Príspevok nadväzuje na články Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou, Akými jazykmi sa hovorilo v Európe pred 6500 rokmi?, Akými jazykmi sa hovorilo v Európe pred 4500 rokmi? a 2000 rokov pred praslovančinou: Akými jazykmi sa hovorilo v Európe začiatkom doby bronzovej?

Vymreté a zabudnuté

Históriu Európy poznačili opakované expanzie jazykov, ktoré čiastočne alebo úplne nahrádzali jazyky pôvodného obyvateľstva.

Napríklad keltskými jazykmi hovorila pred 2300 rokmi prakticky „polovica Európy“. O tisícročie neskôr prežívali v hŕstke okrajových útočísk (dnešné Bretónsko, Wales, Írsko, Cornwall) – v súčasnosti sú tu materinským jazykom asi milióna obyvateľov. Podobný osud postihol baltské jazyky, sesterskú vetvu slovanských jazykov. Dnes nimi hovorí na maličkom území Litvy a Lotyšska približne 5 miliónov ľudí. No rozšírenie typicky baltských riečnych názvov indikuje, že pred expanziou praslovančiny – azda na prelome letopočtov– sa ich areál rozprestieral medzi dolným tokom Visly na západe, dnešným územím Moskvy na východe, horným tokom Volgy na severe a Kyjevom na juhu.

Hore: pôvodný (vľavo) verzus dnešný areál baltských jazykov. Dolel: pôvodný (svetlozelená) verzus dnešný (tmavozelená) areál keltských jazykov. Žltá farba označuje areál hallštatskej kultúry, ktorej východný okruh sa asociuje s ranými Keltmi.

Iné jazyky nemali toľko šťastia a zanikli.

Niektoré boli blízko príbuzné tým, ktoré ich nahradili – napríklad na Apeninskom polostrove latinčina vytlačila viaceré ďalšie tzv. italické jazyky, a to umbrijčinu, oskičtinu alebo starovekú venetčinu. Zanikli však aj viaceré samostatné vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny, reprezentované jazykmi ako bola tráčtina a dáčtina, ilýrčina alebo luzitánčina¹.



Nepochybne, expanzie jazykov sa odohrávali už dávno predtým, ako sa šírila praslovančina, latinčina alebo keltské a rané germánske jazyky. Niektoré (mnohé?) vetvy indoeurópskych jazykov preto zrejme vymreli už v praveku. Nezachovali sa nám žiadne správy o nich, ani žiadne ich písomnosti.

Lužická kultúra

Keď prijmeme predpoklad, že v praveku s veľkou pravdepodobnosťou existovali viaceré medzičasom vymreté vetvy indoeurópskych jazykov, môžeme vniesť novú perspektívu do často plamenných diskusií o etnicite niektorých pravekých kultúr.

Takou je v strednej Európe – v oblasti od východného Nemecka, cez Slovensko, západnú Ukrajinu až po baltické pobrežie na severe – lužická kultúra. Preslávili ju početné hradiská a rozsiahle žiarové pohrebiská či „popolnicové polia“. Na území Slovenska sa utvárala v 16. až 15. storočí pred n. l. (stredná doba bronzová), pričom na severe nášho územia sa udržala až do 4. storočia pred n. l. – v iných oblastiach sa vytráca asi o dvesto rokov skôr.

Hoci diskusie, či bol „lužický ľud“ doby bronzovej a železnej „praslovanský“ alebo „pragermánsky“, medzi archeológmi zväčša dávno ustali (etnickú otázku ponechávajú nezodpovedanú), naďalej pokračujú medzi nacionalistami a niektorými nadšencami histórie oboch táborov.

Zistenia historickej jazykovedy z posledných desaťročí však ukázali, že dohadovanie sa o buď „praslovanskej“ alebo „pragermánskej“ lužickej kultúre je z viacerých príčin pomýlené.

V prvom rade, v čase lužickej kultúry nemôžeme hovoriť o „Pragermánoch“ ani „Praslovanoch“, pretože jazyky, ktoré tieto označenia (spolu)definujú, vznikli oveľa neskôr: v súčasnom bádaní historickej jazykovedy sa ustálil názor, že pragermánčina vznikla najskôr v 5. storočí pred n. l. (najstaršie nápisy germánskych jazykov, datované do 1. a 2. storočia n. l., sú písané jazykom podobným pragermánčine) a praslovančina v prvých storočiach nášho letopočtu (čo potvrdilo nedávne zistenie², že fáza predchádzajúca praslovančine, tzv. baltoslovančina, existovala medzi 5. storočím pred n. l. a 3. storočím n. l.).



A v druhom rade, ako sme spomenuli v úvode článku, musíme brať do úvahy aj vymreté jazyky (a jazykové vetvy). V prípade lužickej kultúry je jeden z nich obzvlášť relevantný.

Kto vyplní prázdno?

Analýzy historickej jazykovedkyňe Saskie Pronk-Tiethoffovej nedávno zistila, že do slovanských jazykov sa nedostali žiadne slová z prvotných fáz vývoja germánskych jazykov. Tie najarchaickejšie možno podľa nej prisúdiť gótčine a spojiť s migráciou Gótov počas 3. storočia n. l. V skorších fázach vývoja³ dialekty eventuálne vedúce ku germánskym respektíve slovanským a baltským jazykom nesusedili. Komu však patril priestor medzi nimi – zhodou okolností priestor, ktorý takmer tisíc rokov obývali nositelia lužickej kultúry?

„Pravlasť Germánov ležala pomerne ďaleko od pravlastí Baltov a Slovanov,“ vyjadrila sa pre In Vivo magazín Saskia Pronk-Tiethoffová. „Oblasť medzi nimi bola zrejme obývaná, a to pravdepodobne ľuďmi hovoriacimi dnes už vymretým indoeurópskym jazykom.“

Za nádejného kandidáta považuje Pronk-Tiethoffová napríklad jazyk, ktorý v 80. rokoch minulého storočia identifikoval rakúsky slavista a indoeuropeista Georg Holzer.

Pravidlá, ktoré dnes neplatia pre nikoho

Holzer si všimol, že niektoré slová slovanských a baltských jazykov sa nevyvinuli z pôvodných indoeurópskych tvarov hláskovými zákonmi (tak označujeme zákonitosti vývoja jazyka), ktoré platia pre tieto jazykové vetvy, ale hláskovými zákonmi, ktoré nepozorujeme v žiadnom známom jazyku. Navyše si všimol, že tieto hláskové zákony vytvárajú uzavretý systém. Ako keby pochádzali z jedného jazyka.

Holzer nazval tento predpokladaný vymretý indoeurópsky jazyk temematčina – urobil tak na základe dvoch obzvlášť charakteristických hláskových zákonov, ktoré ho charakterizujú: neznelé záverové spoluhlásky (angl. tenues) praindoeurópčiny *p, *t, *k sa v ňom zmenili na znelé spoluhlásky (angl. mediae) *b, *d, *g a znelé aspirované (vyslovované s prídychom) spoluhlásky (angl. mediae aspiratae) *b^h, *d^h, *g^h sa stali neznelými.



Temematčina podľa všetkého predstavovala samostatnú vetvu indoeurópskych jazykov na spôsob keltskej, germánskej či slovanskej vetvy. Fonologicky a lexikálne najviac pripomínala germánske jazyky a gréčtinu. To naznačuje, že jej areál v niektorej fáze vývoja susedil s oblasťami, v ktorých sa hovorilo týmito jazykmi alebo dialektmi, z ktorých sa tieto jazyky neskôr vyvinuli – podľa historického jazykovedca a slavistu Frederika Kortlandta to bolo zrejme v najranejších fázach vývoja, čiže ešte v stepnej pravlasti Indoeurópanov.

Holzer napočítal v slovanských jazykoch 62 slov „temematského pôvodu“ a podrobne analyzoval 45 (11 z nich sa vyskytuje aj v baltských jazykoch). Ide napr. o slová teľa, cesto, brázda, proso, ovos, zásoba, krotiť, divý/neskrotený, pomsta, sloboda, pokoj, družina, hviezda, koleno, dlaň, trúd, alebo plást medu. Väčšina z analyzovaných 45 slov sa týka poľnohospodárstva (9) a chovu dobytka (15).

Kto hovoril temematčinou?

Holzer spojil temematčinu so záhadnými Kimérmi, kočovným pastierskym etnikom, ktoré obývalo juhoruskú step a počas 9. a 8. storočia pred n. l. pod tlakom Skýtov migrovalo do Malej Ázie a možno v menšej miere aj do Karpatskej kotliny, kde je v archeologickom zázname doložený takzvaný trácko-kimérsky horizont (predovšetkým zbrane a časti konského postroja pripomínajúce nálezy z Pričiernomoria a Kaukazu). Súvislosť trácko-kimérskeho horizontu s historickými Kimérmi je však otázna – ak s týmto etnikom naozaj súvisí, nemusí dokazovať migráciu ale napríklad nájazdy či obchodné styky.

Rovnako otázna je jazyková a etnická identita Kimérov: ich jazyk je prakticky neznámy, niekedy sa im napriek tomu prisudzuje iránsky alebo trácky pôvod.

Georg Holzer spojil temematčinu s Kimérmi na základe dvoch indícií: opiera sa o grécky názov rieky Don (Tanais) a grécke označenie samotných Kimérov (Kimmérioi), ktoré možno podľa neho odvodiť z indoeurópskeho pratvaru práve temematskými hláskovými zákonmi. Označenie Kimmérioi podľa neho reflektuje veľmi archaický tvar temematčiny (alebo dokonca ešte skoršej fázy vývoja, čiže predtemematčiny) a odvodzuje ho z temematského koreňa *ḱmera- „farmár“, ktorý mal vzniknúť z praindoeurópskeho *(dh)ǵhm-er-o- ´farmár´. Grécke Tanais pre zmenu odvodzuje z temematskej formy *tana(-u̯i)-, ktorá sa podľa neho mohla vyvinúť z praindoeurópskej formy *d^hono-.

Iných historických jazykovedcov však Holzer nepresvedčil. „Toto je zo strany môjho drahého priateľa Georga Holzera len odvážna špekulácia. V skutočnosti nemáme absolútne žiadne dôkazy o akejkoľvek spojitosti temematčiny s Kimérmi,“ napísal nám slavista Frederik Kortlandt, ktorý sa temematčinou kriticky zaoberal vo viacerých štúdiách.



Holzerovu interpretáciu nedávno spochybnila aj analýza temematčiny z pera chorvátskeho jazykovedca Ranka Matasovića. Zistil, že výpožičky z temematčiny prebrali slovanské a baltské jazyky nezávisle od seba. To jednak znamená, že temematčinou sa muselo hovoriť ešte koncom prvého tisícročia pred n. l., keď sa vetvy baltských a slovanských jazykov oddelili, a zároveň to naznačuje, že tento jazykový kontakt nastal s najväčšou pravdepodobnosťou západne od areálu slovanských a baltských jazykov, a východne od areálu germánskych jazykov (baltoslovanský areál susedil na východe s jazykmi uralskej vetvy).

Frederik Kortlandt sa pokúsil o presnejšie vymedzenie areálu, kde sa hovorilo temematčinou. Vzhľadom na značné rozšírenie baltských jazykov na prelome letopočtov, ktoré vyplýva z distribúcie baltských riečnych názvov, ju situuje do dnešného južného Poľska, konkrétne (a pomerne konzervatívne) do oblasti medzi riekami San a Visla.

Ak má pravdu, môžeme konštatovať, že temematčina je v mnohých smeroch ideálnym kandidátom na jeden z jazykov, ktorým hovorili nositelia lužickej kultúry obývajúci rovnakú oblasť počas prvej polovice 1. tisícročia pred n. l.

Prečo jeden z viacerých jazykov? V prvom rade, z etnografických zistení vyplýva, že na základe keramiky a iných artefaktov definované „kultúry“ obvykle presahujú jazykové hranice, takže ich nositelia nehovoria všetci tou istou rečou, ale viacerými. V druhom rade, lužická kultúra nepredstavovala jednoliaty blok. Kvôli regionálnym rozdielom sa v poslednej dobe uprednostňuje označenie „lužický kultúrny komplex“. Nuž a v neposlednom rade, historická jazykoveda priniesla viaceré indície, ktoré dovoľujú na sever strednej Európy (ale nielen tam) situovať ďalší ešte v praveku vymretý jazyk.

Na rozdiel od temematčiny, ktorá nezanechala potomkov ani príbuzných, však v Európe dodnes prežívajú príbuzné jazyky. Viac si však o ňom povieme v pokračovaní tohto článku :)

Na chvíľu sa ešte vráťme k temematčine a položme si zásadnú otázku.

Aká vierohodná je existencia temematčiny?

„Temematčina je zaujímavá hypotéza a vysvetľuje niektoré nepravidelnosti v baltských a slovanských jazykoch,“ hovorí Saskia Pronk-Tiethoffová. „Zatiaľ sa ňou však podrobne zaoberalo málo ľudí, takže o nejakom konsenze nemôžeme hovoriť.“

Každopádne môžeme konštatovať, že hypotéza o temematčine si medzi slavistami získala síce rozporuplné, ale prevažne pozitívne ohlasy: niektorí sa k nej postavili negatívne (Ehart), početnejší bádatelia však pozitívne (Moszyński, Brozović, Kortlandt). Frederik Kortland napríklad konštatuje: „Hoci sa možno niektoré [Holzerove] etymológie ukážu ako nesprávne, je nepravdepodobné, že budú odmietnuté všetky. Preto musíme určite rátať s možnosťou temematského substrátu v slovanských, alebo aj baltických jazykoch.“



Aj autor pomerne kritickej analýzy Ranko Matasović pripustil, že temematčina predstavuje „schodné riešenie množstva slovanských a v menšej miere baltských etymologických problémov“.

V neposlednom rade, závery Georga Holzera v posledných rokoch podporili viacerí mladí historickí jazykovedci a zároveň identifikovali ďalšie výpožičky z temematčiny. Napríklad Adam Hyllested staroslovienske plodŭ ´ovocie´ a grozdъ ´hrozno´ a Vincent van der Heijden homonymá *b^horu- vo význame kastrovaný diviak resp. typ stromu/les. Keďže sa táto výpožička z temematčiny dostala taktiež do germánskych jazykov, Heijden odporúča hľadať z tememamčiny prevzaté slová aj v germánskych jazykoch. Ak jeho odporúčanie padne na úrodnú pôdu, môžeme sa dočkať značného rozšírenia našich poznatkov o tomto záhadnom jazyku.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-

Za odborný dozor a konzultácie autor ďakuje historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej PhD. Za dodatočné konzultácie a vyjadrenia pre článok ďakuje Saskii Pronk-Tiethoffovej PhD. a profesorovi Frederikovi Kortlandtovi PhD.

Poznámky
1 Podľa súčasného bádania predstavuje samostatnú vetvu indoeurópskych jazykov blízku keltským a italickým jazykom.
2 V strednej prabaltofínčine sa zistili prevzaté slová z dialektu, ktorý mal veľmi blízko k prabaltoslovančne. Prabaltofínčinu možno datovať na základe stupňa vývoja slov prevzatých z germánskych jazykov - pragermánčiny a severozápanej germánčiny – ktoré pre zmenu vieme datovať vďaka zachovaným nápisom.
3 Čiže vo fázach pragermánčiny (spoločný prajazyk germánskeych jazykov) a predgermánčiny (fáza vo vývoji dialektov vedúcich ku germánskym jazykom predtým, ako si tieto vyvinuli typické charakteristiky, tj. pred 5. storočím pred n. l.) na jednej strane, a vo fázach baltoslovančiny a predbaltoslovančiny na strane druhej.


Literatúra
Cunliffe, B. 2017: By Steppe, Desert & Ocean: The Birth of Eurasia. Oxford Unviersity Press.Hyllested, Adam. 2007. Indo-European Substrates in Balto-Slavic Revisited. University of Copenhagen
Hyllested, A. (2014). Word Exchange at the Gates of Europe: Five Millennia of Language Contact, PhD Thesis, Københavns Universitet, Det Humanistiske Fakultet, Copenhagen.
Erhart, A. (1992): Recenze: Holzer 1989. Sborník prací filosofi cké fakulty brněnské univer-sityA 40, 152–154
Furmánek, V. et al. (2015): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archeologický ústav SAV.
Van der Heijden, V. F.: The Shared Lexicon of Baltic, Slavic and Germanic. Universiteit Leiden, 2018
Holzer, Georg. 1989. Entlehnungen aus einer bisher unbekannten indogermanischen Sprache im Urslavischen und Urbaltischen. Vienna : Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften.
Holzer, G. 2014: Vorgeschichte der slavischen Sprachen und Sprachkontakt. In: Gutschmidt, K. et al. (eds.) Die slavischen Sprachen Band 2, De Gruyter Mouton
Holzer, G. 2018: Kritisches und Antikritisches zum „Temematischen“. Filologija 71, 61—73.
Junttila, S. (2016): Die baltisch-slawische Frage im Lichte der alten baltischen Lehnwörter des Ostseefinnischen. Baltistica T. 51, Nr. 2, 217-238.
Kortlandt, F.H.H. (2003). ‘An Indo-European Substratum in Slavic?’, in: Bammesberger, A., Vennemann, T. (eds.), Languages in Prehistoric Europe, 253-260, Winter, Heidelberg.
Kortlandt, F.H.H. (2018). ‘The Expansion of Indo-European Languages’, The Journal of Indo-European Studies 46, 219-231.
Mallory JP, Adams D.Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.
Matasović, R. 2013: Substratum words in Balto-Slavic. Filologija 60, 75—102
Pronk-Tiethoff, S.E. (2012). The Germanic loanwords in Proto-Slavic: origin and accentuation, PhD Thesis, Universiteit Leiden, Leiden

Obrázky: By QuartierLatin1968,The Ogre,Dbachmann; derivative work Rob984.

Pozri tiež

» Akými jazykmi sa hovorilo v Európe pred 6500 rokmi?
» Akými jazykmi sa hovorilo v Európe pred 4500 rokmi?
» 2000 rokov pred praslovančinou: Akými jazykmi sa hovorilo v Európe začiatkom doby bronzovej?
» Záhada pravekých bronzových bojovníkov Slovenska a mýtus dórskej invázie
» Najväčší masaker európskej prehistórie? Záhada pravekých bronzových bojovníkov Slovenska II.
» Tajomný pôvod a spochybnená identita: Záhada pravekých bronzových bojovníkov Slovenska III.
» Prehistória jazykov: Siahajú korene jazyka Rímskej ríše do strednej Európy?
» Záhada pôvodnej identity vislanských Venetov a jazykov v strednej Európe doby železnej

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet