Predstavte si ľubovoľného človeka. Predstavte si, že ste sa narodili s identickými génmi, máte identické vzdelanie a výchovu, inteligenciu, vkus, nadanie, rovnaké zážitky a skúsenosti ako on. Dokonca máte rovnakých rodičov a vyrastáte na rovnakej ulici. Správali by ste sa inak, ako dotyčná osoba? Väčšina z nás si po krátkej úvahe uvedomí, že nie. Vyplýva z toho zarážajúce zistenie. Myšlienky a činy v konečnom dôsledku určujú iba gény a spoločenské podmieňovanie. Slobodná vôľa, koncept, že človek koná na základe vlastných rozumových rozhodnutí a nie pod vplyvom vonkajších podnetov, tak v skutočnosti neexistuje.

Pád slobodnej vôle?

Rozšírený koncept slobodnej vôle, zdá sa, vychádza z dvoch predpokladov. Po prvé, každý z nás sa v minulosti mohol správať odlišne. Po druhé, sme vedomým a aktuálnym zdrojom svojich myšlienok a činov. Ibaže oba tieto predpoklady majú ďaleko od pravdy. Po prvé, povedať si, že som mohol konať inak, znamená iba formulovať, že takáto možnosť existovala. A to až potom, ako ste sa rozhodli tak alebo inak. Je to len prázdne tvrdenie. Po druhé, naše úmysly a myšlienky sa vynárajú z príčin, ktorých si nie sme vedomí a ktoré nedokážeme vedome kontrolovať. Zo psychológie a neurovied vyplýva, že nemáme slobodu, ktorú si myslíme, že máme.

Pomocou EEG sa napríklad zistila aktivita v motorickej kôre mozgu 0,3 sekundy predtým, než osoba pocítila, že sa rozhodla pohnúť. Alebo v experimente, pri ktorom sa mali účastníci rozhodnúť, ktoré z dvoch tlačidiel stlačia, odhalila funkčná magnetická rezonancia informáciu o konečnom rozhodnutí dokonca 7 až 10 sekúnd pred momentom, ktorý účastníci určili za chvíľu rozhodnutia. Inými slovami, v čase, keď sa nám zdá, že máme úplnú slobodu o svojom rozhodovaní, mozog dávno rozhodol, čo urobíme. „Ja, ako vedomý svedok mojich zážitkov, neinicujem udalosti v mojej prefrontálnej mozgovej kôre o nič viac, než uvádzam do pohybu svoje srdce,“ upozorňuje v knihe Slobodná vôľa (Free Will) jeden z najhlasnejších oponentov konceptu slobodnej vôle, americký neurovedec Sam Harris.

Psychológ Raj Raghunathan z Texaskej univerzity mu sekunduje. „Samozrejme, väčšine ľudí je predstava, že slobodná vôľa predstavuje ilúziu, vzdialená,“ hovorí. Príčina? „Zdá sa nám, že so slobodnou vôľou narábame po celý čas,“ vysvetľuje. Napríklad keď sa rozhodneme nezjesť hamburger ale radšej zavítať do fitnesscentra. Ibaže tieto rozhodnutia nie sú podľa neho dielom slobodnej vôle. Že si niekedy odopriete sladkosť alebo fast-food je podľa indo-amerického vedca dôsledkom toho, že ste si niekedy v minulosti uvedomili nezdravosť tohto jedla. „Ak by ste boli vystavení iným vplyvom, potešenie nezdravého jedla by ste si neodopreli.“

Pôvod úmyslov

Rozdiel medzi dobrovoľnými a mimovoľnými činmi skutočne existuje, lenže to nijako nepodporuje rozšírené poňatie slobodnej vôle. Dobrovoľný čin skrátka sprevádza klamlivý pocit úmyslu vykonať ho, u mimovoľného nič také necítime. Prečo je tento pocit klamlivý? Viaceré výskumy ukázali, ako ľahko nadobúdame presvedčenie, že vedome zamýšľame vykonať úkon, aj keď naň nemáme žiaden vplyv. V istom experimente si napríklad účastníci mysleli, že vedome smerovali kurzor ku jednému z obrázkov na monitore, hoci ho kontroloval niekto iný: postačilo, že krátko pred zastavením kurzora počuli názov obrázku.

Podľa Harrisa je podobné mylné presvedčenie pravidlom. Rozhodnutie urobiť jedno a nie iné, totiž nevzniká vo vedomí. „Iba sa tam zjavuje tak, ako akákoľvek myšlienka alebo impulz, ktoré by mu mohli odporovať,“ upozorňuje. Všetko, čo vedome zamýšľame, tak spôsobujú udalosti v našich mozgoch, ktoré nemáme pod kontrolou a ktorých sme si celkom nevedomí. „Nevieme, čo zamýšľame spraviť, dokiaľ sa dotyčný úmysel sám neobjaví,“ vysvetľuje. „Pochopiť to, znamená uvedomiť si, že nie sme autormi svojich myšlienok a činov v tradičnom zmysle.“

Zločinci obeťami?

„Ak rozhodnutie človeka zastreliť prezidenta spôsobil istý vzorec neurónovej aktivity, ktorý je dielom predchádzajúcich príčin, napríklad zlých génov, nešťastného detstva, nespavosti a bombardovania kozmickým žiarením, čo môže znamenať, keď povieme, že jeho vôľa je slobodná?“ pýta sa Harris a okrem toho upozorňuje, že náhodnosť hrá pri určovaní životnej cesty obrovskú úlohu. Nebudeme po zavrhnutí konceptu slobodnej vôle považovať každý koncept spravodlivosti, ktorý by chcel zločincov trestať a nie iba odstrašiť, skrotiť alebo rehabilitovať, za nemiestny? Kriminálnikov by sme totiž mohli považovať iba za zle naprogramované stroje, či dokonca obete nešťastných životných okolností.
V prvom rade treba zdôrazniť, že čo človek dobrovoľne zamýšľa povedať alebo urobiť o ňom veľa hovorí. Dáva zmysel pristupovať inak k niekomu, kto zabil dieťa, pretože mu to robilo radosť, ako k niekomu, kto zabil dieťa tak, že ho zrazil kvôli chvíľkovej nepozornosti. Vedomý zámer poskytuje totiž veľa informácií o tom, ako sa dotyčný človek môže s istou mierou pravdepodobnosti správať v budúcnosti. Lenže v subjektívnom ohľade zostáva pôvod zámerov a vplyv na ich povahu v každom jednom prípade dokonale záhadný.

Posudzovanie zločinov

Miera viny by sa tak vo svetle nových poznatkov o slobodnej vôli dala určiť na základe niekoľkých faktov: osobnosti páchateľa, jeho predošlých prehreškov, jeho vzťahov s inými ľuďmi, požívania omamných látok, motívov a pod. Pokiaľ sa ukáže, že činy páchateľa boli celkom mimo jeho bežného správania, môže to ovplyvniť hodnotenie, do akej miery by v budúcnosti predstavoval riziko pre ostatných. Pokiaľ je jasné, že by nemal problém zabiť znova, nepotrebujeme narábať s pojmom slobodnej vôle, aby sme ho uznali za nebezpečného pre spoločnosť. Nejde totiž o to, či bol ultimátnym a nezávislým strojcom svojho konania, ale či má povahu vraha. Odstránenie mýtu slobodnej vôle vlastne umožňuje zamerať sa na to, čo je dôležité: na odhadnutie rizika, ochranu nevinných alebo odstrašenie od zločinu. Inými slovami, je mylné tvrdiť, že pokiaľ neexistuje slobodná vôľa, niet dôvodu trestať zločincov, len preto, že v konečnom dôsledku za svoje činy nie sú zodpovední. Vonkajšími vplyvmi ľudské správanie napriek tomu možno meniť – napríklad trestom.

Ovládať lanká

Dôsledky poznatku, že slobodná vôľa je iba ilúzia, netreba hnať do krajností. Poddávať sa nerozumne popudom a pokušeniam zostáva hlúpe aj v tomto kontexte. Hoci držať na uzde svoje pokušenia nezahŕňa slobodnú vôľu, dôsledky toho, že pokušenia držíme na uzde, sú celkom odlišné od poddávania sa im. „Čiže či vaše činy vychádzali zo slobodnej vôle alebo nie, budete musieť čeliť následkom svojich činov,“ poznamenáva Raj Raghunathan a dodáva, že s prihliadnutím na dôsledky, má odolávať pokušeniam skutočne veľký zmysel.

Idea, že my, ako vedomé bytosti, nie sme do hĺbky zodpovední za povahu svojho mentálneho života a následného správania, a jej etické dopady, sa zrejme stane terčom zveličovania a prekrúcania. No môže mať dokonca pozitívny vplyv – nahráva súcitu a odpúšťaniu (aj zločinci sú obeťami neprajných okolností) a naopak, zmenšuje nárokovanie si na ovocie vlastného šťastia. Obavy a neurózy sa zrazu zdajú menej osobné a s trochou úsilia odstrániteľné.

Videli sme, že pôvod rozhodnutí či úmyslov je v podstate záhadný proces. Ako aktívny činiteľ sme iba časťou svojej mysle, vystavení na milosť a nemilosť jej ostatným súčastiam. Môžeme robiť to, čo sa rozhodneme urobiť. Ale nemôžeme sa rozhodnúť, čo sa rozhodneme urobiť. Rovnako si nemôžeme vybrať, čo si vyberieme. Ak sa niekedy zdá, že áno, ako keď zvažujeme a prikláňame sa raz k jednej a raz k druhej alternatíve... stále si nevyberáme to, čo si vyberieme, že si vyberieme. Je tu regresia, vždy ústiaca do temna.

Naše rozhodnutia sú aj v tomto novom svetle dôležité, jestvujú totiž cesty k tomu, aby sme konali múdrejšie rozhodnutia. Dokážeme vytvoriť rámec, v ktorom budú niektoré rozhodnutia viac pravdepodobné ako iné. Kreatívna zmena vstupných informácií, ako učenie sa nových schopností, nové vzťahy a venovanie pozornosti novým veciam, môžu radikálne zmeniť život. Ak si uvedomíme odkiaľ sa berú myšlienky a pocity, ktoré tkvejú v pozadí našej mysle, v skutočnosti získame väčšiu kontrolu nad svojím životom. Uvedomiť si, že sme bábkou biochémie, umožní chopiť sa laniek, na ktorých visíme.

Ilúzia ilúzie?

Hoci sa niektorí vedci a filozofi v snahe udržať koncept slobodnej vôle obracajú na náhodnú povahu kvantových javov, aké vládnu subatomárnemu svetu, iba málo neurovedcov si myslí, že by takéto javy mali na ľudský mozog akýkoľvek vplyv. Celkom presvedčený nie je ani známy americký neurovedec David Eagleman. Pripúšťa, že stále celkom nerozumieme, prečo robíme veci, ktoré robíme. Čo však podľa neho v súčasnosti dokážeme skonštatovať, je skutočnosť, že nie všetky mozgy pracujú rovnako. Eagleman si myslí, že dostupné dôkazy zatiaľ jednoznačne nepodporujú ani jeden extrém, teda celkom slobodnú verzus celkom neslobodnú vôľu. Podľa neho zatiaľ vieme primálo nato, aby sme prichádzali s jednoznačnými závermi a takéto postoje ohľadom slobodnej vôle a voľby považuje za unáhlené. „Je ale jasné,“ hovorí, „že nie sme celkom pánmi vlastného rozhodovania do takej miery ako sme si kedysi mysleli.“

Harris s Eaglemanom nesúhlasí a dokonca tvrdí, že slobodnú vôľu nestačí považovať za ilúziu. Nielenže podľa neho nie sme tak slobodní, ako si myslíme. V skutočnosti sa necítime tak slobodne, ako si myslíme, že sa cítime. Nie sme pozornými svedkami vlastného prežívania, a tak ostatní ľudia často odhalia stav našej mysle a naše pohnútky presnejšie než my sami iba z pohľadu na našu tvár alebo z tónu nášho hlasu. „Náš pocit slobody pochádza z toho, že nevenujeme dostatočnú pozornosť tomu, aké to je byť sám sebou,“ tvrdí. No vo chvíli, keď túto dostatočnú pozornosť začneme venovať, je možné všimnúť si, že slobodná vôľa sa nikde nenachádza, a že naše pocity sú v dokonalom súhlase s touto skutočnosťou. Pravda o nás je preto zvláštnejšia, než sa mnohí nazdávajú.

-

Príspevok je skrátenou verziou rovnomenného článku, ktorý vyšiel v magazíne GoldMan.

Obrázky: užívateľ Flickr The Wandering Faun, public domain

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet