Nestabilná klíma

Či prebieha doba ľadová alebo medziľadová, stabilita klímy bude skôr výnimkou ako pravidlom. A keď klimatické zmeny nastanú, môžu byť v skutku dramatické. Výskum vrstiev grónskeho ľadovca napríklad priniesol zistenie, že len počas poslednej doby ľadovej sa odohralo 20 krátkodobých teplotných výkyvov v priemere o 7°C, pričom niekoľkokrát sa priamo počas ľadovej doby oteplilo takmer na dnešnú úroveň!

A čo medziľadové doby, tzv. interlaciály? Počas predchádzajúceho interglaciálu (eem) teplo ukrojilo z antarktického a grónskeho ľadovca do takej miery, že morská hladina vystúpila o 5 až 10 metrov vyššie ako dnes. Pred 400-tisíc rokmi došlo dokonca ku kolapsu antarktického ľadovca a takmer úplnému odľadneniu južného Grónska. Plážové usadeniny na Aljaške, Bermudách, Bahamách ako aj koralové terasy v Indonézii naznačujú, že morská hladina sa v tomto čase nachádzala o viac ako 20 metrov vyššie ako dnes (úroveň CO2 však zodpovedala 19. storočiu).



Máme šťastie. Súčasná medziľadová doba je oproti tým minulým pomerne pokojná. Napriek tomu sa počas jej dvanástich tisícročí vyskytli viaceré klimatické výkyvy. Za najdôležitejší z nich možno považovať teplé obdobie tzv. klimatického optima pred asi 6 až 7-tisíc rokmi. Na území strednej Európy alebo Arktídy bolo až o 3 stupne teplejšie ako dnes, pričom lesy mierneho pásma na východe Severnej Ameriky, v Európe a Ázii siahali až o 100 až 800 km severnejšie.

Motor civilizácií?

Mnohé veľké civilizácie, ako napríklad egyptská, mezopotámska, staročínska alebo civilizácia údolia rieky Indus, všetky vznikli v tomto čase. Územia, ktoré obývali, boli bohatšie a vlhkejšie než dnes, čo im umožnilo venovať sa veľkolepému poľnohospodárstvu a zakladať veľké mestá so zložitou spoločenskou štruktúrou. Ak by ste navštívili Egypt, Irak alebo Izrael dnes, ťažko by ste uverili, že tieto nehostinné, suché a pusté púštne regióny sa mohli niekomu zdať ako „zasľúbená zem oplývajúca medom a mliekom“. Počas klimatického optima ich ale zdobila hustá vegetácia, akú by človek od územia zvaného úrodný polmesiac naozaj čakal.

Pred 3200 – 2800 rokmi sa klíma znovu zmenila. Blízky východ zrazu sužovali neobvyklé suchá prerušované krátkymi, no silnými záplavami. Na to, aby prežili, museli vyspelé kultúry pohnúť rozumom. A to poriadne. Civilizácie veľkých riečnych údolí totiž v prvom rade potrebovali zachytávať a distribuovať záplavové vody. A niečo podobné nemohli dosiahnuť na svojom pôvodnom stupni vyspelosti. Aby sa vyhli zániku, muselo dôjsť k vzniku zložitých centralizovaných vlád, bez akých by ľudské spoločenstvá nedokázali podobné kroky na veľkej škále koordinovať. „Civilizácie by možno týmto spôsobom alebo vôbec žiadnym nevznikli, pokiaľ by ich k tomu neprinútili klimatické zmeny, aké uprednostňovali veľké, na poľnohospodárstve založené kultúry s veľkými mestami, zložitými náboženstvami a vládami,“ konštatuje geológ a paleontológ Donald Prothero.

Smrtonosné zmeny

Nie všetky civilizácie sa dokázali so zmenami klímy vysporiadať úspešne. Veľká mykénska civilizácia sa zrútila – stalo sa tak iba krátko potom, ako pokorila Tróju. Ako písal Hérodotos, ktorého slová nedávno potvrdili aj archeológovia: Trója a Mykény upadli kvôli hladomoru a už nikdy sa nespamätali. Na území dnešného Turecka nastal koniec slávnej ríše Chetitov, ktorá kedysi pokorila samotný Egypt. Dlhé suchá na blízkom východe oslabili taktiež ďalšie kultúry. Bojovní Asýrčania situáciu dokonale využili a podmanili si takmer všetky okolité národy. Ich rozmach dosiahol dokonca takej úrovne, že vydrancovali Egypt a obsadili jeho hlavné mesto. Egyptskú jednotu sa po tomto čiernom období nepodarilo obnoviť dokiaľ Asýrčania nepodľahli Babylonu. Sláva starého Egypta sa však stala minulosťou. Lesk jeho nasledovných panovníkov sa zďaleka nerovnal predošlým dynastiám.

Vyhnaní barbari

Pred 2500 rokmi nastal chladný výkyv podnebia, ktorý priniesol skazu na mnohé európske kultúry neskorej doby bronzovej a popohnal juhoeurópske a severské germánske invázie. Citeľnosť tejto klimatickej zmeny možno najlepšie pozorovať na živote starovekých Grékov. Svet klasického antického Grécka bol podstatne vlhší a chladnejší ako časy predošlej minojskej alebo mykénskej civilizácie. Dokonca aj architektúra a spôsob odievania odrážajú túto zmenu. Minojské maľby zobrazujú sporo odetých ľudí obývajúcich budovy s plochou strechou, vhodných pre teplé a suché podnebie. Naopak, klasickí Gréci budovali strechy šikmé, štítové a nosili podstatne teplejšie oblečenie.



Po asi storočí spôsobilo opätovné oteplenie podnebia topenie ľadovcov v Alpách. Uvoľnenie mnohých priesmykov umožnilo kartáginskému generálovi Hannibalovi a jeho armáde prekonať nástrahy horstva a zaútočiť na Rím. Oteplenie hralo v konečnom dôsledku do karát aj Rimanom. O pár dekád neskôr si podmanili kedysi chladné územia severnej Európy. Koniec tohto teplého výkyvu v polovici piateho storočia nášho letopočtu sprevádzali podľa niektorých historikov v severnej Európe a Ázii dlhé mrazy a suchá, ktoré popohnali barbarské invázie. A tie, ako je dobre známe, viedli k zrúteniu Rímskej ríše.

Zelené Grónsko

Od polovice desiateho storočia nastalo stredoveké oteplenie. Výskumy ukazujú, že teploty dosahovali na mnohých miestach podobné alebo vyššie hodnoty ako dnes. Oteplenie topilo ľady severného Atlantiku, čo uvoľnilo cestu Vikingom a ich snahám osídliť Grónsko a Labrador. Na vrchole sa ocitla aj mayská civilizácia, zakrátko ju však pokorili dlhodobé suchá.

V trinástom storočí Grónsko prekvitalo. Na ostrove sa vytvorila komunita s viac ako 4-tisíc osadníkmi a úspešným poľnohospodárstvom. Ibaže začiatkom 14. storočia sa stredoveké obdobie tepla skončilo. Skracovanie leta viedlo do roku 1350 k opusteniu severských základní ostrova. Ľadovcami preplnené more izolovalo kolonistov na celé mesiace. Ľud trpel. Archeologické nálezy dokladajú vytratenie kedysi prepychových hlbokých hrobiek. Nahradili ich jednoduché, plytké hroby, v ktorých sa zväčša nachádzali mladí ľudia. „Šťastlivci“, ktorí sa dospelosti dožili, boli zakrpatení a trpeli početnými rastovými deformitami - úbohý tieň statných Vikingov zašlých čias. Mrazy a hladomor napokon vyhnali z Grónska a Labradoru aj posledných osadníkov.

Malá ľadová doba

Ochladenie zo začiatku 14. storočia vyvolalo v kontinentálnej Európe hladomory, ktoré nepriamo viedli k ešte väčšej katastrofe. Bol ňou mor. Zúfalí vládcovia hladom sužovaných krajín sa pokúsili nasýtiť umierajúce masy dovozom zrna z Blízkeho východu. Žiaľ, zviezli sa s ním aj morom nakazené krysy, ktoré tam prišli z Číny, kde sa mor začal v roku 1333.

Stredoveké ochladzovanie vyvrcholilo začiatkom 15. až začiatkom 19. storočia v tzv. malej ľadovej dobe, počas ktorej sa Zem nachádzala krôčik od počiatku skutočného glaciálu. Staré kresby napríklad zachytávajú alpské ľadovce rozlezené ďaleko za ich dnešným rozsahom, ako aj ľudí korčuľujúcich sa po zamrznutých riekach ako je Temža, ktoré dnes nemrznú. Podobne ako predchádzajúce klimatické výkyvy, aj malá ľadová doba viedla k hladomorom. Jeden z najničivejších sa odohral medzi rokmi 1594 a 1597 a vyvolal rozsiahle jedenie psov, mačiek, hadov či dokonca kanibalizmus a revolty. A v roku 1628 sa ochladilo až tak, že snežilo dokonca na nízkych vrchoch v Keni a Etiópii. Odhaduje sa, že záplavy, suchá a hladomory spôsobené ochladzovaním posledného tisícročia spôsobili priamo alebo nepriamo smrť niekoľkých stoviek miliónov ľudí.

Hrozba pre budúcnosť

Predpokladá sa, že zásluhou prebiehajúcich klimatických zmien sa vrtochy počasia stanú extrémnejšie a nevyspytateľnejšie. Prudšie búrky, masívnejšie záplavy, dlhšie suchá... Pre čoraz hustejšiu a rozlezenejšiu ľudskú populáciu to do nasledovných rokov neveští nič dobré. Najbližší klimatický výkyv podobný tým, aké sme spomínali, by v preľudnených oblastiach sveta znamenal katastrofu s miliónmi obetí hladu a ďalšími miliónmi utečencov.

-

Zdroje
Elias, S.A: Encyclopedia of Quaternary Science. Elsevier, 2007.
Musil, R.: Klimatická konfrontace terestrických a marinních pleistocenních sedimentů. In Dynamika vztahů marinního a kontinentálního prostředí. Brno: Masarykova univerzita Brno, 1997. s. 93-168.
Prothero, D.: Catastrophes! Johns Hopkins University Press, 2011.

Ku interglaciálom:
Alberto V. R. et al.: South Greenland ice-sheet collapse during Marine Isotope Stage 11. Nature, 2014; 510 (7506): 525
Hearty, P.J. et al.: Evidence for a +20 m middle Pleistocene sea-level highstand (Bermuda and Bahamas) and partial collapse of Antarctic ice. Geology, 1999, 27 (4): 375–8
Olson, S.L. et al.: A sustained +21 m sea-level highstand during MIS 11 (400 ka): direct fossil and sedimentary evidence from Bermuda. Quaternary Science Reviews, 2009, 28 (3–4): 271–285.
Raynaud, D. et al.: Palaeoclimatology: the record for marine isotopic stage 11. Nature, 2005, 436 (7047): 39–40

Obrázky: public domain, http://newsroom.ucla.edu/, http://serendipityteam.files.wordpress.com/

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet