Lemurí špecialista

Reč je o vyhynutom orlovi druhu Stephanoaetus mahery, ktorý bol blízko príbuzný súčasného afrického orla korunkatého (Stephanoaetus coronatus). Dnes na Madagaskare žije 16 druhov dravých vtákov, ktoré ale len málokedy ulovia lemura. Napriek tomu majú viaceré druhy lemurov špecifické výstražné signály, upozorňujúce ostatných členov skupiny na prítomnosť dravca. Niektorí bádatelia prišli s hypotézou, že signály sú behaviorálnym pozostatkom z čias, keď sa lemury museli mať na pozore pred nebezpečnejším predátorom.

Orol korunkatý sa vyskytuje nerovnomerne naprieč subsaharskou Afrikou. Ide o veľmi silného dravca, ktorý dokáže zdolať korisť vážiacu niekoľkonásobok jeho vlastnej hmotnosti. Jeho najčastejšou korisťou sú primáty.

Tým bol pravdepodobne subfosílny* orol Stephanoaetus mahery, opísaný v roku 1994. Podobne ako jeho žijúci príbuzný, aj on sa vyznačoval disproporčne masívnymi pazúrmi. Orol korunkatý je veľký a silný dravec vážiaci okolo 4 kg, schopný uloviť korisť až do váhy 20 kg! To znamená, že vyhynutý S. mahery si mohol trúfnuť nielen na všetky dnešné lemury na ostrove, ale aj ich podstatne väčších vymretých príbuzných, napríklad “leňochodie lemury” rodu Palaeopropithecus. Vzťah predátor - korisť dokazuje nález lopatky leňochodieho lemura so známkami poranenia, ktoré korešpondujú s pazúrmi S. mahery.



S. mahery nie je jediným subfosílnym dravcom Madagaskaru. Objavené tu boli aj pozostatky dvoch zatiaľ neopísaných druhov orlov rodu Aquila.

Dnes suchý ostrov, kedysi hroší raj

O tom, že Madagaskar pred pár tisíc rokmi nebol na väčšine svojho územia zďaleka tak arídny ako dnes, svedčia početné nálezy vodného vtáctva, krokodílov a hrochov. V nedávnych dobách tu žili až tri druhy hrochov, z ktorých boli dva menšie – trpasličie Hippopotamus lemerlei a H. guldbergi (opísaný len v roku 2011) – a veľký H. laloumena. Posledný menovaný druh H. laloumena dosahoval veľkosť recentného hrocha obojživelného (H. amphibius). Podľa rádiokarbónového datovania pochádzajú najmladšie subfosílie madagaskarských hrochov z doby spred 1000 rokov, očité svedectvá a ústna tradícia domorodcov však naznačujú, že tu hrochy možno prežívali ešte v 20. storočí. Malgaši dodnes hovoria o zvierati zvanom “kilopilopitsofy“, ktoré je na základe opisu možné stotožniť iba s hrochom. Hrochy sú jedinými pôvodnými kopytníkmi, ktoré kedy obývali Madagaskar.

Kostra trpasličieho hrocha Hippopotamus lemerlei v porovnaní s lebkou hrocha obojživelného.

Vtáčí mix

Najväčšie a najpozoruhodnejšie vtáky ostrova boli vurony rodov Aepyornis a Mullerornis. Neboli to však jediné operence, ktoré tu dnes už nenájdeme. O vodné plochy sa s hrochmi a krokodílmi delila pestrá paleta vodnej hydiny, z ktorých sú dva druhy kačicovitých vyhynuté. Jedná sa o húsku Alopochen sirabensis a kazarku Centrornis majori. Zaujímavý je najmä druhý menovaný druh C. majori. Táto veľká kazarka mala dlhé nohy a prsty, čo znamená, že išlo skôr o brodivého ako plávajúceho vtáka. Na krídlach mala vyvinuté akési ostrohy, ktoré mohli slúžiť k vnútrodruhovým súbojom alebo na obranu pred predátormi.

Nákresy kostrových pozostatkov vyhynutého vodného vtáctva, zľava doprava kazarka Centrornis majori, húska Alopochen sirabensis a sliepočka Hovacrex roberti.

Okolie vôd obýval aj endemický** cíbik Vanellus madagascariensis, ako aj doteraz bližšie neopísaný druh kormorána (Phalacrocorax sp.). Vyhynutým zástupcom chriašťeľovitých vtákov je endemický rod Hovacrex, reprezentovaný sliepočkou Hovacrex roberti.

Ďalším unikátnym rodom madagaskarských vtákov je koa (Coua). Dodnes prežíva 10 druhov týchto kukučkovitých vtákov, ktoré dostali meno podľa vydávaných zvukov znejúcich ako „koá, koá“. Ďalšie dva druhy – Coua primaeva a C. berthae sú vyhynuté. Posledným vtákom Madagaskaru, ktorého poznáme zo subfosílií, je krakľovec Brachypteracias langrandi. Jeho príbuzný B. leptosomus je jediným žijúcim zástupcom tohto rodu. Oba patria do skupiny krakľovcovitých (Brachypteraciidae), ktorej členovia sa vyskytujú iba v lesoch Madagaskaru.

Žijúci príbuzní vyhynutých vtákov - koa plavá (Coua coquereli) a krakľovec obojkový (Brachypteracias leptosomus).

Jedinečné cicavce

Madagaskar má dokonca vlastný rad cicavcov. Teda mal. Donedávna. Hovorím o zvláštnom tvorovi zvanom madagaskarský hrabáč (rod Plesiorycteropus). Dva druhy tohto rodu – Plesiorycteropus madagascariensis a P. germainepetterae – trochu pripomínali africké hrabáče alebo juhoamerické mravčiare a podľa všetkého viedli podobný spôsob života. Mohutnými prednými končatinami pravdepodobne rozhrabávali mraveniská a termitiská. Až do nedávnych čias vedci nedokázali tohto cicavca zaradiť do niektorého zo známych radov a tak preň vytvorili samostatnú skupinu Bibymalagasia. Genetická analýza z roku 2013 nakoniec ukázala, že madagaskarské hrabáče patrili do skupiny Afrosoricida***, konkrétne do príbuzenstva tenrekov (Tenrecidae).

Približne takto mohol vyzerať madagaskarský hrabáč rodu Plesiorycteropus. Tieto záhadné cicavce sú známe len na základe neúplných kostrových nálezov a o ich výzore a správaní vieme toho veľmi málo.

Apropo, tenreky. Tieto malé hmyzožravé cicavce sú ďalším madagaskarským unikátom. Tenreky na ostrove zastupujú roly, ktoré v iných častiach sveta okupujú ježe, piskory, vačice a hlodavce. Vlna vymierania, ktorá postihla Madagaskar v posledných tisícročiach mala na malé druhy cicavcov zanedbateľný vplyv. Jediným vyhynutým druhom tenreka je Microgale macpheei, opísaný len v roku 2007 podľa kostí nájdených v slávnej jaskyni Andrahomana na juhu ostrova.

Z menších cicavcov, ktoré mali tú smolu a vyhynuli, ešte spomeniem zástupcov netopierov (Chiroptera) a hlodavcov (Rodentia). Z lietajúcich cicavcov to do dnešných čias neprežili dva druhy podkovárovcov – Hipposideros besaoka a Triaenops goodmani, ktoré boli objavené v jaskyni Anjohibe na severozápade. Hlodavce, ktoré tu dnes už nenájdeme, sú pamyši druhov Brachytarsomys mahajambaensis, Hypogeomys australis a Nesomys narindaensis. Vyhynuté druhy rodov Hypogeomys a Nesomys boli o dosť väčšie ako ich žijúci príbuzní (Hypogeomys australis vážil až okolo 2 kg) a práve veľkosť ich mohla robiť zraniteľnejšími voči vymieraniu.

Najväčšia šelma na ostrove

Kým zvyšok Starého sveta obývajú najrôznejšie mačkovité, psovité, medveďovité, lasicovité a iné šelmy, na Madagaskare žije unikátna skupina šeliem zvaná falanukovité (Eupleridae). Jej dnešní zástupcovia sú falanuky (rod Eupleres), galídie (Galidia a Galidictis), fanaloky (Fossa), mungovce (Mungotictis a Salanoia) a najväčšia súčasná šelma ostrova fosa madagaskarská (Cryptoprocta ferox).

Fosa jaskynná (Cryptoprocta spelea). Tento predátor zrejme lovil aj väčšie lemury, ktoré sú dnes už vyhynuté. Prvé kosti fosy jaskynnej opísal už v roku 1902 slávny francúzsky prírodovedec Guillaume Grandidier, ktorý celý svoj život zasvätil výskumu Madagaskaru. Grandidier kosti považoval za pozostatky väčšej formy súčasnej fosy. Ako samostatný druh bola fosa jaskynná uznaná až v roku 1935.

Fosy sú šelmy s krátkou červenohnedou srsťou, štíhlym telom a dlhým chvostom. Vynikajúco šplhajú a na prvý pohľad pripomínajú mačku. Ide o potravných generalistov, lovia cicavce, vtáky, plazy, obojživelníky aj hmyz. Dnešné fosy dosahujú s chvostom dĺžku okolo 150 centimetrov a hmotnosť zvyčajne do 10 kilogramov. Ešte pred pár storočiami však existoval výrazne väčší druh – fosa jaskynná (Cryptoprocta spelea). Táto vyhynutá fosa dosahovala o 30% väčšie rozmery ako recentný druh a je pravdepodobné, že pri love preferovala väčšie, dnes už vyhynuté druhy lemurov. O pozoruhodných vymretých lemuroch si podrobne povieme v poslednej časti tejto série článkov.



-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-

Poznámky
*Subfosílne pozostatky sú staré niekoľko tisíc rokov a zatiaľ neskameneli.
**Endemický – vyskytujúci sa len na jednom mieste na svete a nikde inde.
***Afrosoricida je skupina cicavcov, ktorá sa vyskytuje len v Afrike a na Madagaskare. Patria sem tenreky a zlatokrty. V minulosti boli jej zástupcovia radení k ostatným hmyzožravcom (ako ježe, krty a piskory) do už nepoužívanej skupiny Insectivora.

Zdroje
Buckley M (2013) A molecular phylogeny of Plesiorycteropus reassigns the extinct mammalian order 'Bibymalagasia'. PLoS ONE 8(3): e59614.
Goodman SM (1994) The enigma of antipredator behavior in lemurs: evidence of a large extinct eagle on Madagascar. International Journal of Primatology 15(1): 129-134.
Goodman SM, Jungers WL (2014) Extinct Madagascar: Picturing the Island’s Past. University of Chicago Press, Chicago.
Kovalik P, Pačenovský S, Čapek M, Topercer J (2010) Slovenské mená vtákov sveta. SOS/BirdLife Slovensko, Bratislava.
Lupták P (2003) Slovenské mená cicavcov sveta. Zoologická záhrada, Bojnice.
Tyson P (1998) The Eighth Continent; Life, Death and Discovery in the Lost World of Madagascar. Ann Arbor: Museum of Zoology, University of Michigan.

Obrázky: Derek Keats, Merrittimages, Frank Vassen, Stanton F. Fink, Daniel Burch Caballé

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet