Interview s Petrom Karpinským nájdete TU.

Vládca múch

(úryvok)



„Mám pocit, že sa naňho začínam podobať,“ povedal večer Lacovi.

„Na koho sa podobáš?“ nerozumel Laco.

„Predsa na otca.“

„Na akého otca?“

„Čo sa tak sprosto pýtaš!“ vybuchol Ivan. „Na môjho otca. Na Belzebuba.“

„Aha,“ zatiahol Laco. „Teba to ešte neprešlo?“

Ivan chvíľu nahnevane zazeral. „Už viem, o čo ti ide. Ty mi závidíš!“

„Prosím ťa.“

„Áno, závidíš mi. Doteraz si sa len ty stretával s Bohom a ja som bol iba obyčajný roboš z továrne. Teraz je to naopak.“

„Nezávidím ti,“ bránil sa Laco. „Len mi nejde do hlavy, prečo by sa Satanov syn mal narodiť v našom meste, a nie niekde v Londýne alebo New Yorku. Tam by mal isto väčšiu moc.“

Ivan sa zamyslel: „Ani Ježiš Kristus sa nenarodil v Ríme, ale v malej zabudnutej diere kdesi v Júdei.“

Laco sa v tej chvíli na Ivana prekvapene pozrel: „To máš odkiaľ?“

„Neviem, len tak mi to napadlo.“

„Zmenil si sa.“

Kráčali práve okolo obchodu s náboženským tovarom. Laco zastal a zahľadel sa do vysvieteného výkladu. „Ty, toho poznám.“

„Koho?“

„Toho.“ Lacov prst ukazoval na lesklú obálku akéhosi časopisu.

„Samozrejme, že ho poznáš. To je predsa Ježiš.“

„Ale kde Ježiš,“ zavrtel hlavou Laco. „Ten chlap k nám chodieva do jedálne na obed.“

Nanebonevzatie

(úryvok)


„Počkaj chvíľu. Domaľujem a urobím večeru,“ povedala Petra a pretiahla sa za maliarskym stojanom, až jej zaprašťala chrbtica. „Od toho státia mám celkom stuhnuté svaly.“

„Ak chceš, môžem ťa pomasírovať,“ navrhol Gabo.

„To by bolo fajn.“

Zozadu k nej pristúpil a prstami jej opatrne začal trieť šiju. „Uvoľni sa trochu.“ Pohladkal ju po vlasoch. Mala ich napnuté ako struny na gitare. Sklonila hlavu. V tej chvíli vyzerala neuveriteľne pokorne. Možno práve tak stála Mária Magdaléna pred Kristom. Mal chuť ju za niečo odprosiť. Bruškami prstov jej zľahka prešiel po krku.

„To je príjemné.“

Jemne sa dotýkal jej pokožky. Každý jeho prst ju bozkával.

„Gabo,“ otočila sa k nemu, a než stačil zareagovať, objala ho. „Poď.“ Stiahla ho na zem. Rozopla mu nohavice a tričko vyhrnula až pod pazuchy. Na bruchu od pupka dolu mu tiekol pramienok tmavých chĺpkov. Vytekal z ohanbia. Vyzliekla mu trenky a k prameňu priložila pery. Pila. Dlho a hltavo.

Malý princ

(úryvok)

V každom chlapcovi vidím Malého princa. V kúsku svetlej kože medzi ponožkou a nohavicou, v hustom zrastenom obočí, v nakrátko ostrihaných čiernych vlasoch... Dokonca aj keď sa ráno pozriem do zrkadla, v prvej chvíli zbadám jeho. Všetci sa naňho podobajú, ale on je iba jeden.

Konečne môžem ísť znovu do práce. Ešte som trochu slabý, ale doma som to už nemohol vydržať. Postavil som sa na svoje zvyčajné miesto a na pult som povykladal najkrajšie ovocie z celého trhoviska. Každý plod vždy najprv otriem jemnou bavlnenou handričkou, takže moje nektárinky sa lesknú ako vzácne ružové perly a slivky majú farbu neskorého parížskeho večera. Okolo desiatej k môjmu stánku prišiel černoch. „Jéden kílo orandž,“ povedal.



Podal som mu igelitový sáčok, aby si sám vybral. Ružovo-čiernymi rukami sa začal nežne dotýkať šťavnatých pomarančov. Po jednom ich lovil z krabice, omáľal v dlani, ovoniaval a potom ich opatrne kládol do vrecúška. Možno aj on cítil silu, ktorá z nich vyviera, alebo mu iba pripomínali domov.

„Poznáte ho?“ obrátil sa ku mne sused.

„Koho?“

„Toho černocha predsa.“

„Nie, a vy?“

„Samozrejme. V meste ich nie je až tak veľa. Vraj si ho sem priviezla nejaká Nemka, ktorá učila na vysokej škole. Moja dcéra tam študuje, ona mi to vravela. Potom sa jej asi zunoval, a tak ho tu nechala. To by ma zaujímalo, z čoho žije.“

Rozhodol som sa, že domov pôjdem cez park. Je to síce obchádzka, ale mal som chuť prejsť sa. Moje topánky sa zmenili na dva ľadoborce a ponárali svoje provy do hŕby napadaného lístia. Kráčam a prerážam si cestu. Lístie šuští. Za mnou vidno na hladine dlhú brázdu ako za loďou. Naberám smer na najväčší ľadovec. Je taký obrovský, že keby sa roztopil, zaplavil by celé Holandsko. Musím ho rozbiť. Lístie šuští ako tvoje vlasy, môj Malý princ. Na zemi sa čosi zalesklo. Zohol som sa. V dlani ma chladia dve nahé telá gaštanov.

-

Perexová foto: J.J. Harrison

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet