...

Udivujúca rozmanitosť pradávnych nosorožcov: Titani, bežci aj milovníci vody

Podobne ako v prípade krokodílov, aj prežívajúce – a kvôli poverám o účinnosti alternatívnej medicíny vymierajúce – druhy nosorožcov predstavujú chabý odlesk ich dávnej rozmanitosti.

24.08.2016-12:58:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Pravek
#Kuriozity
Tento článok je súčasťou seriálu, ktorého cieľom je prezentovať rozmanitosť pravekého života do podstatne väčšej miery, ako to robí dostupná populárno-náučná literatúra. Ak vás zaujímajú ďalšie články seriálu, kliknite na tento Rozcestník.


Ako sa to začalo


-


Keď sa vývojové vetvy živočíchov len začínajú rozvetvovať, zástupcovia novovzniknutých skupín sa navzájom nesmierne ponášajú. Bez možnosti porovnávať vzorky pravekej DNA sa paleontológovia sústredia na skamenené kostry, ktoré sú navyše často neúplné alebo zlomkovité. Často tak neumožňujú spoľahlivo odlíšiť zástupcov jednotlivých dcérskych skupín.



A takáto je situácia aj u prvotných nosorožcov (nosorožce v širšom zmysle, Rhinocerotoidea). Na nerozoznanie pripomínajú prvé kone, tapíre, či najstarších zástupcov vymretých nepárnokopytníkov, ako boli chalikotériá a brontotériá.

Vieme, že veľmi blízko k prvotným nosorožcom mal Hyrachyus, ktorý sa objavil pred asi 50 miliónmi rokov a obýval prakticky celú severnú pologuľu. Nešlo o žiadneho nemotorného rohatého hrubokožca. Zviera bolo veľké ako vlk a dobre prispôsobené na beh. Na predných končatinách ešte nieslo štyri prsty - ale to aj viaceré oveľa neskoršie nosorožce (dnešné nesú tri).

Zviera sa dlho považovalo za najprimitívnejšieho nosorožca. Podľa posledných analýz príbuzenských vzťahov z roku 2012 však má Hyrachyus blízko k spoločnému predkovi nosorožcov aj tapírov, a teda nepatrí do skupiny Rhinocerotoidea. Uvidíme, či tieto výsledky potvrdia ďalšie výskumy. Jeho zuby - dôležitý znak často prezrádzajúci príbuzenské vzťahy - každopádne viac pripomínajú zuby nosorožcov ako zuby tapírov.

Bežci


-


Vývoj jednej z vývojových vetiev nosorožcov, hyrakodontidov (Hyracodontidae), sa uberal podobným smerom ako vývoj ich evolučných bratrancov, koní. Namiesto ťažkopádnych zvierat išlo o štíhlych, dlhonohých bežcov – mimochodom, ešte stále bez rohov.



Skupina sa objavila približne pred 48 miliónmi rokov. Jej zástupcovia nielenže vyzerali ako primitívne trojprsté kone (až na o čosi väčšie hlavy a dlhšie krky), ale dokonca žili podobným spôsobom života. Obľubovali otvorené lesy alebo lesostepy, kde spásali kríky. Hyrakodontidy obvykle dosahovali (s výnimkou jednej skupiny, vid nižšie) veľkosť psa až poníka. Niektoré, ako severoamerický Hyracodon spred 40 až 26 miliónov rokov, patrili medzi svojho času najhojnejšie zvieratá. Pred približne 26 miliónmi rokov padli za obeť rozširovaniu otvorených, savanám podobných ekosystémov.

Giganti


-


Jednou z podskupín koňovitých hyrakodontidov boli indrikotériiny (Indricotheriinae, pozri aj perexový obrázok). Najstaršie sa objavujú vo fosílnom zázname v Ázii pred asi 45 miliónmi rokov (rod Forstercooperia) a dosahujú rozmery psa. Krátko nato, pred asi 41 miliónmi rokov, narástli do veľkosti dnešného koňa (iné druhy rodu Forstercooperia, rod Juxia). A pred 37 miliónmi rokov už Áziu obývali prví giganti veľkí ako slon (Urtinotherium). Tým však evolúcia týchto bezrohých nosorožcov nekončí. Jej vrcholom bol rod Paraceraterium (syn. Indricotherium, Baluchitherium, Dzungariotherium).

Paraceratériá žili pred asi 34 až 23 miliónmi rokov v Ázii a juhovýchodnej Európe. Na prvý pohľad pripomínali mohutnú žirafu či zvláštneho koňa s hlavou podobnou nosorožcovi - pravda, bez rohov. Tvar nosných otvorov však naznačuje, že zviera disponovalo dlhou, ohybnou perou alebo dokonca krátkym chobotom. Uvažuje sa tiež o veľkých ušniciach na spôsob dnešných slonov. V kohútiku merali paraceratériá okolo 480 cm, pričom vďaka vyše dvojmetrovému krku mohli spásať rastliny vo výške viac ako 6 metrov. Ich telesná hmotnosť dosahovala 17 ton. Kedysi sa považovali za najväčšie suchozemské cicavce všetkých čias, prehodnotenie rozmerov vymretých chobotnatcov však ukázalo, že viaceré dosahovali podobné rozmery.



Imitátori tapírov

Ďalšia vývojová vetva nosorožcov, Amynodontidae, sa v populárnej literatúre často označuje za skupinu obojživelných, hrochom podobných tvorov. To je len čiastočná pravda. Veľká časť tejto vývojovej vetvy si totiž zachovala štandardné telesné proporcie suchozemských nepárnokopytníkov a naopak, vyvinula si krátky chobot, aký vidíme u tapírov (mongolské amynodonty spred 40 – 35 miliónov rokov). Chobot rodu Cadurcodon bol napríklad zrejme ešte vyvinutejší ako chobot tapíra.

Obojživelné nosorožce


Iným smerom sa uberal vývoj amynodontidov v Severnej Amerike, kde vznikol Metamynodon. Bolo to statné, územčisté zviera s krátkou, širokou hlavou a veľkými klami, ktoré zrejme samce využívali pri súbojoch podobne ako samce hrochov. Metamynodon nielenže vyzeral, ale aj žil spôsobom života podobným hrochovi. Jeho pozostatky sú v usadeninách treťohorných riek také hodné, že sa im niekedy hovorí metamydontie kanály. Svojho času, pred 30 miliónmi rokov, bol Metamynodon najväčším zvieraťom severoamerického kontinentu – meral až štyri metre a vážil okolo dvoch ton.

Posledné relikty amydontidov (Cadurcotherium) sa z fosílneho záznamu vytrácajú približne pred 15 miliónmi rokov.


-



Obojživelný spôsob života nosorožce neopustili na dlho. Pred 20 miliónmi rokov sa napríklad objavil mimoriadne krátkonohý Teleoceras. Patril medzi pravé nosorožce (Rhinoceratidae) a dokonca na nose niesol krátky roh. Obýval Severnú Ameriku a západnú Európu do obdobia pred 7 miliónmi rokov. Príbuzné formy sa v rovnakom čase vyskytovali v Európe, Afrike aj v Ázii.



Rohy vedľa seba


-


Prvé pravé nosorožce (Rhinoceratidae) sa objavili už pred takmer 50 miliónmi rokov. Sprvu dorastali do veľkosti tapíra a neniesli žiadne rohy. Rohaté formy sa objavili zrejme až niekedy pred 25 miliónmi rokov s americkým rodom Diceratherium. Podobnými, ale výraznejšími rohmi disponoval o čosi neskorší Menoceras (vyobrazený), ktorý je známy aj z Európy. U oboch rodov rohy niesli iba samce, pričom útvary nerástli za sebou, ako u dnešných druhov, ale vedľa seba. Oba rody dosahovali veľkosť prasaťa až ovce. Obýval trávnaté savany dnešnej Severnej Ameriky a Európy (Menoceras). V Severnej Amerike v tom čase na takmer 10 miliónov rokov neexistovali iné veľké zvieratá ako práve (pravé) nosorožce.

Bez rohov, ale s klami

V priebehu neskoršieho vývoja sa evolúcia nosorožcov uberala dvomi základnými smermi. Jeden charakterizovala absencia rohov (už zmienené teleocerasy, prípadne skupina aceratérií), krátke končatiny uľahčujúce spásanie prízemnej vegetácie a naopak, predĺženie rezákov. Tie nadobudli podobu klov a mohli slúžiť ako zbrane.

Nádherným príkladom takéhoto typu nosorožca je napríklad rod Chilotherium, ktorý pred 11 až 5 miliónmi rokov v Eurázii vychŕlil niekoľko veľmi úspešných druhov a podrodov. Tento obyvateľ trávnatých stepí dosahoval solídne rozmery. Vážil až 2,5 tony a v kohútiku meral napriek krátkym končatinám necelé dva metre.


-



Rohatí behemoti


-


Okrem mamutov patria medzi charakteristickú faunu ľadových dôb nepochybne srstnaté nosorožce. Kým tie európske a severoamerické zväčša dosahovali rozmery súčasných afrických nosorožcov, rod Elasmotherium z Ázie bol podstatne väčší. Vďaka o čosi dlhším nohám a masívnej šiji zviera dosahovalo v najvyššom bode chrbta 2,5 až 3 m, teda toľko, čo indický slon. Vďaka pretiahnutejšej postave však mohlo vážiť 5, azda až 6 ton.



Záhadou zostáva tvar či samotná prítomnosť rohu na hlave. Keďže rohy nosorožcov nefosilizujú, pretože ich tvorí podobná hmota ako ľudské nechty, veľkosť a tvar rohov vymretých druhov odvodzujeme na základe kostenej násady, ktorá tvorí základ rohu dnešných druhov. V prípade elasmotéria však zostáva situácia nejasná. Podľa väčšiny bádateľov zviera disponovalo mohutným, azda až dvojmetrovým rohom so širokou základňou. Niektorí paleontológovia sa ale nazdávajú, že žiaden roh nemal. Podľa najnovších zistení zviera vymrelo pred 30 tisíc rokmi.

Mimochodom, podobné rozmery (výška v kohútiku okolo 2,5 m) ako Elasmotherium dosahoval „lesný nosorožec“ Stephanorhinus kirchbergensis, ktorý sa vyskytoval aj na území dnešného Slovenska. Bolo to dlhonohé zviera s dvojicou rohov. Na rozdiel od iných druhov svojho rodu nespásalo trávu, ale obývalo lesnaté oblasti, kde sa zameriavalo na kry a nižšie vetvy stromov. Druh sa objavil pred 600-tisíc a vymrel pred 100-tisíc rokmi.


-





-

Obrázky: public domain, Dmitry Bogdanov, Laikayiu,
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail

Najčítanejšie za rok