História

Prvá zmienka o koncepte panslavizmu sa objavuje už v 16. storočí v diele chorvátskeho autora Vinka Pribojevića. V 17. storočí nadväzujú na jeho prácu Aleksandar Komulović, Bartol Kašić a Juraj Križanić. Popri šírení myšlienok o jednote a nacionalizme, veľká francúzska revolúcia (1789 - 1799) a napoleonské vojny (1805 - 1815) nepriamo pomohli aj panslavizmu.

Revolúcia zjednotila predtým rozdelený ľud pre spoločný cieľ. Odstrániť absolutizmus kráľa a neslobody s tým spojené, chudoba a hlad boli hlavnou motiváciou pre masy ľudí aby povstali. A tak sa v krvi zrodil moderný francúzsky národ. Ideály o slobode, rovnosti a bratstve sa potom prostredníctvom Napoleonovho ťaženia rozšírili po celej Európe a vyvolali vlnu revolúcií.

V priebehu 19. storočia, keď sa formovali moderné podoby spoločensko-humanitných vedných disciplín, vznikalo množstvo prác, ktoré pozitívne vnímali nacionalizmus a panslavizmus. V rámci Habsburskej monarchie (od r. 1867 označovaná ako Rakúsko-Uhorsko) sa prvými intelektuálmi, ktorí propagovali myšlienku panslavizmu, stali Adam František Kollár a Pavol Jozef Šafárik.



Súčasne s presadzovaním panslavizmu v Európe silneli aj myšlienky pangermanizmu. V 19. storočí bol ich vplyv na politický vývoj výrazný a vyústil do vyhlásenia Nemeckej ríše (1871). Neskôr, v 20. storočí, viedol až do rasovo orientovaných nacistických doktrín.

Národy hovoriace slovanskými jazykmi k jednotnému politickému útvaru nespeli. Mnohé boli totiž súčasťou štátov, kde mali dominantné postavenie neslovanské národy (Habsburská monarchia, Osmanská ríša, atď.).

V roku 1848, v ktorom Európu zasiahla vlna revolúcií a územie Habsburskej monarchie nebolo výnimkou, sa uskutočnil prvý panslovanský kongres v Prahe.

Kongresu sa zúčastnili predovšetkým českí zástupcovia. Tí mali na jeho zvolanie jeden podstatný dôvod. Hrozba pangermanizmu mohla pohltiť aj územie Česka. Vo veľkonemeckej koncepcii zjednotenia Nemecka sa počítalo aj s pridelením Čiech a Moravy.

Český politik, historik a organizátor verejného kultúrneho a vedeckého života František Palacký čelil tlaku, aby podporil národnú jednotu Nemecka. Odmietol a pridal sa na stranu Habsburgovcov pretože veril, že len monarchia môže zaručiť bezpečnosť národom žijúcim v strednej Európe.

Zatiaľ čo skupina okolo Františka Palackého a Pavla Jozefa Šafárika presadzovala autonómiu Slovanov v rámci Habsburskej monarchie, teda austroslavizmus, druhé združenie okolo Karla Sabinu, Josefa Václava Friča a Karola Libelta presadzovalo podporu revolučným hnutiam a demokratizáciu v širšom priestore strednej Európy.

V našej histórii sú dôležití predovšetkým Štúrovci. V revolučných udalostiach stáli na strane cisára Františka Jozefa I. Uzavreli s ním dohodu o autonómii Slovenska výmenou za pomoc pri potlačení maďarskej revolúcie. Jej cieľom bol odpor voči habsburskej moci v monarchii, pričom konflikt vyústil až do vojny za nezávislosť od Rakúska. Revolúcia sa však skončila porážkou Maďarov. Cisár nedodržal svoje slovo a Štúr bol uvedený do domáceho väzenia s dohľadom polície.

Štúrove skúsenosti ho presvedčili o tom, že spolupráca s monarchiou nie je možná. Dôveru upriamil na Rusko. V diele „Slovanstvo a svet budúcnosti“ sa dokonca otvorene prikláňa k anexii územia Slovenska pod správu cárskeho Ruska.

Súčasná situácia

Dnes je panslavizmus vo vedeckých kruhoch považovaný za anachronistickú myšlienku. Existuje na to viacero dôvodov. Uvedieme si dva najvýraznejšie.

Kultúrne previazanie skončilo počas včasného stredoveku

Najprv sa pozrime na presvedčenie o kultúrnom previazaní národov, ktoré hovoria slovanskými jazykmi. V istom momente zrejme skutočne existovala pravlasť, ktorú obývali slovanské kmene. Tie pôvodne nemuseli niesť spoločný kolektívny názov, no ich kultúrne prejavy mali k sebe blízko. Počas obdobia sťahovania národov tieto kmene putovali rôznymi smermi. Zmiešali sa s miestnym, pôvodným obyvateľstvom a prevzali mnohé jeho zvyklosti. V odlišných geografických oblastiach ich následne menili odlišné kultúrne vplyvy.



Od momentu príchodu slovanských kmeňov na naše územie sa začala ich integrácia do stredoeurópskeho kultúrneho priestoru, ktorý výrazne ovplyvňovala Franská ríša. Do toho vstúpila v menšej miere aj Byzantská ríša, Avari a neskôr starí Maďari, ktorí predstavujú azda najlepší príklad, ako sa zo spolku ázijských stepných kmeňov stal európsky národ, absorbujúci mnohé elementy zo stredoeurópskeho priestoru a postupne odmietajúci väčšinu stepných tradícií.

Veľký vplyv na proces integrácie do stredoeurópskeho kultúrneho priestoru malo samotné prijatie kresťanstva. Pohanské tradície postupne zanikali a nahrádzalo ich kresťanstvo. (Dodnes ale môžeme pozorovať pozostatky pohanských zvyklostí počas niektorých sviatočných dní.)

Pre vývoj určitého spoločenstva nie je dôležitá len interná sféra, ale aj externé vplyvy. Okrem kresťanstva treba brať do úvahy vplyv susedných spoločenstiev. Spolu s už spomenutým franským a byzantským vplyvom má pre naše územie význam aj tá časť germánskeho a neskoroantického (pozostatky barbarizovanej populácie niekdajšej Rímskej ríše) obyvateľstva, ktorá sa počas sťahovania národov nepresunula smerom na západ. Napr. Longobardi, ktorí síce v roku 568 odišli do severného Talianska, ešte predtým žili v blízkom susedstve so Slovanmi, ktorí sa usídlili na území západného Slovenska.

Kresťanstvo nakoniec preniklo ku všetkým slovanským etnikám. Stalo sa tak prostredníctvom rôznych misií. Jeho podoba v jednotlivých regiónoch časom nadobudla odlišnú podobu (ovplyvnenú aj domorodými náboženskými rituálmi). A tak, kým v stredoeurópskom priestore dominuje katolicizmus, v rámci východnej Európy a Balkánu dominuje skôr pravoslávne vyznanie. V Bosne a Hercegovine sa v istej časti usadil aj islam a aj v Bulharsku, Macedónsku a Srbsku, ktoré sa nachádzajú v blízkosti Turecka.

Územie predovšetkým juhozápadného Slovenska bolo pod silným vplyvom Franskej ríše a hlavne katolíckej cirkvi. Dôkazom je napr. vysvätenie kostola na mieste v písomných prameňoch spomenutého ako Nitrava salzburským arcibiskupom Adalramom (827/828). Na území Slovenska pôsobila aj íroškótska misia a rôzne mníšske rády, ktoré stavali na kristianizovanom území kostoly, hospice a kláštory. Takýmto spôsobom sa k nám postupne dostalo náboženstvo, zvyklosti a civilizačná inovácia zo západného prostredia.

Ako prvá sféra spoločnosti, ktorá prijímala tieto impulzy, sa slovanská aristokracia chcela podobať jej franským náprotivkom. Jej členovia sa nechali pochovávať v blízkosti kostolov, niekedy aj v nich. Samotná architektúra kniežacích panstiev tiež imitovala analógie zo západu.



Prehĺbenie kultúrnych rozdielov u Slovanov spôsobil aj vplyv Byzancie. Ten sa prejavil napríklad misiou Konštantína a Metoda. Ich hlaholika priniesla písmo do oblastí, kde ho dovtedy nepoznali (išlo hlavne o územie kmeňov rozprávajúcich slovanskými jazykmi). Postupným vývojom vznikla cyrilika a azbuka (ruská cyrilika), ktoré sa používajú v niektorých krajinách dodnes, a to hlavne tých, ktoré boli vystavené silnejšiemu vplyvu Byzancie.

Ďalší príklad odlišného historického a kultúrneho vývoja reprezentuje České kniežatsvo, ktoré vzniklo v 10. storočí a veľmi rýchlo sa dostalo do výraznej sféry vplyvu Svätej ríše rímskej. Vratislav II., prvý český kráľ, korunovaný v roku 1085, získal tento titul za svoju podporu Henrichovi IV., rímsko-nemeckému cisárovi pri jeho sporoch s pápežom a aristokraciou. Česko bolo v obklopení tejto ríše mnoho storočí a prejavilo sa to na kultúre, ale aj jazyku, v ktorom dnes môžeme badať mnoho výrazov pochádzajúcich z nemčiny.

História Ruska je pre zmenu spojená s Varjagmi (švédskymi vikingami). Varjag Rurik I., zakladateľ najstaršej ruskej panovníckej dynastie Rurikovcov, priamo vládol Novgorodu a jeho zainteresovanosť s ruskými dejinami je dôkazom o kultúrnych kontaktoch so škandinávskym prostredím. Samotný pojem „Rus“ má pôvod v tomto území a neoznačuje Slovanov, ktorí žili na území Ruska, ale pravdepodobne Varjagov (vikingov), ktorí tam pôsobili.

Podobný ani rovnaký jazyk negarantuje kultúrnu jednotu

V počiatkoch vývoja slovanských jazykov z ich spoločného predchodcu (praslovančina) bolo pre človeka hovoriaceho jedným z nich možné dorozumieť sa v ľubovoľných oblastiach, ktoré obývali ľudia rozprávajúci inými slovanskými jazykmi. Dnes to už bez príslušného vzdelania neplatí - napr. Slovák iba obmedzene porozumie Rusovi alebo Poliak nebude rozumieť Bulharovi. Tieto jazykové odlišnosti sa formovali v priebehu storočí kvôli vzájomnej separácii slovanských národov a ich interakcii s inými kultúrami.

Napriek tomu, že slovanské jazyky sú si navzájom podobné, táto podoba nevyhnutne neznamená, že národy, ktoré nimi hovoria, tvoria jeden kultúrny celok. Napr. maďarčina, estónčina a fínština patria do ugrofínskej jazykovej skupiny. Estónci a Fíni majú kultúrne väzby, lebo sa nachádzajú blízko seba. Maďarsko je však úplne mimo tohto vzťahu.

S germánskymi jazykmi je to podobné. Nemci a Rakúšania hovoria rovnakým jazykom, ak berieme do úvahy spisovný jazyk. Ich kultúra je však odlišná, čo otvorene priznávajú. Švajčiarsko bolo dlhé obdobie izolovaný štát. Geografické podmienky zapríčinili dokonca to, že jednotlivé časti tohto štátu používajú rôzne jazyky.

Keďže angličtina aj škótčina patria spolu s nemčinou medzi západogermánske jazyky, možno v tomto kontexte spomenúť aj Veľkú Britániu. V priebehu posledných storočí si jej obyvatelia vytvorili vlastnú kultúru typickú silným konzervativizmom.

Bulhari síce používajú slovanský jazyk, ale samotný názov tohto národa pochádza od turkicko-mongolského kmeňa Bulharov, ktorý ovládol časť východného Balkánu v 7. storočí. Po čase bola však táto menšina slavizovaná. Takto vznikli moderní Bulhari. Ich dnešná kultúra je teda syntéza slovanských kmeňov, jazdecko-nomádskych Bulharov a ďalších kmeňov, ako boli napr. Thrákovia. Zaujímavým príkladom sú tiež Macedónci, juhoslovanský národ, ktorý sa hlási k identite antických Macedóncov.

Záver

V súčasnosti sa pojmy ako germánsky, slovanský, turkický, ugrofínsky atď. vzťahujú vo veľkej miere iba na lingvistické skupiny. Kultúrna identita týchto štátov je omnoho komplikovanejšia, než sa zdalo nacionalistom v 19. storočí. Ostáva len dúfať, že budúce generácie bádateľov sa nebudú vracať k ideám panslavizmu, ktoré nie sú podložené faktami a boli využité pre mocenské záujmy.



Taktiež apelujem na nadšencov, ktorí sa o tieto záležitosti zaujímajú, aby vedeli, že znovuotvorenie tejto kapitoly by mohlo priniesť vážne následky, podobné tým z 30. rokov 20. storočia.

Tento článok nemal ideologické zázemie a snažil som sa v ňom pristupovať k problematike panslavizmu objektívne. Mojim cieľom nebolo rozoberať geopolitickú situáciu v strednej a východnej Európe a ani a zamýšľať sa nad uplatnením tejto koncepcie v prítomnosti.

V skratke možno panslavizmus zhrnúť tak, že to bola koncepcia vytvorená na základe z nášho pohľadu obmedzených historických poznatkov danej doby a silného vplyvu nacionalizmu. Omnoho dôležitejšie je vnímať kultúru v jednotlivých geografických priestoroch a nie spájať územia, ktoré nemôžu mať signifikantné kultúrne väzby z dôvodu vzdialenosti a odlišného historického vývoja.

-

Použitá literatúra
Ivo Banac: The National Question in Yugoslavia: Origins, History, Politics, Cornell University Press, 1988.
Frederick Engels: Germany and Pan-Slavism. The Collected Works of Karl Marx and Frederick Engels: Volume 14, 156-158.
Robert John Weston Evans: Nationality in East-Central Europe: Perception and Definition before 1848. Austria, Hungary, and the Habsburgs: Essays on Central Europe, c.1683-1867. 2006.
Zdeněk Klanica: Slovanský templ, palác a kostel. In: V. Frolec (ed), Rodná země. Sborník k 100. výročí Muzejní a vlastivědné společnosti v Brně a k 60. narozeninám PhDr. Vladimíra Nekudy, CSc. (Brno 1988) 156–167.
Zdeněk Klanica: K počátkům staromoravského kostrového pohřbívání. In: L. Galuška (ed.), Staroměstská výročí. Sborník příspěvků ze slavnostního zasedání u příležitosti 40 let archeologických výzkumů Moravského muzea ve Starém Městě a výročí objevů první velkomoravské zděné stavby ve Starém Městě Na Valách (Brno – Uherské Hradiště 1990) 57–64.
John M. Letiche - Basil Dmytryshyn: Russian Statecraft: The Politika of Iurii Krizhanich, Oxford a New York, 1985.
Michal Slivka: Pohľady do stredovekých dejín Slovenska. Matica slovenská 2014.
Ludevít Velislav Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993.

Obrázok: Everythingpossible

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet