Nerozumná technika

Vďaka podnetom od ostatných, členovia skupín vymyslia viac, ako by vymysleli jednotlivo. To je na prvý pohľad veľmi logický predpoklad. A práve na ňom založil americký reklamný pracovník Alex F. Osborn koncom 30. rokov minulého storočia techniku zameranú na generovanie čo najväčšieho počtu nápadov. Áno, hádate správne. Ide o skupinový brainstorming.



Žiaľ, ak niečo psychologické výskumy posledných dekád jednoznačne ukázali, je to skutočnosť, že mnohé rady a techniky, ktoré znejú rozumne a logicky (a na ktorých, mimochodom, tak výdatne ryžuje priemysel s motivačnou literatúrou) často vôbec nefungujú. Ako napríklad skupinový brainstorming.

Málo nápadov

Keď nemeckí psychológovia Michael Diehl a Wolfgang Stroebe pracovali na hodnotení vedeckého výskumu v brainstormingu, došli k záveru, ktorý sa dramaticky odlišuje od široko rozšírenej mienky. Vychádzajúc z takmer dvoch tuctov výskumov zistili, že skupiny, ktorých členovia sa venujú tejto technike spolu, generujú nižší počet nápadov, ako keby „brainstormovali“ osamote.

Rozdiely sú pomerne výrazné. Pri štyroch členoch skupiny klesá počet nápadov na osobu o polovicu, pri dvanástich dokonca na štvrtinu produktivity jednotlivca.

Podľa psychológov môže za pozorované zníženie efektivity viacero príčin. Pri skupinovom brainstormingu sa hodnotí výsledok skupiny, nie jednotlivca, kvôli čomu klesá motivácia jednotlivých účastníkov a naopak, narastá vplyv tzv. sociálnej lenivosti.

Ďalším faktorom je rušenie inými členmi tímu. Svoj nápad vždy opisuje len jeden z prítomných, čím odpútava pozornosť ostatných a narušuje ich myšlienkovú niť. A nielen to. V čase, keď jeden hovorí, môžu ostatní svoje nápady zabudnúť. Úlohu hrá taktiež autocenzúra kvôli obave zo vzájomného hodnotenia nápadov.



Iste, samotný počet nápadov nie je všetko. Nemenej dôležitá je ich nápaditosť a celková hodnota. Skupinový brainstorming v tomto ohľade otestoval americký sociálny psychológ Joseph M. Grath. S pomocou nezávislých porotcov pri výskumoch zistil, že neklesá len početnosť, ale aj kvalita nápadov.

Falošný konsenzus

Človek má ako spoločenský primát tendenciu vytvárať skupiny, a potom nadobúda pocit, že by ich mal chrániť pred hrozbami zvonka. V súdržnosti pociťujeme istotu, a tak sa ju snažíme brániť – okrem iného aj pred vlastnými pochybnosťami. Ako napríklad pri skupinových pracovných poradách. Odôvodníme si, že sa nám pozdávajú názory iných, aj keď s nimi v kútiku duše nesúhlasíme.

Zároveň sa snažíme, či už vedome alebo nie, odhadnúť, akým smerom sa uberá konsenzus názorov ostatných. Problém je, že všetci ostatní v skupine robia to isté. V prítomnosti šéfa sa navyše cítime nervóznejšie, a tak dopredu zvažujeme možné dopady nášho nesúhlasu.

V dôsledku nevedomých snáh udržať súdržnosť skupiny a snáh nevytočiť šéfa, vzniká falošný konsenzus, viac ovplyvnený tým, čo si pracovníci myslia, že by mali povedať, ako ich skutočnými názormi.

Syndróm skupinového myslenia

Psychológ Irving Janis sa do problematiky falošného konsenzu zahĺbil potom, ako sa dočítal o pochabom rozhodnutí americkej vlády zvrhnúť Fidela Castra prostredníctvom invázie 1400 mužov v Zátoke svíň. Nešlo o žiadne špeciálne komando, ale exilových Kubáncov, ktorí neboli profesionálni vojaci. Akcia sa skončila masakrom exilantov a medzi Sovietskym zväzom a Západom takmer vyvolala jadrovú vojnu.

Ako sa mohol John F. Kennedy a jeho nepochybne mimoriadne inteligentní poradcovia dopustiť takéhoto fiaska? Poradcovia to spätne nedokázali odôvodniť. Otázku zodpovedal až Janis a ďalší psychológovia. To, čo sa prejavilo, dnes nazývame syndróm skupinového myslenia. Okrem fiaska v Zátoke svíň podľa Janisa poznamenal aj vojnu vo Vietname a bombardovanie Pearl Harbor.



Psychologické výskumy v podstate ukázali, že na dosiahnutie ideálneho konsenzu je potrebné mať v tíme aspoň jedného "kreténa", ktorému je všetko jedno – nezáleží mu na tom, čo si o ňom myslí šéf alebo kolegovia, a už vôbec ho netrápi, či ho vyhodia alebo inak potrestajú.

Inak povedané, najúčinnejšou metódou, ako dosiahnuť čo najrozumnejšie rozhodnutia v skupinových poradách, je zachovať možnosť slobodného vyjadrovania bez strachu z prípadného trestu. Ak sa tak nestane, vždy nevedome nájdeme spôsob, akým sami seba obalamutíme, že sa nám pozdáva názor, s ktorým by sme inak nesúhlasili.

Neprejavíme pochybnosti, neprejavíme nesúhlas, nenavrhneme alternatívy.

Psychologickí démoni

„Keď sa stretne skupina ľudí, aby spolu dospela k nejakému rozhodnutiu, dôjde k vyvolaniu každého démona psychologického beštiára,“ varuje David McRaney, novinár a publicista špecializovaný na odhaľovanie stránok ľudskej psychiky, kvôli ktorým „nie sme takí múdri, ako si myslíme“.

Našťastie, negatívnym dopadom syndrómu skupinového myslenia sa dá vyhnúť. Napríklad tak, že nadriadený pred poradou ani počas nej nevyjadrí svoje očakávania a názory. Ďalším trikom je problematiku najprv prebrať v skupinách s maximálnym počtom ľudí, v ktorom môže na povrch vyplávať otvorený nesúhlas – vo dvojiciach. Ešte lepšie: prizvite ľudí zvonku a dovoľte im vyjadriť sa. A napokon, poverte niekoho, aby si zahral „diablovho advokáta“. Jeho úlohou bude nájsť v konsenze skupiny čo najviac nedostatkov.

Ohlupujúca spoločnosť

Ak sa budete uvedených krokov držať, negatíva skupinových porád zmenšíte, ale celkom sa ich nezbavíte. Ako ukázali nedávne výskumy, skupinové interakcie majú na jednotlivých členov horšie a ďalekosiahlejšie dopady, ako sme kedy tušili. Väčšinu ľudí ohlupujú.

„Naše výsledky naznačujú, že ľudia v malých skupinách vykazujú znížené rozumové schopnosti,“ uvádzajú psychológovia z univerzity Virginia Tech v štúdii publikovanej začiatkom roku 2012. A to nie je všetko. Vnímanie nižšieho statusu v rámci skupiny tento efekt ešte zhoršuje.

Psychológovia vedení Kennethom Kishidom najprv odmerali IQ dobrovoľníkov individuálne a potom ich rozdelili do skupín s podobnými výsledkami. Nasledovali dva scenáre. V oboch sa účastníci podrobili IQ testom ešte raz, tentoraz nie osamote, ale spoločne. Niektoré skupiny sa ale predtým dozvedeli, ako dopadli v testoch ostatní zúčastnení. Oba scenáre priniesli horšie výsledky. V druhom prípade však až dvojnásobne horšie – výsledky IQ testov účastníkov sa v priemere prepadli až o 17,5 bodu. U niektorých osôb bol síce pokles nevýrazný, u iných, naopak, veľmi dramatický.



Podľa psychológov z Virginia Tech sa jav často demonštruje aj v bežnom živote - napokon, väčšinu času trávime interakciami v malých skupinách. Skupinové porady, párty a iné, tie všetky majú na svedomí, že naše rozhodovanie sa stáva menej rozumné.

„Môžete vtipkovať, ako sa vám po výborových schôdzach zdá, že je váš mozog mŕtvy, lenže naše zistenia naznačujú, že sa tak naozaj správa,“ vyhlásil psychológ Read Montague, jeden zo spoluautorov výskumu.

-

Zdroje:
Auriely, D. (2008): Predictably Irrational, HarperCollins.
Chabris, Ch., Simons, D. (2011): The Invisible Gorilla: How Our Intuitions Deceive Us. Broadway.
Kahneman, D. (2011): Thinking Fast and Slow. Farrar, Straus and Giroux
Lilienfeld, S., a kol. (2011): 50 najvětších mýtů populární psychologie. Universum
McRaney, D.: You Are Not So Smart. Gotham Books, 2011.

Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Zázračný svet. Prevzaté s dovolením redakcie.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet