Od bojovej rakety po let na Mesiac

V2 (Vergeltungswaffe 2 alebo tiež Aggregat 4) bola prvou balistickou strelou nasadenou v boji. Nacisti ňou ostreľovali Spojené kráľovstvo a Belgicko. Podľa viacerých historikov práve V2 predstavovala povestnú Hitlerovu „zázračnú zbraň“, ktorá mala vyhrať vojnu.

Vývoj rakety začal v roku 1936, pričom nadväzoval na staršie modely série Aggregat. Hlavnou osobnosťou vývojového tímu bol Wernher von Braun. Prvý funkčný prototyp technici otestovali v marci 1942 na vojenskej základni v Peenemünde, no finálnu podobu dokončili až v septembri 1943.


Bojového nasadenia sa raketa dočkala o rok neskôr – príliš neskoro, aby dokázala zvrátiť priebeh vojny. Ujmy sprevádzajúce výrobu navyše presahovali škody, ktoré napáchala na strane nepriateľa. Odhaduje sa, že v továrňach na V2 zahynulo 20 000 ľudí (zajatcov) a dôsledkom bombardovania iba 7000.

Napriek tomu išlo o technický skvost. Pohon zabezpečoval najvýkonnejší a najdokonalejší raketový motor tých čias, vďaka ktorému raketa dokázala vyvinúť rýchlosť až 1400 m/s.

Pri teste 3. októbra 1942 raketa vystúpila do výšky až 84,5 km a ako prvý výtvor človeka zasiahla do mezosféry. V roku 1944 vyletela do výšky 176 km a stala sa prvým objektom vo vesmíre, ktorý skonštruoval človek.

O raketu sa veľmi zaujímali všetky spojenecké štáty. Preto bezprostredne po porážke Nemecka začali zbierať nepoužité kusy, hľadať plány a tiež technikov, ktorí na nej pracovali. Väčšia časť materiálov spolu s najvýznamnejšími vedcami, ktorí sa podieľali na jej konštrukcii, skončila v USA.

Američania s V2 experimentovali ďalej, čím položili základy pre budúce vesmírne lety. Raketu použili pri prieskume horných vrstiev atmosféry a zhotovili pomocou nej prvú fotografiu Zeme z vesmíru. V2 v roku 1947 vyniesla do vesmíru prvého živého tvora.

Z prvého modelu V2 vychádzali všetky ďalšie rakety použité v americkom vesmírnom programe. Vrcholom bol nosič Saturn V v programe Apollo. Jeho konštrukciu, rovnako ako konštrukciu predošlých nosičov, viedol spomenutý Wernher von Braun so svojím nemeckým tímom.¹

Raketa V2 merala 14 m. Maximálna vzletová hmotnosť dosahovala 12 805 kg, z čoho 1 000 kg tvorila bojová hlavica. Dolet bol okolo 300 km.

Minula sa Coca-Cola, vymysleli Fantu

V roku vznikla 1929 v Nemecku pobočka americkej spoločnosti Coca-Cola a jej povestný tmavý nápoj si udržal status nesporného kráľa nealkoholických nápojov aj po Hitlerovom vzostupe k moci. Američania neprestali do Nemecka dodávať suroviny na jej výrobu ani po nacistickej invázii do Poľska. Zlom nastal až po vstupe USA do vojny v decembri 1941, v dôsledku čoho museli všetky americké spoločnosti okamžite prerušiť obchodné aktivity s nepriateľom.


Nemecká pobočka tak nemohla ďalej pokračovať vo výrobe Coca-Coly. Jej vtedajší riaditeľ Max Keit však odmietol ukončiť svoje úspešné podnikanie a spolu s ďalšími členmi spoločnosti začal vymýšľať recept na nový nápoj.

Najväčší problém predstavoval nedostatok surovín a Keit tak musel využiť zvyšky z iných potravinárskych odvetví. Napokon sa rozhodol pre kombináciu jablkových výliskov, repného cukru a srvátky. Zmes nazval Fanta, čo je skratka z nemeckého slova Fantasie (fantázia). Tá jej tvorcom určite nechýbala.

„Fanta bola vyrobená z tých najposlednejších zvyškov. Pravdepodobne ani nebola veľmi chutná,“ napísal svojho času americký historik Mark Pendergrast v knihe For God, Country and Coca-Cola.

Napriek všetkému sa nápoj predával veľmi dobre. Jeho výroba skončila koncom roku 1945, no o desať rokov neskôr ju opäť obnovili, tentokrát pod záštitou americkej Coca-Coly a s novou pomarančovou príchuťou. V USA sa začala predávať v roku 1958.

Olympijský oheň z Grécka

Olympijský oheň ako symbol medzinárodných športových hier vymyslel holandský architekt Jan Wils. Prvýkrát ho zapálili na letných olympijských hrách v Amsterdame v roku 1928. O osem rokov neskôr sa hry konali v Berlíne. Vtedy atléti prvýkrát doniesli olympijský oheň až z Grécka.

Nápad skrsol v hlave generálneho tajomníka organizačného výboru berlínskych hier Carla Diema. Hitlera, ktorý miloval veľkolepé ceremoniály, okamžite oslovil. Štafetový beh z Olympie do Berlína mal poukazovať na prirodzený civilizačný postup od gréckej ríše cez rímsku až po nemeckú. Ceremoniál mal taktiež posilniť myšlienku spoločného árijského dedičstva medzi starou a novou mocou.


Je potrebné zdôrazniť, že Diem nenavrhol štafetový beh s úmyslom propagácie nacizmu. Dokonca sa snažil vládu presvedčiť, aby na hrách mohli súťažiť aj Židia, avšak neúspešne. Samotný Hitler spočiatku nechcel, aby sa olympiáda konala v Nemecku. Tvrdil, že predstavuje vynález Židov a slobodomurárov, oslavujúci internacionalizmus a multikulturalizmus, ktoré neznášal. Napokon ho presvedčil minister propagandy Joseph Goebbels. Hitlera uistil, že hry posilnia jeho postavenie.

Dnešný ceremoniál nosenia olympijského ohňa nemá s nacistami alebo s Hitlerovým etnickým nacionalizmom nič spoločné. V súčasnosti symbolizuje posolstvo priateľskej medzinárodnej spolupráce.

Magnetická páska

Nemecko-rakúsky technik Fritz Pfleumer v roku 1928 vymyslel spôsob, ako na papier nanášať prášok obsahujúci maličké kúsky ocele. Uvedomil si, že takýmto spôsobom by sa mohlo vyrábať nahrávacie médium. V rovnakom roku tiež navrhol prístroj, ktorý dokázal prehrávať zvuk zaznamenaný na takýchto páskach.

V roku 1932 od neho nemecká spoločnosť AEG kúpila licenciu na výrobu magnetofónu s označením K1 a tri roky neskôr spustila sériovú výrobu. Vedci z AEG tiež vyvinuli nahrávací prístroj a postupne zdokonalili prehrávací systém magnetofónu. Ten pôvodne využíval ihlu, ktorá pásku občas roztrhla. Fyzik Walter Weber vymyslel technológiu AC Bias, čím výrazne zlepšil kvalitu zvuku.

V záverečnej fáze vojny spojenecké vojská získali niekoľko nahrávacích zariadení a magnetofónov K1. Všetky previezli do USA, kde ich analyzovali vedci z technologickej spoločnosti AMPEX. Tá v roku 1946 začala vyrábať vlastné magnetické pásky, ktoré vychádzali priamo z tých nemeckých. Vďaka tomu sa vynález stal dostupným pre verejnosť.

Nemecký magnetofón K1

Zrod moderných počítačov

Počas druhej svetovej vojny Nemecko vlastnilo najlepší výpočtový stroj na svete, počítač Z3 – prvý plne funkčný programovateľný počítač. V roku 1941 ho zostrojil nemecký stavebný inžinier Konrad Zuse.

Z3 dokázal sčítavať, odčítavať, násobiť, deliť, umocňovať a odmocňovať. Číslice používateľ zadával cez klávesnicu a výsledok sa zobrazoval pomocou radu svetielok, pričom údaje sa ukladali na perforovanú celulózovú pásku. Výpočtová frekvencia dosahovala 5,3 Hz. Z3 samozrejme nepoužíval mikročip, ale sústavu 2000 relé. Celý počítač tak vážil asi 1 tonu a zaberal celú miestnosť. Zuse požiadal nemeckú vládu o finančné prostriedky na nahradenie relé plne elektronickými prepínačmi, no neuspel. Počítač fungoval a to stačilo.

Vynálezca pre Z3 taktiež vytvoril program na počítanie s komplexnými maticami. Používalo ho najmä letectvo pri riešení problémov spojených s aeroelasticitou.

Vývoj počítača podliehal prísnemu utajeniu, takže verejnosť sa o ňom dozvedela až po skončení vojny, keď počítač ako taký už neexistoval. Jediný prototyp spolu so všetkými plánmi a fotografiami bol zničený počas bombardovania Berlína. Zuse sa ale nedal odradiť a o 15 rokov neskôr znovu skonštruoval Z3, aby preukázal svoje schopnosti a uplatnil nároky na patenty spojené so strojom.


Geniálnemu vynálezcovi prináležia ďalšie dve významné prvenstvá. V roku 1944 skonštruoval pre letectvo počítač S2, ktorý disponoval integrovaným anológovo-digitálnym prevodníkom. Išlo o prvý počítač riadený procesorom.

Replika počítača Z3 sa dnes nachádza v Nemeckom múzeu v Mníchove.

Okrem toho v roku 1945 dokončil práce na Plankalkül. Išlo o prvý vyšší programovací jazyk – problémy spracovával spôsobom podobným ľudskému mysleniu. Plankalkül mal slúžiť na riešenie technických problémov. Prvé podrobnosti o jazyku Zuse publikoval v roku 1948. Skôr nemohol, pretože pri bombardovaní Berlína prišiel o takmer celý majetok a prakticky nemal z čoho žiť.

Mnohí dnešní historici považujú Zuseho za vynálezcu moderného počítača. Podľa jeho syna Horsta bol jeho úspech ešte pozoruhodnejší, keďže Zuse údajne pracoval samostatne a izolovane. Informácie o vývoji informatiky vo svete sa k nemu vôbec nedostávali.

Počas vlády nacistov vzniklo aj množstvo ďalších priekopníckych vynálezov. Napríklad Messerschmitt Me 262 Schwalbe (v preklade lastovička) – prvé sériovo vyrábané prúdové lietadlo, ktoré bolo nasadené do boja. Flettner Fl 282 Kolibri (v preklade kolibrík) bol zase prvý sériovo vyrábaný vrtuľník a tiež prvý vrtuľník použitý v boji.

Za zmienku stojí aj prvý systém nočného videnia, ktorý vyrobila spoločnosť AEG v roku 1939. Nemeckí konštruktéri tiež vyvinuli prvú hranatú plechovú bandasku, ktorú v takmer nezmenenej podobe dodnes používajú všetky armády sveta.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-

Poznámky
¹ Wernher von Braun bol členom NSDAP a dokonca aj SS hoci nikdy nesúhlasil s myšlienkami nacizmu. Keď chcel niečo dosiahnuť, musel s nimi spolupracovať. Jeho chlapčenským snom bolo dostať človeka na Mesiac. Ešte počas vojny vytvoril plány rakiet, ktoré by to umožnili a začiatkom päťdesiatych rokoch už ako zamestnanec NASA vypracoval projekt letu na Mars.

Zdroje:
^{https://www.atlasobscura.com/articles/fanta-soda-origins-nazi-germany
http://www.zvlastnezbrane.estranky.sk/clanky/raketova-technika/rakety-v-sluzbach-nemeckej-armady-1933-1945-i_--takticke-rakety.html
https://en.wikipedia.org/wiki/V-2_rocket
http://www.zvlastnezbrane.estranky.sk/clanky/lietadla-a-ina-letecka-technika/nemecke-vrtulniky.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Flettner_Fl_282
https://www.theatlantic.com/international/archive/2012/05/the-nazi-origins-of-the-olympic-flame-relay/257002/
https://www.wired.com/2008/05/dayintech-0512/
https://history-computer.com/ModernComputer/Relays/Zuse.html}

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet