27.02.2020-07:00:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
Príspevok nadväzuje na články Jazyk bez ľudu, ľud bez jazyka? Lužická kultúra a záhadný vymretý jazyk pohltený praslovančinou a Siahajú korene jazyka Rímskej ríše do strednej Európy?.



V predchádzajúcom článku sme videli, že historická jazykoveda situuje praveký vývoj italických jazykov – skupiny, do ktorej patria dnešné románske jazyky, latinčina a staroveké, z Apeninského polostrova doložené jazyky ako faliština, oskitčina, umbrijčina alebo venetčina – do strednej Európy, a to najprv v susedstve dialektov vedúcich ku germánskym jazykom a neskôr v susedstve a intenzívnom kontakte s keltskými jazykmi.

Taktiež sme si hovorili, že na území dnešného Rakúska a Maďarska zrejme prežíval reťazec archaických italických dialektov až do druhej polovice 1. tisícročia pred n. l.



Existujú však taktiež indície, že časť raného italického obyvateľstva sídlila severne od tejto oblasti a miestami pretrvala oveľa dlhšie.

Medzi predkami Germánov a Keltmi

„Potom, ako počas poslednej tretiny druhého tisícročia pred n. l. došlo k južnej migrácii italických skupín, by sme sa mohli nazdávať, že nastal dlhší spoločný vývoj keltských a [pred]germánskych jazykov,“ píše špecialista na germánske jazyky Paul Roberge. „Problémom tohto predpokladu je, že neexistujú nesporné spoločné inovácie vo fonológii a gramatike, ktoré by tieto vetvy nezdieľali s inými indoeurópskymi vetvami. Germánsko-keltské korešpondencie sa obmedzujú na slovnú zásobu.“

Podľa Robergeho z uvedenej skutočnosti vyplýva, že ľudia hovoriaci keltskými a germánskymi jazykmi neboli vo vzájomnom kontakte až do pomerne neskorej doby: zrejme do expanzie keltských a neskôr pragermánskych kmeňov počas druhej polovice 1. tisícročia pred n. l..

Kto oddeľoval predkov Germánov a raných Keltov na sklonku doby bronzovej a začiatkom doby železnej? Schodným riešením môžu byť práve zvyšky italického obyvateľstva, ktoré bolo napokon germanizované alebo keltizované – ako sme spomínali v minulom článku, boli to práve „Praitalikovia“, kto pôvodne susedil s predkami Germánov.

Keď boli títo Italikovia asimilovaní, nemuselo to znamenať koniec italických jazykov na severe strednej Európy.

Kto boli vislanskí Veneti?

Ako sa dozvedáme z antických a ranostredovekých správ, v povodí Visly a v okolí Gdaňského zálivu sídlili počas 1. tisícročia n. l. kmene Venetov (Venedov): najstaršie zmienky pochádzajú z 1. a 2. storočia n. l. (Plínius Starší, Tacitus, Ptolemaios; rímska cestovná mapa Tabula Peutingeriana z 5. storočia, ale odrážajúca možno čiastočne stav z prvého storočia), nasledujú až ranostredoveké pramene z 6. a 7. storočia (Jordanes, Prokopios Cézarejský, Fredegar).

Žiaľ jazyk „vislanských Venetov“ nie je doložený, a tak existujú rôzne názory na ich etnicko-jazykovú identitu.



„Základnou otázkou tu je, či je vôbec možné oba súbory prameňov kombinovať a či vypovedajú o tom istom etniku,“ upozorňuje historický jazykovedec a slavista Vít Boček. „Vo väčšine starších prác sa tak robilo, a pretože stredoveké pramene uvádzajú Venetov v spojitosti so Sklavínmi a Antmi, pod ktorými sa rozumejú Slovania, veľakrát sa so Slovanmi priamočiaro stotožňujú aj Veneti.“

V posledných dekádach však podľa Bočeka viacerí bádatelia (Gvozdanović, Pristak, Curta a i.) predpokladajú etnickú odlišnosť Slovanov a Venetov. Počíta sa nanajvýš s tým, že vislanskí Veneti a Slovania susedili: „Stále viac zaznievajú hlasy, že antické správy na jednej strane a ranostredoveké pramene na strane druhej sa netýkajú jedného a toho istého etnika.“

Kým teda boli vislanskí Veneti, ak nie Slovanmi? V snahe nájsť odpoveď, viacerí historickí jazykovedci upriamujú pozornosť na ich menovcov, „adriatických Venetov“ z dnešného severovýchodného Talianska.

Kto všetko hovoril Venetčinou?

Venetčinu, jazyk adriatických Venetov, poznáme len čiastočne. K dispozícii máme približne 400 nápisov z konca 7. až 1. storočia pred n. l., ktoré podľa expertky na italické jazyky Barbory Machajdíkovej jednoznačne ukazujú, že ide o italický jazyk (v minulosti panovala v tomto smere neistota), hoci archaický. Morfológiou (tvaroslovím) napríklad viac evokuje keltské1 než italické jazyky a dokonca vykazuje pozoruhodné (starobylé?) podobnosti s germánskymi jazykmi v zámenách.

Poľský jazykovedec Tadeusz Lehr-Spławiński už v 40. rokoch minulého storočia identifikoval v povodí Odry a Visly početné riečne názvy, ktoré označil ich za „venetské“, pretože vykazujú podobnosti s hydronymami na území adriatických Venetov severovýchodného Talianska. Podobne v 80. rokoch argumentoval expert na indoeurópsku hydronýmiu Jürgen Udolph, ktorý si všimol „nápadné zhody v toponýmii medzi pobrežím Baltského mora a oblasťami severne od Jadranského mora“.

Možnú existenciu etnika Venetov medzi Germánmi a Praslovanmi neskôr akceptovali viacerí ďalší experti na indoeurópsku toponýmiu (Krahe, Milewski, Mozsyński). Kladne sa k hypotéze postavil aj popredný slavista Zbigniew Gołąb: „Idea, že etnické označenie Veneti sa týka zvyšku jednotného pravekého etnika, ktoré sa šírilo z pôvodného, viac-menej kompaktného regiónu (centra) do rôznych oblastí, je vysoko pravdepodobná.“

V posledných rokoch obhajuje stotožnenie vislanských Venetov s ich adriatickými menovcami napríklad chorvátska slavistka Jadranka Gvozdanović. Tá dokonca argumentuje, že typologické zmeny2, ktoré nastali vo vývoji praslovančiny, nepredstavujú „prirodzený vývoj“ vyplývajúci z vnútorných vlastností jazyka, ale výraznú transformáciu, ktorú spôsobil vonkajší stimul. A týmto stimulom bol podľa nej jazyk, vykazujúci presne také vlastnosti, aké sú prítomné v historicky doloženom jazyku adriatickych Venetov. „Typologicky koherentné vlastnosti historicky doloženej venetčiny zo severného Talianska sa presne zhodujú s vlastnosťami jazyka, [kontakt s ktorým] musel vyvolať inovácie v slovanskej fonológii,“ píše Gvozdanović.

Bádateľka dodáva, že jazyk, ktorý navodil tieto zmeny v praslovančine, je potrebné situovať západne od slovanskej pravlasti, pretože predmetné zmeny sa buď dodnes najvýraznejšie prejavujú na západe areálu slovanských jazykov, alebo sa odtiaľ šírili. Táto indícia podľa nej ukazuje na nedoloženú východoeurópsku venetčinu. „Z týchto nepriamych dôkazov vyplýva, že východoeurópska venetčina bola rovnakej fonologickej povahy ako adriatická venetčina,“ konštatuje Gvozdanović.



Príbuzenstvo adriatických a vislanských Venetov obhajuje taktiež holandský slavista a indoeuropeista Frederik Kortlandt. „Východoeurópsku venetčinu“ situuje do oblasti dnešného západného Poľska a východného Nemecka medzi rieky Labe a San, teda v susedstve s areálom záhadného vymretého jazyka označovaného ako temematčina. „Tieto dva substráty susedili západne a východne od rieky Visla,“ konštatuje profesor Kortlandt.

Meno ostalo, jazyk sa zmenil

Jeden z argumentov pre slovanskú identitu vislanských Venetov upozorňuje, že Nemci od stredoveku nazývali Slovanov termíny Wenden alebo Winden a podobne označujú Slovanov, prípadne Rusov i ugrofínske národy z okolia Baltského mora: Venäjä (Rusko, fínsky), Venemaa (estónsky).

„Keďže väčšinu Venetov pohltili Praslovania, ktorí osídlili ich územia, je pochopiteľné, že Germáni presunuli toto etnické označenie na Slovanov: staré meno zostalo nezmenené napriek zmene etnickej identity,“ píše Zbigniew Gołąb. „Takéto prípady poznáme z histórie, napríklad presun etnického označenia Prusi, pod ktorým sa pôvodne rozumel baltský kmeň, na Germánov, ktorí osídlili teritórium pôvodných, baltských Prusov.“

Pripomeňme si ďalšie príklady: slovanskí Bulhari zdedili etnické označenie po turkických Protobulharoch, Rusi zdedili etnické označenie po skupinách germánskych Varjagov pochádzajúcich zo Švédska (Ruskí historici tento „západný konsenzus“ obvykle odmietajú) a etnické označenie Francúzi – pre národ prevažne keltského pôvodu a hovoriaci románskym (italickým) jazykom –, vychádza z názvu germánskeho kmeňového zväzu (Frankovia).

Ak vislanskí Veneti v čase slavizácie skutočne hovorili italickým jazykom, mali by sme v slovanských jazykoch nájsť slovné výpožičky italického pôvodu, alebo prinajmenšom italokeltského charakteru. „Zatiaľ je ťažké špecifikovať príspevok italokeltského substrátu do slovanskej slovnej zásoby,“ napísal nám Frederik Kortlandt. „Oettinger zistil 64 inovácií, ktoré zdieľajú prinajmenšom keltské alebo italické jazyky so slovanskými alebo baltskými jazykmi, a z ktorých 23 nie je známych v žiadnom indoeurópskom jazyku.“ Sovietsky jazykovedec V. V. Martynov v 80. rokoch pre zmenu identifikoval necelé dve desiatky italických výpožičiek exkluzívnych pre slovanské jazyky.

Ešte dodajme, že hoci si mnohí ľudia expanzie jazykov spájajú s masívnymi migráciami komunít, ktoré nimi hovorili, slavizácia vislanských Venetov takýto scenár nevyžaduje: jazykový posun nastáva aj bez výraznejšieho presunu obyvateľstva. Cennú analógiu predstavuje severozápad strednej Európy, kde koncom prvého tisícročia susedili kmene hovoriace germánskymi a keltskými jazykmi. A mnohé postupne prechádzali z jedného jazyka na druhý. Napríklad podľa experta na keltské jazyky Joshuu Whatmougha možno pôvodné obyvateľstvo Dolnej Germánie (dnešné Holandsko, severozápadné Nemecko a východné Belgicko) označiť za germanizovaných Keltov. Naopak, v Hornej Germánii bol celkom keltizovaný germánsky kmeň Tribociov. „Proces neustáleho etnického miešania a opätovného premiešania bol zrejme pre pravekú Európu typický,“ konštatuje historický jazykovedec Joe Salmons.

A čo územie Slovenska?

Ak vislanskí Veneti pôvodne hovorili italickým jazykom príbuzným adriatickej venetčine, akým spôsobom súviseli s ďalšími komunitami, ktoré v strednej Európe hovorili archaickými (venetčine podobnými) italickými jazykmi?

Ako sme videli, pre začiatok 1. tisícročia pred n. l. sa črtá existencia rozsiahleho areálu (nie nevyhnutne úplne súvislého) archaických italických jazykov, ktorý siahal od severovýchodného Talianska (historicky doložená venetčina), cez oblasť od Východných Álp po Karpatskú kotlinu3 až po dnešné Poľsko („východoeurópska“ venetčina vislanských Venetov resp. ich predkov) a azda južné Nemecko – oblasť medzi ranými Keltmi a predkami Germánov, ktorým bránilo v kontakte bližšie neznáme, neskôr keltizované alebo germanizované obyvateľstvo.



A čo územie Slovenska? Žiaľ, v hydronýmii nášho územia sa len ojedinele zachovali názvy spred expanzie slovanských jazykov, a tieto sú germánske alebo keltské. O tom, akými jazykmi sa na našom území hovorilo pred expanziami Germánov a Keltov, môžeme len špekulovať.

Skúsme to.

Ak sa pred expanziami Keltov a Germánov, čiže v prvej polovici 1. tisícročia pred n. l., skutočne hovorilo archaickými italickými jazykmi ako severne, tak južne a západne od územia dnešného Slovenska, areál italických jazykov mohol siahať prinajmenšom na západné Slovensko. Súhlasí s tým skutočnosť, že ako nádejný „vektor“ stredoeurópskych italických jazykov sa vďaka svojmu rozšíreniu aj pôvodu (pozri nižšie) črtá východný variant halštatskej kultúry (východohalštatský okruh, 8.-5. storočie pred n. l.),  rozšírený okrem západného Slovenska aj v Rakúsku, Maďarsku, na Morave, Srbsku, Chorvátsku a v juhozápadnom Poľsku (západohalštatský okruh sa typicky asociuje s ranými Keltmi).


-


Okruhy halštatskej kultúry (vľavo) a jazykové areály na Apeninskom polostrove počas prvej polovice 1. tisícročia pred n. l.: historická jazykoveda odhalila indície existencie rozsiahleho areálu archaických, venetčine podobných italických jazykov v strednej Európe pred expanziou Keltov, teda v čase existencie a v areáli východného okruhu halštatskej kultúry.


Kedy prišli Italikovia do Itálie?

Východoalpský okruh halštatskej kultúry existoval príliš neskoro, aby súvisel s príchodom italických jazykov na Apeninský polostrov. A keďže pre predmetné obdobie zatiaľ nemáme archeogenetické výskumy s dostatočným rozlíšením, musíme si vystačiť s archeológiou.

Čo je dôležité, východohalštatský okruh halštatskej kultúry vychádza z komplexu stredonunajských popolnicových polí doby bronzovej (13.-8. storočie pred n. l., ich areál pokrýval aj západné Slovensko). A  historickí Veneti, v archeologickom zázname Pádskej nížiny vystupujúci ako kultúra Este (od 10.-9. storočia pred n. l.), vychádzajú z protovillanovskej kultúry 4(12.-10. storočie), ktorá podľa mnohých archeológov (James Mallory, Marija Gimbutasová, Kristian Kristiansen, John M. Coles a ďalší) úzko pripomínala (žiarovými pohrebiskami – „popolnicovými poliami“ aj bronzovými predmetmi) kultúrny komplex stredodunajských popolnicových polí.

Na severozápadne Talianska silnie vplyv komplexu stredodunajských popolnicových polí (pre túto oblasť konkrétne skupiny Virovitica I a neskôr Baierdorf and Virovitica 2) už
v 13. storočí pred n. l. „Domáce a cudzie tradície koexistujú vo vzájomnej syntéze, čo protirečí hypotéze masívneho nahradenia pôvodnej populácie, namiesto toho to môže naznačovať príchod malých skupín,“ píše taliansky archeológ Giovanni Tasca s kolegami.

V podobnom duchu píše taliansky archeológ Andrea Cardarelli: „Rôzne typy nálezov z Pádskej nížiny a východnejších oblastí severného Talianska naznačujú, že koncom doby bronzovej a predovšetkým na konci tohto obdobia existovali významné kontakty s zaalpským regiónom a povodím Dunaja.“

Príchod cudzieho, stredodunajského obyvateľstva Cardarelli vysvetľuje klimatickými zmenami, ktoré boli v oblasti Dunaja dendrochronologicky datované do polovice 12. storočia a mohli viesť k opúšťaniu pôvodných sídel v tejto oblasti. V približne rovnakom čase pozorujeme v areáli komunít stredodunajských popolnicových polí pokles populácie – pomerne výrazný aj na území západného Slovenska. V minulosti niektorí slovenskí archeológovia uvažovali o súvislosti s „dórskou inváziou“ Grécka. Podľa aktuálneho stavu bádania tento scenár chronologicky nesedí. Žeby namiesto starovekého Grécka prenikli niektoré komunity obývajúce dnešné územie Slovenska na Apeninský polostrov?

Viacrázová expanzia?

Historický jazykovedec Helmut Rix upozornil, že rozdiely medzi italickými jazykmi Apeninského polostrova možno vysvetliť opúšťaním italickej pravlasti vo viacerých vlnách. Podľa českej jazykovedkyne Daniely Urbanovej táto hypotéza „vcelku uspokojivo vysvetľuje vzájomné rozdiely týchto jazykových zoskupení“.

Archeologický záznam viacrázovú expanziu čiastočne podporuje. Severovýchod Apeninského polostrova bol totiž v čulom kontakte so strednou Európou, zrejme nevynímajúc väčšie či menšie sťahovanie obyvateľstva, už pred vznikom protovillanovskej kultúry. „V 16. storočí pred n. l., keď došlo ku kolapsu tellových kultúr Maďarska, časť ich obyvateľstva migrovala do Pádskej nížiny, kde sa stali súčasťou novej expandujúcej terramarskej kultúry, organizovanej podobne ako tellové sídliská,“ píše dánsky expert na dobu bronzovú Kristian Kristiansen.

V hroboch staršej fázy tejto kultúry podľa Kristiansena nachádzame rapiere, ktoré sú takmer identické s tými z Maďarska. Oba regióny taktiež spájajú ďalšie podobnosti: výskyt špecifických parohových bočníc zubadiel, záhadné „bochníkovité idoly“ (v najväčšom počte doložené zo západného Slovenska a severovýchodného Talianska), ako aj výzdobné motívy jemnej keramiky. Mimochodom, z Podunajska odvodzoval terramarskú kultúru už významný taliansky archeológ Luigi Pigorini či novšie vyššie citovaný Andrea Cardarelli.



Okolo roku 1200 však nastal kolaps terramarskej kultúry a úplný rozpad jej sídliskovej štruktúry. Začala sa éra protovillanovskej kultúry rozšírenej predovšetkým na severe centrálneho Talianska, ale v menšej miere prakticky po celom polostrove. Máme tu dočinenia s dvomi vlnami expanzie italických jazykov, v prvom prípade asociovaných s „protomestkými“ kultúrami Karpatskej kotliny staršej až strednej doby bronzovej, v druhom prípade s kultúrami komplexu stredodunajských popolnicových polí?

Je to možné. Napokon ako sme videli v minulom článku, že podľa viacerých historických jazykovedcov bola práve západná Panónia pravlasťou italických jazykov a existujú indície, ktoré situujú rané italické dialekty do tohto priestoru už v období strednej doby bronzovej (16.-14. storočie pred n. l.).

-
 
Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

 
-
 
Za odborný dozor, konzultácie a pomoc s odbornou literatúrou autor ďakuje historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej PhD. Za dodatočné konzultácie a vyjadrenia pre článok ďakuje taktiež historickému jazykovedcovi prof. Frederikovi Kortlandtovi.

Poznámky: 
1 Výrazné morfologické podobnosti možno podľa Machajdíkovej vysvetliť intenzívnym kontaktom s keltskými jazykmi počas vývoja venetčiny.
2 Otvorené slabiky, zánik koncových spoluhlások, vznik protetickej (predsunutej) spoluhlásky pre náslovným vokálom, palatizačné (zmäkčovanie) zmeny a viaceré ďalšie...
3 Venetčine podobná „východoalpská indoeurópčina“ a „panónčina“, zachované v predkeltskej toponýmii a predrímskych osobných menách.
4 Proti asociácii protovillanovskej kultúry s italickými jazykmi sa niekedy namieta, že villanovská kultúra, ktorá z nej vznikla sa, rozprestierala na území historicky doložených Etruskov, ktorí nehovorili indoeurópskymi jazykmi. Hoci sa Etruskovia niekedy považujú za „relikt“ populácie, ktorá osídľovala Európu pred príchodom Indoeurópanov, viaceré zásadné skutočnosti indikujú, že etruština na Apeninský polostrov prenikla až v dobe železnej z Malej Ázie: okrem mnohého iného, hovorilo sa ňou na území, ktoré nemalo charakter „útočiska starobylých jazykov“, ale skôr lákavého miesta na kolonizáciu a dobývanie, a taktiež preto, že v oblastiach osídlených Etruskami nachádzame starobylé indoeurópske riečne názvy, ktoré dosvedčujú, že sa tu pred Etruskami hovorilo indoeurópskymi jazykmi. Genetická podobnosť s okolitými populáciami naznačuje, že populáciu Etruskov tvorila prevažne pôvodné obyvateľstvo, ktoré prijalo jazyk a kultúru novej elity.

Literatúra:
Anreiter, P. (2001): Die vorrömischen Namen Pannoniens. Archaeo lingua.
Anthony, D. (2007). The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton University Press.
Bossong, G. (2017): Italic. In: Klein, M. W. (ed.) Handbook of Comparative and Historical Indo-European Linguistics vol. II. De Gruyter Mouton, s. 733-874.
Boček, V. (2014): Praslovanština a jazykový kontakt. Nakladatelství Lidové noviny.
Cardarelli, A. (2010): The collapse of the terramare culture and growth of new economic and social system during the Late Bronze Age in Italy. In A. Cazzella, A. Cardarelli, M. Frangipane, R. Peroni (a cura di), Le Ragioni del Cambiamento, Atti del Convegno Internazionale (Roma 2006), Scienze dell’Antichità, 15, Roma, pp. 449-520
Euler, W., Badenheuer, K. (2009): Sprache und Herkunft der Germanen. Inspiration Un Limited..
Furmánek, V. et al. (2015): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archeologický ústav SAV.
Gołąb, Z. (1992): The Origins of the Slavs: A Linguist's view. Slavica Publishers.
Gvozdanović, J. (2009): Celtic and Slavic and the Great Migrations. Reconstructing Linguistic Prehistory. Heidelberg.
Gvozdanović, J. (2012): On the linguistic classification of Venetic. Journal of Language Relationship7, 33–46.
Chang, W. a kol. (2015). Ancestry-Constrained Phylogenetic Analysis Supports the Indo-European Steppe Hypothesis. Language 91(1):1–51.
Kollmann, C. (2008): „So spannend können Familiennamen sein!" Prednáška z 23. 8. 2008, text dostupný https://www.scribd.com/document/3298143/Vortrag)
Kortlandt, F.H.H. (2018). ‘The Expansion of Indo-European Languages’, The Journal of Indo-European Studies 46, 219-231.
Kristiansen, K. (2018): The Rise of Bronze Age Peripheries and the Expansion of International Trade 1950-1100 BC. In: Kristiansen, K. et al. (eds.):Trade and Civilisation: Economic Networks and Cultural Ties from Prehistory to the Early Modern Era. Cambridge University Press.
Kristiansen, K., Larsson T. B. (2005): Rise of the Bronze Age Society. Cambridge University Press
Lejeune, M. (1974): Manuel de la langue vénète. Carl Winter.
Mallory, J. P. (1989): In Search of the Indo-Europeans. Thames & Hudson.
Mallory JP, Adams D.Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.
Martzloff, V., Machajdíková B. (2018): Convergences métriques méconnues entre la poésie vénète et la poésie paléo-sabellique: inscriptions paléo-vénètes de Lozzo Atestino et de Pernumia / Cartura, stèles sud-picéniennes de Crecchio et de Bellante, guerrier de Capestrano. Graeco-Latina Brunensia 23 / 2018 / 1
Meier-Brügger, M. (2010): Indogermanische Sprachwissenschaft (9. vydanie). De Gruyter.
Nørtoft, M. (2017): Shaving the Warrior: Archaeo-linguistic investigation of Indo-European warrior identity from the Eneolithic to the Bronze Age - prestige razors and ideology. Diplomová práca, University of Copenhagen.
Oettinger, N. (1997): Grundsätzliche Überlegungen zum Nordwest-Indo-germanischen. Incontri linguistici 20, 93-110.
Oettinger, N. (2003): Neuerungen in Lexikon und Wortbildung des Nordwest-Indogermanischen. In: Bammesberger A. (ed.) Languages in Prehistoric Europe. Winter. 183—194.
Polome, E. C. (1995): Diachronic stratification of the Germanic Vocabulary. In: Rauch, I. & Carr, G. F. (eds.), Insights in Germanic linguistics I: methodology in transition. De Gruyter Mouton, pp. 243-264.
Prósper, B. M. (2018): The Indo-European Personal Names of Pannonia, Noricum and Northern Italy: Comparative and Superlative Forms in Celtic, Venetic, and South-Picene. Voprosy onomastiki 15.2, 108–138.
Rix, H. (2003): Ausgliederung und Aufgliederung der italischen Sprachen. In: Bammesberger, A., Venneman, T. (eds.) Languages in Prehistorie Europe. Winter, s. 147-172.
Roberge, P. (2010): Contact and the History of the Germanic Languages. In: Raymond Hickey (ed.): The Handbook of Language Contact. John Wiley & Sons, 406-431.
Salmons, J. (1992): Accentual change and language contact: Comparative survey and a case study of early northern Europe. Stanford University Press.
Tasca G. et al. Between the Po plain and middle-Danubian Urnfield cultures: Codroipo and the Friulian plain in 12th century BC. In: Trefný M. – Jennings B. (eds.): Inter-regional contacts during the first millennium B.C. in Europe. Proceedings from the session organized during the 19th meeting of European Association of Archaeologists, held in Pilsen (5th – 9th September 2013), 2017
Udolph, J. (1981): Zur frühen Gliederung des Indogermanischen. Indogermanische Forschungen 86, 30-70.
Urbanová, D. (2004): Venetština. GraecoLatina 09, 1-5.
Whatmough. J., (1970): The Dialects of Ancient Gaul. Prolegomena and Records of the Dialects. Harvard University Press.
Wikipédia: „Tiroler Ortsnamen“. In: Wikipedia, Die freie Enzyklopädie. Bearbeitungsstand: 29. September 2019, 18:19 UTC.




Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail