23.05.2017-13:17:00   |   Dušan Valent
#Dejiny človeka
Príspevok je pokračovaním článku Záhada pravekých bronzových bojovníkov Slovenska a mýtus dórskej invázie.


Vzduch pri drevenom moste rozrazilo mračno šípov.

Neleteli na veľkú vzdialenosť. Na to boli praveké luky príliš nepresné.

Hroty šípov z pazúrika sa ako pazúry zaťali do mäsa a kostí. Takmer tri tucty mužov zarevali od bolesti. Viacerí ďalší už len chrčali. Ale napadnutá skupina nepodľahla panike. Muži podobnú situáciu nezažili prvý raz.

Len teraz bolo protivníkov podstatne viacej. Tak ako ich.



Druhej salve šípov s kamennými hrotmi už vyletela v ústrety salva šípov s hrotmi z bronzu.

Netrvalo dlho a začal boj muža proti mužovi. Bez elegantných súbojov. Na jednej strane sa k slovu dostali drevené kyjaky podobné kladivám či baseballovým pálkam. Voči nim nestáli len pešiaci, ale toho času aj čosi nevídané. Bojovníci na koňoch s pancierom a mečom. Pravda, koní a mečov bolo málo. Bojovalo sa hlavne kopijami.

Most cez rieku tu vedie k veľkej priehrade z dreva a kamenia. Stoja tu viac ako pol tisícročia. Ale bojovať takú masu ľudí nikdy nevideli.

Kopije prepichávali hrudné koše. Kyjaky drvili lebky. Napokon nepomohli ani meče a panciere – umierali aj jazdci s ich koňmi. Rieka sa plnila krvou a mŕtvolami.

Údolie rieky Tollense v severovýchodnom Nemecku sa okolo roku 1250 pred n. l. stalo svedkom najväčšieho známeho ozbrojeného konfliktu európskeho praveku. Jeho stopy zakonzervovala riečna voda, vďaka čomu vniesli doposiaľ nevídané svetlo do nevyriešených otázok neskorej doby bronzovej v strednej Európe.

Bojisko zakonzervované riekou

Kto vyhral v bitke pri rieke Tollense? Nevieme. Na túto bitku história nepamätá. Len archeológia.

Celkom isté nie je ani to, kto vlastne bojoval. Niektoré indície však nasvedčujú, že odpoveď sa zrejme týka aj archeologických kultúr obývajúcich Slovensko. Alebo keď už nič iné, informácie z unikátneho náleziska pri rieke Tollense nám pomôžu zodpovedať niektoré otázky týkajúce sa záhadnej čakanskej kultúry a jej „bronzových bojovníkov“.

Pri rieke Tollense sa v rokoch 2010 - 2015 na ploche 450 m2 podarilo vykopať zvyšky viac ako 130 mužov a 5 koní. Ide pritom len o jednu desatinu, a možno menej ako 3 % celkovej nálezovej plochy. Podľa odhadov archeológov sa bitky zúčastnilo okolo 4- až 5-tisíc bojovníkov. To je viac ako desaťnásobne viac, než sa zvyklo predpokladať pre praveké bitky „barbarskej“ Európy. Tie sa považovali prinajlepšom za väčšie šarvátky.



Armáda z cudzincov?

Štyritisíc. Päťtisíc. Tento počet je mimoriadny aj z ďalšieho dôvodu. Okolie bolo pomerne ľudoprázdne. Najbližšia väčšia usadlosť sa nachádzala vyše 350 km juhovýchodne. Pravda, ako sme spomenuli, cez rieku tu viedla hrádza a veľký drevený most. V čase bitky tu stáli už pol tisícročia, no podľa výskumov boli priebežne opravované. Naznačuje to existenciu dôležitej trasy - cesty. Azda tu sídlila aj ozbrojená hliadka, ktorá cestu strážila, a ktorej miestni vládcovia mohli v prípade potreby privolať posily zo šíreho okolia.

Izotopová analýza vybranej vzorky pozostatkov zistila, že pri rieke Tollense zďaleka nebojovali len tunajší, či iba vtedajší severoeurópania. Zistila, že tu boli zabití ľudia pochádzajúci z ďaleka -len málo pozostatkov vykazovalo izotopové hodnoty typické pre Stredoeurópsku nížinu (skupina nížin rozkladajúca sa od severného Francúzska po východnú hranicu Poľska). A predbežné výsledky porovnaní DNA dávajú niektorých bojovníkov do príbuzenstva s dnešným obyvateľstvom Poľska a Škandinávie, iných skôr s obyvateľmi južnej Európy. Pravda, v kontexte archeologických kultúr 13. storočia pred n. l. nám to príliš nepomôže, pretože paleogenetika ich nositeľom zatiaľ systematicky nevenovala veľa pozornosti (skôr sa zamerala na výskum veľkých migrácií z Anatólie a stepí pri Čiernom mori pred 8 resp. 5 tisíc rokmi).

Ale teraz poďme k dôvodu, prečo nálezisko pri rieke Tollense spomíname v rámci seriálu o pravekom obyvateľstve Slovenska.

Nájdené pozostatky patria prevažne mladým mužom vo veku 20 až 30 rokov. Tretina z pozostatkov navyše vykazuje zahojené zranenia zo skorších bitiek, okrem iného zahojené fraktúry lebky. Podľa nemeckých archeológov preto pri rieke Tollense zrejme bojovali profesionálni vojaci. „Je to armáda na spôsob tej, ktorú opisujú Homérove eposy, čo bol zhluk menších bojových skupín, ktoré sa spojili, aby dobyli Tróju,“ hovorí nemecký archeológ Detlef Jantzen.

Profesionálni vojaci, organizovanie tisícčlenných armád z bojových družín, ktoré pochádzajú z rôznych, aj stovky kilometrov vzdialených kútov sveta. To je úroveň organizácie celkom iná, než mnohí čakali v praveku strednej Európy ďaleko od vyspelých civilizácií Stredomoria.



A na druhej strane, iní výskumníci ju zaiste predvídali.

Praveká civilizácia zrodená z ohňa


-

Archeológovia už oddávna hromadia indície, že obdobie od konca 14. do 12. storočia pred n. l. sa v širšom regióne strednej Európy nieslo v znamení ohňa. Bojovalo sa tak, ako nikdy predtým a dovtedy nevídaným spôsobom.

Niečo sa dialo. V archeologickom zázname výrazne stúpa početnosť zbraní. Sekery, sekeromlaty, dýky a meče. Iste, boli to prestížne objekty. Ale používali sa. Stopy po opotrebovaní, poškodení, opravách a dokonca opätovných poškodeniach po opravení jasne svedčia, že boli používané v boji. A to isté platí aj pre bronzové prilby, chrániče predkolení či bronzové panciere chrániace trup. Tak sa potvrdzujú úvahy viacerých archeológov (napr. Kristiansen), že bronzové panciere chrániace trup mohli byť odolné voči roztriešteniu prinajmenšom v súčinnosti s koženým pancierom. Mimochodom, takéto doklady o opätovnom opravovaní a poškodení poznáme nielen zo zahraničia, ale aj zo Slovenska (napr. Devín). A to práve z nálezov radených na počiatok vývoja čakanskej kultúry – budovateľov veľkolepých mohýl západného Slovenska (tzv. predčakanský horizont).

Ale nielen kvôli zbraniam môžeme hovoriť o veku plameňa.

Zároveň sa šíril nový typ pochovávania. Spaľovaním mŕtvych tiel. A pochovávaním ich popola v jakých, či čoraz častejšie v popolniciach – urnách umiestnených do zeme. „Popolnicové“ pochovávanie sa tak ujalo, že sa z neho odvodzuje názov celej civilizácie, ktorá týmito zmenami vzniká – označujeme ju ako civilizácia popolnicových polí.

Výrazné zmeny v krátkom čase a na obrovskom území tentoraz zrejme nesúviseli s migráciou populácií. No napriek tomu ich umožnil pohyb ľudí. Konkrétne rozsiahla sieť kontaktov a dovtedy nevídaný tok informácií medzi komunitami zo vzdialených regiónov.

Tento intenzívny tok informácií sa jasne odráža v archeologickom zázname. Napríklad v širokom rozšírení podobných kovových nástrojov, ako aj nádob či ornamentov, ktorými zdobili svoje výtvory hrnčiari žijúci stovky kilometrov od seba. V Mykénach sa objavuje populárny typ dlhého meča Naue II. Tento typ pochádza z oblasti na východ od Álp, odkiaľ je jeho podtyp Sprockhoff 1a známy už od 15. storočia. Mykénčania ho podľa metalurgických analýz však prevzali od ľudí civilizácie popolnicových polí zo severného Talianska, odkiaľ meče priamo importovali. Opačne smerovala inšpirácia týkajúca sa brnenia. Nálezy nádob v tvare kyrysu a rôzne ideogramy na tabuľkách z Knósu naznačujú existenciu moderne tvarovaných pancierov1 okolo roku 1350 pred n. l. O asi polstoročie neskôr sa podobné panciere vyskytovali aj v Karpatoch – áno, v súvislosti so vznikajúcou čakanskou kultúrou.



Zbrane, boje, spaľovanie mŕtvych a nová ideológia. Tak nejako vznikla civilizácia popolnicových polí, siahajúca počas 11. storočia pred n. l. od dnešného severného Nemecka po južné Taliansko a od dnešného Francúzska po Ukrajinu. Ako sme naznačili, popol spálených tiel sa typicky umiestňoval do popolníc v zemi. Takto vznikali rozsiahle pohrebiská s tisíckami hrobov.


-


Rozšírenie civilizácie popolnicových polí (žltá farba) na prelome 12. a 11. storočia pred n. l.


Obdobie utvárania tejto civilizácie počas 13. storočia pred n. l. ale charakterizovali aj bohaté mohyly, akoby schválne oddelené od pohrebísk zvyšku. Naopak, chýbali alebo boli veľmi vzácne pre neskoršie stáročia typické výšinné hradiská.

Bojové družiny budovateľov mohýl

Fenomén veľkolepých „náčelníckych“ mohýl je teda charakteristický nielen pre čakanskú kultúru, ale všeobecnejšie pre obdobie vzniku civilizácie popolnicových polí (kam čakanská kultúra spadá). Okrem tých „čakanských“ zo Slovenska, nachádzame úzko súvisiace mohyly z okolia Neziderského jazera, ktoré zrejme budovali nositelia tej istej kultúry. Ďalšie, hoci zriedkavejšie, budovala blízko príbuzná velatická kultúra2 na západnom brehu Váhu a na Morave. A veľkolepé „náčelnícke“ mohyly sa vyskytli v povodí Dunaja severne od Álp či v povodí Rýna, prípadne v severnom Zadunajsku3.

Čo je zaujímavé, v týchto mohylách okrem hromadných nálezov keramiky, zbraní a predmetov týkajúcich sa starostlivosti o vzhľad, sú časté aj bronzové nádoby spájané s rituálnym pitím alkoholických nápojov, aké charakterizovalo bojové družiny rôznych indoeurópskych etník a archeologických kultúr.

Indície a dôkazy do seba zapadajú. Rituálne pitie so špeciálnych čiaš u bojových družín. Náčelnícke mohyly spoločenstiev vykazujúcich militantnú ideológiu. Dôkazy veľkých ozbrojených konfliktov (Tollense). A v neposlednom rade nárast počtu zbraní, dôkazy o ich používaní, ale aj inovácie s nimi spojené – napríklad prvý typ dlhého meča vhodného na sekanie, Naue II4, ktorý bol podľa metalurgických analýz kvalitnejší ako mykénske meče.

Viacerí archeológovia ako dánsky expert na dobu bronzovú Kristian Kristiansen už dávnejšie interpretovali vzostup civilizácie popolnicových polí ako fenomén, ktorý sprevádzal vzostup novej bojovníckej elity. Vo svetle objavov od rieky Tollense azda môžeme byť konkrétnejší a hovoriť o vzostupe profesionálnych vojakov/žoldnierov.



Keďže sa bitka pri rieke Tollense odohrala koncom 13. storočia, zrejme nebudeme ďaleko od pravdy konštatovaním, že takí istí pravekí vojaci či žoldnieri, akí čelili dreveným kyjakom svojimi mečmi, žili aj na území Slovenska. Či už na východ od rieky Váh, kde ležalo jadro rozšírenia čakanskej kultúry, alebo na západ od nej, ktoré obývala velatická kultúra, taktiež známa „veľmožskými“ mohylami.

Niektoré preskúmané veľmožské mohyly na našom území predstavujú takzvané kenotafy. Symbolické hroby, aké sa stavali napríklad, keď významná osobnosť zahynula v boji ďaleko v cudzine a jej telo sa nepodarilo získať. Takáto mohyla v Palárikove napríklad dosahovala priemer až 40 metrov. Ktohovie, možno sa kosti bojovníka či náčelníka, ktorému mohylu venovali, medzičasom podarilo vykopať v ďalekom severnom Nemecku...




(Tretie, záverečné pokračovanie seriálu nájdete TU


-

Za odborný dozor, cenné rady a pripomienky autor ďakuje archeológovi Pavlovi Bobekovi. Za dodatočnú pomoc patrí vďaka archeológovi Pavlovi Jelínkovi.

-

Poznámky:
1 Archaický pancier z Dendry, datovaný do konca 15. storočia pred n. l. je oveľa rozsiahlejší ako panciere z 14/13. storočia.
2 „Veľmožské mohyly“ velatickej kultúry boli objavené napríklad pri moravských Velaticiach a pri Očkove - tamojšia pôvodne 25 m široká mohyla bola prestavaná na múzeum.
3 Zo Zadunajska poznáme napríklad zoskupenia menších mohýl (mohylníky) v Bakoňských vrchoch (podľa Jozefa Paulíka sa tu vyskytovali nositelia čakanskej kultúry, s čím miestni archeológovia nesúhlasia), pri obci Jánosháza ale stála mohyla s priemerom okolo 36 m.
4 Vznikol v podhubí vznikajúcej civilizácie popolnicových polí, pričom na pol tisícročia sa stal široko-ďaleko najpopulárnejším typom meča, len ho neskôr zhotovovali zo železa, nie bronzu

Literatúra:
Cline, E. H. : 1177 B.C.: The Year Civilization Collapsed. Princeton, 2015 (9. vydanie)
Drews, R.: The End of the Bronze Age. Changes in Warfare and the Catastrophe ca. 1200 B. C. Princeton, 1993.
Dvořák, P.: Stopy dávnej minulosti 1: Slovensko v praveku. Rak, 2002.
Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A.: Reconsidering Migration in Bronze and Early Iron Age Europe: Bridging a Gap in European Mobility? IN: Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A. (eds.) Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Ksiegarnia Akademicka, 2010.
Furmánek, V. (ed.): Staré Slovensko 4: Doba Bronzová. Archeologický ústav SAV, 2015.
Kustár, R.: Podobnosti a odlišnosti kultúrneho vývoja na území juhozápadného Slovenska a severného Zadunajska na počiatku mladšej bronzovej doby - rozšírenie čakanskej kultúry. Pravěk NR 10, 2000, 421-433.
Marková, K.: Poznámky k problémom birituality z aspektov staršej doby bronzovej na Slovensku. Štud. Zvesti AÚ SAV 36, 2004, 309-320.
Mehofer, M., Jung, R.: Mycenaean Greece and Bronze Age Italy: cooperation, trade or war? Archäologisches Korrespondenzblatt 43, 2013, 175–193.
M. Mödlinger: European Bronze Age cuirasses. aspects of chronology, typology, manufacture and usage. Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentralmuseum Mainz 59 (2012), 1-50.
Paulík, J.: Panzer der jüngeren Bronzezeit aus der Slowakei. Ber. RGK 49, 1968 (1970), 41-61.
Paulík, J.: K bojovníckemu výstroju v mladšej dobe bronzovej. Zbor. SNM 82 Hist. 28, 1988, 11-25.
Pius, M.: Čakanskí bronzoví bojovníci: Mohyly, hradiská a sídliská pod Slovenskou bránou. MKS Tlmače, 2008.
Pearsall, D. (ed.): Encyclopedia of Archeology. Academic Press, 2007.
Plachá, V., Paulík, J.: Počiatky osídlenia devínskeho hradiska v mladšej dobe bronzovej Slov. Arch. 48, 2000, 37-86.
Przybyła, M. S.: Pottery Analyses as the Basis for Studying Migrations The Case of Danubian Pottery Groupsfrom the End of 2nd Millennium BC IN: Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A. (eds.) Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Ksiegarnia Akademicka, 2010.
Przybyła, Marcin S. Intercultural Contacts in the Western Carpathian Area at the Turn of the 2nd and 1st Millennia Bc. Warszawa: Narodowe Centrum Kultury, 2009. Print.
Vandkilde, H. Culture and Change in Central European Prehistory. 6th to 1st millenium BC. Aarhus University Press, 2013.
Williams, M.: Prehistoric Belief. The History Press, 2010.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail