22.06.2016-00:28:00   |   Dušan Valent
#Záhady a zvláštne javy
#Zbúrané mýty
Udalosti vo filme majú samozrejme na míle (či skôr svetelné roky) ďaleko od toho, čo sa deje pri skutočných prípadoch údajného strašenia.

Vo filme napríklad vidíme pokus o kontaktovanie mŕtvej osoby, údajne vinnej za udalosti v dome. A protagonisti od nej dostanú jasné, súvislé a overiteľné informácie. „Pri EVP sa nič také nedeje, prezentujú sa len mimoriadne slabé a nejasné zvuky či šeptanie, ktoré možno interpretovať veľmi rôzne, od „mama“ po „Norma“ po „wah-wah“,“ pripomína skúsený výskumník záhadných javov Benjamin Radford. „Ale v tomto prípade duch ochotne poskytne základné informácie o sebe, okrem iného aj príčinu vlastnej smrti.“



Niečo také sa podľa Radforda mimo očividných podvodov pri skutočnom „love duchov“ nikdy nevyskytlo. „Keby duchovia skutočne dokázali prezradiť overiteľné informácie tak jasne a účinne, otázka posmrtného života by bola rýchlo vyriešená.“

Odbočme teraz od premrštených hollywoodskych hrôz, a pozrime sa na prípad, ktorý mal V zajatí démonov 2 inšpirovať. Na prípad Enfieldskeho poltergeista.

Pod drobnohľadom poltergeist oddychoval

V auguste 1977 sa v londýnskej štvrti Enfield začali diať udalosti, ktoré niektorí ľudia považujú za dôkazy šantenia poltergeista či posadnutia démonmi. V dome u Margaret Hodgsonovej sa dve z jej štyroch detí – jedenásťročná Janet a desaťročný Johny – pokúsili presvedčiť matku, že ich postele sa samé od seba triasli. O deň neskôr hovorili o zvláštnom klopaní a posúvajúcej sa komode. Klopanie bolo stále častejšie, Hodgsonová dokonca volala políciu.

Policajtka údajne zhliadla stoličku kymácať sa a posunúť, ale nevedela určiť pôvod pohybu. A ďalšie ráno sa vraj guličky a kúsky lega začali „zjavovať z čista-jasna a odrážať od stien“.

Organizácia zaoberajúca sa údajnými nadprirodzenými javmi Society for Psychical Research vyslala do domu spisovateľa Guya Lyona Playfaira a vynálezcu Mauricea Grosseho. Tí si všimli, že hoci väčšina javov sa udiala v spojení s mladšou Janet, niektoré sa diali aj v spojení s trinásťročnou Peggy. Ale pokiaľ nebola ani jedna prítomná, ako napríklad vtedy, keď Playfair strávil noc v dome osamote, nič sa nedialo.

Tak či onak – a to je mimoriadne dôležité - zvláštne udalosti sa podľa dvojice výskumníkov nielenže diali len v prítomnosti dievčat. Dochádzalo k nim spravidla vtedy, keď vedeli, že kamery boli vypnuté, alebo sa výskumníci nachádzali v inej miestnosti či otočení chrbtom.



Dôverčiví výskumníci

Janet bola podľa Playfaira mimoriadne energická a na svoj vek urastená. Večne neposedná, poskakovala a behala kvôli tej najmenšej zámienke. A mala taký nezbedný pohľad, že viacerí návštevníci domu ju začali upodozrievať, že udalosti, ku ktorým dochádzalo, mali na svedomí jej triky.

Playfair ale napriek tomu veril, že v dome sa deje niečo paranormálne - čo nie je prekvapujúce, keď uvážime, že na výskum údajných paranormálnych javov mu chýbala skutočne relevantná expertíza – a to týkajúca sa klamov, ľudského vnímania a trikov. (A samotná Society for Psychical Research nebola známa dôsledným, kritickým skúmaním, aké predvádzali výskumníci, ktorí boli experti v uvedených oblastiach, ako slávni kúzelníci Harry Houdini, „Úžasný“ Randi či Milbourne Christopher.)

Napriek tomu sa u Playfaira, ktorý mimochodom veril na paranormálne javy, objavili pochybnosti. Potom, ako sa komoda zdanlivo sama od seba naklonila a oprela o stenu, Playfar prehral svoj audiorekordér a v nahrávke zachytil podozrivé vŕzganie. Znelo ako keby sa niekto ako Janet prešmykol ku komode. „Mohla to byť ona? Opäť som začal mať pochybnosti,“ pýtal sa inak dôverčivý Playfair v knihe This House is Haunted: The True Story of a Poltergeist (1980).

Dôvody na pochybnosti pribúdali, keďže „poltergeist“ sa vytrvalo prejavoval len keď sa nik nepozeral. A keď Janet vedela, že je zapnutá kamera, taktiež nič nepredviedol.

„Javy“ boli čoraz rôznorodejšie. Pribudli šeptavé či štekajúce hlasy. Vrčaniu podobný hlas prichádzal zo smeru od Janet, no Playfair neveril, že ho spôsobuje dievča, pretože vtedy „prakticky nehýbala perami“, takže by vraj musela byť „geniálnou bruchomluvkyňou“. Jeho dôverčivosťou neotriasla ani skutočnosť, že aby hlas prehovoril jasnejšie, dievčatá museli byť osamote v miestnosti so zavretými dverami.

Tu len dodajme, že dom navštívil profesionálny bruchomluvec Ray Allan a vyhlásil, že „Hlas“ poltergeista či démona, bol očividným bruchomluvectvom. A dodal, že dievčatá „jednoznačne milovali všetku tú pozornosť, ktorá sa im dostávala“.

Playfair síce napokon priznal, že prejavy „Hlasu“ nie sú paranormálne, no trval na tom, že iné úkazy áno. A aj keď bola Janet prichytená pri čine, keď údajné javy sama spôsobovala, alebo sa neskôr spolu s Peggy reportérom priznala, že ich oklamali trikmi, spisovateľ aj s kolegom Grossem tento argument používali naďalej.

Warrenovci prakticky neboli prítomní

„Démonológ“ Ed Warren (a predloha hlavného protagonistu filmov v Zajatí démonov 1 & 2) tvrdil, že Janet minimálne v jednom prípade počas spánku levitovala v ovzduší. Ibaže levitovanie nepotvrdil žiaden nezávislý svedok. Objavila sa síce sekvencia fotiek, ktorá údajne „zachytila aktivitu poltergeista“. Pravda, človek nemusí byť expert, aby v nich videl skôr výskok, alebo slovami výskumníka Melvina Harrisa, „gymnastiku“. Ako Harris dodal, „Netreba zabúdať, že Janet bola v škole excelentná športovkyňa!“




-


Janet údajne levitujúca vo vzduchu vďaka poltergeistovi. Zhliadnutie zvyšných fotografií však naznačuje, že jednoducho vyskočila.


Napriek tomu, že Warrenovcov filmy zobrazujú veľmi sympaticky, ako obetavých výskumníkov s úprimným záujmom pomôcť, podľa ľudí, ktorí s nimi prišli do kontaktu alebo skúmali ich prácu, bol pravdou pravý opak. Výskumník paranormálnych javov (a tiež bývalý kúzelník) Joe Nickell upozorňuje, že Warren bol „notoricky známy zveličovaním a dokonca vymýšľaním si incidentov“. Spisovateľ Ray Garton mal pre Warrenovcov napísať knižný „skutočný príbeh“ o prípade Strašenia v Connecticute (v roku 2009 bol podľa neho natočený hororový film). V rozhovoroch uviedol, že pár mu na rovinu povedal, aby si skutočnosti o udalostiach vymýšľal.

„Viacerí moji priatelia a kolegovia stretli Eda a Lorraine a v niektorých prípadoch s nimi dokonca spolupracovali. Všetci ich opisujú ako pár seba-propagujúcich, oportunistických samozvaných lovcov duchov, ktorí často zrejme ani neverili v prípady, ktoré skúmali, ale veľmi radi zveličovali – alebo si dokonca vymýšľali – údajné dôkazy, aby získali dobré príbehy,“ pripomína Radford. „Ich cieľom bola pozornosť a publicita, nie pravda alebo pomáhanie ľuďom.

Základná pracovná metóda Warrenovcov bola v podstate založená na tom, že sa bez pozvania vmiesili do výskumu záhadných prípadov, aby potom ťažili z predaja kníh či práv na sfilmovanie ich „skutočných príbehov“. Pritom sa do vyšetrovania prakticky nezapájali.

A presne to je aj prípad Enfieldskeho poltergeista. Vo výskume prípadu, na základe ktorého je film v Zajatí démonov 2 natočený a kde sú Warrenovci zachytení ako jeho hlavní protagonisti, jasnovidka Lorren a samozvaný démonológ Ed nezohrali žiadnu úlohu.

„Myslím, že sa tam zjavili raz a pamätám si, že mi Ed Warren povedal, že by sme na tomto prípade mohli zarobiť veľa peňazí,“ uviedol v nedávnom rozhovore Guy Playfair. „Niekde som čítal prepis dlhého rozhovoru, ktorý údajne urobil s jedným z dievčat, o ktorom však dievčatá nevedeli, že by mu niekedy poskytli - a opisoval množstvo ohromných vecí, ktoré sa podľa mňa nikdy nestali. Myslím, že bol úplným... nuž, doplňte si to slovo...



Na otázku, či narazil na akékoľvek dôkazy, že sa Warrenovci vôbec zapojili do prípadu, hovorí: „Nikto ich nikdy nespomenul.

Poltergeist nepresvedčil ani dôverčivých, o expertoch nehovoriach

Zaujímavý je aj pohľad ďalšej členky Society for Physical Research, parapsychologičky Anity Gregoryovej. Hoci sama verila v nadprirodzené javy a hoci aj jej chýbala potrebná expertíza na ich skúmanie, dospela k záveru, že to, čo sa možno začalo ako prejav nejakých paranormálnych síl, sa veľmi rýchlo zmenilo na frašku predvádzanú pre dôverčivých výskumníkov a reportérov bažiacich po senzáciách. Gregoryová opísala dôkazy pre údajné vyčíňanie poltergeista ako „mimoriadne zveličené“ a „patetické“.

Gregoryová taktiež uviedla, že videokamera zachytila, ako sa Janet pokúšala ohýbať lyžice o kovovú tyč a ako „nacvičovala“ levitovanie skánaním na posteli.

Bývalý prezident SPR John Beloff taktiež skúmal prípad, a hoci často čelil kritike, že je voči údajným paranormálnym javom veľmi dôverčivý, v tomto prípade dospel k záveru, že údajné javy spôsobovali dievčatá trikmi.

Našťastie, dom navštívil aj Milbourne Christopher, ostrieľaný výskumník poltergeistov a čo je hlavné, človek s trénovaným umom na rozpoznávanie klamov a trikov. Christopher bol totiž jedným z najuznávanejších kúzelníkov sveta a prezident Americkej kúzelníckej asociácie. Raz, keď bola Janet poslaná do svojej izby a začala sa manifestácia Hlasu, Christopher nebadane prekĺzol na poschodie, aby ju sledoval. Uvidel, ako Janet potichu vyšla zo svojej izby, aby nazrela dole schodmi, ako keby sa chcela uistiť, že ju nik nesleduje. Z toho, že uvidela Christophera, bola očividne frustrovaná.

Skúsený kúzelník neskôr uviedol, že údajný poltergeist nepredstavoval nič iné ako triky „dievčaťa, ktoré chcelo spôsobovať problémy, a bolo veľmi, veľmi šikovné.

Joe Nickell detailne analyzoval udalosti rozsiahle popísané Playfairom a súhlasí so svojim fachkolegom: „Ako kúzelník so skúsenosťami s predvádzaním trikov... som dospel k záveru, že udalosti v Enfielde možno najlepšie vysvetliť ako detské triky.



Možno sa pýtate, ako mohli byť trikmi údajne sa materializujúce predmety. Lenže pri údajných prípadoch šantenia poltergeistov sa nestáva, aby ľudia skutočne videli predmety materializovať z ničoty, obvykle ich zahliadnu už letieť a následne sa odraziť od steny. Netreba zabúdať na skutočnosť, že ľudia často tvrdia, že videli celkom iné veci, ako naozaj (viď experiment kúzelníka Daveyho spomenutý v tomto článku) A oklamaní môžu byť aj „dôveryhodní svedkovia“. Ako tvrdil Christopherovi jeden odhalený poltergeist – v skutočnosti jedenásťročné dievča: „Nehodila som všetky tie veci. Niektoré si ľudia iba vymysleli.

Ako poltergeist vznikol a vyvíjal sa

Šantenie Enfieldskeho poltergeista sa očividne inšpirovalo. „Keď novinár Graham Morrris z Daily Mirror povedal dievčatám, že poltergeisti spôsobujú aj vzplanutie ohňa, údajná bytosť začala experimentovať s pyromániou,“ upozorňuje britská folkloristka a kultúrna antropologička Deborah Hydeová. „A na základe vytrhnutého článku v časopise, ktorý sa podarilo nájsť v dome, sa zdá, že sa Janet dočítala o Matthewovi Manningovi, ďalšom prípade poltergeista asociovaného s dieťaťom. Manningova matka uviedla, že prvou zvláštnou udalosťou v dome bolo zmiznutie čajníka, a taký istý incident patril medzi úplne prvé aj v Enfielde.“

Hydeová pripomína, že za celé dlhé trvanie vyčíňania Enfieldskeho poltergeista nikdy neprišla k žiadnej ujme televízia. „Som rovnako stará ako dnes Janet a dobre si pamätám význam tej svietiacej krabice v rohu počas éry, ktorá predchádzala iPadom a X Boxom.“

Veľká väčšina prípadov poltergeistov sa odohráva v domácnostiach s dôverčivými rodičmi a prefíkanými tínedžermi, často trpiacimi na rôzne poruchy správania alebo prechádzajúcimi mimoriadne turbulentným obdobím. A presne to je aj prípad domácnosti Enfieldskeho poltergeista. Rodičia Janet boli rozvedení (čo v tej dobe bolo mimoriadne zriedkavé), pričom manželstvo sa nerozpadlo práve miernym spôsobom. A samotná pani Harperová uviedla, že situácia ohľadom jej bývalého manžela a nového partnera „mala na deti ťažký dopad“.

„Mne osobne sa zdá vierohodná možnosť, že dve chytré dievčatá, ktoré sa cítili opustené ich otcom a dostávala sa im sústredená pozornosť dvoch milých, zhovievavých mužov (pozornosť, ktorá by zrejme skončila, pokiaľ by ustali zvláštne fenomény), mohli byť motivované manifestovať poltergeista,“ píše Hydeová.

Emócie zrejme hrali úlohu aj v opačnom garde. Jeden z uvedených dvoch pánov mal totiž pomerne zásadný dôvod, aby bol emocionálne zaujatý. Okrem toho, že bol vynálezca Grosse dlhoročný nadšenec údajných paranormálnych javov, nejaký čas pred udalosťami utrpel tragickú stratu. Zomrela mu dcéra. Zhodou okolností, volala sa Janet.

-

Ďalšie zdroje:
Clarkson, M. (2006): Poltergeists: Examining Mysteries of the Paranormal. Firefly Books.
Houdini, H.: On Deception. Hesperus Press, 2009.
Nickell, J. (2012): Enfield Poltergeist. Skeptical Inquirer Volume 36.4, July/August.
Nickell, J. (2012): The Science of Ghosts. Prometheus Books,.
Wiseman, R. (2011): Paranormality: Why We See What is not There. Macmillan.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail