Príspevok nadväzuje na článok Akými jazykmi sa hovorilo v Európpe pred 6500 rokmi? Zároveň je voľným pokračovaním článkov Stepná invázia doby medenej? Svedectvo karpatských kurganov, Takto si Indoeurópania podmanili strednú a severnú Európu a Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou.

Niektoré dediny a mestá pamätajú skutočne veľa. Napríklad v Turecku, kde väčšina populácie hovorí turkickým jazykom, mnohé dodnes nesú názvy z čias byzantskej ríše. A poniektoré si zachovali dokonca starobylé chetitské názvy.



Ak nás ale zaujíma (pre)história stará tisíce rokov, na pôde európskeho kontinentu nám mená miest a dedín nepomôžu. Názvy riek, aj z dlhodobého hľadiska obzvlášť odolné voči zmenám, však áno.

Staro(indo)európska¹ hydronýmia

Nemecký jazykovedec Hans Krahe si začiatkom druhej polovice 20. storočia všimol, že názvy veľkých európskych riek znova a znova obsahujú tie isté elementy - slovné základy alebo celé slová, ojedinele aj zložené. Nachádzal ich od Španielska na západe po Baltické more na východe, od Britských ostrovov alebo južného Švédska a Fínska na severe po Taliansko na juhu. Podobnosti v štruktúre týchto názvov nasvedčovali, že ich spája spoločný pôvod.

Na základe dôslednej analýzy Krahe dospel záveru, že názvy sú reliktami ranej vývojovej fázy indoeurópskych jazykov, ktorú nazval „staroeurópčinou“ (Alteuropäisch). Podľa Kraheho táto fáza nasledovala po zániku praindoeurópčiny, ale predchádzala rozdeleniu jej západných dialektov na „baltskú, keltskú, italickú, germánsku, venetskú² a ilýrsku vetvu“. Krahe skonštatoval, že kdekoľvek sa raní Indoeurópania usídlili, pomenovávali blízke rieky veľmi podobným jednoduchým spôsobom: pomocou starých indoeurópskych pojmov súvisiacich s vodou a prípon podliehajúcich indoeurópskym pravidlám tvorenia slov.

Neskôr výskumníci rozšírili areál staro(indo)európskej hydronýmie ďalej na východ až po západné Rusko. Zároveň medzi „potomkov“ kontinua dialektov, ktoré ju zanechali, zaradili slovanskú jazykovú vetvu. Taktiež upozornili, že reč západných Indoeurópanov stratila jednotu už v čase vzniku staro(indo)európskej hydronýmie. Niektoré výrazy sa totiž v západnej Európe vyskytujú častejšie ako na východe a naopak. Napríklad prípona –nt je smerom na východ čoraz zriedkavejšia. Naopak, pribúdajú odvodené tvary od slovných základov s príponou obsahujúcou hlásku -w- na spôsob mien Saravus (staroveký názov rieky Sára) alebo Morava. Okrem tohto gradientu v smere východ – západ možno vyčleniť Škandináviu, kde chýbajú aj výrazy jednotne rozšírené v západnej i východnej Európe, napr. slová odvodené od indoeurópskeho koreňa *srew- – tiecť, *drew – utekať (ako v názve Trave – Dráva).

Rieky nesúce staroindoeurópske názvy podľa Hansa Kraheho (vybrané korene).

„Autori“ starej indoeurópskej hydronýmie

Vieme určiť obdobie vzniku staro(indo)európskej hydronýmie alebo určiť archeologické kultúry, ktoré naše dávne rieky pomenovali? Do istej miery áno.

Archeológovia ako Grahame Clark, Stuart Piggott alebo jazykovedci ako Peter Kitson si už dávnejšie všimli, že geografické rozšírenie názvov staro(indo)európskej hydronýmie sa do značnej miery zhoduje s rozšírením kultúry zvoncovitých pohárov (práve jej nositelia výraznou mierou prispeli k stavbe Stonehenge). „Kultúra zvoncovitých pohárov v skutočnosti predstavuje jediný archeologický fenomén praveku s porovnateľne širokým rozšírením, ako majú [staro(indo)európske] riečne názvy v západnej Európe. Z toho faktu podľa mňa jednoznačne vyplýva, že kultúra zvoncovitých pohárov bola vektorom šírenia staro[indo]európskych riečnych mien na území väčšiny západnej Európy,“ píše Kitson. Iní výskumníci (Nuutinen, Kaalio...) správne poznamenali, že rozšírenie staro(indo)európskej hydronýmie vo východnej a severnej Európe sa prekrýva s príbuznou kultúrou so šnúrovou keramikou. Ostáva nám jediná „medzera“, a tou je Balkán, ku ktorému sa vrátime nižšie.



Uvedené kultúry vyhovujú aj z jazykového hľadiska. Nositelia kultúry so šnúrovou keramikou aj kultúry zvoncovitých pohárov sú podľa archeogenetiky blízko príbuzní stepnému ľudu jamovej kultúry (33.-27. storočie pred n. l.), ktorú väčšina bádateľov považuje za praindoeurópsku. Jamová kultúra sa rozšírila z pontsko-kaspickej stepi³ až na západný Balkán a do Karpatskej kotliny, kde zanechala rôzne dcérske komunity. Počas 29. storočia sa od západného Ruska po Francúzsko rozšírila blízko príbuzná kultúra so šnúrovou keramikou. Neskôr, niekedy počas 26. storočia, na území strednej Európy (dnešné Maďarsko) prevzali raní Indoeurópania pôvodne neindoeurópsku kultúru zvoncovitých pohárov a šírili sa na západ a severozápad. Napokon osídlili, hoci nesúvisle, široké územie západnej Európy (o. i. Nemecko, Britské ostrovy, Taliansko aj Pyrenejský polostrov⁴).

Inými slovami, máme tri geneticky blízko príbuzné indoeurópske kultúry (jamová, šnúrová keramika, zvoncovité poháre), ktorých rozšírenie v strednej, severovýchodnej a západnej Európe pred 4600 - 4000⁵ rokmi úzko korešponduje so staro(indo)európskou hydronýmiou.

-

Zjednodušená mapa rozšírenia archeologických kultúr počas 28.-25. storočia pred n. l.: a) kultúra zvoncovitých pohárov (prevažne indoeurópska), b) kultúra so šnúrovou keramikou (indoeurópska), c) jamová kultúra (praindoeurópska), d) balkánske kultúry (niektoré vznikli z jamovej kultúry, takže možno uvažovať o indoeurópskej identite), e) egejské kultúry (mapa nezobrazuje enklávy prežívajúcich neolitických kultúr, ktoré sú známe napr. z Poľska, Nemecka alebo Pyrenejského polostrova; podľa Kadrowa, 2016).

Praveké hydronymá Slovenska

Podľa odborníka na slovenskú hydronýmiu prof. Jaromíra Kršku nachádzame starobylé riečne názvy aj na území Slovenska. O predslovanskom pôvode viacerých veľkých vodných tokov Slovenska podľa neho svedčí ich nejasná a nejednoznačná etymológia – na rozdiel od menších vodných tokov, u ktorých dominuje „všeslovanský slovný základ“.



Medzi preukázateľne starobylé indoeurópske hydronymá podľa neho patria napríklad Dunaj, Morava a Tisa, ktoré sú doložené v starogréckych a rímskych písomných prameňoch. Jazykovedci sa podľa Kršku zhodujú, že názov Dunaj vznikol z indoeurópskeho základu *danu vo význame „voda, prúd, rieka“. Aj názov Morava má podľa názorov mnohých jazykovedcov predkeltský pôvod s významom „voda, močiar“. Za východisko názvu sa pokladá indoeurópsky koreň *mori- vo význame voda. Najstaršie názvy tohto vodného toku uvádza Plínius Starší (23 – 79 n. l.) v tvare Maro, kým Tacitus (asi 55 – asi 117 n. l.) ako Marus.

Priamo z územia Slovenska máme doložený zápis rieky Hron v podobe Granoua. Marcus Aurelius (121 – 180 n. l.) ho spomína v pasáži Hovorov k sebe samému opisujúcej miesto bojov proti germánskym kmeňom Markomanov a Kvádov. Názov podľa Kršku pochádza zo staronemeckého *Gran-ahwa (gran – smrek, ahwa – voda). Túto etymológiu podľa neho podporuje aj skutočnosť, že názvy tokov sa v minulosti často odvodzovali od ich porastu.

Predindoeurópske relikty

Pred približne 4500 rokmi by sme v Európe nenašli len západoindoeurópske dialekty, ale aj niekoľko neindoeurópskych jazykových skupín. V strednej Európe miestami naďalej existovali „domorodé“ jazyky/jazykové skupiny vďaka prežívajúcim neolitickým kultúram (napr. schönfelderská kultúra alebo kultúra guľovitých amfor). Na periférii západnej Európy a ostrovoch západného Stredomoria zrejme prežívali jazyky inej, azda príbuznej jazykovej skupiny, ktorej dnešným reliktom je baskičtina. Lovci a zberači severnej a severovýchodnej Európy pre zmenu hovorili jazykmi prinajmenšom dvoch typov: príbuznými „jazyku so zdvojením hlásky“ a jazykmi, ktoré predchádzali neskorším uralským jazykom. O  týchto pôvodnejších európskych jazykoch sme si hovorili v predchádzajúcom článku.

Medzi oblasti, kde sa pred 4500 rokmi hovorilo neindoeurópskymi jazykmi, sa často radí aj región Egejského mora. Za jednu z hlavných indícii sa považuje „vrstva“ starobylých slov negréckeho pôvodu, ktoré tvoria asi 10 % gréčtiny (kedysi sa uvažovalo až o 50 %). Podľa holandského jazykovedca Roberta Beekesa pochádzajú v prevažnej miere z jediného jazyka alebo skupiny blízko príbuzných jazykov či dialektov, ktoré neboli indoeurópske. „Naše vedomosti o indoeurópskych jazykoch dosiahli v posledných tridsiatich rokoch takú úroveň, že v prípade niektorých slov už môžeme s takmer úplnou istotou vylúčiť ich indoeurópsky pôvod,“ konštatuje bádateľ.

Niektorí historickí jazykovedci uvažujú, že predkovia Grékov prevzali tieto slová po príchode do Egejskej oblasti, ktorý sa najčastejšie situuje do turbulentných čias neskorého 3. tisícročia pred n. l., sprevádzaných kultúrnym aj populačným úpadkom, alebo prvej polovice 2. tisícročia pred n. l. No mohlo k tomu dôjsť aj inde. Paralely s arménčinou, frýgičtinou, indoiránskymi jazykmi ako aj indoiránskou mytológiou totiž situujú pomerne dlhé obdobie vývoja dialektov predchádzajúcich gréčtine na východnú hranicu juhovýchodnej Európy.



Informácie o jazyku predgréckej populácie obývajúcej dnešné Grécko nám však môžu poskytnúť miestne toponymá. Pozornosť vzbudili predovšetkým početné názvy s negréckymi príponami ako -nthos a -ssos, ktoré pomerne presne korešpondujú s archeologickými náleziskami z 3. tisícročia pred n. l. Nemecký jazykovedec Paul Kretschmer už v roku 1896 poukázal na široké rozšírenie obdobných prípon v toponymách Malej Ázie a argumentoval, že „príchodu Grékov“ na území Grécka predchádzala neindoeurópska egejská kultúra. Lenže v roku 1925 svoje stanovisko zmenil a tieto prípony označil za indoeurópske...

Egejská praindoeurópska toponýmia?

Dnes vieme, že rozšírenie toponým tohto typu siaha od západnej Anatólie, Grécka, egejských ostrovov až po Balkán a centrálne Stredomorie. Jazykovedci zároveň medzičasom zásadne pokročili v poznaní vymretej anatolskej vetvy indoeurópskych jazykov (napr. chetitčina a luvijčina) a zistili sa, že prípony maloázijských toponým –ssa a –nda, často považované za ekvivalenty prípon –ssos a –nthos v toponymách Grécka, sú luvijské. „Je možné, že množstvo ak nie väčšina týchto mien v Egejskom mori a západnej Anatólii reprezentuje jazykový substrát, ktorý síce predchádzal gréčtine a anatolským jazykom, ale nie je predindoeurópsky,“ píše archeológ a historický jazykovedec Colin Renfrew.

Kým Renfrew uvažuje o akejsi ranej fáze indoeurópskych jazykov, iní výskumníci radia substrát egejských toponým priamo do anatolskej vetvy. „Rovnomerné rozšírenie prípon –ss- a –nth- naprieč západnou Áziou, Gréckom a Krétou naznačuje, že predhelénske populácie Grécka patrili do anatolskej skupiny,“ píše profesorka klasickej filológie Markalit Finkelbergová. „Dnes sa už široko akceptuje, že ľudu hovoriacemu grécky na území Grécka predchádzala populácia hovoriaca indoeurópskym jazykom anatolského typu,“ konštatuje helenista Martin West a dodáva: „Napríklad Parnassos jednoducho vysvetlíme luvijským parna- „dom“ a prisvojovacou príponou –ssa-, pričom chetitské a luvijské písomnosti zaznamenali anatolské mestá s rovnakým názvom – Parnassa.“

Toponymá s príponami -nth- (vľavo) a -ss- (vpravo) na území Grécka (z Finkelbergovej, 2005).

Toponymá s príponami -nd- (vľavo) a -ss- (vpravo) na území Anatólie (z Finkelbergovej, 2005)

Etruskovia Indoerópanmi?!

V Európe 1. tisícročia pred n. l. zostalo okrem severovýchodnej periférie len niekoľko „neindoeurópskych ostrovčekov“. Napríklad na Pyrenejskom polostrove, kde okrem indoeurópskych jazykov z okruhu italokeltskej vetvy poznáme jazyky príbuzné baskičtine (akvitánčina) ako aj bližšie nezaradenú iberijčinu⁶ a tartézčinu. Za ďalšie „ostrovy“ v indoeurópskom mori sa obvykle považuje etruština severozápadu Apeninského polostrova, veľmi podobný jazyk doložený stélou zo západogréckeho ostrova Lemnos (6. storočie pred n. l.) a príbuzná rétčina⁷ východných Alp. Spoločne tvoria skupinu tyrhénskych jazykov.

Markalit Finkelbergová upozorňuje, že etruština sa dlho považovala za príbuznú jazykov anatolskej skupiny, dnes považovaných za indoeurópske, ale keď sa zmenilo ich zaradenie, klasifikáciu samotnej etruštiny to paradoxne neovplyvnilo. Etruština pritom podľa nej skutočne vykazuje mnohé podobnosti s indoeurópskymi jazykmi, predovšetkým anatolskou vetvou: „Tvorba pádov korešponduje s indoeurópskymi jazykmi a nachádzame jasné zhody v tvorbe zámen. Výpočet izoglos je veľmi pôsobivý. A tak by sme mohli pokračovať. Stačilo oveľa menej, aby sme medzi indoeurópske jazyky zaradili tocharčina.“ Finkelbergová tak rozšírila rastúci zástup bádateľov, ktorí od konca 80. rokov spájajú etruštinu s indoeurópskymi jazykmi anatolskej vetvy, ako sú napríklad jazykovedci Dieter Steinbauer, Francisco Adrados alebo Fred Woudhuizen. Pravda, väčšina ich kolegov túto hypotézu zatiaľ neprijíma.



Nech už je to akokoľvek, podobnosti v toponýmii juhovýchodnej Európy, Malej Ázie a Kréty presvedčivo naznačujú, že pred príchodom grécky hovoriacej populácie, čiže počas 3. tisícročia pred n. l., bolo celé toto územie jazykovo jednotné. Na základe silných kultúrnych podobností o tejto možnosti uvažoval už pred sto rokmi americký filológ Carl Darling Buck alebo nedávno chetitológ Itamar Singer. Keďže sa podľa Markalit Finkelbergovej ukazuje, že dominantným jazykom Malej Ázie boli v 2- tisícročí pred n. l. indoeurópske anatolske jazyky (konkrétne luvijčina, ktorou sa zrejme hovorilo napr. aj v Tróji), neprekvapilo by, ak by brehy Egejského mora pred 4500 rokmi skutočne zjednocovali práve jazyky anatolskej vetvy.

Anatolské jazyky v Európe – odkedy?

Podľa výpočtových metód jazykovedy sa anatolská vetva oddelila od ostatných indoeurópskych jazykov počas  5. tisícročia pred n. l. (písomné je doložená od 25. storočia pred n. l.). Šírila sa dvomi možnými trasami. Severnou, smerujúcou z ponticko-kaspickej stepi na Balkán a odtiaľ do Malej Ázie. A južnou cez Kaukaz a Malú Áziu. Archeogenetické výskumy zatiaľ nevylúčili ani jeden z týchto scenárov. V juhovýchodnej Európy zachytávajú ako prienik stepných komunít v polovici 5. tisícročia, tak príchod ľudí kaukazského príbuzenstva najneskôr koncom 3. tisícročia – pravda, v oboch prípadoch ešte nie v podobe masívnej migrácie. Ak možno s ponticko-kaspickou stepou spojiť nielen neskorých Praindoeurópanov, ale aj tých prvotných – o čom sa v súčasnosti diskutuje –, potom sa jazykmi anatolskej vetvy v Európe hovorilo od obdobia pred takmer 6500 rokmi.

-

Za odborný dozor, cenné pripomienky k článku a konzultácie autor ďakuje filologičke Barbore Machajdíkovej PhD.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Poznámky
1 V článku sme si dovolili použiť označenie „staro(indo)európska“, aby sme sa vyhli zmätočnému používaniu pojmov. Pojem „stará Európa“/kultúry „starej Európy“ sa obvykle používa pre predindoeurópske neolitické obyvateľstvo, kým Kraheom objavená sieť starobylých riečnych názvov je podľa veľkej väčšiny jazykovedcov jednoznačne indoeurópska.
2 Dnes sa venetčina obvykle považuje za italický jazyk, nie samostatnú indo-európsku vetvu.
3 V pontsko-kaspickej stepi sa praveká hydronýmia nezachovala. Ako pripomína expert na európsku hydronímiu Jürgen Udolph, kvôli prerušeniu kontinuity osídlenia tu veľké rieky opakovane menili názvy aj v historických dobách.
4 Genetické analýzy potvrdili, že pyrenejský polostrov neobývali len pôvodní, neindoeurópski nositelia kultúry zvoncovitých pohárov, ale migrovali sem aj neskorší indoeurópski nositelia tejto kultúry.
5 Tento obdobie sedí aj z iného hľadiska. Nemecký jazykovedec Wolfgang Schmid upozornil, že niektoré staro(indo)európske hydronymá vykazujú vzťah k východným indoiránskym jazykom. To znamená, že nemohli vzniknúť oveľa neskôr po oddelení tejto jazykovej vetvy. Spoločného predchodcu indoiránskych jazykov – praindoiránčinu, možno datovať na koniec 3. až začiatok 2. tisícročia pred n. l. V tomto čase existovala juhoruská kultúra Sintašta, ktorej pohrebné rituály vykazujú značnú podobnosť s rituálmi zachytenými v staroindskej Rigvéde, takže je väčšinou archeológov a historických jazykovedcov považovaná za (pra)indoiránsku.
6 Niektorí jazykovedci ako Blasco Ferrer hovoria o vzdialenom príbuzenstve s prabaskičtinou a neindoeurópskym substrátom sardínčiny.
7 Plínius Starší napríklad v diele Prírodoveda (79 n. l.) píše, že Rétovia boli „toskánskej rasy“, ale boli vytlačení Galmi.

Literatúra
^{Anthody, D. (2007). The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton: Princeton University Press. 
Baldi, P. & Page B. R., (2006): Europa Vasconica-Europa Semitica: Theo Vennemann (Recenzia). Lingua 116, 2183–2220
Beekes, R. (2014): Pre-Greek: Phonology, Morphology, Lexicon. Brill Academic Publishers
Finkelberg, M. (2005): Greeks and pre-Greeks. Cambridge University Press.
Haak, W. a kol. (2015). Massive Migration from the Steppe Was a Source for Indo-European Languages in Europe. Nature 522(7555): 207–11.
Chang, W. a kol. (2015). Ancestry-Constrained Phylogenetic Analysis Supports the Indo-European Steppe Hypothesis. Language 91(1):1–51. 
Kitson, P.R. (1996): British and European River Names. Transactions of the Philological Society 94: 73–118.
Kroonen a kol., 2018: Linguistic supplement do Damgaard et al. 2018: Early Indo-European languages, Anatolian, Tocharian and Indo-Iranian. Zenodo
Krško, J. (2015): Vplyv predslovanských kontaktov na hydronymiu Slovenska. Linguistica, Vol 55, No 1.
Krško, J. (2007): Z hydronymie Muránskej planiny. Reussia 4, č. 1-2 (2007), s. 21-28.
Lazaridis, I. a kol. (2017): Genetic origins of the Minoans and Mycenaeans. Nature, 548: 214–218.
Mathieson, I. a kol. (2018): The genomic history of southeastern Europe. Nature, 555, 197–203 .
Reich, D. (2018): Who We Are and How We Got Here. Pantheon.
Olalde a kol. (2018): The Beaker phenomenon and the genomic transformation of northwest Europe. Nature, 555, 190–196.
Renfrew, C. (1998) Word of Minos: the Minoan contribution to Mycenaean Greek and the linguistic geography of the Bronze Age Aegean. Cambridge Archaeological J. 8, 239–64
Schmid, W. P. (2001): Was Gewassernamen in Europa besagen. Akademie-Journal, 2, 42-45.
Udolph, J. (2010): Sprachen die Nutzer der Scheibe von Nebra keltisch? Eurasisches Magazin 04-10.
Udolph, J. (2017): Heimat und Ausbreitung indogermanischer Stämme im Lichte der Namenforschung, Acta Linguistica Lithuanica 76, S. 173-249.
West, M. L. (2007) Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.} 

Obrázky: používateľ wikimédie Dageno, public domain, fair use

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet