Legenda o snežnom mužovi

Podľa populárnej literatúry je yeti až do 3 metrov vysoký vzpriamený ľudoop so srsťou červenkastohnedej až čiernohnedej (podľa niektorých svedectiev aj bielej) farby, ktorý obýva lesy a úpätia hôr Himalájí a Tibetskej náhornej plošiny. Správy o podobných tvoroch pod inými lokálnymi menami však pochádzajú aj z Ruska, Číny, Nepálu, Indie a ďalších krajín.

Svedectvá o vzhľade týchto obrích hominidov (ľudoopov) sa región od regiónu líšia. To prakticky vylučuje, že by sa mohlo ísť o jeden a ten istý druh živočícha. Niektorí záhadologickí nadšenci tak uvažujú o celom komplexe doteraz neopísaných žijúcich hominidov, od australopitékov po neandertálcov.



Táto zdanlivo logická interpretácia však funguje len do momentu, keď prestaneme považovať rôznorodé svedectvá o snežných mužoch za skutočné strety s reálnymi zvieratami. Omnoho pravdepodobnejšia je možnosť, že moderný mýtus o Yetim je kombináciou stáročných povier, novodobých podvodov, omylov a obyčajnej túžby po senzácii.

Videli v ňom gigantopitéka

Zoológovia a biológovia, ktorí sa o yetiho zaujímali ako o skutočné zviera, ho bez výnimky považovali za hominida (teda zástupcu čeľade Hominidae, kam patria ľudoopy a ľudia). Veľkosť tela, ázijský výskyt a rozšírená predstava, že Yeti sa v niektorých aspektoch podobá na orangutany, viedla niektorých vedcov k záveru, že ide o žijúceho predstaviteľa alebo blízkeho príbuzného rodu Gigantopithecus, najväčšieho primáta známeho z fosílneho záznamu.

Gigantopithecus blacki bol najväčším druhom primáta všetkých čias. Je bohužiaľ známy len na základe sánky a zubov, preto máme o ňom pomerne málo informácií. S istotou vieme, že išlo o vegetariána, ktorý vyhynul pred asi 100 tisíc rokmi. Osudným sa mu pravdepodobne stali klimatické zmeny a s nimi súvisiaca zmena prostredia a transformácia spoločenstiev rastlín, ktorými sa živil. Najbližšími žijúcimi príbuznými gigantopitéka sú orangutany, ktoré s ním tvoria spoločnú podskupinu hominidov Ponginae.

Napriek vytrvalej snahe množstva nadšencov a bádateľov yeti ostáva iba mýtom. Dôkazy o jeho existencii sú stále len anekdotické – neexistuje jediná fotografia či videozáznam, ktorý by obstál voči kritike. Viaceré štúdie potvrdili, že rôzne skalpy, srsť či trus yetiho v skutočnosti patria známym zvieratám. Najnovšia štúdia (Lan et al. 2017) nemilosrdne zasadila ďalší klinec do rakvy romantických predstáv o mýtickom opočloveku z Ďalekého východu. Prečo?

Lebo medveď!

Už v roku 2014 publikoval medzinárodný tím vedcov štúdiu, ktorej výsledky dokázali, že prakticky všetky údajné vzorky legendárnych homidov patria známym druhom zvierat. Výskumníci podrobili genetickej analýze 37 vzoriek z USA, Ruska, Indie, Nepálu, Bhutánu a Sumatry. Záver analýzy bol prozaický – srsť patrila rôznym kopytníkom, šelmám a jedna zo vzoriek bola dokonca ľudského pôvodu.



Možno si poviete, že takéto výskumy sú zbytočné, nie je to však zďaleka pravda. Výsledky genetických analýz nám môžu povedať mnohé o lokálnej žijúcej i vymretej faune. Dva z analyzovaných vzoriek z Nepálu a Bhutánu sa totiž geneticky prakticky zhodovali s materiálom získaným zo 40 tisíc rokov starých subfosílnych pozostatkov medveďa bieleho (Ursus maritimus). A to je pre zoológov vskutku cenná informácia.

Autori štúdie špekulovali, že by sa v Himalájach mohla nachádzať reliktná populácia ľadových medveďov alebo krížence medveďa bieleho a hnedého či dokonca celkom nový druh. Viacerí odborníci však túto interpretáciu spochybnili a neskoršie analýzy s použitím rozsiahlejšej časti genómu nevylúčili možnosť, že mohlo ísť o vzorky patriace medveďovi hnedému.

Skutoční „yetiovia“ – medveď hnedý stredoázijský (Ursus arctos isabellinus, vľavo) a medveď ušatý himalájsky (Ursus thibetanus laniger).

Štúdia z minulého roku len potvrdzuje, že legendy o yetim majú pôvod najmä v chybnej identifikácii himalájskych medveďov. V súčasnosti sa v oblasti vyskytujú dva druhy medveďa – medveď hnedý (Ursus arctos) a medveď ušatý (Ursus thibetanus). Vedci analyzovali celkom 24 vzoriek, pričom až na jedinú výnimku patriacu psovi pochádzali všetky od medveďov.

Výsledky výskumu vniesli nové svetlo do fylogeografie** miestnej medvedej fauny. Zistili napríklad, že himalájsky poddruh medveďa hnedého sa od evolučnej línie hnedých medveďov odštiepil veľmi skoro (pred cca 475 tisíc rokmi), pričom naopak himalájsky medveď ušatý je v rámci svojho druhu relatívnym „nováčikom“ (pred cca 342 tisíc rokmi).

Himalájske populácie medveďov tu počas klimatických oscilácii ľadových a medziľadových dôb uviazli v refúgiách*** a vyvíjali sa oddelene od iných príslušníkov vlastného druhu, až sa z nich napokon stali samostatné poddruhy.

Nehaňte naše kryptidy

Himalájsky snežný muž yeti patrí medzi najpopulárnejšie kryptidy, teda živočíchy, ktoré ostávajú ukryté pred pozorným a skeptickým okom “oficiálnej vedy”. Výskumom známych (Bigfoot*, Nessie) i menej známych záhadných tvorov sa zaoberá kryptozoológia, ktorá býva spravidla považovaná za pavedu. Dôvod je zrejmý – výskumný objekt kryptozoológie (kryptidy) je nemožné skúmať priamo pozorovaním a experimentom a prakticky celá disciplína stojí a padá na anekdotických “dôkazoch” v podobe pochybných svedectiev a nekvalitných fotografií či bližšie neidentifikovaných stôp a zvyškov srsti.



Napriek tomu sú kryptidy a mytológia okolo nich zaujímavým a vďačným výskumným materiálom aj pre serióznych vedcov. Napríklad známi paleontológovia ako Darren Naish a Donald Prothero publikovali o kryptidoch množstvo článkov a kníh. Na kryptozoológiu a kryptidy ako také sa dívajú s nadhľadom vedeckého skepticizmu – inými slovami, možnú existenciu niektorých kryptidov z princípu nevylučujú, avšak zdôrazňujú (ako povedal Carl Sagan), že mimoriadne tvrdenia vyžadujú mimoriadne dôkazy. A súčasné dôkazy (mnohé či dokonca väčšina preukázateľne podvodné) jednoducho nestačia.

Darren Naish argumentuje, že na to, aby sme sa o kryptozoológiu zaujímali, nie je nutné veriť v reálnu existenciu legendárnych tvorov. Podľa neho predstavuje samotný fenomén kryptidov, ich história, mytológia a špekulatívna biológia a ekológia fascinujúci objekt výskumu, ktorému sa oplatí venovať pozornosť. Tento prístup by sme mohli označiť za postkryptozoologický.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-

Poznámky
*subfosílny – pozostatok organizmu, ktorý neskamenel, pretože na fosilizáciu neubehla dostatočne dlhá doba alebo neboli vhodné podmienky.
**fylogeografia je vedná disciplína, ktorá kombinuje prístupy fylogenetiky, populačnej genetiky a biogeografie. Umožňuje rekonštruovať okolnosti a spôsob, akým sa daný organizmus vyvíjal a šíril.
***refúgium – útočisko; v biológii a ekológii tento termín označuje miesto, kde organizmus nachádza ochranu pred predátormi alebo nevhodnými podmienkami prostredia.

Zdroje
Conway J, Kosemen CM, Naish D (2013) Cryptozoologicon: Volume I. Irregular Books.
Lan T, Gill S, Bellemain E, Bischof R, Nawaz MA, Lindqvist C (2017) Evolutionary history of enigmatic bears in the Tibetan Plateau-Himalaya region and the identity of the yeti. Proceedings of the Royal Society B 284: 20171804.
Loxton D, Prothero DR (2013) Abominable Science!: Origins of the Yeti, Nessie, and Other Famous Cryptids. Columbia University Pres, New York.
Simon E (2017) Why Sasquatch and Other Crypto-Beasts Haunt Our Imaginations. Anthropology of Consciousness 28(2): 117-120.
Sykes BC, Mullis RA, Hagenmuller C, Melton TW, Sartori M (2014) Genetic analysis of hair samples attributed to yeti, bigfoot and other anomalous primates. Proceedings of the Royal Society B 281: 20140161.

Obrázky
public domain, Julio Lacerda, Zoo Hluboká, Guérin Nicolas

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet