Omnoho brutálnejší prípad sa odohral v roku 1964 v USA a vyvolal vlnu záujmu médií aj vedeckých kruhov. 28 ročná Kitty Genoveseová z New Yorku bola znásilnená a zavraždená pred dverami jej bytovky. Útok trval približne 30 minút a na mieste činu bolo niekoľko desiatok očitých svedkov. Napriek tomu sa obeť nepodarilo zachrániť a polícia prišla na miesto činu až po smrti obete.



O udalosti následne vyšiel v New York Times článok novinára Martina Gansberga, ktorý udalosť popísal veľmi expresívne a nepresne. Dnes už vďaka analýze pôvodných policajných správ a výpovedí svedkov vieme, že článok v novinách obsahuje viacero zavádzajúcich tvrdení, ktoré boli desaťročia šírené v novinách, odborných článkoch aj učebniciach psychológie.

Tieto nepresnosti článku uškodili, ale na druhú stranu prípad a samotný fenomén tzv. bystander effectu spopularizovali.

Sú ľudia naozaj takí ľahostajní k utrpeniu druhých? Alebo je na vine efektu okolostojaceho nejaká psychologická „hra“, ktorú s nami hrá naša myseľ? Aby tieto otázky zodpovedali, psychológovia John Darley a Bobb Latane vykonali sériu experimentov, v ktorých skúmali, ako prítomnosť iných ľudí ovplyvňuje naše správanie v kritických situáciach. Výsledky týchto pokusov publikovali v roku 1968 v štúdii, v ktorej predostreli dve hypotézy.

Pluralistická ignorancia

Prvá hypotéza hovorila o tzv. pluralistickej ignorancii. Ak chceme niekomu pomôcť, musíme si v prvom rade uvedomiť, že niekto pomoc potrebuje. Hlavným dôvodom, prečo ľudia v takýchto situáciach zlyhávajú je ten, že si neuvedomujú, že sú svedkami zločinu. Ak sa nachádzame v neurčitých situáciach, a nie sme si istí, či sa naozaj deje niečo vážne, pozeráme sa prirodzene na to, ako reagujú ostatní. Podvedome predpokladáme, že môžu vedieť niečo, čo my nevieme, a tak kontrolujeme ich reakcie predtým, než sa sami rozhodneme niečo urobiť.

Ibaže ak sa všetci naokolo tvária pokojne, vážnosť situácie vyhodnotíme nesprávne a na základe toho sa rozhodneme nesprávne - nezasahovať.

Táto hypotéza bola overená aj v prostredníctvom laboratórneho experimentu. Výskumníci pozvali študentov aby vyplnili dotazník. Počas vypĺňania začal do miestnosti spoza zadných dverí vnikať dym. Pokus mal dve porovnávacie skupiny. V prvej boli študenti pri vypĺňaní sami, v druhej ich sprevádzali ďalší dvaja študenti, ktorí od vedcov dostali inštrukcie, aby sa po celý čas správali pokojne.



V prípade prvej skupiny nahlásilo vnikajúci dym 75 % študentov. V druhej skupine, kde boli navyše ďalší dvaja ľudia, ktorí sa celý čas tvárili pokojne, nahlásilo dym len 10 % študentov.

V niektorých prípadoch zostávali študenti nečinní aj keď bol dym až taký hustý, že cezeň ledva videli na dotazník.

Praktické využitie: Najdôležitejšia je samotná informovanosť. Pochopenie fungovania našej mysle v týchto situáciách môže prispieť k správnej reakcii. Uvedomme si, že ak je niekto v ohrození, treba byť tým prvým, kto zasiahne. Ostatní sa pridajú okamžite a automaticky.

Rozloženie zodpovednosti

Podľa druhej hypotézy aj v prípade núdze, keď niekto potrebuje pomoc, môžeme zlyhať a nezasiahneme, ak neprevezmeme na seba osobnú zodpovednosť za pomoc obeti. Dôjde k tzv. rozloženiu zodpovednosti.

Problém spočíva v tom, že čím viac ľudí je okolo nás, tým cítime menšiu zodpovednosť zasiahnuť. Ak sme jediným svedkom situácie, na našich pleciach leží celá zodpovednosť za poskytnutie pomoci. Ak nás je ale päť, zodpovednosť zasiahnuť sa delí. V týchto situáciách často zhodnotíme, že pomôže niekto iný, alebo že niekto iný je viac kvalifikovaný.

Ak budú uvažovať všetci zúčastnení takýmto spôsobom, napokon nezasiahne nikto.

Aj táto hypotéza bola overená experimentom. Vedci v ňom vytvorili skupinovú diskusiu cez interkom. V prvej skupine sa odohrávala v podobe jeden na jedného, kým v druhej skupine diskutovali dokopy 6 ľudia. Počas experimentu jeden z hlasov v interkome povedal, že má záchvat a potrebuje pomoc. V prípade prvej podoby experimentu, kde bol jediný človek, 85 % okamžite účastníkov vyhľadalo pomoc pre dotyčného. V druhej, kde boli účastníci v skupine s ďalšími piatimi ľuďmi, vyhľadalo pomoc len 31 % zúčastnených.

Potvrdilo sa, že aj keď sme si vedomí toho, že je niekto v nebezpečenstve, zväčša nezasiahneme, pokiaľ sú v našom okolí ďalší ľudia.

Ľudí z druhej skupiny sa výskumníci po experimente pýtali na ich vnímanie vzniknutej situácie. Zaujímavé je, že vo väčšine prípadov nešlo o ignoranciu alebo nezáujem. Účastníci hlásili, že počuli záchvat aj volanie o pomoc a cítili sa veľmi nepríjemne, niektorým sa triasli ruky a väčšina sa zaujímala, či daný človek dostal pomoc.



Členov druhej skupiny sa taktiež pýtali, či prítomnosť ďalších ľudí nejakým spôsobom ovplyvnila ich úmysel zasiahnuť. Zväčša odpovedali, že nie.

Inými slovami, napriek tomu, že prítomnosť iných ľudí očividne ovplyvňuje naše rozhodnutie zasiahnuť, tejto skutočnosti si vôbec nie sme vedomí.

Praktické využitie: Ak sa ocitnete v podobnej situácii, uvedomte si, že vašou prvou reakciou bude zbavenie sa zodpovednosti. Poznatok, ako funguje princíp rozptýlenia zodpovednosti, vám môže pomôcť prekonať skreslené uvažovanie. V prípade, že obeťou ste vy, najlepší spôsob, ako zrušiť efekt rozptýlenia, je priame oslovenie konkrétnej osoby z davu. Priamym oslovením človeka z davu zmeníte jeho subjektívne vnímanie nízkej zodpovednosti na 100 % zaangažovanosť.

Ďalšie intuitívne presvedčenie, ktoré sa ukázalo ako nepravdivé

Tak častý predpoklad „viac ľudí = väčšia šanca na pomoc” bol experimentálne preukázaný ako chybný. Nielenže je chybný, mimoriadne dôležité je informovať širokú verejnosť o tejto skutočnosti. Viac ako inde tu platí, že poznanie môže zachrániť život.

Nižšie si môžete pozrieť video s ukážkou efektu prizerajúceho sa. Ide o experiment, v ktorom na stanici plnej ľudí odpadne figurant, pričom vedci sledujú reakcie okoloidúcich.

-

Zdroje
^{Latané, B; Darley, J.M: Group inhibition of bystander intervention in emergencies Journal of Personality and Social Psychology 1968, Vol. 8, No. 4, 377-383
Melissa Burkley Ph.D., Why Don’t We Help? Less Is More, at Least When It Comes to Bystanders, Nov 04 2009, Psychology Today
Psychology Today, Bystander Effect, online: https://www.psychologytoday.com/basics/bystander-effect}

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet