16.01.2017-00:25:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Zem

Absurdné podmorské kaňony

Čítajte aj: Najväčšie megakaňony v slnečnej sústave

Veľký kaňon v Arizone dosahuje maximálnu hĺbku necelé dva kilometre. A šírku takmer 30 kilometrov. Sú to v skutku úctyhodné rozmery. Lenže zďaleka nie rekordné.

Presuňme sa napríklad o niekoľko tisíc kilometrov severovýchodne. Tu nájdete Žemčugský kaňon. Jeho hĺbka dosahuje takmer 2,6 km. A šírka? Neuveriteľných 100 km. Tento gigantický kaňon pritom neleží na pevnine, ale je skrytý v Beringovovom mori. Zarýva sa do podložia na okraji plochého kontinentálneho šelfu.

Čo dokázalo vytvoriť tak gigantický útvar – nielen hlboký, ale v porovnaní s pevninskými kaňonmi aj absurdne široký?

Kaňony pevnín vytvárajú svojou eróznou (odnosovou) činnosťou rieky. Takpovediac ich zarežú do pevných skál podložia. Samozrejme, trvá to milióny rokov.



Niektorí geológovia v minulosti usúdili, že aj kaňony, ktoré nachádzame na okrajoch kontinentálnych šelfov a na kontinentálnych svahoch vyhĺbili rieky. Napokon, vyzerajú tak. A pokiaľ by more dostatočne pokleslo, skutočne by vznikli podobné útvary. Ibaže Žemčugský kaňon, ani neďaleký a rovnako široký Navarinský kaňon, sa nikdy neocitli obnažené.

A niektoré ďalšie podmorské kaňony siahajú do takej hĺbky, že aby ich vyhĺbili rieky, more by muselo klesnúť o viac ako štyri kilometre. Geologický záznam však o ničom takom nehovorí. Nedošlo k tomu ani počas najmrazivejších tisícročí ľadových dôb. Vtedy, keď ľadovce dosiahli takmer nadohľad dnešného územia Slovenska, klesla morská hladina kvôli vode viazanej v pevninskom ľade asi o 120 až 130 metrov nižšie ako dnes.


-


Podmorské kaňony Beringovho mora. Žemčugský kaňon leží v strede.


Pravda, vznik podmorských kaňonov dnes nie je záhadou. Ba čo viac, proces, ktorý vyhĺbil Žemčugský kaňon zanechal svoje stopy aj na území Slovenska. Dodnes mu vďačíme za mnohé zosuvy.

Flyš, pamiatka na druhohorné a treťohorné pobrežie

Slovensko je krajina zosuvov. Podľa zistení geológov zo Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra. Tí na našom území identifikovali takmer 22-tisíc svahových deformácií, porušujúcich územie s rozlohou takmer 260-tisíc hektárov. To predstavuje viac ako 5 percent celkovej rozlohy Slovenska!

Na prvý pohľad sa môže zdať, že zosuvy hrozia predovšetkým nadmerne strmým svahom. To nie je celkom pravda. Aby sa masa hornín dala do pohybu, musí ju od podložia oddeľovať takzvaná odlučná plocha. Bežne teda zosuvy vznikajú vo vrstevnatých horninách, aké sú u nás bežné predovšetkým vo flyšovom pásme Karpát v regiónoch Kysuce a Orava.



Naše karpatské flyšové pásmo predstavuje pokračovanie alpského flyšu (pravda, takéto horniny nachádzame aj inde, napríklad perexový obrázoch zachytáva lokalitu z Baskicka, v ktorej však boli vrstvy kvôli tektonickým pohybom výrazne naklonené). Aj samotný pojem flyš je „alpský“ - pochádza z nemčiny. Alpskí horali si všimli, že v teréne tvorenom týmito horninami vznikali v daždivých rokoch nespočetné zosuvy a sklzy („fliessen“ znamená po nemecky „tiecť“).

Flyš tvoria rytmicky sa striedajúce vrstvy pieskovca, teda spevneného piesku, a nepriepustného ílovca. Naše flyšové uloženiny dosahujú hrúbku až 6 kilometrov. Koncom druhohôr až začiatkom treťohôr Európu tvorila sústava hornatých ostrov, pričom tieto usadeniny ležali v blízkostí ich podmorských svahov, lemujúcich pobrežia.


-


Flyšové horniny.



-


Nádherné flyšové horniny vystupujúce na pobreží neďaleko španielskeho mesta Zumaia prilákali tvorcov siedmej série fantasy seriálu Hry o tróny a inšpirovali aj podobu trónu jednej z hlavných postáv, Daenerys.


A to, ako sa naše flyšové horniny uložili – spôsob transportu ílu a piesku na miesto, kde „skameneli“ na vrstvy ílovca a pieskovca dnes zvaného flyš – práve to predstavuje jav, ktorý tvaruje podmorské kaňony.

Vírivá morská lavína

Ako sme spomenuli v úvode, vznik podmorských kaňonov nedokázala vyriešiť hypotéza o činnosti riek a poklese morí. A nedokázali to ani vysvetlenia opierajúce sa o najsilnejšie známe oceánske prúdenia. Potom sa však podarilo objaviť tzv. turbiditné prúdy. Sú to akési vírivé, vodno-piesočné lavíny, ktoré sa čas od času preženú zaplavenými svahmi kontinentov.



Tečú z kontinentálneho šelfu až na hlboké oceánske dno. Niekedy sa plazia rýchlosťou jeden meter za sekundu, inokedy všetko valcujú rýchlosťou 20 metrov za sekundu.


-


Schéma morského a oceánskeho dna: plochý kontinentálny šelf, prudký kontinentálny svah, kontinentálne úpätie a oceánske dno.


Vznikajú na miestach rýchleho hromadenia nespevneného materiálu (piesku, ílu), napríklad pri ústiach veľkých riečnych delt. Pomerne jemné pieskové usadeniny na kontinentálnych svahoch totiž nie sú stabilné. Stačí sklon 2° a k tomu slabé zemetrasenie či silná búrka a menia sa na akúsi podvodnú lavínu valiacu sa dnom. Chaoticky zvírená zmes piesku, vody a väčších kusov skál, v tejto fáze zatiaľ zvaná suťotok (debris flow), cestou dole kontinentálnym svahom naberá rýchlosť. A zároveň vodu.

Ako sa zmes výrazne obohacuje o morskú vodu, prúdenie častíc sa stáva turbulentné a tok sa stáva tzv. turbulentným prúdom.


-


Schéma vzniku turbiditného prúdu.


Kým suťotok dokáže presúvať aj balvany, jeho nasledovník - turbiditný prúd - schopnosť transportovať veľké skaly už nemá. Nevadí. Pri rýchlosti 4,5 m/s do dna vyrýva hlboký žľab a pri vyšších rýchlostiach dokonca poškodzuje či trhá podmorské telekomunikačné káble.

Nič živé, na čo takáto lavína zo zvírenej vody, bahna a piesku narazí, rozhodne nemá dobré vyhliadky na prežitie.

Na rozdiel od zosuvov pôdy zvyčajne nejde o udalosť lokálnych rozmerov. Turbiditné prúdy môžu byť stovky kilometrov široké a 150 až takmer 300 kilometrov dlhé. Aj keď sa ocitnú na rovine oceánskeho dna, zotrvačnosť ich ženie dopredu. Celkový presun materiálu (sedimentu) dosahuje vzdialenosť stoviek, ojedinele niekoľko tisíc kilometrov.

Keď turbiditné prúdy stratia rýchlosť, usadia niekoľko centimetrov hrubú vrstvu na ploche desiatok tisíc štvorcových kilometrov. Na danom mieste sa ďalšia uloží nie po mesiacoch či rokoch, ale obvykle po desaťročiach či dokonca stáročiach. Keď náhodou narazíte na pochôdzkach prírodou hrubé vrstvy flyšu, spomeňte si na to. Možno vám poznatok, že predstavuje dielo ohromne dlhých vekov a zároveň relikt pravekého oceánskeho dna, trochu zmení pohľad na jeho pre oči laika možno len málo estetické vrstvy.



Mimochodom, nielenže sa turbidity podarilo pozorovať v prírode. Vedci ich dokážu aj umelo vytvoriť v laboratóriu.


Miniatúrny turbidit v laboratóriu.



Experimentálne napodobenie vzniku podmorských kaňonov. Vplyv turbiditov reprezentuje hustá slaná voda.


-

Za odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje sedimentológovi Michalovi Šujanovi PhD.

Obrázky: fair use, public domain, Mike Norton,
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail

Najčítanejšie za rok