31.01.2012-19:26:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Music

Nepochopený názov

Pod názvom Dead Can Dance sa skrýva austrálske duo multiinštrumentalistov Brendan Perry a Lisa Gerardová. Dvojica sa stretla v roku 1980 v Melbourne, keď obaja pôsobili ako baroví speváci v multietnickej štvrti Východný Prahran. Perry v tom čase zamýšľal založiť umelecký kolektív pozostávajúci z pravidelne sa meniacich hudobníkov. Gerardová nemala záujem stať jeho pevnou súčasťou, iba Perryho sprevádzala na živých vystúpeniach. Z pravidelných vystúpení ale nakoniec vzišiel projekt Dead Can Dance. Kým ďalší spoluzakladatelia Paul Erikson a Simon Monroe zoskupenie zakrátko opustili, Lisa sa stala jeho pevnou súčasťou.



Po sklamaní z austrálskej hudobnej scény sa duo v roku 1982 presťahovalo do Londýna s úmyslom získať nahrávaciu zmluvu. Po niekoľkých rokoch živorenia z nezamestnaneckej podpory sa im to napokon podarilo v malom nezávislom vydavateľstve 4AD. V roku 1984 tak vychádza ich debut nazvaný jednoducho Dead Can Dance.

Názov sa ale nestretol s pochopením. „Aby ste porozumeli, prečo sme si vybrali tento názov, predstavte si nepatrnú premenu niečoho mŕtveho na niečo živé... Predstavte si procesy, keď povstáva život z mŕtveho, smrť zo živého. Naša hudba je práve o tom.“ Symbolizmus názvu však mnohým hlavám hudobného biznisu nedošiel. Dead Can Dance jednoducho považovali za ďalší odkaz na v tom čase rozmáhajúci sa death-rock. „Práve naopak,“ namieta Perry, „Naša hudba je o dávaní, nie braní života...“

Harmonické spojenie

Už prvotine Dead Can Dance sa objavujú atmosférické elektronické zvukové štruktúry v spojení s akustickými hudobnými nástrojmi, a nad tým všetkým vyčnieva impozantný hlas Lisy Gerardovej. Lenže Lisa nespieva v žiadnom bežnom jazyku. „Slová sú v mojom vlastnom vnútornom jazyku a znamenajú viac než by som kedy mohla vysvetliť,“ hovorí. Spev nepoužíva na vyjadrovanie slov, ale mení ho na ďalší hudobný nástroj, ktorý dopĺňa melodický a relatívne jemný Perryho barytón.

Kombinácia tohto všetkého ešte nesie zreteľný odkaz na post-punk a gotický rock začiatku 80. rokov. Od čias hypnotického štvrtého albumu „The Serpent’s Egg“ ho nahrádza výraznejší vplyv neoklasickej hudby a od piateho albumu „The Aion“ svoje pevné miesto nachádzajú taktiež silné vplyvy renesančnej hudby a tzv. world music. Africké polyrytmy, keltský folk, gregoriánske zbory, arabské mantry, gotický rock, post-punk, étericky a miestami až futuristicky znejúca elektronika. Harmonické spojenie tak rozmanitých vplyvov, aké sa postupne primiešavali do tvorby austrálskeho dua, budete u iných interpretov hľadať ťažko.

V povedomí

Neobvyklá, neustále prekvapujúca zmes zvukov a emócií Dead Can Dance si nachádzala i bez výraznejšej mediálnej podpory tisíce fanúšikov. Napomohla tomu aj prezencia dua v televíznych produkciách. Albumy kapely sa tak pomaly dostávali do rebríčkov v predajnosti a „Into the Labyrint“ z roku 1993 predal viac ako pol milióna hudobných nosičov. V undergrounde sa kapela stala kultom. Jej vplyv na iných interpretov či celé hudobné štýly dosiahol práve takú šírku, akú mala samotná hudobná paleta Dead Can Dance. Odkaz kapely v sebe nesú nielen zoskupenia ako Enigma, Deep Forest alebo Portishead, ambientné žánre, alebo prakticky všetko, čo sa oplatí počuť z „temnej vlny“.

V roku 1996 vychádza „Spiritchaser“ a kapele prináša prvé umiestnenie v najvyššej stovke amerického rebríčka predajnosti albumov Billboard 200. Už v čase, ktorý predchádzal jeho nahrávaniu, sa obaja členovia Dead Can Dance venujú príprave sólových albumov. Gerardovej orchestrálny „Mirror Pool“ vychádza v rovnakom roku ako „Spiritchaser“, ale Perryho neofolkový „Eye of the Hunter“ až v roku 1999. Perry v ňom prekvapivo obmedzil elektroniku, pričom z hudobných nástrojov výrazne dominuje akustická gitara.



V čase vydania „Eye of the Hunter“ už Dead Can Dance neexistuje. Cesty oboch hudobníkov sa rozchádzajú v roku 1998 v začiatkoch nahrávania albumu, ktorý nakoniec nevyšiel. Čo stálo za rozpadom kapely, nie je známe. Jediný komentár k udalosti pochádza od Lisy: „Keď sa strach dostane tam, kde by mala byť láska, prichádza čas ísť ďalej!“

Hudba budúcnosti

Po rozpade sa Lisa Gerardova venuje viacerým kolaboráciám. Spolupráca s Hansom Zimmerom na soundtracku k filmu Gladiátor jej dokonca prináša ocenenie Zlatý Glóbus. Brendan Perry, ktorý v Dead Can Dance tvoril hlavnú kreatívnu silu, naproti tomu zostáva pasívnejší. Na jeho druhý sólový album museli fanúšikovia čakať viac ako desať rokov. „The Ark“ vychádza v roku 2010 a znamená návrat k éterickým, elektronickým tónom.

Dead Can Dance však nie je minulosťou.

Ešte v roku 2005 sa fanúšikovia dočkali krátkeho spojenia oboch hudobníkov pre svetové turné, počas ktorého zazneli aj dovtedy nevydané skladby ako Saffron alebo Crescent (neskôr vydaná na Perryho „The Ark“). Ako sa dalo čakať, začali sa šíriť fámy o možnom obnovení spolupráce medzi Perrym a Gerardovou. V máji 2011 Brendan Perry napokon potvrdzuje, že spolu s Lisou pripravuje nový album, ktorý by chcel dokončiť v lete tohto roku. Hudobníkov vzápätí čaká celosvetové turné.


Diskografia


1984 · Dead Can Dance
1984 - Garden of the Arcane Delights (EP)
1986 - Spleen and Ideal
1987 - Within the Realm of a Dying Sun
1988 - The Serpent’s Egg
1990 - Aion
1991 - A Passage in Time (koncertný album)
1993 - Into the Labyrinth
1994 - Toward the Within (koncertný album)
1996 - Spiritchaser
2001 - 1981 – 1998 (výberovka)
2003 - Wake (výberovka)
2005 - Memento: The Very Best of Dead Can Dance (výberovka)
2005 - Selections from North America 2005 (koncertný album)
2005 - Selections from Europe 2005 (koncertný album)
2011 - Live Happenings Part 1 (koncertné EP)
2011 - Live Happenings Part 2 (koncertné EP)
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail