007), 326-333.
Cline E.H., 2008: From Eden to Exile: Unraveling Mysteries of the Bible. National Geographic
Dever, W. G., 2006: Who Were the Early Israelites and Where Did They Come From? Wm. B. Eerdmans Publishing Co.
Hendel, R.: The Exodus as Cultural Memory: Egyption Bondage and the Song of the Sea. In T. E. Levy, T. Schneider et W. H. C. Propp (ed.), Israel's Exodus in Transdisciplinary Perspective, Heidelberg: Springer, 2015, pp. 305-315
T. Römer: The Revelation of the Divine Name to Moses and the Construction of a Memory About the Origins of the Encounter Between Yhwh and Israel. In T. E. Levy, T. Schneider et W. H. C. Propp (ed.), Israel's Exodus in Transdisciplinary Perspective, Heidelberg: Springer, 2015, pp. 305-315
T. Römer: The Invention of God. Harvard University Press, 2015.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet