Každý rok sa so svojimi študentmi snažím urobiť prinajmenšom dve veci aspoň jeden raz. Po prvé, označím ich za „filozofov“ – je to trochu gýčovité, ale dúfam, že tak napomôžem aktívnemu učeniu.

Po druhé, poviem niečo v zmysle: „Som si istý, že ste počuli výraz, "každý má nárok na vlastný názor". Možno ste to dokonca povedali aj vy, napríklad aby ste odbili nejaký argument alebo iný argument uzavreli. Nuž, od chvíle, keď ste vošli do tejto miestnosti, neplatí. Nemáte nárok na svoj názor. Máte nárok len na to, čo dokážete podoprieť argumentmi.“



Trochu tvrdé? Možno, ale učitelia filozofie dlžia svojim študentom, aby ich naučili, ako vystavať a brániť argument – a rozoznať, kedy sa nejaké presvedčenie stáva neobhájiteľné.

Problém s „mám nárok na svoj názor“ je, že sa príliš často používa na ochranu presvedčení, ktoré mali byť prekonané. Stáva sa skratkou pre „môžem si hovoriť alebo myslieť čokoľvek sa mi zachce“ – a z toho vyplýva, že pokračovanie protiargumentovania je nejakým spôsobom bezohľadné. A takýto prístup podľa mňa napomáha falošnej rovnosti medzi expertmi a ne-expertmi, ktorý sa stáva čoraz zhubnejšou súčasťou verejnej diskusie.

Čo je vlastne názor?

Platón rozlišoval medzi názorom alebo populárnym mienením (doxa) a istým poznaním, a tento spôsob rozlišovania je použiteľný dodnes: na rozdiel od „1+1=2“ alebo „neexistujú štvorcové kruhy“ je názor do istej miery subjektívny a neistý. Ibaže „názor“ môže znamenať rôzne veci od vkusu či chutí alebo preferencií, cez názory o otázkach, ktoré sa týkajú väčšiny ľudí, ako napríklad rozvážnosť alebo politika, cez názory vychádzajúce z odbornosti, ako sú napríklad právne alebo vedecké názory.

O prvom type názoru v podstate nie je možné dohadovať sa. Bolo by hlúpe, keby som trval na tom, že jahodová zmrzlina je lepšia ako čokoláda. Problém je, že niekedy implicitne považuje názory druhej a dokonca tretej skupiny za neargumentovateľné rovnakým spôsobom, ako otázky týkajúce sa osobného vkusu. Možno je to jeden z dôvodov (nepochybne existujú ďalšie), prečo si entuziastickí amatéri myslia, že majú nárok nesúhlasiť s klimatológmi alebo imunológmi a mať nárok na to, aby iní ich názory „rešpektovali“.



Meryl Doreyová vedie Austrálsku vakcinačnú sieť, ktorá je napriek jej názvu zameraná proti očkovaniu. Pani Doreyová nemá žiadne medicínske vzdelanie, ale tvrdí, že ak [bývalý austrálsky politik, lekár a environmentalista] Bob Brown mohol verejne komentovať tému jadrových elektrární, hoci nebol vedec, jej by mali dovoliť, aby sa vyjadrila k vakcínam. Ibaže nikto nepredpokladá, že dr. Brown je autorita v oblasti fyziky štiepnych reakcií, jeho práca je vyjadrovať sa na adresu politických rozhodnutí týkajúcich sa vedy, nie vedy samotnej.

Tak čo vlastne znamená mať „nárok“ na názor?

Ak „každý má nárok na názor“ znamená, že nikto nemôže zabrániť iným ľuďom, aby si mysleli a hovorili čokoľvek chcú, potom je tvrdenie pravdivé, ale vcelku triviálne. Nikto vám nemôže zabrániť, aby ste hovorili, že očkovanie spôsobuje autizmus, a je jedno koľko ráz bolo vyvrátené.

Ale ak „nárok na názor“ znamená „mať nárok, aby sa vaše názory považovali za vážneho kandidáta na pravdu“, potom je jednoznačne nepravdivý. A tento rozdiel sa často zahmlieva.

Keď program Media Watch televízie ABC kritizoval televíziu WIN-TV Wollongong za to, že pri reportáži o epidémii osýpok zahrnula taktiež vyjadrenie Meryl Doreyovej, v odpovedi na sťažnosť divákov sa televízia vyjadrila, že reportáž bola „presná, férová, vyvážená a prezentovala názory lekárov a skupín za právo voľby“. Ale to naznačuje rovnaké práva na vyjadrenie sa v otázke, v ktorej len jedna zo strán má relevantnú odbornosť. Znovu, ak by išlo o vyjadrenie týkajúce sa politických rozhodnutí o vede, bolo by to v poriadku. Ale takzvaná „debata“ sa tu týka len vedy samotnej, a „skupiny za právo voľby“ jednoducho nemajú nárok na priestor v televízii, pokiaľ je práve veda oblasťou sporu.



Moderátor Mediawatch Jonathan Holmes si nedal servítku pred ústa: „Máme dôkazy a potom máme voloviny“. Súčasťou práce reportéra podľa neho nie je poskytovať volovinám rovnaký priestor ako serióznym odborníkom.

Máme dôkazy a potom máme voloviny. Súčasťou práce reportéra nie je poskytovať volovinám rovnaký priestor ako odborníkom.

Reakcia protiočkovacieho hnutia sa dala predpovedať. Na stránke relácie pani Doreyová obvinila ABC z „otvoreného vyzývania na cenzúrovanie vedeckej debaty“. Táto odpoveď si pletie nebranie názoru vážne so zákazom mať alebo vyjadrovať názor – alebo, aby som použil vyjadrenie Andrewa Browna, „pletie si stratu priestoru na argumentovanie so stratou práva argumentovať“. Opäť, dva významy „nároku“ na názor spojené v jednom.

Takže keď nabudúce začujete niekoho deklarovať nárok na jeho názor, opýtajte sa, prečo si myslí, že ho má. Keď už nič iné, je možné, že takto budete mať príjemnejší rozhovor.

-

Patrick Stokes



Originál článku vyšiel na The Conversation pod slobodnou licenciou.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet