19.10.2019-12:00:00   |   Marek Dzurenko
#Pravek
#Longformy
Prednedávnom sme si predstavili úspešnú a rôznorodú skupinu druhohorných morských plazov zvanú Sauropterygia. Hoci všetky ostatné sauropterygiany ako opancierované plakodonty a tuleňom podobné notosaury a pachypleurosaury vyhynuli na konci triasu, jedna evolučná línia pretrvala až do samého konca druhohôr. Volá sa Plesiosauria a jej zástupcovia patria medzi najikonickejšie fosílne živočíchy vôbec.



Plesiosaury fascinujú vedcov i laikov z viacerých dôvodov. Patrili medzi prvé vedecky opísané fosílne plazy. Už priekopníci paleontológie z 18. a 19. storočia sa nestačili diviť ich podivuhodnej stavbe tela. Tá je totiž v živočíšnej ríši absolútne jedinečná – žiadne iné morské stavovce nemajú dlhý krk v kombinácii so štvoricou rovnako veľkých plutiev. To predstavuje pre bádateľov problém, pretože plesiosaury nemajú v dnešnej prírode žiadny ekvivalent a je tak ťažké vyvodiť, ako vlastne fungovali. Mnohé aspekty ich života boli veľmi dlho opradené tajomstvom a kontroverziou. Akým spôsobom plávali? Načo im slúžil tak dlhý krk? A prečo sa niektorým formám krk skrátil, kým iným ešte viac predĺžil? Tieto a mnohé ďalšie otázky trápili paleontológov dve storočia. V posledných rokoch sa ale vynára čoraz jasnejší obraz toho, ako sa plesiosaury pohybovali, rozmnožovali či získavali potravu.


-


Plesiosaury sa tešia celkom slušnej popularite aj medzi širokou verejnosťou. Objavili sa napríklad v románoch Stratený svet od Arthura Conana Doyla či Cesta do stredu Zeme Julesa Vernea. Niektorí ľudia veria, že plesiosaury nevyhynuli a dodnes existujú v niektorých jazerách či morských hlbinách. Najslávnejším príkladom takéhoto kryptida je Nessie, obluda údajne obývajúca jazero Loch Ness. Na obrázku je vystavená kostra druhu Elasmosaurus platyurus.


Hneď v úvode musím zdôrazniť, že unikátny a nezvyčajný bauplan plesiosaurov nesmieme v žiadnom prípade chápať ako akýsi nepodarený evolučný experiment. Jednoznačne išlo o víťaznú kombináciu, o čom svedčí skutočnosť, že sa tento telesný plán plesiosaurom zachoval po celý čas ich existencie - úctyhodných 135 miliónov rokov.

Ešte pomerne donedávna vedci delili všetky plesiosaury do dvoch podskupín podľa toho, či mali dlhý krk s malou hlavou (Plesiosauroidea) alebo krátky krk s veľkou hlavou (Pliosauroidea). Moderná systematika založená na fylogenetických analýzach ale toto binárne rozdelenie trochu skomplikovala. Ukázalo sa, že mnohé domnelé „pliosauroidy“ si vyvinuli krátke krky nezávisle od skutočných pliosauroidov. Preto je dnes takéto delenie iba neformálne. Plesiosaury s krátkymi krkmi (nech už je ich postavenie v systéme akékoľvek) môžeme nazývať „pliosauromorfy“ a tie s dlhými krkmi „plesiosauromorfy“.

Štruktúra tohto článku odráža aktuálne poznatky o evolučných vzťahoch plesiosaurov, opäť som však pristúpil k istým zjednodušeniam, aby som čitateľov príliš nemiatol. Názvy kapitol a podkapitol reprezentujú vybrané hlavné klady (prirodzené evolučné skupiny).

Plesiosauria – morské plazy ako žiadne iné

Prvé plesiosaury (napríklad nemecký Rhaeticosaurus) sa vo fosílnom zázname objavujú pred vyše 200 miliónmi rokov na samom konci geologickej periódy trias. Vyvinuli sa z pokročilých sauropterygianov zvaných pistosaury, u ktorých boli prítomné niektoré fyziologické a anatomické adaptácie na trvalý život v otvorenom mori. Histologické analýzy kostí odhalili, že pistosaury už v strednom triase disponovali výkonným metabolizmom a stálou telesnou teplotou. Tieto vlastnosti boli kľúčové pre rozvoj ich plesiosaurích potomkov v jure a kriede. Plesiosaury dosiahli celosvetové rozšírenie a obývali aj veľmi chladné vody vo vysokých zemepisných šírkach.



Všetky plesiosaury mali hydrodynamické telo poháňané štvoricou rovnako veľkých krídlovitých plutiev. U iných morských stavovcov plávajúcich pomocou záberov plutiev sú zadné končatiny vždy podstatne kratšie než predné. Plutvonožce a morské korytnačky sa pri plávaní spoliehajú len na zábery predných končatín, pričom zadné končatiny slúžia na manévrovanie. Ako teda plávali plesiosaury? Najnovšie kvantitatívne štúdie ukázali, že pri plávaní zaberali všetkými plutvami. Podľa počítačových modelov bola efektivita plávania pri zaberaní oboch párov končatín vyššia než v prípade zaberania len jedného páru. To vysvetľuje, prečo si plesiosaury zachovali rovnako veľké predné i zadné plutvy počas celej svojej evolučnej histórie.

Plesiosaury teda vo vode akoby „lietali“ pravdepodobne pomocou čiastočne striedavých záberov oboch párov plutiev. Ako prvý zabral predný pár končatín v tesnom tandeme pred zadným párom. Tento vzorec však nemusel byť optimálny vo všetkých situáciách a plesiosaury zrejme striedali rôzne štýly plávania v závislosti od momentálnej potreby.


-


Dlhokrké plesiosaury lovili menšiu korisť, napríklad ryby, mäkkýše a kôrovce. Ilustrácia zobrazuje druh Muraenosaurus leedsi zo strednej jury Anglicka, ktorý dosahoval maximálnu dĺžku asi 6 metrov. Jeho krk bol približne rovnako dlhý ako celý zvyšok tela.


Ďalším typickým znakom plesiosaurov je do rôznej miery predĺžený krk. U niektorých skupín mohol tvoriť polovicu až dve tretiny celkovej dĺžky tela. Trend predlžovania krku dotiahli do extrému neskorokriedové elasmosaury, ktorých krky merali až 7 metrov. Nemohla takáto predĺžená anatomická štruktúra v prednej časti tela sťažovať plesiosaurom pohyb? Na túto otázku zodpovedala ďalšia štúdia, v ktorej vedci preskúmali vplyv odporu vody na tri rody plesiosaurov s rôzne dlhými krkmi. Ako modely poslúžili krátkokrký romaleosaurid Meyerasaurus, dlhokrký kryptoklidid Muraenosaurus a rekordman v dĺžke krku elasmosaurid Albertonectes. Zistili, že krátkokrké plesiosaury boli vystavené nižšiemu hydrodynamickému odporu ako dlhokrké. Tento rozdiel sa ale výraznejšie prejavoval až pri vyšších simulovaných rýchlostiach, aj dlhokrké plesiosaury teda dokázali obstojne manévrovať pokiaľ neplávali príliš rýchlo. Krátkokrké plesiosaury plávali rýchlejšie, dokázali lepšie manévrovať a svoju korisť aktívne prenasledovali. Je pravdepodobné, že krk plesiosaurov bol podstatne hrubší, než sa bežne zobrazuje. Hrubšie krky mohli mať predovšetkým krátkokrké pliosauromorfy ktoré sa mohli viac podobať krkom tuleňov a uškatcov. K téme vonkajšieho vzhľadu plesiosaurov sa ešte vrátime neskôr. V každom prípade je jasné, že rôzne plesiosaury využívali celkom odlišné stratégie získavania potravy.

Tak fajn, teraz už vieme, že dlhý krk plesiosaury neobmedzoval v pohybe, i keď u veľmi dlhokrkých foriem pravdepodobne znižoval schopnosť manévrovania pri rýchlejšom plávaní. Na čo ho ale vlastne potrebovali? Počas dvesto rokov od ich objavu boli predložené snáď všetky možné aj nemožné, vierohodné i menej vierohodné hypotézy o funkcii dlhého krku plesiosaurov. Nebudem ich tu menovať všetky, je ale prakticky isté, že plesiosaury nevystrkovali hlavu a krk nad hladinu, čo je síce bežné klišé v (predovšetkým starších) ilustráciách , s realitou ale nemá nič spoločné.


-


Plesiosaury vykazujú morfologické kontinuum medzi dvoma rozdielnymi telesnými plánmi: 1. „plesiosauromorfy“ zahŕňajú dlhokrké formy s malými hlavami a 2. „pliosauromorfy“, ktoré mali naopak krátke krky a veľké hlavy.


Podľa súčasných poznatkov nebol dlhý krk plesiosaurov zďaleka tak flexibilný, než sa predtým všeobecne usudzovalo. Vystužovali ho vzájomne sa prekrývajúce krčné rebrá, ktoré znižovali jeho ohybnosť. Najväčší rozsah pohybu bol smerom nadol, čo naznačuje, že dlhokrké plesiosaury zbierali potravu z dna. Telo dlhokrkého plesiosaura („plesiosauromorfa“) si tak môžeme predstaviť ako vysoko mobilnú platformu, pomocou ktorej sa zviera presúvalo z jedného miesta na druhé s cieľom získavania potravy. Tú zbieralo pomocou čeľustného aparátu prispôsobeného na chytanie alebo cedenie potravy z vodného stĺpca, povrchu dna či sedimentu. Samotný krk tak v podstate slúžil ako potravná trubica a bol dostatočne ohybný na to, aby umožnil svojmu majiteľovi pohodlne sa kŕmiť pri minimálnom pohybe celého tela. Zároveň bol aj dostatočne tuhý a neobmedzoval plesiosaura v pohybe pri náhlej akcelerácii, napríklad pri úniku pred predátorom.

Teraz sa presuňme na opačný koniec tela, k chvostu, ktorý bol u všetkých foriem pomerne krátky. Podľa viacerých štúdii mali niektoré (alebo možno aj všetky) plesiosaury nízku vertikálnu chvostovú plutvu, ktorú tvoril kožovitý záhyb. Prítomnosť vertikálnej plutvy však nie je úplne istá a je možné aj to, že niektoré plesiosaury mali skôr horizontálnu plutvu. V tomto smere zatiaľ neexistuje konsenzus a na definitívne vyriešenie prítomnosti a tvaru chvostovej plutvy plesiosaurov si ešte budeme musieť počkať.

Nedávny opis vzácneho nálezu rodu Mauriciosaurus so zachovanými mäkkými časťami tela poodhalil niektoré tajomstvá vonkajšieho vzhľadu plesiosaurov. Či už mal chvost plutvu alebo nie, iba ťažko sa mohol výraznejšie uplatniť pri pohybe. Hydrodynamické telo zaobľovala hrubá vrstva podkožného tuku, ktorá bola najhrubšia na báze chvosta. Telo tak plynule prechádzalo do chvosta a tvorilo s ním jeden celok v tvare kvapky. Veľmi podobný tvar zadnej časti tela vidíme u dnešnej kožatky morskej (Dermochelys coriacea). Tá je najväčšia a najrýchlejšia spomedzi súčasných morských korytnačiek, v priemere pláva rýchlosťou 7 km/h. Plesiosaury zaberali všetkými štyrmi plutvami a mnohé z nich preto určite dokázali vyvinúť omnoho vyššiu rýchlosť.


-


Mauriciosaurus a pravdepodobne aj ďalšie plesiosaury mali zaoblenú zadnú časť tela, ktorá tvorila s chvostom jeden funkčný celok. Obrys tela sa podobal dnešnej kožatke.


Fosília mauriciosaura ukázala, že telo plesiosaurov pokrývali drobné, iba niekoľko milimetrov dlhé šupiny. Boli obĺžníkovitého tvaru a usporiadané v šikmých a pozdĺžnych radoch na krku, tele i chvoste. Máme veľmi dobré dôvody myslieť si, že plesiosaury mali rovnako ako ichtyosaury výkonný metabolizmus a stálu telesnú teplotu. Svedčia o tom mnohé dôkazy – kozmopolitná distribúcia (vrátane polárnych oblastí), výsledky analýz izotopov kyslíka a histológie kostí. Plesiosaury s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nevyliezali na súš. Nakoniec to ani nepotrebovali – zo vzácnych fosílnych nálezov vieme, že rodili živé mláďatá priamo vo vode.

Rhomaleosauridae – predvoj pliosaurov

Táto skupina zahŕňa zhruba tucet druhov stredne veľkých až veľkých „pliosauromorfov“, čiže plesiosaurov s viac či menej krátkymi krkmi. Ich presné systematické zaradenie je sporné - tradične bývali radené spolu s pliosauridmi medzi Pliosauroidea, niektoré novšie analýzy však túto hypotézu spochybnili. Väčšina fosílnych pozostatkov pochádza z Veľkej Británie.


-


Rhomaleosaurus thorntoni dosahoval dĺžku okolo 7 metrov. Podľa niektorých vedcov umiestnenie a tvar nozdier plesiosaurov naznačujú, že neslúžili na dýchanie, ale na vyhľádavanie potravy či partnera pomocou dobre vyvinutého čuchu. Ako model pre štúdiu poslúžila práve lebka romaleosaura.




Romaleosauridy mali mohutné a predĺžené hlavy, v pomere k telu však neboli až tak veľké ako u neskorších pliosauridov. Najväčšie z nich dorastali do dĺžky až 7 metrov a predstavovali dominantné morské makropredátory spodnej jury. Posledné z nich – argentínsky Maresaurus a kanadský Borealonectes – vyhynuli na konci strednej jury pred asi 160 miliónmi rokov a uvoľnili tak priestor pre nástup oveľa väčších zabijakov.

Pliosauridae – gigantickí zabijaci

Zástupcovia Pliosauridae patria k najpopulárnejším fosílnym plazom. Dôvod je zrejmý – viacero z nich dorastalo do gigantických rozmerov. Rody ako Pliosaurus, Kronosaurus a Sachicasaurus dosahovali dĺžku 10-13 metrov. Niektoré primitívne spodnojurské rody ako napríklad Attenborosaurus ešte mali dlhé krky a pomerne malé hlavy, u neskorších bol ale krk veľmi krátky, pričom hlava narástla do priam ohromujúcich rozmerov – najväčšie pliosauridy mali lebky dlhé dva až tri metre!

Stredojurské pliosauridy ešte nedosahovali veľkosť svojich neskorších bratrancov, na druhej strane vykazovali vyššiu tvarovú a ekologickú diverzitu. Našli by sme medzi nimi menšie formy s úzkym a dlhým pyskom prispôsobeným na chytanie rýb a hlavonožcov (napríklad tri metre dlhý Peloneustes), ale aj väčšie a robustnejšie makropredátory, ktoré poľovali najmä na iné morské plazy. Tie reprezentujú európske rody Simolestes a Liopleurodon.



-


Liopleurodon ferox sa preslávil vďaka seriálu Prechádzky s dinosaurami od BBC. V epizóde nazvanej „Kruté more“ sa diváci mohli dozvedieť, že tento dravec bol najväčším predátorom v dejinách Zeme. Jedinec zobrazený v seriáli mal merať 25 metrov. Táto nesmierna premrštená hodnota vychádzala z odhadov veľkosti na základe fragmentárnych nálezov iných druhov pliosauridov. Podľa aktuálnych poznatkov Liopleurodon dorastal do dĺžky „iba“ niečo cez 6 metrov.


Vo vrchnej jure a kriede nachádzame už len druhý typ, čiže vrcholové predátory špecializované na lov veľkej koristi. Jedna výnimka by sa však našla – nedávno opísaný Luskhan z Ruska sa vyznačoval štíhlymi čeľusťami s malými zubmi, čo naznačuje, že preferoval menšiu a poddajnejšiu korisť. Pred pár rokmi sa v médiách objavila správa o objave nového a údajne doteraz najväčšieho pliosaurida zo Svalbardu. Exemplár prezývaný „Predator X“ vedci opísali pod menom Pliosaurus funkei, novšie štúdie ale hovoria, že prvotné odhady dĺžky (10-13 metrov) boli mierne nadhodnotené.

Pliosauridom sa naďalej darilo v spodnej kriede. Svetové oceány terorizovali vyše desaťmetroví obri ako Kronosaurus a Sachicasaurus. Na začiatku vrchnej kriedy sa ale pliosauridy trocha zmenšili a už nikdy nepresiahli desaťmetrovú dĺžku. Posledné z nich (Brachauchenius a Megacephalosaurus) obývali vnútrozemské more deliace Severnú Ameriku. V rovnakom období sa objavili aj prvé veľké mosasaury. Je možné, že konkurencia zo strany týchto morských jašterov prispela k vyhynutiu pliosauridov pred približne 89 miliónmi rokov.

Plesiosauroidea – s dlhým krkom i bez neho


Príbuzenské vzťahy raných plesiosauroidov nie sú uspokojivo vyriešené, všetky z nich sa však vyznačovali pomerne dlhými krkmi. Väčšina zástupcov sa dá zaradiť do jednej z dvoch skupín – Plesiosauridae a Microcleididae. Prvá obsahuje predovšetkým najdávnejšie známy druh plesiosaura vôbec – Plesiosaurus dolichodeirus (perexový obrázok), ktorého opísal anglický geológ William Conybeare už v roku 1821. Microcleididae zahŕňa zhruba poltucet druhov s veľmi dlhými krkmi, ktorými pripomínali neskoršie a omnoho väčšie elasmosauridy z kriedy. Oba klady, Plesiosauridae i Microcleididae, žili výlučne počas spodnej jury. V strednej jure ich nahradili pokročilejšie formy plesiosaurov, predovšetkým členovia skupiny Cryptoclididae.


-


Výber plesiosaurov spodnej a strednej jury. Z ľavého horného rohu v smere hodinových ručičiek Attenborosaurus (Pliosauridae), Muraenosaurus (Cryptoclididae), Atychodracon (Rhomaleosauridae) a Microcleidus (Microcleididae).


Cryptoclididae – typické plesiosaury jury

Kryptoklididy boli stredne veľké až veľké plesiosaury s dlhými krkmi a krátkymi, širokými hlavami. Medzi známejšie rody patrí napríklad druhovo početný a široko rozšírený rod Cryptoclidus, ktorý dorastal do maximálnej dĺžky 8 metrov. Jeho tenké a nahusto vyrastajúce zuby slúžili predovšetkým na chytanie menšej a poddajnej koristi, najmä hlavonožcov, rýb či kôrovcov. Takúto potravnú skladbu kryptoklididov potvrdil nález obsahu žalúdka u rodu Muraenosaurus. V žalúdočnej oblasti mnohých fosílnych plesiosaurov však častejšie ako zvyšky potravy nachádzame prehltnuté kamene – gastrolity. Ich funkcia nie je dodnes celkom známa, predpokladá sa, že pomáhali so vztlakom alebo pri drvení potravy.



Na rozhraní jury a kriedy došlo k výmene hlavných plesiosaurích aktérov. Kryptoklididy a pliosauridy prišli o veľkú časť pôvodnej ekologickej i tvarovej diverzity. Z kryptoklididov prežil do spodnej kriedy jeden jediný rod – Abyssosaurus z Ruska. Nahradili ich zástupcovia evolučne vyspelého kladu Xenopsaria, ktorý zahŕňa tak extrémne dlhokrké elasmosauridy, ako aj viac alebo menej krátkokrké Leptocleidia. Tieto skupiny ako jediné z plesiosaurov vytrvali až do samého konca druhohôr.

Elasmosauridae – filtrujúci dlháni

Veľmi dlhé krky sa nezávisle vyvinuli u zástupcov viacerých skupín plesiosaurov, preto niet divu, že niektoré jurské rody boli pôvodne radené medzi elasmosauridy. V súčasnosti sú za elasmosauridy považované iba pozoruhodne dlhokrké kriedové formy. Najväčšie, napríklad Elasmosaurus, Styxosaurus, Thalassomedon či Albertonectes, merali na dĺžku 10 až 12 metrov. Populárny Elasmosaurus, známy z niekdajšieho vnútrozemského mora Severnej Ameriky, disponoval krčnou chrbticou tvorenou veľmi vysokým počtom stavcov - 72. Absolútnym rekordmanom v tomto smere bol ale kanadský Albertonectes, ktorý mal nielen najdlhší krk v pomere k telu, ale aj najvyšší počet krčných stavcov v živočíšnej ríši. Jeho tela meralo na dĺžku vyše 11 metrov, pričom samotný krk pozostávajúci zo 76 stavcov dosahoval neskutočných 7 metrov!


-


Albertonectes vanderveldei z kanadskej Alberty drží hneď dva “krčné” rekordy: najvyšší počet stavcov spomedzi všetkých stavovcov a najdlhší krk v rámci plesiosaurov. Dlhšie krky už mali len sauropódne dinosaury, tie však dosahovali omnoho, omnoho väčšie rozmery.


Viaceré elasmosauridy žili v chladných polárnych vodách okolo Antarktídy, Austrálie, Kanady či Nového Zélandu. Osobitne to platí pre členov podskupiny Aristonectinae, ktoré obývali výlučne neskorokriedové moria južnej pologule. Rody ako Aristonectes a Morturneria boli jednými z mála druhohorných plazov, ktoré sa špecializovali na filtrovanie potravy. Čeľusťami naberali sediment z dna a jeho obsah následne cedili za asistencie filtračného aparátu z množstva ihlovitých, do seba zapadajúcich zubov. Podobným spôsobom získava potravu veľrybovec sivý (Eschristius robustus).

Aristonectes je navyše unikátny svojimi telesnými proporciami. Jeho 10 metrové telo bolo vybavené nezvyčajne veľkými, až 3 metre dlhými prednými plutvami. V dnešnej prírode nachádzame také proporcie iba u vráskavca dlhoplutvého (Megaptera novaeangliae). Z plesiosaurov mal takto disproporčne dlhé plutvy iba romaleosaurid Meyerasaurus. Chvostové stavce aristonekta naznačujú, že jeho chvost niesol nie vertikálnu, ale naopak horizontálnu a plochú plutvu podobnú tej, akú majú lamantíny.


-


Výber plesiosaurov kriedy. Z ľavého horného rohu v smere hodinových ručičiek Thililua (Polycotylidae), Trinacromerum (Polycotylidae), Kronosaurus (Pliosauridae) a Elasmosaurus (Elasmosauridae).


Leptocleidia – návrat ku krátkokrkosti


Klad Leptocleidia tvoria dve podskupiny: výlučne spodnokriedové Leptocleididae a prevažne vrchnokriedové Polycotylidae. Členovia oboch skupín majú zvyčajne krátke krky, vďaka čomu bývali tradične radené medzi pliosauroidy. Zástupcovia Leptocleididae boli menšie plesiosaury (dĺžka iba 2-3 metre) s rôzne dlhými krkmi. Krátkokrké formy zahŕňajú rody Leptocleidus a Umoonasaurus. Veľmi nezvyčajným rodom leptokleidida bol Brancasaurus z Nemecka. Vyznačoval sa mimoriadne dlhým krkom a malou hlavou, čím pripomínal elasmosauridy. Jeho fosílie objavili v jazerných usadeninách, čo značí, že išlo o sladkovodné zviera.


-


Asi tri metre dlhý Brancasaurus brancai nebol jediným sladkovodným plesiosaurom. Dokonca aj niektoré morské druhy navštevovali rieky a jazerá s cieľom migrácie alebo kvôli zbieraniu vhodných kameňov na prehltnutie – gastrolitov.


Polycotylidae boli druhovo početnejšie ako Leptocleididae a ich fosílie pochádzajú najmä z vrchnej kriedy. Aj tu by sme našli krátkokrké, ale aj dlhokrké formy. Na jednom konci spektra sa nachádza už spomínaný Mauriciosaurus z Mexika, ktorý mal ako jediný polykotylid krk kratší než hlavu. Opačným extrémom bola Thililua z Maroka s krkom vyše trikrát dlhším ako lebka. Proporčne typickejšie boli rody ako Polycotylus, Dolichorhynchops a Trinacromerum. Polykotylidy dosahovali väčšie rozmery ako leptokleididy – väčšina zástupcov merala na dĺžku 3 až 5 metrov.



Polykotylidy vykazujú konvergencie s pliosauridmi a vyspelými ichtyosaurami z kladu Thunnosauria. Vo všeobecnosti bývajú považované za vôbec najrýchlejšie plesiosaury, ktoré aktívne prenasledovali svoju korisť. Z obsahu žalúdkov vieme, že lovili hlavne ryby a hlavonožce. Jedna výnimočne zachovaná fosília rodu Polycotylus vydala svedectvo o rozmnožovaní týchto výnimočných plazov. Kostra matky bola nájdená v asociácii s jediným veľkým mláďaťom. To znamená, že plesiosaury nerodili väčšie množstvo mláďat ako ichtyosaury, ale iba jedného vysoko vyvinutého potomka. Takáto rozmnožovacia stratégia ide zvyčajne ruka v ruke s rodičovskou starostlivosťou. Zatiaľ ale nemáme žiadne priame dôkazy, že sa plesiosaury starali o svoje potomstvo.


-


Pôrod plesiosaura rodu Polycotylus. Plesiosaury rodili iba jedno veľké mláďa. Zvieratám, ktoré sa takto rozmnožujú hovoríme K-stratégovia. Rodia málo potomkov, do ktorých investujú veľké množstvo času a energie v podobe rodičovskej starostlivosti. Naopak r-stratégovia (napríklad ichtyosaury) privádzajú na svet veľa mláďat, o ktoré sa obyčajne ďalej nestarajú.


Plesiosaury v závere druhohôr obsadzovali špecializované ekologické niky. Na jednej strane tu boli pomalí dlhokrkí filtrátori a lovci malej koristi elasmosauridy a na druhej dynamické polykotylidy naháňajúce hlavonožce a ryby vo vlnách. V tomto čase ale už hrali v moriach druhé husle. Počas vrchnej kriedy sa totiž prudko rozvíjala ďalšia skupina druhohorných morských plazov – mosasaury. Posledná časť tohto seriálu bude venovaná práve im.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


-

Zdroje

Benson, R. B., & Druckenmiller, P. S. (2014). Faunal turnover of marine tetrapods during the J urassic–C retaceous transition. Biological Reviews, 89(1), 1-23.
Benson, R. B., Evans, M., Smith, A. S., Sassoon, J., Moore-Faye, S., Ketchum, H. F., & Forrest, R. (2013). A giant pliosaurid skull from the Late Jurassic of England. Plos One, 8(5), e65989.
Everhart, M. J. (2017). Oceans of Kansas: a natural history of the Western Interior Sea. Indiana University Press.
Fischer, V., Benson, R. B., Druckenmiller, P. S., Ketchum, H. F., & Bardet, N. (2018). The evolutionary history of polycotylid plesiosaurians. Royal Society open science, 5(3), 172177.
Fleischle, C. V., Wintrich, T., & Sander, P. M. (2018). Quantitative histological models suggest endothermy in plesiosaurs. PeerJ, 6, e4955.
Frey, E., Mulder, E. W., Stinnesbeck, W., Rivera-Sylva, H. E., Padilla-Gutiérrez, J. M., & González-González, A. H. (2017). A new polycotylid plesiosaur with extensive soft tissue preservation from the early Late Cretaceous of northeast Mexico. Boletín de la Sociedad Geológica Mexicana, 69(1), 87-134.
Ketchum, H. F., & Benson, R. B. (2010). Global interrelationships of Plesiosauria (Reptilia, Sauropterygia) and the pivotal role of taxon sampling in determining the outcome of phylogenetic analyses. Biological Reviews, 85(2), 361-392.
Kubo, T., Mitchell, M. T., & Henderson, D. M. (2012). Albertonectes vanderveldei, a new elasmosaur (Reptilia, Sauropterygia) from the Upper Cretaceous of Alberta. Journal of Vertebrate Paleontology, 32(3), 557-572.
Madzia, D., Sachs, S., & Lindgren, J. (2019). Morphological and phylogenetic aspects of the dentition of Megacephalosaurus eulerti, a pliosaurid from the Turonian of Kansas, USA, with remarks on the cranial anatomy of the taxon. Geological Magazine, 156(7), 1201-1216.
Muscutt, L. E., Dyke, G., Weymouth, G. D., Naish, D., Palmer, C., & Ganapathisubramani, B. (2017). The four-flipper swimming method of plesiosaurs enabled efficient and effective locomotion. Proceedings of the Royal Society B: Biological Sciences, 284(1861), 20170951.
Noè, L. F., Taylor, M. A., & Gómez-Pérez, M. (2017). An integrated approach to understanding the role of the long neck in plesiosaurs. Acta Palaeontologica Polonica, 62(1), 137-162.
Otero, R. A., Soto-Acuña, S., & O'keefe, F. R. (2018). Osteology of Aristonectes quiriquinensis (Elasmosauridae, Aristonectinae) from the upper Maastrichtian of central Chile. Journal of Vertebrate Paleontology, 38(1), e1408638.
O'Keefe, F. R., Otero, R. A., Soto-Acuña, S., O'gorman, J. P., Godfrey, S. J., & Chatterjee, S. (2017). Cranial anatomy of Morturneria seymourensis from Antarctica, and the evolution of filter feeding in plesiosaurs of the Austral Late Cretaceous. Journal of Vertebrate Paleontology, 37(4), e1347570.
Páramo-Fonseca, M. E., Benavides-Cabra, C. D., & Gutiérrez, I. E. (2018). A new large Pliosaurid from the Barremian (Lower Cretaceous) of Sáchica, Boyacá, Colombia. Earth Sciences Research Journal, 22(4), 223-238.
Troelsen, P. V., Wilkinson, D. M., Seddighi, M., Allanson, D. R., & Falkingham, P. L. (2019). Functional morphology and hydrodynamics of plesiosaur necks: Does size matter?. Journal of Vertebrate Paleontology, e1594850.

Obrázky: Dmitry Bogdanov, IQRemix, Nobu Tamura, Paleocolour, Joschua Knüppe
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail