Žiadna vzácnosť

V rokoch 2006 až 2007 našiel tím japonských a novozélandských astrofyzikov, ktorý sa zameral na malú porciu centra našej galaxie, 10 planét „voľne“ plávajúcich vesmírom. Ich objav naznačuje závažnú skutočnosť. Takéto planetárne siroty môžu byť omnoho, omnoho početnejšie, než sme si kedy trúfali predstaviť. Objavené planéty dosahovali veľkosť Jupitera – menšie nebolo možné dostupnou technikou odhaliť. No už nález takéhoto množstva z jedinej veľkostnej kategórie a na tak „malom“ priestore naznačuje, že by ich mohli byť nespočetné milióny. Možno sú až tak početné, ako planéty obiehajúce okolo hviezd!



V minulosti sa myslelo, že takéto objekty predstavujú iba hnedých trpaslíkov, čiže telesá, ktoré sa formovali ako hviezdy, ale kvôli nedostatočnej veľkosti im nezažala termojadrová fúzia. Objavené planéty však nie sú hnedými trpaslíkmi. Keby áno, podarilo by sa objaviť iba jednu dve, nie desať. Planetárne siroty obiehajú tak ako hviezdy okolo stredu galaxie. Ich početnosť pritom naznačuje, že planetárne systémy sú veľmi často nestabilné a bežne z nich „vypadne“ niektorá z planét.

Adoptované inými hviezdami

Väčšina planét, ktorá osirie, zostane blúdiť v medzihviezdnom priestore (a v prípade, že ich galaxiu postihne zrážka s inou galaxiou, pokojne môže vypadnúť aj z nej a stať sa obyvateľmi takmer dokonale pustého medzigalaktického priestoru). No počítačové simulácie čínsko-amerických vedcov nedávno ukázali, že niektorým sa pošťastí nájsť druhý domov. Gravitačne ich odchytí - takpovediac adoptuje - niektorá z okolitých masívnych hviezd.

Takýto osud postihne podľa simulácií asi 3 až 6 % osirelých planét. Nejde však o šťastný koniec. Kým hviezde vlastné planéty zostanú v jej tesnom objatí, tie nové budú pre ich adoptívnu matku navždy vzdialené, odsúdené na existenciu na chladnom okraji danej planetárnej sústavy.

Kým napríklad všetky planéty slnečnej sústavy obiehajú do vzdialenosti 30 AU od slnka (AU - násobok vzdialenosti Zeme od slnka), adoptované planetárne siroty sa budú nachádzať vo vzdialenosti 100 až 1000 AU od svojej hviezdy.



Len dodáme, že niektoré výskumy naznačujú, že vzdialené končiny nášho vlastného solárneho systému skrývajú doposiaľ planéty. Ak je to pravda, s prihliadnutím na vyššie uvedené zistenia je pravdepodobné, že pôjde o pôvodom cudzie telesá zachytené tiažou slnka.

Mimochodom, takýmto odchyteným telesom je podľa niektorých astronómov aj trpasličia planéta Sedna, tisíckilometrové teleso charakteristické extrémne eliptickou obežnou dráhou (najväčšie priblíženie k slnku - 76 AU, najväčšie vzdialenie - 936 AU!)

Život?

Možno to vyznie šokujúco, ale podľa odborníkov nie je vylúčené, že aj na takýchto v mrazivom kozme osamotene putujúcich telesách existujú vhodné podmienky pre život! Pokiaľ by sa na nich vytvorila ochranná vrstva ľadu, pod ňou by mohli podľa nových výskumov pretrvať tekuté oceány vyhrievané teplom z vnútroplanetárneho rozpadu rádioaktívnych prvkov a zostatkového tepla z čias formovania planéty. Keby išlo o našu Zem, postačila by napríklad ľadová pokrývka s hrúbkou 15 kilometrov. A mohla by byť ešte tenšia, pokiaľ sa na jej povrchu nachádzala vrstva zo zamrznutých atmosférických plynov, ako je napríklad suchý ľad tvorený kysličníkom uhličitým. V takomto stave by podľa odborníkov zemské oceány nezamrzli až 10 miliárd rokov. Ďalším zdrojom tepla pre osirelú planétu by mohli byť slapové pohyby spôsobené tiažou mesiacov – výpočty hovoria, že v prípade planét typu Zeme by si počas„vyhodenia“ z planetárneho systému až 5 % udržalo svoje mesiace vo veľkosti Mesiaca.

Planetológ prof. David J. Stevenson v článku publikovanom v prestížnom vedeckom magazíne Nature navrhol, že takéto planéty by si dokázali udržať atmosféru z ľahkých plynov, a dokonca aj povrchové teploty nad bodom mrazu. Podľa neho by ani planéty s veľkosťou Zeme vďaka vzdialeniu od zdrojov žiarenia - hviezd - neprišli o obrovské objemy vodíka a hélia (naša planéta o ne v minulosti prišla, udržali si ich iba plynní obry). Planéte ako je tá naša by podľa Stevensonna pri atmosférickom tlaku s hodnotou 1 kilobaru ultrachladná vodíková atmosféra zabránila vyžarovať teplo do kozmu, pričom povrch by vyhrievala geotermálna energia.




-

Príspevok je úryvkom z článku „Exoplanéty: Vzdialené svety“, ktorý vyšiel v magazíne GoldMan, marec 2012, str. 102-106. Úryvok bol doplnený.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet