Samozrejme je to číry nezmysel. V skutočnosti je vo výške, v ktorej obieha ISS (Medzinárodná vesmírna stanica), len o 11 % nižšia gravitácia, než u nás dole na matičke Zemi. Ak by ste v tejto výške získali pevnú oporu spojenú so Zemou, rozdiel v gravitácii by ste si ani nevšimli. Napriek tomu sa ale astronauti na ISS preukázateľne vznášajú v bezváhovom stave. Ako je to možné? Gravitácia s tým niečo spoločné má, avšak rozhodne to nemá nič dočinenia s jej absenciou.



Dojem, že v kozmickej lodi na obežnej dráhe je stav beztiaže práve vďaka nepôsobeniu gravitácie, je úplne mylný. Len pre predstavu, vo výškach okolo 400 kilometrov, kde sa najčastejšie lieta, je stále veľmi silné gravitačné pole Zeme. Keby sme si pre zaujímavosť nakreslili obrázok v nejakom rozumnom meradle: priemer Zeme 12 746 km bude zodpovedať kružnici s polomerom 12,7 cm, tak raketa letí vo vzdialenosti len 0,4 cm od povrchu Zeme! Keby bol takýto obrázok v učebniciach, či v oných encyklopédiách, asi by nikto nehovoril, že stav beztiaže je "nepôsobenie gravitácie".

Bohužiaľ, priznajme si, že týmto omylom je "infikované" aj množstvo ľudí, ktorí fyzike aspoň trochu rozumejú (alebo si to aspoň myslia). Čo teda drží onú loď na obežnej dráhe, čo drží Mesiac v danej vzdialenosti od Zeme (a to je Mesiac skoro 1000× ďalej než daná raketa)? No predsa gravitácia! Tá spôsobuje, že ako vesmírna loď, tak aj kozmonauti sú v nepretržitom voľnom páde. Ale pretože sa zároveň rúti prvou kozmickou rýchlosťou po obežnej dráhe, nedopadnú nikdy na zem! Pohyb objektu na obežnej dráhe okolo Zeme je kombináciou voľného pádu na Zem a rovnomerného priamočiareho pohybu v každom bode trajektórie. A tak, napriek veľkému pôsobeniu gravitačnej sily, kozmonauti netlačia na podlahu vesmírnej lode, čo znamená, že sa nachádzajú v bezváhovom stave. Je to rovnaká situácia, ako keby ste padali v odtrhnutom výťahu nekonečnou výťahovou šachtou. Gravitácia na obežnej dráhe je tak silná, že keby ISS hypoteticky, za použitia brzdných raketových motorov spomalila alebo úplne zastavila, dopadla by späť na Zem ako kameň. Napriek tomu by aj v tej chvíli panoval na palube stav beztiaže (voľný pád). Podobné pocity môžete chvíľkovo zažiť na rôznych atrakciách, alebo aj pri bežnej jazde autom. Poznáme to asi všetci, keď v aute pri rýchlosti väčšej ako cca 80 km/h prejdeme terénne nerovnosti.

Úplne rovnaký princíp je využívaný pri simulácii beztiažového stavu v pozemských podmienkach, pri takzvanom parabolickom lete. Špeciálne upravené lietadlo vystúpi pod uhlom 47°, pri ktorom je preťaženie 1,8 G. Po dosiahnutí určitej letovej hladiny sa začne pohybovať po krivke zodpovedajúcej šikmému vrhu, čo spustí stav beztiaže, resp. mikrogravitáciu, popr. zníženú gravitáciu, v trvaní až 25 sekúnd. Klesanie prebieha pod uhlom 45° (alebo menej) a trvá väčšinou dvadsať sekúnd. Potom sa celý proces mnohokrát opakuje.

Ako ďaleko musíte cestovať aby ste vo vesmíre zažili naozajstný stav beztiaže, ktorý by bol spôsobený absenciou gravitácie? To sa v podstate nedá, pretože nejaká gravitačná sila na vás bude pôsobiť stále. Siaha totiž neobmedzene ďaleko, ale s rastúcou vzdialenosťou (presnejšie s druhou mocninou vzdialenosti) telies gravitačné pôsobenie jedného predmetu na druhý klesá. Za hranicu gravitačného poľa sa obyčajne považuje miesto, kde prestáva byť merateľné, či začína prevládať gravitácia iného telesa alebo telies. Vďaka pomerne rýchlemu slabnutiu gravitačného poľa môžete naozajstný stav beztiaže zažiť už pri medziplanetárnych letoch. Gravitácia na vás síce bude pôsobiť stále, ale v zanedbateľných hodnotách.



-

Článok pôvodne vyšiel na webe nevsedni-svet.cz - prevzaté s povolením autora.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet