19.01.2012-11:24:00   |   Dušan Valent
#Záhady a zvláštne javy
#Zdravie
Keď sa prebudila po komplikovanej operácii mozgu a znovu získala schopnosť rozprávať, vyrozprávala pozoruhodný príbeh o udalostiach, ktoré sa odohrali, kým ležala v očividnom bezvedomí a pod celkovou anestéziou na operačnom stole. Vraj sledovala neurochirurga pri práci, dokázala vidieť a opísať pneumatickú pílku, ktorou jej otvorili lebku, pamätá si, čo rozprával kardiochirurg o jej srdcových cievach. Dokonca údajne prešla cez čierny vír a stretla svojich nebohých príbuzných, ktorí jej pomohli vrátiť sa späť do tela.

Je to fantastický príbeh. A nádejný dôkaz posmrtného života.

Anesteziológ Gerald Woerlee s viac ako dvoma dekádami klinickej praxe, ktorý pozná reakcie ľudského tela a mysle na rôzne anesteziologické operačné procedúry, nesúhlasí. A uvádza zásadné argumenty, prečo.



Pam Reynoldsová dostala silné uspávajúce a spánok udržiavajúce lieky, ďalej silné analgetiká (lieky proti bolesti) a lieky paralyzujúce svalstvo. Pacient po ich podaní nedýcha, nehýbe sa, vyzerá a cíti sa neprítomný. No koncentrácie spánok navodzujúcich liekov sú v telách pacientov niekedy nedostačujúce nato, aby ich udržali v bezvedomí. Títo ľudia sú bdelí – počujú, čo sa deje naokolo, cítia dotyky, a ak sú ich oči otvorené, vidia svoje okolie. Ale necítia žiadnu bolesť a nedokážu sa pohnúť, ani dýchať (dýchanie zabezpečujú prístroje). Keď sa prebudia, dokážu tak podať detailné svedectvá.

Na druhej strane, silné lieky proti bolesti a na uspanie určite ovplyvnili vnímanie Pam Reynoldsovej. Preto jej výpovede predstavujú zmes skutočných vnemov a efektov podaných liečiv, a taktiež vlastných očakávaní a interpretácií, a to hneď z dvoch dôvodov. Po prvé, ľudské vnímanie sprostredkuje realitu v dosť pozmenenej podobe. „Nevidíme, čo vnímame. Vidíme, čo si myslíme, že vnímame. Nášmu vedomiu sa dostávajú interpretácie, nie surové dáta,“ píše v knihe „Ilúzia používateľa“ dánsky spisovateľ a popularizátor vedy Tor Nørretranders.

Po druhé, príbeh, ktorý vyrozprávala, čerpal z pamäte, keďže potom, ako sa prebrala, ešte istý čas nemohla hovoriť. No v ľudskej pamäti sa v skutočnosti skrýva nejasná masa skutočných spomienok, výrazne deformovaná našimi presvedčeniami, potrebami, emóciami a udalosťami, na ktoré sa snažíme spomenúť si, alebo zážitkami podobných situácií. Slovami psychologičky Elizabeth Loftus, „Spomienky sú na spôsob neustále revidovaného príbehu než balíka dávnych informácií.“

Inými slovami, niektoré úkony, ako zvuk pneumatickej pílky, Pam Reynoldsovú prebudili. Silné lieky proti bolesti zapríčinili, že cítila dotyky, ale nie bolesť. Vďaka liekom proti bolesti sa cítila pokojná, no tieto lieky zároveň spôsobil zlyhanie niektorých jej mozgových funkcií. To vyvolalo spolu s niektorými biologickými pochodmi v jej svalstve mimotelový zážitok.



Pam nebola počas jej mimotelového zážitku na srdcovom bypasse, pretože zodpovedný chirurg mal problémy s jeho zavedením. Pam Reynoldsová mala počas neho normálny tep, telesnú teplotu, telesné reakcie paralyzovanej osoby, ktorá sa údajne nachádzala pod celkovou anestéziou.

Hoci podľa vlastných slov sa v zmenenom stave vedomia cítila viac prebudená a viac vnímajúca než normálne, ide o typické tvrdenie človeka, ktorého mozog ovplyvňovali lieky, toxíny, odpadové látky a následky nedostatku kyslíka. Pozorovatelia na takýchto ľudoch vidia, že ich vnímanie je hmlisté, nelogické a dezorientované, ale dotyční si myslia pravý opak.

Vidíme teda, že Pam Reynoldsová zažila svoj mimotelový zážitok ešte predtým, ako v rámci operácie došlo k hypotermickej zástave srdca, pri ktorej lekári znížia telesnú teplotu pacienta na 15 °C. Svojho času išlo o bežnú procedúru. Mnohí ľudia považujú takýchto pacientov za mŕtvych. „Bola Pam Reynoldsová mŕtva počas toho, keď sa jej srdce zastavilo? Určite nie! Metabolizmus jej tela bol jednoducho redukovaný na minimálnu úroveň,“ píše Woerlee.

Počas hypotermickej zástavy srdca chirurgovia odstránili problematicky aneuryzmus a potom pomaly zvyšovali telesnú teplotu a obnovili tep. Prietok krvi do mozgu sa spolu s jeho činnosťou vrátil do normálu. Nestalo sa tak hneď – činnosť mozgového kmeňa obnovila vedomie do takej úrovne, že Pam vedome vnímala čierny vír, cez ktorý prešla a zažila typicky americký (resp. Západný) zážitok blízkej smrti, pri ktorom sa stretla so svojimi mŕtvymi príbuznými. Tento typ zažívajú pacienti, ktorí sú si dopredu vedomí, že operáciu nemusia prežiť.

Hoci išlo o silný osobný zážitok, jeho korene siahajú do princípov, na základe akých funguje ľudské telo, doplnených predstavami z najhlbších úrovní jej psychiky, a taktiež faktu, že bola pri vedomí niekoľkokrát pri operácii. Jej mentálne funkcie boli počas týchto periód ovplyvnené liekmi, doznievajúcimi efektmi hypotermie, pričom jej príbeh je dielom neskoršieho rozpamätania na zážitky pod celkovou anestéziou. Toto všetko naznačuje, že príbeh Pam Reynoldsovej je produktom spoločensko-kultúrneho pozadia, vedomých aj nevedomých poznatkov alebo pozorovaní, účinkov liekov, zníženej telesnej teploty, samotnej operácie, jej obáv a jej osobnosti. Všetko zmienené, nevedomky zmiešané do jedného celku, vytvorilo impozantný príbeh návratu zo záhrobia.



-

Hlavný zdroj: Gerald Woerlee „An Anaesthesiologist Examines the Pam Reynolds Story“ In Grossman, W.M., French, Ch. C., (eds.) „Why Statues Weep“, The Philosophy Press, 2010, str. 162-170.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail