Tieto zemné pamätníky spred viac ako troch tisícročí mohli mať priemer viac ako 50 metrov a výšku trojposchodového domu. Bohatú výbavu ich útrob neraz dopĺňala výzbroj, aká evokuje bojovníkov vtedajšieho Grécka - mykénskej civilizácie. Rozhodne nie pravek „barbarských“ končín Európy.

Pancier obopínajúci trup, chrániče predkolenia, prilba, meč. To všetko z bronzu. V skutku, akoby nám tu pochovávali bojovníkov, ktorí sa do Podunajskej nížiny zatúlali spod hradieb Mykén či Tróje.

Čo boli zač ľudia, kvôli ktorým mohyly navŕšili? V popularizačnej literatúre sa niekedy označujú ako bronzoví rytieri. Inokedy veľmoži či náčelníci. Či dokonca pravekí králi.



Nachádzame sa zhruba v 13. storočí pred n. l. Na našom území to bol skutočne pravek - nemáme luxus písomných záznamov. Neprekladáme staré písomnosti, namiesto toho sa snažíme dešifrovať význam zmien, ku ktorým dochádzalo v archeologickom zázname. Zväčša keramike. Ale aj inej hmotnej kultúre – nástrojoch, sídliskách, spôsobe pochovávania mŕtvych. Žiaľ, nesmierne informatívne „high-tech novinky“, ako izotopové a paleogenetické analýzy, ktoré odhaľujú, kto sa kam presúval a kto bol komu príbuzný, zatiaľ zostávajú mimo vymožeností slovenskej archeológie.

Poznáme tak aspoň hrubý rámec príbehu, ktorý (pra)dejiny písali na našom území.

Bojovnícka spoločnosť?

Naši „pravekí rytieri“ povstali z akejsi „doby temna“ bronzového veku. Začala zhruba v 17. storočí pred n. l., po opustení veľkolepých, bohatých opevnených osád. Stáročia nik nebudoval ďalšie. V tomto čase na nížiny západného Slovenska zasahovalo rozšírenie záhadných mohylových kultúr. Siahalo až na juh Škandinávie a do Francúzska. Tam všade ľudia pochovávali významnejších členov spoločnosti pod zemnými násypmi. A hoci boli zruční v remeslách, vo všeobecnosti žili v riedko rozmiestnených osadách či osamotených farmách.

Na prelome 14. a 13. storočia pred n. l. začal počet sídel na západnom Slovensku rýchlo narastať. Pozorujeme návrat jednoduchých opevnení¹ – niektoré osady chránili palisády alebo dokonca valy. A poniektoré náleziská mohli predstavovať akési kultové či „bojové stanice“. V tomto prostredí, predovšetkým na východ od rieky Váh, vyrástli obrovské západoslovenské mohyly.

Slovenský archeológ Jozef Paulík začiatkom 60. rokov na základe nálezov, ktoré ich sprevádzali, vyčlenil novú, takzvanú čakanskú kultúru. A keďže podobné nálezy archeológovia opísali aj z východného Rakúska a severozápadného Maďarska, argumentoval, že nositelia čakanskej kultúry boli rozšírení aj na území týchto krajín.



Jozef Paulík čakanskú kultúru považoval za pastiersko-roľnícku spoločnosť s prebujnenou bojovníckou vrstvou. Na výrazné odlišnosti v spoločenskom postavení niektorých osôb poukazoval spôsob pochovávania. Prostý ľud bol po smrti spálený a pochovávaný v jednoduchých jamkových hroboch. No významní členovia mohli spočinúť pod mohylami. Tie však boli od pohrebísk bežných ľudí oddelené.

Rekonštrukcia čakanského "náčelníka" v plnej zbroji. Zo Slovenska poznáme zvyšky viac ako pol tucta bronzových pancierov z 13. a 12. storočia pred n. l. Niektoré patrili nie čakanskej, ale blízko príbuzným kultúram (Ducové - hradisko velatickej kultúry, Čierna nad Tisou - pancier nie je asociovaný s inými nálezmi, územie bolo obývané gávskou kultúrou). Ďalšie sa našli v Maďarsku, Českej republike a Taliansku, čo boli územia s výskytom blízko príbuzných kultúr (patria do civilizácie popolnicových polí).

Ich sláva trvala len asi storočie

Jozef Paulík tiež zistil, že obdobie, keď sa stavali ohromné mohyly, trvalo pomerne krátko. Vyrástli v priebehu čosi viac ako jedného storočia . Preskúmať sa ich u nás podarilo približne tucet. Koľko zostáva neobjavených alebo koľko bolo nenávratne zničených, nevedno. Jedna obzvlášť impozantná stála v Čake. Počas výskumu v 50. rokoch mala priemer vyše 50 metrov a výšku 5 metrov. Podobne rozsiahlu mohylu sa podarilo objaviť v Kolte pri Nových Zámkoch. Podľa odhadov dosahovala pôvodne výšku až 14 metrov.

Rekonštrukcia pôvodného vzhľadu mohyly čakanskej kultúry, ktorá bola objavená pri Palárikove a mala priemer bezmála 40 metrov. Rekonštrukcia z dielne tímu Dwarf Digital Archeology (tak ako časť perexového obrázku). Zverejnené s dovolením.

Veľmožské mohyly sa budovali navršovaním viacerých „plášťov“, pričom pod povrchom plášťov boli pochované spálené telá niekoľkých ľudí – v každom plášti jeden. Jozef Paulík uvažoval o rituálnom obetovaní. Tiež interpretoval silne ubitý, nepravidelný povrch a odlišne udupané priehlbiny povrchu týchto plášťov ako dôkaz rituálnych tancov. A hoci tanec kňazov a rituálne obety cudzích bojovníkov v súvislosti s pohrebnými obradmi hrdinov spomína aj Homérova Iliada, obrady po smrti čakanských „héroov“ boli prinajmenšom v jednom ohľade určite odlišné. Medzi obetovanými v slovenských mohylách často nachádzame kosti detí.

Mohyly nie sú na území, ktoré na Slovensku osídľovali nositelia čakanskej kultúry rozmiestnené rovnomerne. Najväčšie nachádzame v centre tejto oblasti. Naopak, skupiny menších mohýl, takzvané mohylníky, vytvárali akési značky na hraniciach, predovšetkým na severe, kde „čakanský ľud“ hraničil s obyvateľmi hôr, nositeľmi lužickej kultúry.



Je pozoruhodné, že rozšírenie oboch kultúr nehraničilo bezprostredne, ale delil ho 10 až 20 km široký neosídlený pás. Územie nikoho², o význame ktorého môžeme len špekulovať.

Napriek honosnej výzbroji, ktorú nosili a ohromným mohylám, ktoré navršovali, nositelia čakanskej kultúry sa vytrácajú pomerne náhle. V archeologickom zázname to pozorujeme tak, že začiatkom 12. storočia zostáva rozsiahle územie Podunajskej nížiny výrazne vyľudnené. A v hmotnej kultúre viac nenachádzame také nálezy, aké sa považujú za charakteristické pre čakanskú kultúru.

Čo sa stalo? Keďže naznačenie niektorých pravdepodobných možností si vyžiada v podstate samostatné články, zodpovedajme si najprv na inú otázku. Čo sa nestalo?

Dr. Paulík odvážne a bez konkrétnych dôkazov stotožnil nositeľov čakanskej kultúry s etnikom Pradórov. Dokonca argumentoval, že obyvatelia nášho územia vyvolali „posledné sťahovanie indoeurópskych národov“ a prostredníctvom dórskej invázie sa podieľali na páde mykénskej civilizácie. Zároveň sa vraj podieľali na výpravách „morských národov“ a ich pustošení v Stredomorí počas civilizačnej krízy, ktorá sprevádzala tzv. kolaps neskorej doby bronzovej počas 12. storočia pred n. l. (okrem iného došlo ku kolapsu ríše Chetitov, otriasla sa staroegyptská Nová ríša, úpadok nastal v Kanaáne aj Sýrii).

Mýtus dórskej invázie

Jozef Paulík uvedenými tvrdeniami do veľkej miery nadviazal na vplyvného bádateľa V. Gordona Childeho. Ten si už v 20. rokoch minulého storočia predstavoval, že významnou súčasťou morských národov boli práve nositelia kultúry (správnejšie civilizácie) popolnicových polí – k nim radíme mnohé vzájomne príbuzné archeologické kultúry, okrem iného³ aj čakanskú a susednú lužickú kultúru. A ako bolo vtedy zvykom, vinu na kolapse stredomorských civilizácií pripisoval práve divokým útočníkom. Neskôr od odvážnych názorov ohľadom účasti migrantov zo strednej Európy v stredomorskej trme-vrme upustil. Naďalej ale zastával názor, že rozširovanie kultúry popolnicových polí predstavovalo skutočné presuny ľudí, nielen šírenie ideí.

Začiatkom druhej polovice minulého storočia viacerí bádatelia ako napríklad Wolfgang Kimmig či P. Bosch-Gimpera navrhli možnosť rozsiahlych migrácií počas neskorej doby bronzovej. Dodnes sa s nimi možno bežne stretnúť v populárnej, miestami však aj nie celkom aktuálnej vedeckej literatúre. Do kontextu presunov indoeurópskych národov v čase neskorej doby bronzovej zapadala aj údajná dórska invázia, často považovaná za vinníka kolapsu mykénskej civilizácie.



Lenže zlepšené metódy datovania neskôr ukázali, že príchod Dórov sa odohral o celé desaťročia neskôr ako mykénsky kolaps, okolo roku 1100. A nešlo o žiadnu inváziu. Ukázalo sa tiež, že rovnako scestné je hľadať pôvod Dórov až v Karpatoch.

„Väčšina špecialistov na grécku dialektológiu pokladá Dórov za potomkov populácie hovoriacej severnou Gréčtinou, ktorá v časoch mykénskej civilizácie obývala oblasť pohoria Pindos a pohoria severne a západne od Boiótie,“ zdôrazňuje profesor histórie antického grécka Robert Drews. „Mnohí z týchto severných Grékov sa presunuli na územie Peloponézu a Kréty po odchode južných Grékov na územie Cypru, ale predtým, ako iní južní Gréci osídlili pobrežie Malej Ázie a stali sa Iónmi.“ K tomu došlo podľa Drewsa, tak ako píšeme vyššie, koncom dvanásteho alebo začiatkom jedenásteho storočia pred n. l. A bolo to ešte začiatkom 90. rokov, keď Drews konštatoval: „Starý názor, že Dórska invázia sa začala na území centrálneho Balkánu a odohrala okolo roku 1200, už dnes zastáva len hŕstka posledných archeológov, a to v protiklade s narastajúcim množstvom dôkazov, ktoré ich názoru protirečia.“ Drews nevidí dôkazy ani pre ďalšie údajné invázie, ktoré sa mali odohrať v rámci sťahovania národov neskorej doby bronzovej v Európe.⁴

Expert na neskorú dobu bronzovú, archeológ Eric Cline vo svojej nedávnej knihe o civilizačnom kolapse 12. storočia pred n. l. tento názor potvrdzuje: „V posledných desaťročiach sa ukázalo, že sa neudiala žiadna takáto invázia v tomto čase a neexistujú dôkazy podporujúce názor, že pád mykénskej civilizácie spôsobila invázia Dórov,“ píše. „Napriek neskorším tradíciám v čase klasického obdobia [4. a 5. storočie pred n. l.], je jasné, že Dórovia nemali nič spoločné s kolapsom na konci doby bronzovej a vstúpili na územie Grécka dávno potom, ako sa tieto udalosti odohrali.“

Do súvislosti s migráciou Dórov či rôznych „barbarských kmeňov“ sa niekedy dávajú napríklad nálezy „barbarskej keramiky“ či objavenie nových typov zbraní v prostredí mykénskej civilizácie. Lenže „barbarská keramika“ má široké rozšírenie (doložená je aj z Malej Ázie a Cypru), pričom jej datovanie ani miesta výskytu sa nezhodujú s príchodom a rozšírením Dórov. Zastúpenie tejto keramiky v archeologickom zázname je navyše oproti iným typom keramiky veľmi vzácne, respektíve zastúpené zanedbateľne. Nové kovové materiály svojím kultúrnym zaradením pre zmenu nepoukazujú priamo na karpatský (či balkánsky, ako tvrdili iní, početnejší autori v minulosti) pôvod. Rovnako dobre ukazujú do Talianska. A podľa nových metalurgických analýz práve odtiaľ pochádzajú.

To sme ale mierne odbočili.



Vráťme sa k povahe nositeľov čakanskej kultúry. Naozaj išlo o spoločnosť s rozvinutou bojovníckou vrstvou? Hoci sa podarilo preskúmať len čosi vyše tucta „náčelníckych mohýl“, dve sa ukázali ako kenotafné (symbolické, bez pochovaného tela) a v troch⁵ prípadoch ležali v centrálnej, najdôležitejšej pozícii pochované ženské pozostatky...

Navyše, mohyly s bohatou výbavou zbraní nemuseli odrážať skutočnú identitu nebohého, čiže reprezentovať bojovníka, ale mohli súvisieť s jeho spoločenskou pozíciou (zbrane ako symbol spoločenského postavenia, nie spoločenskej funkcie) či náboženskými predstavami. Viacerí odborníci navyše poukázali, že v dobe bronzovej boli násilné konflikty obmedzené na menšie šarvátky – napokon, ľudí žilo málo, a to roztratene ďaleko od seba.

V neposlednom rade, mnohí archeológovia spochybnili, či bronzové štíty a panciere, aké sme našli aj na Slovensku, mali skutočne praktický význam v boji. Pri bojových rekonštrukciách totiž majú tendenciu sa veľmi ľahko roztrieštiť.

Vieme odpoveď na tieto otázky?

V podstate áno. Predovšetkým vďaka nálezisku, ktoré definitívne zmenilo náš pohľad na dobu bronzovú. Ale to tom viac nabudúce.



Druhé pokračovanie, s názvom Najväčší masaker európskej prehistórie?, nájdete TU. Tretie, nesúce názov Tajomný pôvod a spochybnená identita, nájdete TU.

-

Za odborný dozor, cenné rady a pripomienky autor ďakuje archeológovi Pavlovi Bobekovi. Za dodatočnú pomoc a rady patrí vďaka archeológovi Pavlovi Jelínkovi. Za povolenie použiť obrazový materiál redakcia ďakuje tímu Dwarf Digital Archeology.

-

Poznámky:
1 Napr. Ipeľský Sokolec, Dvory nad Žitavou
2 Južnejšie zasiahlo rozšírenie lužickej kultúry až okolo roku 1000
3 Medzi kultúry civilizácie popolnicových polí sa radia aj ďalšie susedné k čakanskej kultúre, ako napríklad juhovýchodne od nej rozšírené kultúry juhovýchodných popolnicových polí alebo západne od nej rozšírenú velatickú kultúru, u ktorej taktiež pozorujeme výskyt veľkolepých „veľmožských“ mohýl (hoci zriedkavejší)
4 Napríklad hypotéza o invázii Ilýrov na Balkán sa považovala za pochybnú už v 20. rokoch 20. storočia a na sklonku minulého storočia vo svete prakticky celkom stratila zástancov
5 Dedinka, Bratislava-Rusovce, Veľké Ripňany; Jozef Paulík špekuloval o postavení kňažiek

Použitá literatúra:
^{Cline, E. H. : 1177 B.C.: The Year Civilization Collapsed. Princeton, 2015 (9. vydanie)
Drews, R.: The End of the Bronze Age. Changes in Warfare and the Catastrophe ca. 1200 B. C. Princeton, 1993.
Dvořák, P.: Stopy dávnej minulosti 1: Slovensko v praveku. Rak, 2002.
Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A.: Reconsidering Migration in Bronze and Early Iron Age Europe: Bridging a Gap in European Mobility? IN: Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A. (eds.) Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Ksiegarnia Akademicka, 2010.
Furmánek, V. (ed.): Staré Slovensko 4: Doba Bronzová. Archeologický ústav SAV, 2015.
Kustár, R.: Podobnosti a odlišnosti kultúrneho vývoja na území juhozápadného Slovenska a severného Zadunajska na počiatku mladšej bronzovej doby - rozšírenie čakanskej kultúry. Pravěk NR 10, 2000, 421-433.
Marková, K.: Poznámky k problémom birituality z aspektov staršej doby bronzovej na Slovensku. Štud. Zvesti AÚ SAV 36, 2004, 309-320.
Mehofer, M., Jung, R.: Mycenaean Greece and Bronze Age Italy: cooperation, trade or war? Archäologisches Korrespondenzblatt 43, 2013, 175–193.
M. Mödlinger: European Bronze Age cuirasses. aspects of chronology, typology, manufacture and usage. Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentralmuseum Mainz 59 (2012), 1-50.
Paulík, J.: Panzer der jüngeren Bronzezeit aus der Slowakei. Ber. RGK 49, 1968 (1970), 41-61.
Paulík, J.: K bojovníckemu výstroju v mladšej dobe bronzovej. Zbor. SNM 82 Hist. 28, 1988, 11-25.
Pius, M.: Čakanskí bronzoví bojovníci: Mohyly, hradiská a sídliská pod Slovenskou bránou. MKS Tlmače, 2008.
Pearsall, D. (ed.): Encyclopedia of Archeology. Academic Press, 2007.
Plachá, V., Paulík, J.: Počiatky osídlenia devínskeho hradiska v mladšej dobe bronzovej Slov. Arch. 48, 2000, 37-86.
Przybyła, M. S.: Pottery Analyses as the Basis for Studying Migrations The Case of Danubian Pottery Groupsfrom the End of 2nd Millennium BC IN: Dzięgielewski K., Przybyła M.S., Gawlik A. (eds.) Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Ksiegarnia Akademicka, 2010.
Przybyła, Marcin S. Intercultural Contacts in the Western Carpathian Area at the Turn of the 2nd and 1st Millennia Bc. Warszawa: Narodowe Centrum Kultury, 2009. Print.
Vandkilde, H. Culture and Change in Central European Prehistory. 6th to 1st millenium BC. Aarhus University Press, 2013.
Williams, M.: Prehistoric Belief. The History Press, 2010.}

Ilustrácie: Dwarf Digital Archeology, časť perexového obrázku - fair use

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet