20.02.2016-01:09:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Zbúrané mýty
#Longformy
Ďalšie časti série Biblia vs história: 1 Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie, nájdete, 2 Patriarchovia a mýtické korene židovstva, kresťanstva a islamu, 4 Invázia do zasľúbenej zeme a genocída jej obyvateľstva, 5 Historicky najvierohodnejšia kniha Biblie?.


Alebo inak: Máme vôbec čo vysvetľovať?

Pozrime sa na príbehy o zajatí Izraelitov v Egypte a ich návrate do Kanaánu, ktoré nachádzame predovšetkým (ale nielen) v Druhej knihe Mojžišovej1 – Exode, z perspektívy archeológie a biblistiky.

Pokúsime sa zodpovedať otázku, kedy sa mohli tieto príbehy odohrať a či vôbec existujú dôkazy o prítomnosti veľkého počtu Izraelitov v Egypte. Zhodnotíme, čo vyplýva z nezrovnalostí medzi biblickými informáciami a archeologickými a historickými dôkazmi. Napokon sa pokúsime identifikovať náznaky historického jadra - či už historického jadra samotného oslobodenia z Egypta alebo ústrednej biblickej postavy Exodu, Mojžiša.



Biblický kontext

V predchádzajúcej časti série Biblia vs história sme sa venovali Abrahámovi, ktorého kresťania, židia aj moslimovia považujú za praotca svojej viery. Venovali sme sa taktiež príbehom ďalších patriarchov. Podľa knihy Genezis, prvej z piatich kníh tradične pripisovaných Mojžišovi, žili patriarchovia v Kanaáne po tri generácie ako kočovní pastieri. Abrahámov pravnuk Jozef, jeden z dvanástich synov patriarchu Jakuba, však priviedol už veľmi početný Jakubov klan do Egypta.

Tu sa podľa Druhej knihy Mojžišovej Izraelitom dobre darilo, „vzrástol ich počet a preveľmi zmohutneli, takže ich bola plná krajina“ (Ex 1, 7). Egypťania však prišelcov z Kanaánu utlačovali a využívali ako otrokov. Z obáv pred ich rastúcou populáciou faraón dokonca nariadil zabiť každého Izraelitského chlapca už pri pôrode (Ex 1, 16).

Približne v tomto bode sa na scéne objavuje Mojžiš. V druhej kapitole knihy Exodus zázračne unikne smrti ako novorodenec a potom, čo je v košíku spustený na Níl, si ho adoptuje egyptská princezná, ktorá ho nájde počas kúpania. Nakoniec sa Mojžiš dostane do konfliktu so zákonom a musí utiecť do krajiny Midjáncov. Boh si ho tu vyvolí, aby sa stal vodcom Izraelitov (Ex 3, 1 – 4, 17). Po sérii dramatických udalostí, neslávne známych desiatich božích ranách Egyptu a zázračnom prekročení Červeného mora suchou nohou, svoj ľud vyvedie z Egypta. Nasleduje putovanie púšťou do „zasľúbenej zeme“, Kanaánu, ktoré vedie Izraelitov k hore Sinaj. Tu Boh odovzdá Mojžišovi svoje prikázania (Ex 19, 1 – 20, 21).


-


Možná trasa Izraelitov pri ceste z Egypta späť do Kanaánu. Putovanie podľa Biblie trvalo 40 rokov.


Datovanie udalostí

Mohlo to byť také jednoduché... keby Biblia uviedla, kto v čase údajnej prítomnosti Izraelitov v Egypte krajine vládol. To sa ale nestalo. Kniha Exodus nezmieňuje meno faraóna, ktorý panoval v Egypte za čias Mojžiša, ani toho, ktorý urobil Jozefa svojim správcom a tak zapríčinil, že Izraeliti do Egypta vôbec prišli.



Našťastie, máme viaceré iné indície, ktoré môžu pomôcť datovať biblický naratív o vyslobodení z Egypta: údaj z knihy Exodus o tom, že Izraeliti v Egypte stavali mestá Pitóm a Raamsés, údaj z Knihy kráľov o tom, že Šalamúnov chrám bol postavený 480 rokov po Exode, archeologické pramene, ktoré vypovedajú o osídlení Kanaánu a staroegyptské písomné pamiatky, ktoré spomínajú prítomnosť Izraelitov v Kanaáne na začiatku 13. storočia pred n. l.

Je možné tieto pramene zosúladiť tak, aby spoločne ukázali na jeden približný časový údaj?

Z prvej kapitoly Exodu sa dozvedáme, že faraón, ktorý Izraelitov zotročil ich prinútil stavať zásobovacie mestá Pitóm a Raamsés (Ex 1, 11 - 14). Zo staroegyptských písomností a archeologických nálezov podľa experta na archeológiu neskorej doby bronzovej a ranej doby železnej Erica Clinea vieme, že týmto faraónom bol Sethi I, ktorý vládol začiatkom 13. storočia pred n. l. Tým pádom by sa biblický príbeh týkal jeho syna Ramesseho II, ktorý vládol medzi rokmi 1279 a 1212 pred n. l.

S touto hypotézou však nesúhlasí biblická chronológia. Prvá kniha kráľov tvrdí, že sa odchod Izraelitov z Egypta udial 480 rokov predtým, ako Šalamún postavil chrám v Jeruzaleme (1 Kr 6, 1). Tým ho datuje do 15. storočia pred n. l., keď bol faraónom mimoriadne silný vládca Thutmose III. A to je pre potenciálnu historickú vierohodnosť udalostí ťažká rana. Medzi územia, ktoré spadali pod jeho vládu, totiž patril aj samotný Kanaán (oblasť, do ktorej sa Izraeliti mali vrátiť). Je sotva predstaviteľné, aby Thutmose III dovolil uniknúť veľkej skupine svojich otrokov, a to na územie, ktoré mal on aj jeho nasledovník pevne pod kontrolou.

Keďže z archeologických nálezov vyplýva, že izraelitské etnikum vzniklo z Kanaáncov až niekedy v 13. - 12. storočí pred n. l. (o vzniku Izraelitov píšeme viac v predchádzajúcom článku), väčšina archeológov dnes pri hľadaní možného historického jadra Exodu jeho udalosti situuje do 13. storočia pred n. l. Do hlbšej minulosti ich podľa experta na archeológiu starovekého Izraela Williama G. Devera zasadzuje iba „hŕstka tvrdohlavých fundamentalistov“.2

Doslovné chápanie príbehov o oslobodení z Egypta

V rozpore s postojmi veľkej väčšiny historikov, biblistov a archeológov, dodnes mnohí ľudia veria v doslovnú historickú presnosť udalostí starozákonných kníh. Takýto postoj je nielenže nepodložený, ale implikuje rôzne absurdnosti. Napríklad Egypt malo podľa Biblie opustiť približne 600-tisíc bojaschopných mužov (Nm 1, 46)3, čo by podľa biblistov Maxwella Millera a Johna Hayesa znamenalo – so zarátaním žien a detí – že z krajiny odišla masa asi 2,5 milióna ľudí. Bádatelia poukazujú, že taký zástup by bol dlhý 240 kilometrov, a prekonanie ktoréhokoľvek bodu by mu trvalo od prvého k poslednému človeku osem alebo deväť dní.




-


Z doslovného výkladu Biblie podľa bádateľov vyplýva, že zástup Izraelitov musel byť dlhý 240 kilometrov.


Existujú vôbec dôkazy, že koncom doby bronzovej sa v Egypte nachádzal veľký počet Izraelitov? Podľa staroegyptských nápisov v horách Kanaánu už koncom 13. storočia existoval ľud, ktorý sa nazýval Izrael. Ibaže v ohromnom počte staroegyptských nápisov z tohto storočia – najpravdepodobnejšieho dáta udalostí Exodu – nenachádzame žiaden nápis, ktorý by súvisel s Izraelitmi v Egypte. A to isté platí pre archeologické nálezy.

Útek z Egypta a putovanie púšťou

Únik viac ako nepatrnej skupiny ľudí z Egypta do Kanaánu je podľa expertov na blízkovýchodnú archeológiu Israela Finkelsteina a Neila Silbermana ťažko predstaviteľný. Ako uvedení bádatelia podotýkajú, trasa, ktorú mali Izraeliti prekonať, bola dôsledne strážená pohraničným pevnostným systémom. Ak by nejaká skupina unikla z Egypta proti vôli faraóna, poľahky by ju zastavili pohraničné hliadky v Sinaji či dokonca v samotnom Kanaáne. Ak by ju nedokázali zastaviť pohraničné jednotky, ešte tu bola kráľovská armáda, o ktorej vieme, že vďaka cestám a zásobovaciemu systému dokázala prekonať 250-kilometrovú trasu, ktorú absolvovali Izraeliti, v priebehu 10 dní.

Že k žiadnemu masívnemu odchodu Izraelitov nedošlo naznačuje aj archeologický záznam. Napriek opakovaným dôsledným výskumom sa na Sinajskom polostrove nepodarilo nájsť žiadne nálezy potvrdzujúce ich putovanie. „Jeden by mohol namietnuť, že relatívne malá skupinka Izraelitov nezanechá materiálne pozostatky. Moderné archeologické techniky sú však schopné odhaliť aj veľmi skromné stopy aktivity lovcov a zberačov a kočovných pastierov po celom svete,“ píšu Finkelstein a Silberman. Archeologické nálezy zo Sinajského polostrova podľa nich skutočne zachytávajú pastiersku aktivitu počas rôznych období, ale žiadnu v čase, ktorý by vyhovoval biblickému Exodu. A hoci Biblia opisuje konkrétne miesta, kde sa Izraeliti zdržali a táborili (Numeri 33), ani tu archeológovia zvyšky ľudskej aktivity z daného obdobia neobjavili.

Opis putovania Izraelitov navyše pracuje s niektorými nepravdepodobnými tvrdeniami. Ľud vedený Mojžišom napríklad údajne narazil na štáty Edóm a Amón. Pritom v neskorej dobe bronzovej (kam spadajú oba navrhnuté dáta odchodu z Egypta) ich ešte neobývalo usadlé obyvateľstvo. Nie je to ojedinelý prípad. Finkelstein a Silberman pripomínajú, že hoci mnohé mestá, ktoré Biblia spomína v súvislosti s putovaním Izraelitov, skutočne existovali, boli neobývané práve v čase, keď mali zohrať významnú úlohu v príbehu Izraelitského putovania púšťou.

Kniha Numeri napríklad spomína kanaánskeho kráľa Arádu z oblasti Negev, ktorý s Izraelitmi bojoval (Nm 21, 1 - 3). Dvadsať rokov vykopávok v Negeve odkrylo pevnosť asi o tisíc rokov pristarú a ďalšiu o stáročia primladú, ako by vyžadovali príbehy Exodu. Archeologické nálezy hovoria to isté aj o ďalších mestách v rozprávaní, napríklad meste Chešbón (Nm 21, 25 - 30), v neskorej dobe bronzovej tu nebola ani len malá osada.

Produkt spoločensko-politickej situácie v 7. a 6. storočí pred n. l.


Egyptológ Donald Redford poukázal, že geografické detaily spomínané v príbehu o putovaní Izraelitov púšťou najkonzistentnejšie zodpovedajú 7. storočiu pred n. l., čiže dobe o viac ako pol tisícročia neskôr, ako sa malo toto putovanie udiať. Tento kontext najlepšie vyhovuje aj ďalším pasážam biblického naratívu týkajúce sa pobytu Izraelitov v Egypte.

V prvom rade, mnohé mestá, ktoré naratív spomína, boli obývané len v tomto období. Navyše, práve v 7. storočí pred n. l. ambiciózne budovateľské aktivity faraónov Psammetika I. a Neka I. vyžadovali množstvo cudzokrajných robotníkov, okrem iného aj Izraelitských migrantov, ktorí v Egypte vytvorili veľkú komunitu. Námezdnú pracovnú silu faraóni využili na stavbu mesta, ktoré nieslo identické meno ako jedno z oveľa starších sídiel, Pitóm. A aj egyptské mená zmienené v knihe Exodus dosiahli najvyššiu popularitu v 7. a 6. storočí pred n. l., pričom predtým sa používali len zriedkavo.



Biblia zachytáva taktiež egyptský strach z napadnutia z východu. Krajinu pritom z tejto svetovej strany napadli prvýkrát až v 7. storočí Asýrčania. Napriek tomu už v knihe Genezis badať známky anachronistického politického napätia, keď Jozef obviní svojich bratov, ktorí do Egypta prišli z Kanaánu: „Vy ste vyzvedači! Prišli ste si obhliadnuť neopevnené miesta krajiny“ (Gn 42, 9). V samotnom Exode sa faraón obáva, že odchádzajúci Izraeliti budú kolaborovať s nepriateľom (Ex 1, 10). Tieto detaily dávajú zmysel len v kontexte Egypta oslabeného tlakom Asýrie, Babylónie a Perzie v 7. a 6. storočí pred n. l., nie Egypta ako regionálnej veľmoci v 13. storočí pred n. l. Egypt v 7. storočí mal navyše ambície expandovať a dostal sa do priameho konfliktu s Judskom, južným kráľovstvom Izraelitov, ktoré malo v oblasti podobné ambície.

Čo z toho všetkého vyplýva?

„Tak ako príbehy patriarchov slúžili na zjednotenie samostatných tradícií o pôvode Izraelitov a mali slúžiť národnému obrodeniu Judska, príbeh o konflikte s Egyptom – a veľkej sile Boha Izraela a jeho zázračnej záchrany svojho ľudu – slúžil ešte bezprostrednejšej hrozbe politického a vojenského konca,“ píšu Finkelstein a Silberman. „Konfrontácia medzi Mojžišom a faraónom odrážala súdobé napätie medzi mladým kráľom Joziášom a čerstvo korunovaným faraónom Nekom.“

Inšpirácia a historické jadro

Príbehy o oslobodení Izraelitov z Egypta podľa všetkého predstavujú mýty, nie záznamy o historických udalostiach. Možno však povedať, že sú úplne vymyslené? Nie.

Napríklad desať egyptských rán podľa Williama Devera podozrivo pripomína bežné prírodné pohromy Blízkeho východu. Periodické obdobia zamorenia žabami, komármi, muchami a kobylkami (rany 2, 3, 4 a 8) sú dodnes dokonca takmer tak bežné, ako v staroveku. Rovnako aj nákazlivé choroby postihujúce dobytok (5), a vrtochy počasia či tmavé búrky (rany 7 a 9) či kožné choroby (6).To pravda neznamená, že sa niekedy udiali v podobe, ako opisuje Biblia. Príbeh o desiatich ranách Egyptu na mýtickom podklade jednoducho spojil a zdramatizoval to, čo sa v krajine dialo pomerne bežne.

Historické texty aj archeologické nálezy naznačujú ďalší zdroj inšpirácie: obyvatelia Kanaánu, teda oblasti Blízkeho východu, kde vznikli a sídlili Izraeliti, v časoch sucha, hladomoru alebo vojen či iných dlhodobo „ťažkých čias“ nezriedka nachádzali úkryt a bezpečie práve v Egypte.

Pozoruhodnou indíciou nejakého typu historického pozadia sú niektoré mená Izraelitov spomenuté v Exode, ktorých etymológia je síce egyptská, no biblická tradícia na to očividne „zabudla“ a prisudzuje im hebrejský pôvod (dokonca aj pre samotného Mojžiša4! - Ex 2, 10).

Biblická kritika ďalej odhalila, že nejasnú spomienku na príchod z Egypta obsahujú aj niektoré z najstarších pôvodne samostatných básní Biblie (napr. tzv. Pieseň Mojžišova dochovaná v Ex 15, 1 - 21 alebo Numeri 23 - 24). Verše knihy Numeri explicitne uvádzajú, že Izraelitov vyviedol z Egypta El, kým Exodus 15 prisudzuje tento skutok Jahvemu5. Táto diametrálne odlišná perspektíva dvoch častí Starého zákona opisujúcich rovnakú udalosť podľa biblistu Marka S. Smitha naznačuje, že tradícia, ktorú popisujú, patrí medzi najstaršie autentické tradície Izraelitov.6 Na tradíciu oslobodenia z Egypta odkazujú aj indície v textoch prorokov, ktoré sú o storočie staršie ako Exodus (Amos 2, 10; 3, 1; 9, 7; Ozeáš 11, 1; 13, 4).7



Význam Mojžiša

Ako uvádzame v úvode článku, ústrednou postavou biblického rozprávania o oslobodení Izraelitov z Egypta je ich vodca Mojžiš.

Príbeh Mojžiša predstavuje jeden z mnohých príkladov tzv. zakladateľského mýtu, rozprávania o niekom, kto sa napriek skromným začiatkom stal vodcom. Mojžišovo narodenie dokonca mimoriadne pripomína legendu o Sargonovi8, akkadskom vládcovi z 3. tisícročia pred n. l., ktorého matka údajne vložila v košíku do vôd rieky a našiel ho chudobný nosič vody. Pasáž o Mojžišovom úteku z Egypta do krajiny Midján po zabití egyptského dozorcu pre zmenu evokuje populárny staroegyptský príbeh o Sinuhem, ktorý sa dochoval z 19. storočia pred n. l.

Hoci sa považuje za jednu z najdôležitejších biblických postáv, Mojžiš sa v knihách Starého zákona spomína nekonzistentne. V najstarších biblických tradíciách dokonca celkom chýba.

„Ako biblisti vedia už dávno, najstarší odkaz na útek z Egypta, Pieseň Mojžišova (Ex 15, 1 - 21), Mojžiša vôbec nezmieňuje,“ upozorňuje William Dever. „Iný starobylý hymnus, ktorý sa zachoval ako súčasť knihy Deuteronómium, Magnolia Dei (Dt 26, 5 - 10), v súvislosti s odchodom z Egypta Mojžiša vôbec nespomína. Nerátajúc knihy Exodus a Numeri, Starý zákon vlastne Mojžišovi venuje len nepatrnú pozornosť.“ Bádateľ dodáva, že dokonca aj v knihách prorokov, ktoré vznikli skôr ako Exodus, ho menovite spomínajú len Jeremiáš (Jer 15, 1) a Micheáš (Mich 6, 4).

„Iba v knihe Deuteronómium [Piata kniha Mojžišova] a vo veľkolepom historickom epose od Jozueho po knihy Kráľov, ktoré vytvorila tzv. Deuteronomistická škola koncom 7. storočia pred n. l., je pripisovaný veľký význam postave Mojžiša ako zákonodarcu a zakladateľa náboženstva Izraelitov,“ zdôrazňuje Dever. Biblisti však tieto materiály podľa neho „považujú zväčša za nacionalistickú a ortodoxnú propagandu“ monoteistického hnutia.

Historický Mojžiš

Ako sme videli, biblické príbehy, v ktorých vystupuje Mojžiš, patria do kategórie legiend. William Dever napriek tomu pripomína, že aj bádatelia odmietajúci historické pozadie väčšiny biblických príbehov berú vážne možnosť, že postava Mojžiša bola inšpirovaná skutočnou historickou osobou.

Konkrétne, historický Mojžiš mohol byť charizmatickým vodcom niektorého z juhokanaánskych polokočovných kmeňov Šasu. Ako sme spomenuli v predošlých článkoch z tejto série, tieto kmene zrejme uctievali božstvo menom Jahve (zatiaľ čo raní Izraeliti v Kanaáne uctievali božstvo menom El) a pravdepodobne z ich tradície sa zrodil biblický Jahve.9

Že púštny ľud Šasu mohol byť vedený vodcom nesúcim egyptské meno Mojžiš podľa Devera potvrdzuje starobylá tradícia (zaznamenaná v Sdc 1, 16 a 4, 1110), podľa ktorej bol Mojžišov svokor midjánsky (juhokanaánsky) kňaz Jahveho kultu. Jahveho kult sa k Izraelitom či ich predkom dostal buď priamo tak, že sa časť ľudu Šasu stala súčasťou spoločenstva, z ktorých vznikli Izraeliti (hypotéza, ktorú uprednostňuje napríklad Dever), alebo vďaka obchodným karavánam.

Záver

Hoci sa konzervatívni biblisti v minulosti pokúšali v egyptských záznamoch mnohokrát identifikovať biblických desať rán Egyptu, Eric Cline uvádza, že ich výsledky boli „buď neúspešné, alebo nepresvedčivé, a to určite nie kvôli nedostatku snahy.“

A podobne sú na tom ďalšie udalosti a príbehy o oslobodení Izraelitov z Egypta, ktoré spomína Druhá kniha Mojžišova. Cline tak konštatuje: „Nemáme jediný spoľahlivý dôkaz, ktorý by potvrdzoval historickosť Exodu. Žiadne morové rany, žiadne rozdelenie Červeného mora, žiadna manna z nebies, žiadne 40-ročné putovanie.

„Ide o fakt, pred ktorým žiaden človek s otvorenou mysľou neunikne,“ súhlasí William Dever. V Exode je podľa neho „pramálo skutočnej histórie, hoci sa tam možno nachádzajú niektoré vágne zmienky o skutočných udalostiach.

Navrhuje, aby sme Exodus chápali práve ako mýtus, konkrétne ako metaforu oslobodenia. „Namiesto toho, aby sme sa pýtali, čo sa naozaj stalo, potrebujeme sa pýtať, čo príbeh znamenal v staroveku a čo môže znamenať dnes,“ píše Dever.

-

Za množstvo cenných pripomienok, ktoré výrazne prispeli k vylepšeniu článku, autor ďakuje historičke Evine Steinovej.

-

Dodatky a poznámky

Božie prikázania
Bolo to práve počas putovania púšťou po odchode z Egypta, keď Boh údajne odovzdal Mojžišovi prikázania.

„Čo sa týka Desiatich prikázaní, tradíciou prisúdených Mojžišovi, biblisti poukazujú, že obe ich verzie (Ex 34 a Dt 5) očividne nemajú žiadnu priamu spojitosť so zvyšnými líniami Piatich kníh Mojžišových,“ píše Dever. „Verzie prikázaní zrejme cirkulovali veľmi dlho a v nezávislých kruhoch.“

Podľa Devera by žiaden seriózny biblista netvrdil, že podobu, akú vidíme v Biblii, dosiahli tieto prikázania skôr ako počas 8. alebo 7. storočia pred n. l. a už vôbec nikto by ich neprisudzoval postave Mojžiša, ktorú by datoval do 13. storočia.

Mimochodom, Mojžiš dostal od Boha viac ako 600 ďalších zákonov (Ex 21 - 23, zopakované v Dt 6 - 8). Mnohé z nich sú identické so zákonmi, ktoré nachádzame v rôznych oveľa (viac ako tisíc rokov) starších blízkovýchodných zákonníkoch, napríklad sumerských zákonníkoch kráľa Urnammu (2000 pred n. l.), mesta Ešnunna, kráľa Lipit-Ištara (19. storočie pred n. l.) a predovšetkým v Chamurappiho zákonníku (1800 pred n. l.).

Povaha a význam Druhej knihy Mojžišovej: Exodus ako rafinované politické vyjadrenie
Historička Evina Steinová pripomína konsenzus biblistov a historikov, že knihu Exodus nemožno chápať doslovne a autori kníh tradíciou prisúdených Mojžišovi (Pentateuch), ani nezamýšľali, aby ich texty boli takto interpretované. „To, ako chápeme Exodus my dnes, nie je nutne to isté, ako bol tento príbeh chápaný v priebehu vekov,“ upozorňuje.

Historička zdôrazňuje, že ide o produkt 7. storočia pred n. l., ktorý využíva starší materiál na to, aby sa vyjadril k udalostiam a okolnostiam relevantným pre 7. storočie. Jeho autori, určitá skupina do Babylonu deportovaných Izraelitov (tzv. Babylonské zajatie z konca 7. a 6. storočia), podľa jej slov do tohto naratívu vtlačili vlastné predstavy - nie nutne vedome alebo cielene.

Na rozdiel od Williama Devera by Steinová príbehy Druhej knihy Mojžišovej nenazvala mýtmi. „Ide skôr o rafinované politické vyjadrenie skupiny, ktorá presne vedela, čo píše a prečo to píše a komu to v 7. storočí adresuje,“ pripomína. „To neznamená, že nepoužili staršie mýty, ktoré už boli medzi Izraelitmi známe a akceptované. Ide o to, že táto skupina tieto mýty použila ako médium, do ktorého mohla vložiť svoje novátorske myšlienky a perspektívy.“

V našom článku sa zaoberáme historickosťou príbehov zachytených v Exode. Historička preto pripomína, že hlavnou časťou tejto starozákonnej knihy je popis náboženských praktík, nie odchodu z Egypta.

Použitie dávnych tradícií ako pozadia pre politický a ideologický naratív Steinová prirovnáva k spôsobu, akým my dnes vnímame Veľkú Moravu. „Tá samozrejme existovala, rovnako ako existoval Svätopluk a pravdepodobne skutočne mal troch synov, ibaže príbeh o Svätoplukových prútoch nie je historickou realitou.“

Takže hoci príbehy Druhej knihy Mojžišovej (ako aj ďalšie biblické pasáže, ktoré sa týkajú oslobodenia z Egypta), nie sú historickým záznamom udalostí, niektoré ich elementy sú historicky vierohodné a pravdepodobne odkazujú na ústne tradície Izraelitov o ich pôvode a dejinách.

Kniha Exodus, ako aj ďalšie knihy prisudzované Mojžišovi, sú preto ďaleko viac ako len zdrojom niektorých viac či menej jasných útržkov najvzdialenejšej minulosti Izraelitov ukrytých v mýtickom či ideologickom obale. Umožňujú nám naučiť sa veľa nie o minulosti, ale o súčasnosti ich autorov.

„Hoci nám Pentateuch nepomôže zrekonštruovať udalosti v 13. storočí pred n. l., môže nám poslúžiť na rekonštrukciu udalostí v 7. storočí a z tohto hľadiska je legitímnym historickým prameňom,“ upozorňuje Evina Steinová. „Legitímnym prameňom je aj pre skúmanie kultúrnych dejín starovekých Izraelitov, napríklad niektorých ich orálnych tradícií, ich pôvodu, toho ako rôzne skupiny, ktoré vytvorili Izraelitov, integrovali do spoločného naratívu rôznorodé tradície, ktoré zdedili atď.“

Poznámky:
1 Ale aj v iných starozákonných knihách, napríklad knihy Numeri (Štvrtá kniha Mojžišova). Uvedené knihy nie sú nutne spojité. Opisujú ten istý naratív z nezávislých uhlov a miestami si dokonca protirečia.
2 Názor, že Izraeliti sa v 15. storočí pred n. l. nachádzali v Egypte, spochybňujú mnohé ďalšie skutočnosti. Nezmieňuje ich ani rozsiahly archív objavený v Tell el-Amarna. Pritom jeho stovky listov detailne opisujú spoločenskú, politickú a demografickú situáciu v Egypte 14. storočia pred n. l. V neposlednom rade, aby sa veľká skupina Izraelitov mohla v Egypte nachádzať, najprv by sa tam musela dostať. Ibaže potom, ako Egypťania v 16. storočí pred n. l. vyhnali semitských Hyksósov, ktorí obsadili deltu Nílu, zaviedli prísnu kontrolu prílevu imigrantov z Kanaánu.
3 Upresnenie: údaj sa vzťahuje na sčítanie ľudu pri odchode zo Sinaju a nie pri odchode z Egypta, ktorý sa udial o dva roky skôr.
4 So staroegyptskou formou Mose sa možno stretnúť napr. v menách faraónov (Thut-mose)
5 Hoci neskoršie biblické tradície Ela s Jahvem synonymizujú, nastaršie tradície obe božstvá zachytávajú ako jasne samostatné entity. Viac o vzniku a vývoji židovsko-kresťanského boha sa dočítate v samostatnom článku.
6 Pravda, iná starobylá tradícia Biblie obsahuje zmienku o pôvode Izraelitov v regióne Aram, ktorý ležal na východ od Izraelského kráľovstva („Môj otec bol blúdiaci [správne: utečenec] Aramejčan.“ - Dt 26, 5). Skutočnosť, že najstarobylejšie biblické tradície spomínajú rôzne východiská pre pôvod Izraelitov, súhlasí s konsenzom bádateľov, že Izraeliti vznikli ako zmes rôznych (aj etnických) skupín, pričom väčšina bola domáca - kanaánska.
7 Tieto zmienky podľa archeológov Donalda Redforda, Israela Finkelsteina a Israela Knohla súvisia s vyhnaním Hyksósov v 16. storočí pred n. l., ktorí tri stáročia obývali deltu Nílu a mohli byť spriaznení s etnickými skupinami, z ktorých v 13. storočí pred n. l. vznikli Izraeliti (Hyksósovia patrili medzi semitské národy tak ako Kanaánci, ich potomkovia Izraeliti a ďalší).
8 Hoci sa predpokladá starobylosť Legendy o Sargonovi, najstaršie zachované kópie pochádzajú z prvého tisícročia pred n. l., takže presne nevieme, aká je stará. Pravda, kompozícia knihy Exodus spadá približne do 7. až 5. storočia pred n. l., a príbehy o Mojžišovi nemusia byť oveľa staršie.
9 Staroegyptský zoznam beduínskych kmeňov Transjordánska v chráme boha Amona v Solebe (14. storočie pred n. l.) situuje Jahveho do „krajiny [ľudí] Šasu“ v južnom Kanaáne. A práve do južného Kanaánu, oblasti známej pod označeniami Edóm, Midján, Temán, Parán a Sinaj, najstaršie časti biblckého korpusu „udomácňujú“ Jahveho (napr. Dt 33, 2; Sdc 5, 4 – 5; Ž 68: 8 - 9, 18; Hab 3, 3).
10 Zmieňuje ho aj samotná kniha Exodus, kde je tento Mojžišov svokor menovito spomínaný raz ako Reuel (Ex 2, 16) a druhý raz ako Jitro (Ex 18, 1). V Sdc 4, 11 je jeho meno uvedené ako Chobáb.

Zdroje:
Cline E.H., 2008: From Eden to Exile: Unraveling Mysteries of the Bible. National Geographic
Cline, E. H. (2015, 9. vydanie): 1177 B.C.: The Year Civilization Collapsed. Princeton
Dever, W. G., 2006: Who Were the Early Israelites and Where Did They Come From? Wm. B. Eerdmans Publishing Co.
Finkenstein, I., Silberman, N. A., 2001: The Bible Unearthed. Free Press
Hayes, Ch., 2006: An Introduction to Old Testament. Prednáškový cyklus, Univerzita v Yale
McEntire, M., 2008: Struggling with God: An Introduction to the Pentateuch Paperback. Mercer University Press
Smith M.S., 2004: The Memoirs of God. Augsburg Fortress Publishers

Obrázky: Distant Shores Media/Sweet Publishing, public domain, sareltours.com - fair use
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail

Najčítanejšie za rok