Napriek tomu je nesmierne náročné naše rozhodnutia predpovedať. Prvou príčinou môže byť obrovské množstvo informácií v mozgu. V určitých okamžikoch ich môže byť tak veľa, že sa nám naše rozhodnutia zdajú náhodné. Niet divu!



Mozog je najzložitejšia známa štruktúra. Skladá sa asi z 30 miliárd [1] neurónov, komunikujúcich medzi sebou pomocou synapsií. Tento spôsob komunikácie objavil významný neurofyziológ Sherrington (1857 - 1952). Objav elektrónového mikroskopu v 50. rokoch 20. storočia mu umožnil pozorovať štrbiny medzi neurónmi, ktoré napokon nazval synapsie (z gréč. kontakt). Mozgové bunky [2] sú špecifické vďaka ich schopnosti spôsobovať mikrozmeny v elektrických stavoch. Elektrický prúd začne vznikať pri pohybe iónov sodíka, draslíka, chlóru alebo vápnika. Ak z bunky vychádza o jeden ión viac ako do nej vchádza, vonkajšie okolie sa stáva elektricky kladným a vnútro bunky elektricky záporným. Tento potenciál, tzv. kľudový potenciál, je zodpovedný za schopnosť neurónu vysielať vzruchy. Vyvoláva úbytok napätia asi 90 mV.

Ľudský mozog vykazuje neobyčajnú plasticitu [3]. Počas učenia neustále vznikajú (ale aj zanikajú) synaptické spoje. Ak by sme chceli vytvoriť robota, ktorý by sa čo najviac priblížil správaniu človeka, ten by musel svoje elektrické obvody a prepojenia neustále meniť podľa nadobudnutých skúseností.

Naskytá sa však otázka: Ak by sme poznali všetky informácie vstupujúce do mozgu, vedeli by sme so 100 % istotou určiť výsledné rozhodnutie jedinca?

Ak nie, riešenie sa možno ukrýva v kvantovej mechanike a kvantovej logike. Aby humanoidný robot vykazoval podobné myslenie ako človek, bolo by potrebné, aby do jeho spôsobu rozhodovania vstupovali náhodné faktory, ktoré zmenia presne determinované rozhodovanie na sčasti náhodné. Dočkáme sa v budúcnosti robotov s kvantovou logikou?

Kvantová logika

Dnes niektorí vedci pracujú na vývoji kvantových počítačov a robotov, dúfajúc, že práve to umožní vznik umelej inteligencie takmer totožnej s tou našou. V kvantovej mechanike je kvantová logika súbor pravidiel pre úvahy o výrokoch, ktoré zohľadňujú princípy kvantovej teórie. Táto oblasť výskumu a jej názov vznikla v roku 1936 vďaka práci Garretta Birkhoffa a Johna von Neumanna, ktorí sa pokúšali zladiť zdanlivý nesúlad klasickej logiky s faktami týkajúcimi sa merania takých doplnkových premenných v kvantovej mechanike, ako je poloha a hybnosť.

Náš mozog je v subatomárnej štruktúre tvorený jadrami atómov a elektrónmi, takže aj v jeho prípade na tejto úrovni platia zákony kvantovej mechaniky. Kvantové vlastnosti sa však s rastúcim systémom či teplotou strácajú. Príčinou je dekoherencia, vďaka ktorej dochádza k interakcii s okolím, pričom kvantová superpozícia postupne degraduje. Niečo podobné sa deje aj v prípade merania, čomu hovoríme "kolaps vlnovej funkcie". Roger Penrose a Stuart Hameroff [4], dvaja zástancovia názoru, že prebiehajúce kvantové javy v mozgu majú vplyv na myšlienky a vedomie*, vytvorili zatiaľ najprepracovanejší kvantový model vedomia.

Podľa nich ku kolapsu dochádza v mikrorúrkach skladajúcich sa z proteínu tubulínu, ktorý tvorí základ bunkových stien. Tento proteín sa môže nachádzať v najmenej dvoch stavoch - roztiahnutý, stiahnutý a superpozícia týchto dvoch stavov. Navrhli spôsob ako tieto tubulíny spoločne pracujú ako kvantový počítač. Teda podľa tohto modelu pracuje naša myseľ na princípoch kvantového počítača. Slobodná vôľa sa podľa R. Penrosa prejavuje nevypočítateľnosťou a proces slobodného rozhodnutia je daný tzv. “vnútorným samokolapsom” systému mikrorúrok do určitého stavu. Tento stav teda nie je dopredu predvídateľný a zodpovedá slobodnej vôli ako jej dnes rozumieme.

Problém je teda stále v tom, že nevieme ako presne vznikajú ľudské myšlienky. Je možné, že sa vytvárajú na úrovni subatomárneho sveta, kde sa uplatňuje kvantová logika, ale je to vysoko nepravdepodobné. Max Tegmark spočítal dekoherenčné časy pre mozog a číselne ukázal, že sa akákoľvek superpozícia rozpadne do cca 10^-13 s, pričom neurón dokáže spracovať nový vzruch každých 10^-3 s.

Humanoidi so slobodnou mysľou

Predstavme si dnešného robota, ktorý pracuje ako čašník v bare. Ak mu prikážeme doniesť nápoj A, donesie nápoj A. Ak prikážeme doniesť iný, tak donesie iný. Humanoidný robot budúcnosti si však môže všimnúť, že zákazník je príliš opitý, a tak sa bude môcť rozhodnúť, že mu neprinesie nič alebo mu donesie nealko. Nebudeme môcť s istotou predpovedať, ako sa rozhodne.

Na rozhodovanie človeka vplýva aj nálada. Niektoré naše reakcie sú preto príliš ostré a vyhrotené, úplne nezodpovedajúce danej situácii. To všetko len kvôli nášmu psychickému rozpoloženiu. Takto náladových humanoidných robotov by sme určite nechceli.

Alebo sa niektorí roboti stanú na alkohole dokonca závislí ako Bender!

Dopad na človeka a morálne otázky

Ak by sme skutočne dokázali vytvoriť humanoidných robotov, ktorí by vykazovali totožné správanie ako ľudia, malo by to na niektorých z nás vážny dopad. Museli by sme si uvedomiť, že nie sme takí jedineční, ako si o sebe častokrát myslíme. Je možné, že by tým padla aj polemika o duši človeka, ktorá nás údajne robí z istého hľadiska výnimočnými. Možno by sa našli ľudia, ktorí by tvrdili, že sme humanoidným robotom dali dušu a tak sa stali ich bohmi, stvoriteľmi.

Tento typ humanoidného robota by však pre nás predstavoval určitú hrozbu, keďže by sme nedokázali presne predpovedať jeho rozhodnutia. Pravdepodobne by sme takýchto robotov potom vyrábali z menej pevných materiálov alebo umožnili ich okamžité vypnutie v prípade ohrozenia človeka. Ak nadobudnú podobné vlastnosti ako ľudia, budeme im zrejme musieť poskytnúť rovnaké podmienky nielen pri ich vývoji a učení sa, ale aj pri práci.



To by však mohlo vyvolať aj nové morálne otázky. Ak humanoidní roboti myslia totožne ako človek a vykazujú takmer všetky vlastnosti, ktoré sme predtým pripisovali len človeku, bude morálne správne vyrábať ich z krehkých materiálov alebo umožnenie okamžitého vypnutia? Bude morálne ich vlastniť? Možno sa v budúcnosti odpovede na tieto otázky naozaj dozvieme. A možno len dúfať, že sa ich uplatňovanie bude niesť v mierovom duchu.

Tento článok sme vám priniesli v spolupráci s Exsisto Sapiens.

-

Ak sa Vám článok páčil, prosíme, podporte ho v hlasovaní na stránke vybrali.sme.sk - ďakuejeme :)

-

* väčšina neurovedcov zatiaľ túto hypotézu neprijíma (pozn. red.)

Zdroje:
1 - http://sk.wikipedia.org/wiki/Mozog
2 - http://fff.truni.sk/userdata/ebooks/galikova_zaklady_kognitivnej_neurovedy.pdf
3 - http://www2.fiit.stuba.sk/~kvasnicka/CognitiveScience/1.prednaska/1.prednaska_priesvitky.pdf
4 - http://www.quantum.physics.sk/rcqi/docs/popular/quark0510.pdf

http://en.wikipedia.org/wiki/Quantum_logic
http://vtm.e15.cz/roboti-a-kvantova-logika-pro-svobodnou-mysl

Obrázky:
http://en.wikipedia.org/wiki/ICub#mediaviewer/File:ICubLugan01_Reaching.png
https://www.flickr.com/photos/libraryman/2069559185/
fair use

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet