14.08.2017-14:07:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Zdravie

Z extrému do extrému

Verejná sebaprezentácia používateľov sociálnych sietí priniesla niektorým tisíce až milióny „followerov“. Iným zosmiešňovanie a urážky.

Tí, ktorí vybočovali z radu (zdanlivo) vždy dokonalých tiež-modelov a tiež-modeliek, sa stávali terčom fenoménu zvaného „fat shaming“, teda zosmiešňovaniu kvôli kilám navyše. Nezriedka len niekoľkým. A s postavou vcelku... bežného typu.



Reakciou na „fat shaming“ sa stalo hnutie „fat-acceptance“ (doslovne „akceptácia tuku“). Nadobudlo rôzne podoby. Na jednej strane to bol vítaný boj proti predsudkom, ktorým čelia ľudia s nadváhou, a upozorňovanie na škodlivosť cynických komentárov na sociálnych sieťach. Na strane druhej však hnutie nadobudlo povahu „obesity-acceptance“ až „fat pride“, čiže akceptácie obezity a hrdosti na ňu. Príkladom je 120-kilová (na výšku 160 cm) modelka Tess Munster.

Lenže mnohí lekári obezitu považujú za ochorenie. A aj tí, ktorí nie, spravidla súhlasia, že obezita je zásadným rizikovým faktorom mnohých ochorení - od diabetu druhého typu, cez srdcovo-cievne ochorenia, niektoré typy rakoviny, osteoartritídu a astmu. Obezita je nielenže asociovaná s kratšou dĺžkou života. Zároveň patrí medzi najčastejšie preventabilné príčiny úmrtia vo svete. V Európe je s obezitou spojených až milión úmrtí ročne.

Chcú menej tuku, ako je nevyhnutné pre život

Vyzdvihovanie extrémov vedie k tomu, že bežným ľuďom je ľahostajná nadváha. Alebo naopak, upriamujú svoju pozornosť a snahu, aby dosiahli nerealistické a nezdravo nízke percento telesného tuku (a sú frustrovaní, ak sa im to nedarí).



„Začul som rozhovor, pri ktorom žena uviedla ako svoj cieľ 7 % telesného tuku. A to je problém. Je to o 40 až 60 % menej, ako nižšia hranica škály, ktorú pozorujeme u športovkýň, včítane olympijských atlétok a žien súťažiacich v kategórii physique,“ píše výskumník v oblasti výživy a športovej aktivity Alan Aragon. „Je to podobné, ako keby muž chcel dosiahnuť 2 až 3 % telesného tuku. To je menej, ako kritická úroveň nevyhnutná pre život.“

Extrémy odpútali našu pozornosť od toho, čo sa skrýva medzi nimi. Teda množstvo telesného tuku, ktoré sa považuje za „zdravé“ (nie je rizikovým faktorom ochorení).

Skôr než uvedieme konkrétne čísla, je potrebné pripomenúť, že zmerať percento telesného tuku nie je jednoduché. Alan Aragon upozorňuje, že skutočne presne to dokážeme určiť len pomocou pitvy: „Všetky dostupné metódy predstavujú odhady, viac či menej presné. Radím nespoliehať sa príliš na magické čísla, ktoré vykazujú, a príliš si na nich nezakladať, keď si budete stanovovať cieľ ohľadom telesného tuku.“

Koľko telesného tuku nepredstavuje zdravotné riziko?


-


Na základe štandardov založených na indexe telesnej hmotnosti (BMI) je to 20 až 30 % u žien a 12 až 20 % u mužov. Novšie výskumy, založené na hodnotení telesnej kompozície a indexu tukovej hmoty, udávajú mierne odlišné čísla, a síce 21,7 až 33,2 % pre ženy a 10,8 až 21,7 % pre mužov.

Na porovnanie, u olympijských šprintérok na 100, 200 a 400 metrov sa zistilo v priemere necelých 14 % telesného tuku. U mužských olympijských šprintérov na 100 a 200 metrov to bolo 6,5 %.



Vo všeobecnosti sa za dolnú hranicu, ktorá je potrebná na život, považuje 12 % telesného tuku pre ženy a 3 % pre mužov. Ďalší pokles znamená narušenie fungovania bunkových membrán.

Mimochodom, štúdia merajúca percento telesného tuku u amatérskych súťažiacich v kategórii physique a bikini fitness zistila práve hraničnú hodnotu približne 12 %. Takto nízke množstvo telesného tuku už sprevádzalo narušenie menštruačného cyklu. Samozrejme, na túto úroveň súťažiace klesajú len kvôli súťažiam a neudržujú ju po celý rok.

-

Perexový obrázok: Tibor Végh/fair use,
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail

Najčítanejšie za rok