Francúzsky neurofyziológ Michel Jouvet chcel v roku 1965 presne vymedziť, ktoré časti mozgu zodpovedajú za indukovanie spánku. Jeho výskumné postupy vás možno zarmútia. Zahŕňali poškodzovanie rôznych častí mozgov mačiek a potom pozorovanie, aký dopad to malo na ich spánok.
Keď poškodil istý zhluk buniek, mačky takmer vôbec nespali. Poškodené miesta totiž zodpovedali za tvorbu serotonínu, chemikálie, ktorá mozgu káže, aby prešiel do spánkového režimu. Potom sa zameral na časť mozgu zvanú locus coeruleus. Jej poškodenie spôsobilo, že mačky síce normálne zaspali, ale keď sa po asi 20 minútach dostávali do fázy rapídneho pohybu očí (REM) alebo paradoxného spánku – paradoxného preto, lebo neuróny počas neho vykazujú rovnakú aktivitu ako za bdenia.
V tejto fáze zrazu zdvihli hlavy a poobzerali sa naokolo. Niekedy dokonca vstali. Spali – hoci mali otvorené oči, ich zreničky zostávali stiahnuté. A nereagovali na svetlo ani na štípance. Aj ich mozgové vlny ukazovali vzorec ako počas spánku. Napriek tomu boli úplne pohyblivé. Ako minúty ubiehali, stávali sa stále agresívnejšími a bludnými. Ponevierali sa a vykazovali znaky zlosti. Dokonca sa vrhali na neexistujúce objekty. Podľa Jouveta do slova a do písmena prežívali svoje sny.
Iní výskumníci, ktorí jeho experimenty zopakovali, nesúhlasili. Jeden z nich, Adrian Morrison, v 70. rokoch minulého storočia zistil, že dokáže zmenami v umiestnení poškodenia vyprodukovať širokú škálu „námesačného správania“. Poznamenal, že mačky niektoré typy správania nikdy nevykazovali, ako napríklad kŕmenie, pitie či sexuálne aktivity. Preto tvrdil, že pri experimentoch nedochádzalo k prejavom snov, ale k vykonávaniu konkrétnych typov správania, ako agresivity a pohybu.
Na záver ešte poznamenajme, že správanie týchto mačiek má ďaleko od námesačného správania u ľudí. My sme námesační počas fázy plytkého spánku, nie počas hlbších fáz, v ktorých sa sníva.
-
Zdroj: Boese, A.: Elephants on Acid: And Other Bizarre Experiments. Mariner Books, 2007.
Tweet
Keď poškodil istý zhluk buniek, mačky takmer vôbec nespali. Poškodené miesta totiž zodpovedali za tvorbu serotonínu, chemikálie, ktorá mozgu káže, aby prešiel do spánkového režimu. Potom sa zameral na časť mozgu zvanú locus coeruleus. Jej poškodenie spôsobilo, že mačky síce normálne zaspali, ale keď sa po asi 20 minútach dostávali do fázy rapídneho pohybu očí (REM) alebo paradoxného spánku – paradoxného preto, lebo neuróny počas neho vykazujú rovnakú aktivitu ako za bdenia.
V tejto fáze zrazu zdvihli hlavy a poobzerali sa naokolo. Niekedy dokonca vstali. Spali – hoci mali otvorené oči, ich zreničky zostávali stiahnuté. A nereagovali na svetlo ani na štípance. Aj ich mozgové vlny ukazovali vzorec ako počas spánku. Napriek tomu boli úplne pohyblivé. Ako minúty ubiehali, stávali sa stále agresívnejšími a bludnými. Ponevierali sa a vykazovali znaky zlosti. Dokonca sa vrhali na neexistujúce objekty. Podľa Jouveta do slova a do písmena prežívali svoje sny.
Iní výskumníci, ktorí jeho experimenty zopakovali, nesúhlasili. Jeden z nich, Adrian Morrison, v 70. rokoch minulého storočia zistil, že dokáže zmenami v umiestnení poškodenia vyprodukovať širokú škálu „námesačného správania“. Poznamenal, že mačky niektoré typy správania nikdy nevykazovali, ako napríklad kŕmenie, pitie či sexuálne aktivity. Preto tvrdil, že pri experimentoch nedochádzalo k prejavom snov, ale k vykonávaniu konkrétnych typov správania, ako agresivity a pohybu.
Na záver ešte poznamenajme, že správanie týchto mačiek má ďaleko od námesačného správania u ľudí. My sme námesační počas fázy plytkého spánku, nie počas hlbších fáz, v ktorých sa sníva.
-
Zdroj: Boese, A.: Elephants on Acid: And Other Bizarre Experiments. Mariner Books, 2007.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok
Tweet
