Jánova Apokalypsa: Zistíme podľa Biblie, kedy nastane koniec sveta?
Príšery aj draky, ohromné prírodné katastrofy či dokonca bitky Satanovej armády s nebeskými silami pod vedením samotného Ježiša... na koni. Už sme spomínali Bohom nariadenú starozákonnú genocídu aj starozákonnú satiru, prišiel čas pozrieť sa na ďalší pozoruhodný text Biblie. Tentoraz pochádza z Novej zmluvy: je to fantastické Zjavenie Jána.
„Keď otvoril šiestu pečať, videl som, že nastalo veľké zemetrasenie, slnko sčernelo ako srstené vrece a mesiac bol celý ako krv, nebeské hviezdy padali na zem, ako keď figovník zmietaný veľkým vetrom zhadzuje svoje nezrelé zimné plody. Nebo sa stiahlo ako zvitok a všetky vrchy i ostrovy sa pohli zo svojich miest. Králi zeme, veľmoži, vojvodcovia, boháči, mocnári i všetci otroci aj slobodní sa ukryli do jaskýň a medzi bralá vrchov. A volali vrchom a bralám: Padnite na nás a ukryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred hnevom Baránka, lebo nadišiel veľký deň ich hnevu. A kto môže obstáť?“
To píše Zjavenie Jána, 6. kapitola verše 12 až 17, jediný novozmluvný text radený1 medzi apokalypsy.
V rozmedzí 2. storočia pred n. l. až 1. storočia n. l. to bol v židovských kruhoch populárny2 literárny žáner. Apokalypsy bývajú rôznorodé, spoločným znakom je však nadprirodzené zjavenie (gr. apokalypsis – odkrytie, zjavenie), obvykle o dejinách a ich zmysle.
Vďaka množstvu fantastických obrazov patrí Zjavenie Jána (označované aj ako Jánova apokalypsa) medzi najpozoruhodnejšie texty celej Biblie. No zároveň jednoznačne najkontroverznejšie – jednak kvôli miere násilia, jednak kvôli tomu, že jeho vízia „konca sveta“ inšpirovala mnohé fundamentalistické hnutia k snahe vypočítať, kedy skutočne nastane.
„Čítanie Zjavenia Jána sa často stáva viac posadnutosťou ako kratochvíľou,“ pripomína teológ a historik z University of Chicago Bernard McGinn.
Zdá sa tiež, že kniha nepredstavuje jednoliaty text, ale viaceré jej časti sú staršieho dáta a pôvodne mali odlišný kontext. „Môže ísť o skoršie vízie, buď Jánove alebo nejakého iného vizionára,“ píše biblista z Wright State University David L. Barr.
O autorovi nevieme takmer nič. Predstavuje sa ako Ján, čo bolo pomerne bežné meno. Nenazýva sa apoštolom, ale označuje sa za „sluhu“ Ježiša (1,1) a proroka (22,11). Píše na ostrove Patmos. Obvykle sa súdi, že sa tam nachádzal vo vyhnanstve. Autor však príčinu svojho pobytu na ostrove nezmieňuje, pričom vysvetlenie hovoriace o vyhnanstve sa ujalo v čase, keď sa Patmos považoval za trestaneckú kolóniu, čo nebola pravda. A keď panoval mýtus o organizovanom utláčaní kresťanov Rímskou ríšou (viac o tom nižšie).
Zjavenie Jána je kniha skutočne pôsobivých vízií. No nečakajte od nej súvislé rozprávanie. Podáva sériu grafických predstáv, nie skupinu alebo časový sled udalostí.
Uveďme si ďalšiu z vízií (Zj 8,6-13):
„Sedem anjelov, ktorí mali sedem poľníc, sa pripravilo trúbiť. Zatrúbil prvý: nastalo krupobitie a oheň zmiešaný s krvou bol vrhnutý na zem. Zhorela tretina zeme, zhorela tretina stromov a zhorela všetka zelená tráva. Zatrúbil druhý anjel: akoby bol veľký vrch rozpálený ohňom vrhnutý do mora. Tretina mora sa zmenila na krv, zahynula tretina morských živočíchov a tretina lodí bola zničená. Zatrúbil tretí anjel: z neba spadla veľká hviezda, ktorá horela sťa fakľa. Padla na tretinu riek a na pramene vôd. Tá hviezda sa volá Palina. Tretina vôd sa zmenila na palinu a mnoho ľudí pomrelo od vôd, lebo zhorkli. Zatrúbil štvrtý anjel: zasiahnutá bola tretina slnka, tretina mesiaca a tretina hviezd, takže sa ich tretina zatmela, a deň i noc boli o tretinu temnejšie. Potom som videl a počul orla, ako letí stredom neba a volá mohutným hlasom: Beda, beda, beda tým, čo bývajú na zemi, až zaznejú poľnice troch anjelov, ktorí ešte netrúbili.“
V kapitolách 13 a 14 hrajú významnú úlohu dve šelmy, jedna prichádza z mora – more bolo v židovskom myslení zlé a hriešne miesto, jedna z pevniny.3 Morská šelma „dostala schopnosť bojovať proti svätým i víťaziť nad nimi“ (13,7). Druhá „vykonáva všetku moc prvej šelmy pred jej očami a pôsobí, aby sa zem a jej obyvatelia klaňali prvej šelme“ (13,12). Nikto nemôže obchodovať bez toho, aby sa im neklaňal, aby nepreukázal svoju lojalitu „číslu šelmy“ – 666. Obe šelmy sú podriadené drakovi, ktorý je identifikovaný so Satanom (12,9).
Všetka akcia v Jánovej apokalypse smeruje k vyvrcholeniu v kapitolách 19 a 20, keď samotný Ježiš na koni vedie do boja nebeskú armádu. Samozrejme, Satana a jeho sily v bitke porazí, ale to nestačí. Svojho soka uvrhne do ohnivého jazera (20,10). Napokon starú Zem nahrádza „boží nový svet“ (21,1-8), v ktorom budú nasledovníci Boha žiť vo večnom mieri.
Odborník na novozmluvnú literatúru následne pripomína súčasné kultúrne obdoby - diváci neplačú pri masakrovaní Tolkienových orkov alebo stormtrooperov Dartha Vadera.
„Ale ak si niekto zakladá na doslovných aspektoch Zjavenia, potom musí myslieť na jednotlivé telá spálené Bohom,“ píše Keefer. „Z kritickej perspektívy Zjavenie propaguje veľmi pochybné etické stanovisko, také, ktoré velebí kolektívnu túžbu po masovej smrti.“
Teológ ale pripomína, že v skutočnom svete málokedy nájdeme skutočných ľudí a skutočné situácie také čiernobiele, teda také výlučne a jednoznačne dobré alebo zlé, aké prezentuje Zjavenie. „Ľudia sa stretávajú s dobrom a so zlom, ale v rozpore s textom Zjavenia, tieto sú v nich obvykle zmiešané do rozličnej miery,“ uzatvára.
Od 13. storočia sa začal rozširovať názor, že nadchádza „nový vek“, a znamenia jeho príchodu možno odpozorovať porovnaním historických udalostí s textom Zjavenia. „Od 14. storočia sa tento nový spôsob interpretovania Zjavenia stal zaužívaným protestantským prístupom. „Každá nová pohroma – prírodná alebo politická – sa považovala za posla konca dní,“ píše Barr. Ale keďže svet akosi tvrdohlavo „odmietal skončiť“, mnohí vykladači svätého písma sa vrátili k symbolickejšiemu významu Jánovho zjavenia.
„Apokalyptické“ (v hovorom význame) výklady Jánovej Apokalypsy zažili návrat v 19. storočí napríklad vďaka dispenzacionalizmu, ktorý v knihe videl náčrt udalostí vedúcich ku koncu posledného z časových období sveta – dôsledné pozorovanie by teda malo napovedať, kedy tento koniec sveta nastane. A darí sa im dodnes. Knižná séria Left Behind, popisujúca koniec sveta inšpirovaná Zjavením Jána, v USA predala ohromných 70 miliónov výtlačkov.
A hoci sú takéto naivné doslovné interpetácie, ktoré v Zjavení Jána vidia v podstate predpoveď budúcnosti, rozšírené medzi laikmi, drvivá väčšina biblistov o nich nemá vysokú mienku.
„Žiadna iná kniha Nového zákona nie je tak odlišne vnímaná laickou a odbornou verejnosťou,“ pripomína Keefer, podľa ktorého významní bádatelia zameriavajúci sa na interpretovanie Biblie mávajú zo Zjavenia Jána často rozpaky. No hnutia založené na iniciatívach nadšencov ju práve naopak, dychtivo čítajú a vyzdvihujú, a to predovšetkým pokiaľ sa nachádzajú na okraji spoločnosti. Skupiny ako Svedkovia Jehovovi a Adventisti siedmeho dňa dokonca využili Zjavenie Jána ako hlavný popud na svoje odčlenenie sa od ostatných skupín kresťanstva.
Kým v Enuma eliš je bohyňa Tiamat rozrezaná za vzniku nebies a zeme, v Zjavení končí Satan v ohnivom jazere. „V oboch prípadoch však nadprirodzená sila poriadku zničí silu chaosu, ktorá ohrozuje ľudí, výsledkom čoho je dlhodobý mier,“ vysvetľuje bádateľ.
„Žáner apokalypsy leží niekde medzi alegóriou a mýtom,“ píše Keefer. „Je alegorický v tom zmysle, že mnohé symboly priamo korešpondujú s konkrétnymi entitami.“
Ako najočividnejší príklad uvádza 17. kapitolu, v ktorej autor opisuje ženu odetú do purpuru a šarlátu a „spitú krvou svätých“, pričom na čele má vytetované „Veľký Babylon“ a sedí na siedmich vrchoch (17,4-9). „Ján tvrdí, že jej meno je „tajomstvo“, ale nepotrebujete veľa bystrosti, aby ste ho vyriešili. Jednoznačne predstavuje Rím a rozpoznal by to každý obyvateľ ríše vďaka slávnym siedmim vrchom [pahorkom, angl. hills] Ríma,“ vysvetľuje.
Podobne koruny a rohy morskej šelmy predstavujú symboly suverenity a moci, samotná morská šelma ako symbol Rímskej ríše, ktorej moc pochádza zo zlého (2,4), je zdanlivo nezničiteľná (3). Druhá šelma, stotožňovaná s falošným prorokom (16,13; 19,20) predstavuje kult rímskych cisárov (ktorí boli od prvého storočia n. l. uctievaní ako bohovia, a to predovšetkým vo východných častiach Rímskej ríše).
Barr pripomína, že cisár Nero medzi rokmi 64 - 68 síce kresťanov skutočne prenasledoval, neexistujú však dôkazy, že podobnú nevraživosť vykazovali aj nasledovní cisári, alebo že sa táto nevraživosť vôbec rozšírila za hranice Ríma. (Mimochodom, to isté platí pre údajné neskoršie prenasledovanie kresťanov Rimanmi v treťom storočí, ktoré bolo taktiež zväčša mýtom.4)
Aký bol teda účel Jánovej apokalypsy, ak nie pozdvihnúť mysle utláčaných kresťanov víziou nového neba a novej Zeme?
Barr pripomína, že kresťania koncom prvého storočia pristupovali k rímskemu cisárovi nejednotne. Autor Prvého Petrovho listu si napríklad myslel, že je vhodné ctiť si cisára a apoštol Pavol, že všetci by sa mali zodpovedať svojim vládcom (Rim 13,1-7). „Ján ale považuje celé ríšske zriadenie za démonické (napr. 17,9-14),“ zdôrazňuje Barr. Cisár mal dokonca svoj kult a mohla byť len tenká hranica medzi ctením si cisára a jeho uctievaním – hranica, ktorú podľa Barra Ján rozhodne hodlal rozšíriť.
„Podľa starších názorov bolo [Zjavenie Jána] napísané, aby poskytlo útechu prenasledovaným kresťanským komunitám. Nový názor je takmer presne opačný: bolo napísané, aby presvedčilo komunity, ktoré sa cítili veľmi pohodlne s Rímom, aby sa od neho vzdialili a odlúčili od rímskeho kultúrneho života,“ píše Barr.
Tento záver sa opiera o skutočnosť, ako negatívne sa Rímska ríša v texte zobrazuje – ako šelma (13,1-4) a prostitútka (17,1-5) klaňajúca sa Satanovi (13,4). Autor „vidí veľké nebezpečenstvo v kompromise prispôsobiť sa či dokonca asimilovať rímsku kultúru.“
A tak Ján označuje svojho rivala, kresťanskú kňažku, ktorá k týmto kompromisom pristupuje, menom Izebel, čo bola starodávna kráľovná Izraelitov, ktorá podporovala modloslužobníctvo uctievaním kanaánskeho boha Baála (1. Kr 18-19). A jej spoločníka nazýva Bileámom, čo bolo meno starovekého proroka, ktorý Kanaáncom radí, že Izraelitov najlepšie porazia tak, že s nimi budú uzatvárať zmiešané manželstvá až ich asimilujú (Num. 22-24).
(Ak by Rímska ríša skutočne systematicky utláčala kresťanské komunity, podľa Barra by bolo zbytočné venovať toľko priestoru a úsilia na jej negatívne vykreslenie.)
Autorov odpor k akémukoľvek spolčovaniu s Rímskou ríšou zároveň vysvetľuje jeho negatívny postoj k židovskej komunite, ktorú nazýva „synagógou Satana“ (2,9; 3,9). „Mnohé židovské komunity v Malej Ázii boli staré, pevne ustanovené, ktoré dlho pracovali na vydobytí rôznych kompromisov, ktoré by im umožnili zúčastňovať sa na obchode, chode verejných úradov a umožňovali Židom navštevovať divadelné predstavenia a iné kultúrne podujatia,“ píše Barr. „Z perspektívy Jána sa pridali na druhú stranu.“
-
Poznámky:
1 - hoci sa v niektorých rysoch odlišuje od iných apokalyptických textov (nie je pseudonymná, autor netvrdí, že je dávno mŕtvym prorokom ako Daniel 12,4 a 9) a text vykazuje niektoré podobnosti s prorockými knihami, podľa Davida L. Barra má na škále od prorockej ku apokalyptickej knihe jednoznačne oveľa bližšie k druhému menovanému žánru
2 - do kánonu Biblie sa zo židovských písomností týchto čias okrem Jánovej apokalypsy dostala len Kniha proroka Daniela (spadá pod Starý zákon). Doložené sú však mnohé iné, najlepšie známa je napríklad Kniha Enochova
3 - na spôsob starozákonných mýtických kreatúr Leviatan a Behemot, ktoré hrali významnú úlohu v knihe Jób
4 - podľa profesorky Novej zmluvy a expertky na rané kresťanstvo Candide Mossovej z University of Notre Dame trvalo oficiálne vytrvalé, cielené prenasledovanie kresťanov v Rímskej ríši zhruba dvanásť rokov (viac v The Myth of Persecution, Harper Collins 2013), čiže asi desaťkrát menej, ako sa obvykle tvrdí v starších zdrojoch a príbehy umučenia svätcov sú zväčša vymyslené
Zdroje:
Alexander D. & Alexander P.: Ilustrovaná príručka k Biblii. Slovenská biblická spoločnosť, 2001.
Barr, D. L.: The Apocalypse of John. IN: Aune, D. E. (ed.): The Blackwell Companion to the New Testament. Blackwell Publishing, 2010.
Holladay, C. R.: A Critical Introduction to the New Testament. Abingdon Press, 2005.
Keefer, K.: The New Testament as Literature – A Very Short Introduction. Oxford University Press, 2008.
» Biblia vs história: Invázia do zasľúbenej zeme a genocída jej obyvateľstva
» Biblia vs história: Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie
» Geológia fantasy svetov: World of Warcraft alebo Návod na geologickú katastrofu
» Jahve obdobou Hefaista? Pôvod biblického boha v znamení sopiek a metalurgie
» Biblia vs história: Historicky najvierohodnejšia kniha Biblie?
Tweet
To píše Zjavenie Jána, 6. kapitola verše 12 až 17, jediný novozmluvný text radený1 medzi apokalypsy.
V rozmedzí 2. storočia pred n. l. až 1. storočia n. l. to bol v židovských kruhoch populárny2 literárny žáner. Apokalypsy bývajú rôznorodé, spoločným znakom je však nadprirodzené zjavenie (gr. apokalypsis – odkrytie, zjavenie), obvykle o dejinách a ich zmysle.
Vďaka množstvu fantastických obrazov patrí Zjavenie Jána (označované aj ako Jánova apokalypsa) medzi najpozoruhodnejšie texty celej Biblie. No zároveň jednoznačne najkontroverznejšie – jednak kvôli miere násilia, jednak kvôli tomu, že jeho vízia „konca sveta“ inšpirovala mnohé fundamentalistické hnutia k snahe vypočítať, kedy skutočne nastane.
„Čítanie Zjavenia Jána sa často stáva viac posadnutosťou ako kratochvíľou,“ pripomína teológ a historik z University of Chicago Bernard McGinn.
Ján nepísal vo vyhnanstve
Väčšina biblistov na základe interných dôkazov súdi, že kniha pochádza zo sklonku prvého storočia nášho letopočtu. Súhlasí s tým tvrdenie Ireneja z Lyonu. Tento biskup z konca 2. storočia tvrdí, že bola napísaná počas vlády cisára Domiciána (vládol v rokoch 81 – 96) , nie je však známe, na základe čoho to tvrdí.Zdá sa tiež, že kniha nepredstavuje jednoliaty text, ale viaceré jej časti sú staršieho dáta a pôvodne mali odlišný kontext. „Môže ísť o skoršie vízie, buď Jánove alebo nejakého iného vizionára,“ píše biblista z Wright State University David L. Barr.
O autorovi nevieme takmer nič. Predstavuje sa ako Ján, čo bolo pomerne bežné meno. Nenazýva sa apoštolom, ale označuje sa za „sluhu“ Ježiša (1,1) a proroka (22,11). Píše na ostrove Patmos. Obvykle sa súdi, že sa tam nachádzal vo vyhnanstve. Autor však príčinu svojho pobytu na ostrove nezmieňuje, pričom vysvetlenie hovoriace o vyhnanstve sa ujalo v čase, keď sa Patmos považoval za trestaneckú kolóniu, čo nebola pravda. A keď panoval mýtus o organizovanom utláčaní kresťanov Rímskou ríšou (viac o tom nižšie).
Vraj si „odskočil do neba“
Zjavenie má formu listu napísaného „siedmim cirkevným zborom v Ázii“ (myslí sa dnešné západné Turecko; 4, 11). Ján opisuje, ako bol vzatý do neba, aby mohol vidieť svet z nebeskej perspektívy. Vo svojom videní je takisto prenesený do „poslednej budúcnosti“.Zjavenie Jána je kniha skutočne pôsobivých vízií. No nečakajte od nej súvislé rozprávanie. Podáva sériu grafických predstáv, nie skupinu alebo časový sled udalostí.
Uveďme si ďalšiu z vízií (Zj 8,6-13):
„Sedem anjelov, ktorí mali sedem poľníc, sa pripravilo trúbiť. Zatrúbil prvý: nastalo krupobitie a oheň zmiešaný s krvou bol vrhnutý na zem. Zhorela tretina zeme, zhorela tretina stromov a zhorela všetka zelená tráva. Zatrúbil druhý anjel: akoby bol veľký vrch rozpálený ohňom vrhnutý do mora. Tretina mora sa zmenila na krv, zahynula tretina morských živočíchov a tretina lodí bola zničená. Zatrúbil tretí anjel: z neba spadla veľká hviezda, ktorá horela sťa fakľa. Padla na tretinu riek a na pramene vôd. Tá hviezda sa volá Palina. Tretina vôd sa zmenila na palinu a mnoho ľudí pomrelo od vôd, lebo zhorkli. Zatrúbil štvrtý anjel: zasiahnutá bola tretina slnka, tretina mesiaca a tretina hviezd, takže sa ich tretina zatmela, a deň i noc boli o tretinu temnejšie. Potom som videl a počul orla, ako letí stredom neba a volá mohutným hlasom: Beda, beda, beda tým, čo bývajú na zemi, až zaznejú poľnice troch anjelov, ktorí ešte netrúbili.“
V kapitolách 13 a 14 hrajú významnú úlohu dve šelmy, jedna prichádza z mora – more bolo v židovskom myslení zlé a hriešne miesto, jedna z pevniny.3 Morská šelma „dostala schopnosť bojovať proti svätým i víťaziť nad nimi“ (13,7). Druhá „vykonáva všetku moc prvej šelmy pred jej očami a pôsobí, aby sa zem a jej obyvatelia klaňali prvej šelme“ (13,12). Nikto nemôže obchodovať bez toho, aby sa im neklaňal, aby nepreukázal svoju lojalitu „číslu šelmy“ – 666. Obe šelmy sú podriadené drakovi, ktorý je identifikovaný so Satanom (12,9).
Všetka akcia v Jánovej apokalypse smeruje k vyvrcholeniu v kapitolách 19 a 20, keď samotný Ježiš na koni vedie do boja nebeskú armádu. Samozrejme, Satana a jeho sily v bitke porazí, ale to nestačí. Svojho soka uvrhne do ohnivého jazera (20,10). Napokon starú Zem nahrádza „boží nový svet“ (21,1-8), v ktorom budú nasledovníci Boha žiť vo večnom mieri.
Velebí kolektívnu túžbu po masovej smrti
„Zjavenie je vojnový príbeh a fantastický príbeh. Bojovnosť textu pozostáva z veľkého množstva zabíjania tých, ktorých autor považuje za zlých. Fantastický element ale čitateľa nabáda, aby sa nezaoberal mŕtvymi do takej miery, aby s nimi sympatizoval,“ vysvetľuje teológ a literárny vedec Kyle Keefer z Baylor University. „Táto kniha, ako mnohé westerny a akčné filmy, sa vyžíva v násilných úmrtiach... ale iba tých, ktorí si to skutočne ‘‘zaslúžia’’.“Odborník na novozmluvnú literatúru následne pripomína súčasné kultúrne obdoby - diváci neplačú pri masakrovaní Tolkienových orkov alebo stormtrooperov Dartha Vadera.
„Ale ak si niekto zakladá na doslovných aspektoch Zjavenia, potom musí myslieť na jednotlivé telá spálené Bohom,“ píše Keefer. „Z kritickej perspektívy Zjavenie propaguje veľmi pochybné etické stanovisko, také, ktoré velebí kolektívnu túžbu po masovej smrti.“
Teológ ale pripomína, že v skutočnom svete málokedy nájdeme skutočných ľudí a skutočné situácie také čiernobiele, teda také výlučne a jednoznačne dobré alebo zlé, aké prezentuje Zjavenie. „Ľudia sa stretávajú s dobrom a so zlom, ale v rozpore s textom Zjavenia, tieto sú v nich obvykle zmiešané do rozličnej miery,“ uzatvára.
Určíme, kedy nastane koniec sveta?
Nevieme, ako Zjavenie Jána interpretovali prví kresťania. Vieme však, že počas veľkej časti stredoveku prevládal postoj sv. Augustína – ten text chápal symbolicky. Lenže neskorý stredovek a jeho križiacke výpravy a morové epidémie tento takmer tisíc rokov prevládajúci názor zmenil.Od 13. storočia sa začal rozširovať názor, že nadchádza „nový vek“, a znamenia jeho príchodu možno odpozorovať porovnaním historických udalostí s textom Zjavenia. „Od 14. storočia sa tento nový spôsob interpretovania Zjavenia stal zaužívaným protestantským prístupom. „Každá nová pohroma – prírodná alebo politická – sa považovala za posla konca dní,“ píše Barr. Ale keďže svet akosi tvrdohlavo „odmietal skončiť“, mnohí vykladači svätého písma sa vrátili k symbolickejšiemu významu Jánovho zjavenia.
„Apokalyptické“ (v hovorom význame) výklady Jánovej Apokalypsy zažili návrat v 19. storočí napríklad vďaka dispenzacionalizmu, ktorý v knihe videl náčrt udalostí vedúcich ku koncu posledného z časových období sveta – dôsledné pozorovanie by teda malo napovedať, kedy tento koniec sveta nastane. A darí sa im dodnes. Knižná séria Left Behind, popisujúca koniec sveta inšpirovaná Zjavením Jána, v USA predala ohromných 70 miliónov výtlačkov.
A hoci sú takéto naivné doslovné interpetácie, ktoré v Zjavení Jána vidia v podstate predpoveď budúcnosti, rozšírené medzi laikmi, drvivá väčšina biblistov o nich nemá vysokú mienku.
„Žiadna iná kniha Nového zákona nie je tak odlišne vnímaná laickou a odbornou verejnosťou,“ pripomína Keefer, podľa ktorého významní bádatelia zameriavajúci sa na interpretovanie Biblie mávajú zo Zjavenia Jána často rozpaky. No hnutia založené na iniciatívach nadšencov ju práve naopak, dychtivo čítajú a vyzdvihujú, a to predovšetkým pokiaľ sa nachádzajú na okraji spoločnosti. Skupiny ako Svedkovia Jehovovi a Adventisti siedmeho dňa dokonca využili Zjavenie Jána ako hlavný popud na svoje odčlenenie sa od ostatných skupín kresťanstva.
V historickom kontexte sú symboly často jednoznačné
Kyle Keefer zároveň prirovnáva Zjavenie Jána k niečomu medzi modernou fantastickou literatúrou a starovekým babylonským eposom Enuma eliš: „Tak ako v babylonskom epose, rozpráva príbeh božských síl – Boha a Satana – bojujúcich o nadvládu. V Zjavení je v stávke, či sa Zem a jej obyvatelia dostanú do sféry vplyvu dobrého Boha alebo zlého Satana. A ako Enuma eliš končí stvorením Babylonu, tak Zjavenie končí stvorením nového neba a novej Zeme.“Kým v Enuma eliš je bohyňa Tiamat rozrezaná za vzniku nebies a zeme, v Zjavení končí Satan v ohnivom jazere. „V oboch prípadoch však nadprirodzená sila poriadku zničí silu chaosu, ktorá ohrozuje ľudí, výsledkom čoho je dlhodobý mier,“ vysvetľuje bádateľ.
„Žáner apokalypsy leží niekde medzi alegóriou a mýtom,“ píše Keefer. „Je alegorický v tom zmysle, že mnohé symboly priamo korešpondujú s konkrétnymi entitami.“
Ako najočividnejší príklad uvádza 17. kapitolu, v ktorej autor opisuje ženu odetú do purpuru a šarlátu a „spitú krvou svätých“, pričom na čele má vytetované „Veľký Babylon“ a sedí na siedmich vrchoch (17,4-9). „Ján tvrdí, že jej meno je „tajomstvo“, ale nepotrebujete veľa bystrosti, aby ste ho vyriešili. Jednoznačne predstavuje Rím a rozpoznal by to každý obyvateľ ríše vďaka slávnym siedmim vrchom [pahorkom, angl. hills] Ríma,“ vysvetľuje.
Podobne koruny a rohy morskej šelmy predstavujú symboly suverenity a moci, samotná morská šelma ako symbol Rímskej ríše, ktorej moc pochádza zo zlého (2,4), je zdanlivo nezničiteľná (3). Druhá šelma, stotožňovaná s falošným prorokom (16,13; 19,20) predstavuje kult rímskych cisárov (ktorí boli od prvého storočia n. l. uctievaní ako bohovia, a to predovšetkým vo východných častiach Rímskej ríše).
Účel Zjavenia a mýtus o prenasledovaní kresťanov
Obvykle sa tvrdí, že Zjavenie Jána vzniklo v období prenasledovania kresťanov. Ide o zastarané názory, veľká väčšina výskumníkov od týchto postojov celkom upustila alebo ich výrazne upravila. „Veľká väčšina nových štúdií prichádza k záveru, že neexistovalo žiadne oficiálne ani rozšírené prenasledovanie kresťanov v čase Jána (teda koniec prvého storočia). Bolo to obdobie relatívneho pokoja a prosperity, “ konštatuje biblista David L. Barr.Barr pripomína, že cisár Nero medzi rokmi 64 - 68 síce kresťanov skutočne prenasledoval, neexistujú však dôkazy, že podobnú nevraživosť vykazovali aj nasledovní cisári, alebo že sa táto nevraživosť vôbec rozšírila za hranice Ríma. (Mimochodom, to isté platí pre údajné neskoršie prenasledovanie kresťanov Rimanmi v treťom storočí, ktoré bolo taktiež zväčša mýtom.4)
Aký bol teda účel Jánovej apokalypsy, ak nie pozdvihnúť mysle utláčaných kresťanov víziou nového neba a novej Zeme?
Barr pripomína, že kresťania koncom prvého storočia pristupovali k rímskemu cisárovi nejednotne. Autor Prvého Petrovho listu si napríklad myslel, že je vhodné ctiť si cisára a apoštol Pavol, že všetci by sa mali zodpovedať svojim vládcom (Rim 13,1-7). „Ján ale považuje celé ríšske zriadenie za démonické (napr. 17,9-14),“ zdôrazňuje Barr. Cisár mal dokonca svoj kult a mohla byť len tenká hranica medzi ctením si cisára a jeho uctievaním – hranica, ktorú podľa Barra Ján rozhodne hodlal rozšíriť.
„Podľa starších názorov bolo [Zjavenie Jána] napísané, aby poskytlo útechu prenasledovaným kresťanským komunitám. Nový názor je takmer presne opačný: bolo napísané, aby presvedčilo komunity, ktoré sa cítili veľmi pohodlne s Rímom, aby sa od neho vzdialili a odlúčili od rímskeho kultúrneho života,“ píše Barr.
Tento záver sa opiera o skutočnosť, ako negatívne sa Rímska ríša v texte zobrazuje – ako šelma (13,1-4) a prostitútka (17,1-5) klaňajúca sa Satanovi (13,4). Autor „vidí veľké nebezpečenstvo v kompromise prispôsobiť sa či dokonca asimilovať rímsku kultúru.“
A tak Ján označuje svojho rivala, kresťanskú kňažku, ktorá k týmto kompromisom pristupuje, menom Izebel, čo bola starodávna kráľovná Izraelitov, ktorá podporovala modloslužobníctvo uctievaním kanaánskeho boha Baála (1. Kr 18-19). A jej spoločníka nazýva Bileámom, čo bolo meno starovekého proroka, ktorý Kanaáncom radí, že Izraelitov najlepšie porazia tak, že s nimi budú uzatvárať zmiešané manželstvá až ich asimilujú (Num. 22-24).
(Ak by Rímska ríša skutočne systematicky utláčala kresťanské komunity, podľa Barra by bolo zbytočné venovať toľko priestoru a úsilia na jej negatívne vykreslenie.)
Autorov odpor k akémukoľvek spolčovaniu s Rímskou ríšou zároveň vysvetľuje jeho negatívny postoj k židovskej komunite, ktorú nazýva „synagógou Satana“ (2,9; 3,9). „Mnohé židovské komunity v Malej Ázii boli staré, pevne ustanovené, ktoré dlho pracovali na vydobytí rôznych kompromisov, ktoré by im umožnili zúčastňovať sa na obchode, chode verejných úradov a umožňovali Židom navštevovať divadelné predstavenia a iné kultúrne podujatia,“ píše Barr. „Z perspektívy Jána sa pridali na druhú stranu.“
-
Poznámky:
1 - hoci sa v niektorých rysoch odlišuje od iných apokalyptických textov (nie je pseudonymná, autor netvrdí, že je dávno mŕtvym prorokom ako Daniel 12,4 a 9) a text vykazuje niektoré podobnosti s prorockými knihami, podľa Davida L. Barra má na škále od prorockej ku apokalyptickej knihe jednoznačne oveľa bližšie k druhému menovanému žánru
2 - do kánonu Biblie sa zo židovských písomností týchto čias okrem Jánovej apokalypsy dostala len Kniha proroka Daniela (spadá pod Starý zákon). Doložené sú však mnohé iné, najlepšie známa je napríklad Kniha Enochova
3 - na spôsob starozákonných mýtických kreatúr Leviatan a Behemot, ktoré hrali významnú úlohu v knihe Jób
4 - podľa profesorky Novej zmluvy a expertky na rané kresťanstvo Candide Mossovej z University of Notre Dame trvalo oficiálne vytrvalé, cielené prenasledovanie kresťanov v Rímskej ríši zhruba dvanásť rokov (viac v The Myth of Persecution, Harper Collins 2013), čiže asi desaťkrát menej, ako sa obvykle tvrdí v starších zdrojoch a príbehy umučenia svätcov sú zväčša vymyslené
Zdroje:
Alexander D. & Alexander P.: Ilustrovaná príručka k Biblii. Slovenská biblická spoločnosť, 2001.
Barr, D. L.: The Apocalypse of John. IN: Aune, D. E. (ed.): The Blackwell Companion to the New Testament. Blackwell Publishing, 2010.
Holladay, C. R.: A Critical Introduction to the New Testament. Abingdon Press, 2005.
Keefer, K.: The New Testament as Literature – A Very Short Introduction. Oxford University Press, 2008.
Pozri tiež
» Extravagantné nepravdy biblického príbehu: Satira v Starom zákone?» Biblia vs história: Invázia do zasľúbenej zeme a genocída jej obyvateľstva
» Biblia vs história: Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie
» Geológia fantasy svetov: World of Warcraft alebo Návod na geologickú katastrofu
» Jahve obdobou Hefaista? Pôvod biblického boha v znamení sopiek a metalurgie
» Biblia vs história: Historicky najvierohodnejšia kniha Biblie?
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok
Tweet
