Viedenské múzeum je naozajstným klenotom. Patrí k vôbec najväčším múzeám na svete a jeho prehliadka zaberie aj tomu najrýchlejšiemu návštevníkovi niekoľko hodín. Ja som tu strávil približne sedem hodín, napriek únave by som sa však pokojne zdržal dlhšie. Expozícií a exponátov je tu neúrekom a pokrývajú prakticky všetky dôležité oblasti prírodovedy vrátane geológie, biológie a antropológie. Darmo, Habsburgovci neboli žiadni trochári a pre svoje rozsiahle zbierky potrebovali poriadne reprezentatívne priestory. A tak v roku 1889 cisár František Jozef I. otvoril hneď dve múzeá, ktoré spolu susedia – Prírodovedné (Naturhistorisches Museum Wien, ďalej iba NHM Wien) a Umeleckohistorické múzeum (Kunsthistorisches Museum Wien).

Budova prírodovedného múzea okamžite zaujme svojim honosným, priam prepychovým vzhľadom. Šesťdesiat metrov vysoká kupola v strede budovy nesie bronzovú sochu gréckeho boha Hélia. Slnečné božstvo nebolo zvolené náhodou, pretože život na Zemi by bez Slnka jednoducho neexistoval. Interiér je bohato zdobený stropovými a nástennými maľbami, obrazmi a sochami, z ktorých mnohé znázorňujú významné osobnosti vedy. Vôbec nepreháňam ak poviem, že som sa v živote neocitol v tak luxusnej budove a pochybujem, že ju niečo len tak prekoná. Hotový palác súci pre cisára (alebo cisárovnú).



Tridsaťdeväť (!) miestností na dvoch poschodiach vystavuje vyše 100 tisíc exemplárov a ďalších 30 miliónov objektov obsahuje depozitár. Pôsobivá zbierka. Kvôli rozsiahlosti expozície sa v článku zameriam na tie (pre mňa) najzaujímavejšie kúsky. Pokryť všetko by bolo nemožné, pretože by to vydalo na celú knihu. Začnem pekne od začiatku v odporúčanom smere prehliadky.

Horniny, minerály a drahokamy

Prvých päť miestností je venovaných neživej prírode. Nájdete tu minerály, horniny, drahokamy, meteority, ale aj kamene dekoratívne a stavebné. Sotva som sa spamätal z prvotného šoku vyvolaného neskutočnou dekoráciou a vzápätí som dostal ďalší, keď som vstúpil do prvej výstavnej haly. Pamätám si, že som si, s prepáčením, nahlas nespisovne a vulgárne povedal: „Tak toto je v prdeli.“ Hneď prvá hala venovaná minerálom ma totálne odrovnala zdanlivo nekonečnými radmi vitrín s tisíckami prekrásnych výtvorov neživej prírody. A za touto halou nasledovala ďalšia. A po nej ešte jedna. Všetky exempláre boli pritom uložené systematicky podľa príslušných skupín, od hydroxidov a karbonátov po sulfáty a fosfáty.

Zem má zo všetkých telies slnečnej sústavy zďaleka najvyššiu rôznorodosť minerálov. Vďačí za to jednak platňovej tektonike, ako aj činnosti organizmov. Vyše polovica všetkých druhov minerálov by bez života nikdy nevznikla. Ich genéze sa preto venuje samostatná sekcia, ktorá je od roku 2017 súčasťou trvalej expozície.

Medzi najpôsobivejšie „šutre“ patrila mohutná, niekoľkokilogramová hruda zlata. Moje nadšenie pre ligotavé a drahé predmety ale trochu pohaslo, keď mi mierne otrávený zamestnanec (asi sa ho to pýtajú často) múzea na moju otázku o autenticite odpovedal, že ide o kópiu. Originál je z bezpečnostných dôvodov uložený v depozitári. Pochopiteľné.

Šutre z vesmíru

NHM Wien sa môže pochváliť najväčšou expozíciou meteoritov na svete – vystavených je vyše tisíc exemplárov, ktoré sú rovnako ako minerály a horniny uložené podľa vedeckej klasifikácie. Najväčší kus predstavuje takmer 300 kilogramový chondrit (najbežnejší typ meteoritov) Knyahinya, ktorý dopadol v roku 1866 na územie ukrajinských Karpát. Okrem plejády najrozličnejších meteoritov sa tu nachádzajú veľmi vzácne lunárne exempláre – kus bazaltu a vzorky pôdy z Mesiaca. Bazaltový fragment vážiaci 87 gramov odobrali americkí kozmonauti v rámci misie Apollo 15.

Zábavným interaktívnym prvkom v sieni meteoritov je „impaktsimulator“. Dotyková obrazovka vám umožní nastaviť parametre dopadajúceho objektu a potom sa môžete kochať pohľadom na výslednú planetárnu deštrukciu. Výborná hračka pre superzloduchov. Prakticky každá jedna miestnosť v múzeu je vybavená rozličnými displejmi, interaktívnymi prvkami a hrami. V tejto hale taktiež nájdete veľmi zaujímavý historický kúsok – mechanické planetárium, ktoré dala v rokoch 1745-1757 vyrobiť samotná Mária Terézia.

Geológia a paleontológia

Haly s poradovými číslami 6 až 10 sú venované histórii Zeme a života od prekambria po štvrtohory. Asi najstaršou vystavenou fosíliou je stromatolit starý 1,8 miliardy rokov z Číny. Jednotlivé geologické obdobia sú veľmi dobre reprezentované. Z bezstavovcov tu nájdete prakticky všetko od záhadných zástupcov ediakarskej fauny cez trilobity, hyolity, graptolity a ďalšie „ity“ až po morské škorpióny eurypteridy. Fosílne exempláre dopĺňajú početné a veľmi podarené trojrozmerné modely, ktoré znázorňujú, ako títo skamenení poslovia z dávnych čias vyzerali za života.

Nemenej pôsobivá je zbierka prvohorných stavovcov obsahujúca rôznorodé ryby, paryby, obojživelníky a prvé plazy a predkov cicavcov. Nechýbajú také paleontologické „klasiky“ ako násadcoplutvá ryba Eusthenopteron, devónsky štvornožec Ichthyostega či lebka „nezničiteľného“ protocicavca lystrosaura. Fosílnu faunu dopĺňajú exempláre pradávnej flóry. Pozoruhodné sú najmä skameneliny prazvláštnych prvohorných rastlín – stromovitých plavúňov a prasličiek, ktoré tvorili najstaršie lesy a ich mŕtva biomasa sa v priebehu stoviek miliónov rokov zmenila na uhlie.



Podobne bohaté na fosílne exponáty sú aj ďalšie geologické éry - mezozoikum (druhohory) a kenozoikum (treťohory a štvrtohory). Kvalitatívny rozdiel je v tom, že zvieratá a rastliny týchto období nadobúdali omnoho väčšie rozmery a ich fosílne zvyšky sú o to pôsobivejšie. Osobitne spektakulárna je kompletná zmontovaná kostra podivného chobotnatca rodu Deinotherium či fantastický model „hrôzovtáka“, nelietavého predátora zo skupiny Phorusrhacidae. Pri pohľade na jeho mohutný zahnutý zobák si určite pomyslíte, že s týmto prehistorickým dravým operencom by ste sa veru nechceli stretnúť.

Králi druhohôr

Nevtáčie dinosaury sú bez debaty zďaleka najpopulárnejšími fosílnymi zvieratami. Išlo o najväčšie živočíchy, aké kedy kráčali po súši a preto niet divu, že si v NHM Wien vyslúžili samostatnú veľkú halu. Stredobodom expozície mezozoických obrov je triumvirát ikonických rodov Diplodocus, Iguanodon a Allosaurus. Ako dinosaurí maniak a purista som bol trochu sklamaný z toho, že kým kostry dlhokrkého diplodoka a mäsožravého alosaura sa už dočkali modernej rekonštrukcie a boli opätovne zmontované v súlade so súčasnými poznatkami, rekonštrukcia skeletu iguanodonta sa zasekla niekde na prelome 19. a 20. storočia. Vzpriamenú polohu „trojnožky“ si však tento historicky druhý vedecky opísaný dinosaurus určite nemohol dovoliť, keďže jeho neohybný chvost vystužovali skostnatené šľachy. Už pár desaťročí vieme, že Iguanodon a iné veľké ornitopódy kráčali zväčša po štyroch v polohe s vodorovným chrbtom. Snáď sa aj Iguanodon eventuálne dočká autentickejšej rekonštrukcie.

Okrem ústrednej trojice gigantov sa po stranách haly nachádzajú ďalšie zaujímavé exempláre. Menovať ich všetky nebudem, medzi najpôsobivejšie však patrí obrovská kostra rodu Archelon, najväčšej morskej korytnačky všetkých čias. Oko návštevníka so záujmom o druhohornú prírodu nepochybne okamžite zaujme model „raptora“ rodu Deinonychus. Operený model v životnej veľkosti hodnotím pozitívne, výrazný „pankáčsky“ chochol na hlave si však autori mohli odpustiť. Ako to už v priestoroch múzeí určených pre druhohory býva, oplatí sa pozrieť aj nad seba – na expozíciu z výšky „dohliada“ model slávneho lietajúceho plaza rodu Pteranodon s rozpätím krídel 7 metrov.

Antropológia a prehistória človeka

Skrze koridor venovaný ľadovým dobám, ktorý obsahuje okrem iného chatrč lovcov mamutov, kostru jaskynného medveďa či jeleňa obrovského, sa dostanete k poslednej sekcii prízemia. Tá patrí biologickej a kultúrnej evolúcii ľudského pokolenia a je jednou z najväčších a najmodernejších na svete. Expozícia vás prevedie jednotlivými etapami prehistórie a vývoja človeka, od staršej doby kamennej po dobu železnú a od najstarších známych homininov rodov Sahelanthropus a Orrorin po druh Homo sapiens. Bohatstvo vystaveného kostrového materiálu dopĺňajú vierohodné rekonštrukcie dávnych hominidov v životnej veľkosti, z ktorých by nejeden kreacionista dostal infarkt.

Súčasťou expozície sú taktiež ďalšie fosílne primáty, ktorých vývoj nesmeroval k človeku. Pre mňa najatraktívnejším exemplárom bola časť fosílnej čeľuste ázijského hominida druhu Gigantopithecus blacki, najväčšieho primáta všetkých čias. Vzácna fosília je pre veľkostný kontrast vystavená hneď vedľa miniatúrnej lebky súčasného lemura myšieho. Je fascinujúce, aké rôznorodé rozmery dosiahli primáty počas svojej vyše 50 miliónov rokov trvajúcej evolučnej histórie.

Kultúrnu evolúciu človeka reprezentujú exponáty ako rôzne šperky, zbrane, nádoby a ďalšie prehistorické artefakty. Mimoriadny archeologický význam má slávna Willendorfská venuša, kultová soška vyrobená z oolitového vápenca. Ide o vôbec najcennejší paleolitický artefakt nájdený na území Rakúska a jeho vek odborníci odhadujú na takmer 30 tisíc rokov. Ešte o pár tisíc rokov staršie je ďalšie umelecké dielo zo staršej doby kamennej – Venuša z Galgenbergu, ktorá reprezentuje ženskú postavu v akoby tanečnej póze.

Mikrokozmos a bezstavovce

Poctivý systematický prístup k rozdeleniu exponátov odráža aj druhé poschodie venované súčasnej živej prírode. V prvých štyroch miestnostiach teda logicky začíname od mikroorganizmov a bezstavovcov. Keďže z mikroskopických organizmov len sotva vyrobíte exponáty, ktoré by návštevník spozoroval voľným okom, rozličné prvoky sú vystavené ako modely v nadživotnej, mnohonásobne zväčšenej veľkosti. Považujem to za výborný nápad, keďže nie každý z nás mal v živote možnosť pozorovať skrytý svet mikrokozmu pod mikroskopom.



Podobne tvorcovia expozície pristúpili k vystavovaniu rozličných živočíchov s mäkkými telami, napríklad morských pŕhlivcov, mäkkýšov či plášťovcov. Nádherné modely zo skla síce nie sú skutočné jedince zvierat, rozhodne však vyzerajú estetickejšie a názornejšie než nejaké amorfné rôsolovité „slizy“ naložené v konzervačnej kvapaline. Nemusíte sa však obávať toho, že by výstava morských bezstavovcov obsahovala samé „fejky“. Samozrejmosťou je bohatá kolekcia najrozličnejších lastúr, ulít, exoskeletov a ďalších schránok. A keď už sme pri morských bezstavovcoch, nedá mi nespomenúť podľa môjho názoru najzaujímavejší exemplár expozície – reálne rameno kalmara obrovského.

Od morskej „hávede“ sa postupne presunieme k tej prevažne suchozemskej, konkrétne neskutočne početnému kmeňu článkonožcov. Expozícia hmyzu a ďalších článkonožcov je naozaj rozsiahla a obsahuje tisíce exemplárov. Okrem hŕby najrôznejších chrobákov, motýľov a ďalšieho zberateľsky atraktívneho hmyzu ma potešila prítomnosť obskúrnych skupín pavúkovcov ako bičovcov či solifúg. Okrem samotných vypreparovaných článkonožcov v sklenených vitrínach sa tu nachádzajú efektné diorámy a model termitiska v životnej veľkosti. Najviac ma zaujala dioráma predstavujúca breh Amazonky s kajmanom a množstvom motýľov, ktoré sa prišli napiť v pobrežnej plytčine.

Ryby, obojživelníky a plazy

Prehliadka pokračuje expozíciou stavovcov, pričom tradične začína od parýb a rýb. Medzi highlighty patrí veľká vitrína s veľkým počtom dermoplastických preparátov žralokov, ktorá efektívnym spôsobom demonštruje diverzitu tejto skupiny. Prítomné sú aj veľké a obávané druhy ako žralok modrý a žralok tigrovaný. Ichtyologického nadšenca nepochybne zaujmú preparáty rybích gigantov – mesačníka svietivého, najväčšej sladkovodnej ryby Južnej Ameriky arapaimy či najdlhšej kostnatej ryby vôbec – tou je 11 metrov dlhý hlbokomorský druh Regalecus glesne, ktorý mohol byť inšpiráciou pre legendy o obrích morských hadoch.

Osobitnú pozornosť si zaslúži najväčšia zoologická senzácia 20. storočia – latiméria divná. NHM Wien sa môže pochváliť celkom slušne zachovaným preparátom vystaveným v sklenenej vitríne. Až v jej prítomnosti si človek uvedomí, že ani latiméria nie je žiadny trpaslík - tunajší exemplár meria na dĺžku asi dva metre.

Ďalšie na rade sú obojživelníky, teda žaby, mloky a málo známe červone, ktoré sa vyskytujú len v trópoch a žijú skrytým spôsobom života pod zemou. Spomedzi všetkých preparátov vyčnieva svojou veľkosťou najväčší obojživelník sveta – kriticky ohrozený veľmlok čínsky. Najpočetnejšie zastúpenie tu však majú žaby, čo je pochopiteľné vzhľadom k tomu, že z 8 tisíc známych druhov obojživelníkov tvoria žaby 90 %.

Ešte početnejšie sú plazy, ktorých bolo dodnes opísaných približne 10 tisíc druhov. Múzeum vystavuje preparáty reprezentujúce prakticky všetky známe skupiny hadov, jašterov, obrúčkovcov, korytnačiek a krokodílov. Z najatraktívnejších druhov spomeniem aspoň kobru kráľovskú, pytóna mriežkovaného a varana komodského. Pri pohľade na pestrosť farieb a rôznorodosť tvarov tela hadov a jašterov môžu bežnému návštevníkovi zástupcovia skupiny Crocodylia pripadať trochu fádni – nie je to však celkom pravda. Diverzitu dnešných krokodílotvarých plazov názorne ukazuje ďalšia veľká vitrína vystavujúca asi tucet druhov od drobného kajmana trpasličieho po mohutného krokodíla nílskeho.

Expozícia plazov obsahuje tiež „živú fosíliu“ hatériu bodkovanú vystavenú v dioráme, ktorá napodobňuje jej prirodzený úkryt – noru morských vtákov víchrovníkov alebo fulmarov.

Vtáky a cicavce

Apropo, vtáky. Expozícia operencov zaberá až štyri miestnosti a je tu veru čo obdivovať. Z vtáčích kuriozít sa oplatí spomenúť napríklad hoacína – jediného vtáka s funkčnými voľnými prstami a pazúrmi na krídlach, pozemného dravca hadožrúta nohatého či nelietavých vtákov kiwi. NHM Wien vystavuje všetkých päť druhov týchto bizarných nelietavých operencov pekne pokope v jednej vitríne.

Okrem súčasných vtákov sú prítomné dve zmontované kostry novozélandských vtákov moa, kostra a model dronta mauricíjského a kosti a vajce madagaskarského vurona, ktorý kládol najväčšie vajcia vôbec. Ohromná veľkosť vuronieho vajcia vyniká vo vitríne v prítomnosti vajec pštrosa, emu, kazuára, nandu a sliepky. Pre porovnanie je tu vystavené aj hniezdo so znáškou kolibríka, ktorá vedľa vajca vurona vyzerá ako dvojica cukríkov Tic Tac.



Prehliadku cicavcov odštartuje bizár v podobe austrálskych vajcorodých ježúr a vtákopyska. Ďalej sa presúvame k zbierke vačkovcov, z ktorých je najcennejší dermoplastický preparát vakovlka tasmánskeho. Iba málo múzeí sa ním môže pochváliť a viedenský exemplár je jedným z najkrajších na svete. Osobne som predtým nikdy nemal tú česť vidieť reálneho vakovlka a pri pohľade na tohto zvláštneho, no sympatického predátora mi prišlo nesmierne ľúto, že sme ho tak kruto prenasledovali. Na jeho úplné vyhubenie nám stačili iba dve storočia.

Sieň cicavčích obrov

Asi už ani nemusím písať, že expozícia cicavcov je - tak ako vlastne všetky v tomto múzeu - rozsiahla a reprezentatívna. Zaujmú najmä veľké a charizmatické cicavce spomedzi šeliem, kopytníkov a primátov. Tie najväčšie sú vystavené v hale veľkých cicavcov, ktorá predstavuje vskutku dych berúcu zbierku cicavčích gigantov. Vystavené exempláre žirafy, slona afrického a tuleňa slonieho sú priam obrovité a takto veľké jedince som nikdy nevidel v žiadnom inom múzeu či zoologickej záhrade.

Tie najmohutnejšie cicavce zo všetkých však na súši nenájdeme, pretože žijú v moriach. Z veľrybotvarých vystavuje NHM Wien niekoľko modelov delfínov, lebky kosatky a vorvaňa a vôbec najväčšie zviera v celom múzeu a druhé najväčšie zviera na svete – kompletnú kostru vráskavca myšoka. Okrem veľrýb je tu ešte jeden morský obor, ktorý zastupuje skupinu sirén. Zmontovaný skelet človekom vyhubeného kôrokožca bezzubého vo mne rovnako ako „tasmánsky tiger“ vyvolal nepríjemný pocit hanby za príslušnosť k ľudskému druhu. Pri pohľade na tohto úžasného tvora a uvedomení si spoluzodpovednosti za tristný stav ekosystémov tejto planéty som si pomyslel: „Ako je možné, že najinteligentnejší živočích na Zemi sa správa tak neuveriteľne hlúpo a krátkozrako?“

Som presvedčený o tom, že prírodovedné múzeá zohrávajú kľúčovú rolu v informovaní a osvete o nutnosti chrániť prírodu, ktorej sme neoddeliteľnou súčasťou. Táto planéta nepatrí len nám a malo by byť našou povinnosťou správať sa ohľaduplne k ostatným zložkám biosféry.

Ak ste tento článok prečítali až do konca, možno sa pýtate, či by som NHM Wien vôbec niečo vytkol. Chyby sa naozaj hľadajú len ťažko, keďže toto múzeum patrí medzi najužšiu svetovú špičku. Jedna vec mi však výrazne prekážala – absencia anglického názvoslovia alebo prekladu opisu pri mnohých exponátoch. Väčšina zahraničných turistov neovláda nemčinu a pri mnohých vystavených kúskoch môžu mať návštevníci pocit, že na nich múzeum nemyslelo.

Občasná neprítomnosť anglického prekladu je však len drobným nedostatkom, ktorý nemení nič na tom, že NHM Wien je pre slovenského návštevníka zďaleka najlepšou voľbou, ak má záujem o prehliadku prírodovedného múzea na svetovej úrovni. Ak vás čo i len trochu zaujíma príroda a veda, neváhajte a príďte sa presvedčiť na vlastné oči. Ja sa sem ešte určite vrátim.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-


Webstránka múzea

Fotografie: autor

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet