Tento článok je súčasťou seriálu, ktorého cieľom je prezentovať rozmanitosť pravekého života do podstatne väčšej miery, ako to robí dostupná populárno-náučná literatúra. Ak vás zaujímajú ďalšie články seriálu, kliknite na tento Rozcestník.
„Tieto zvieratá patria medzi tie najpozoruhodnejšie v amerických súvrstviach. Zdanlivo spájajú črty viacerých celkom odlišných skupín: šeliem, kopytníkov a hlodavcov,“ napísal v roku 1875 paleontológ Othniel Marsh v opise prvého zástupcu dovtedy neznámych tilodontov (Tillodontia). „Lebka tvarom pripomína medvediu, ale jej štruktúra zodpovedá kopytníkom. Stoličky sú typu, aký pozorujeme u kopytníkov, tesáky neveľké, a rezáky oboch čeľustí dlátovité, pokryté sklovinou a neustále rastúce tak, ako to vidíme u hlodavcov.“
Marsh objavil skameneliny impozantného rodu Trogosus. Bol to jeden z posledných a najväčších tilodontov. Len krátka, široká hlava zvieraťa merala 35 cm. Celé zviera bolo veľké ako menší medveď, vážilo okolo 150 kg. Svojho času sa vyskytovalo nielen v Severnej Amerike, ale aj v Ázii. Tam jeho prapredkovia o takmer 20 miliónov rokov skôr patrili medzi najhojnejšie cicavce.
-
Trogosus (vľavo) a Stylinodon.
Hlodavcom podobné tilodonty počas stredného eocénu (pred 48 až 41 miliónmi rokov) vlastne predstavovali akési relikty z úplného počiatku treťohôr,
paleocénu. Z čias krátko po
vymretí nevtáčích dinosaurov, keď príbuzní koní lozili po stromoch a typickým znakom dravých cicavcov boli kopýtka. V strednom eocéne sa však viaceré úspešné skupiny tohto obdobia lúčili z
evolučnej histórie života. Pred 40 miliónmi rokov tento osud postihol aj tilodonty.
Nevyhli sa mu ani príbuzné hrabavé taeniodonty. Kedysi boli oproti iným cicavcom obrami. Dokonca patrili medzi úplne prvé, ktoré pokorili hmotnosť 100 kg. V strednom eocéne ich už celkom zatienili prví skutoční giganti.
Vrcholom evolúcie taeniodontov sa stal super-robustný - ako stavbou čeľustí a prednej časti tela, tak stavbou chrupu – Stylinodon. Zviera veľké asi ako pes vážilo takmer sto kilogramov a žilo v Severnej Amerike. Konzumovaniu tuhej, odolnej vegetácie sa prispôsobilo do takej miery, že mu neustále dorastali nielen obrovské, rezákom podobné tesáky, ako jeho predkom, ale aj celý chrup.
Tilodonty a taeniodonty patrili medzi archaické živorodé cicavce (okruh skupiny Cimolesta), ktoré síce nemali blízko k vajcorodým a vačkovcom, ale zároveň ešte nepatrili medzi placentovce. V paleocéne ešte hrali vyrovnanú partiu o dominanciu nad svetom s tromi ďalšími veľkými cicavčími vývojovými vetvami – a dalo by sa argumentovať, že si z nich viedli najlepšie. V strednom eocéne ale už jednoznačnú dominanciu získali vyspelé živorodé cicavce, čiže placentovce.
Vláda šupín a peria?
Áno, v rámci cicavcov jednoznačne prevládli placentovce. No ani v tomto čase, viac ako 15 miliónov rokov po
vymretí dinosaurov, nemôžeme hovoriť, že v rámci suchozemských stavovcov svetu jednoznačne dominovali cicavce. Prinajmenšom v Európe a Južnej Amerike to tak rozhodne nebolo.
Veľkí obyvatelia súše v Európe, zväčša operení či šupinatí, do značnej miery evokovali situáciu z konca druhohôr, keď dominovali operené, inokedy šupinaté dinosaury. V lesoch napríklad kráčal dvojmetrový, 150-kilový bylinožravý nelietavý vták
Gastornis. Po jeho boku žil vzdialený príbuzný pštrosa, na úrovni chrbta asi meter vysoký nelietavý Palaeotis. Nuž a najväčším dravcom bol ďalší nelietavý operenec, Eleutherornis, doložený z Francúzska a Švajčiarska. Patril medzi „
hrôzovtáky“, ktoré sa stali dominantnými dravcami juhoamerických treťohôrh. V Európe sa po jeho boku vyskytovali aj o čosi menšie, behavé dravce príbuzné dnešným kariamám, ako Salmila.
Spravidla malé cicavce stredoeocénnej Európy terorizovali nielen vtáky, ale aj dlhonohý suchozemský
krokodíl Pristichampsus. Dvoj- až trojmetrový predátor vážil asi toľko ako jaguár. V strednom eocéne o suchozemské krokodíly rozhodne nebola núdza. V Európe pobehoval o čosi menší Iberosuchus (doložený z Francúzska, Španielska a Portugalska) a malý Bergisuchus (Nemecko).
Dlhonohé suchozemské krokodíly boli ešte úspešnejšie v Južnej Amerike. Objavuje sa tam napríklad Barinasuchus, ktorého 70-centimetrová lebka indikuje zviera dlhé okolo šesť metrov. S hmotnosťou 600 - 800 kilogramov predstavoval jedného z najväčších živočíchov kontinentu. Po jeho boku sa vyskytovali rohaté suchozemské korytnačky Niolamia. Ich pancier meral až 1,5 m, telesná hmotnosť sa odhaduje na 200 - 300 kg. Ani jeden juhoamerický cicavec stredného eocénu nedosiahol rozmery barinasucha ani niolamie.
-
Rohaté obludy prvými gigantmi spomedzi cicavcov
-
Ako sme videli, v Európe a Južnej Amerike boli najväčšími suchozemskými živočíchmi plazy a vtáky. V Severnej Amerike bolo všetko inak. Veľké operence ako Gastornis sa tu vytratili pred asi 50 miliónmi rokov. A namiesto nich sa rozvíjali prví giganti, ktorí vzišli z evolučnej línie cicavcov.
V strednom eocéne totiž vrcholila evolúcia dinocerátov. Tieto bylinožravce patrili medzi najväčšie cicavce sveta od neskorého
paleocénu. Napriek názvu, ktorý v preklade znamená „hrozné rohy“, doposiaľ nevykazovali výrazné rohy. Len dlhé, šabľovité kly. V strednom eocéne však ich rohy narástli aj spočetneli. Podobne ako u iných cicavcov raných treťohôr, v ich lebke sa nachádzal iba maličký mozog. A chýbajúce rezáky naznačujú prítomnsoť dlhého, pri spásaní vegetácie široko sa pohybujúceho jazyka.
Najväčší dinocerát, obludný Eobasileus zo Severnej Ameriky (vyobrazený vyššie), meral v kohútiku okolo 210 cm, pričom vďaka pretiahnutému telu vážil okolo 4000 kg. Hlavu zvieraťa zdobilo šesť tupých kostených výrastkov. Porovnania s dnes žijúcimi cicavcami naznačujú, že k ich vzniku viedli súboje samcov s použitím hlavy na spôsob kyjaku – ako to vidíme u žiráf a okapií, na hlavách ktorých pozorujeme podobné rohy.
Po jeho boku prežíval aj stredne veľký (100 až 130 cm v kohútiku) Bathyopsis s dvojicou nevýrazných rohov. Asi o polovicu väčší bol (170 cm v kohútiku, 2 tony) dlho prežívajúci Uintatherium. Počet známych severoamerických dinocerátov uzatvára Tetheopsis, veľkosťou aj anatómiou prechodný medzi eobasileom a uintatériom.
Uintatherium preniklo aj do Ázie, kde sa vyvinul bizarný stredne veľký (1,5 m v kohútiku) rod Gobiatherium. Nielenže mu chýbali akékoľvek rohy, absentujú aj tradične prítomné kly. Čudesný vzhľad nízkej, pretiahnutej lebke dodáva vypuklý kostený oblúk nozdier, ktorého účel je celkom neznámy (ozdoba?, výstuž koženého vaku na vydávanie zvukov?). To isté platí o širokých, vyčnievajúcich lícnych kostiach, ktoré pripomínali rohy. Čo ale vieme je, že Gobiatherium obývalo močiare - jeho pozostatky sú známe len z prostredia jazier a meandrujúcich riek.
Mimochodom, zaradenie dinocerátov do evolučného rodostromu zostáva problematické: buď išlo o prakopytníky, alebo o vzdialených príbuzných zajacov! Tak či onak, gigantické severoamerické dinoceráty vymierajú pred asi 42 miliónmi rokov. O niekoľko miliónov rokov dlhšie prežívali v Ázii.
Hromové zvery
Zlatá éra archaických dinocerátov sa v strednom eocéne končí. Presný opak platí pre inú skupinu obrovských cicavcov, brontotériidy (Brontotheriidae), čiže „hromové zvery“.
Na rozdiel od dinocerátov, „hromové zvery“ nepatrili medzi relikty paleocénu, ale boli spolutvorcami rozmachu nepárnokopytníkov na severnej pologuli. Konkrétne, patrili medzi koňotvaré (Hippomorpha). Čomu zodpovedá skutočnosť, že ich prvotní zástupcovia pripomínali prapredkov koní. Neskôr zmohutneli a poriadne narástli. Stali sa najhojnejšími a najrozmanitejšími veľkými cicavcami Severnej Ameriky aj Ázie.
Pomerne jemný chrup brontotériidov naznačuje, že tak ako prakticky všetky väčšie cicavce eocénu, konzumovali predovšetkým mäkkú, listovitú potravu. Izotopové analýzy väčších foriem prezrádzajú výhradnú listožravosť a závislosť od vlhkého prostredia.
Rohy, typický znak vyspelých brontotériidov, tvorila kosť, nie rohovina ako u nosorožcov. Keďže kosť je krehkejšia ako rohovina, a rohy brontotériidov navyše vyrastali z pomerne tenkej, pórovitej základne, nepredpokladá sa, že sa zvieratá zrážali hlavami na spôsob muflónov. Skôr mohli poslúžiť pri úderoch do trupu, čomu zodpovedá umiestnenie niektorých zlomenín na rebrách brontotériidov.
Podobne, ako sme
v článku o ranom eocéne zdôraznili rozvoj prvotných koňotvarých, v popularizačnej literatúre často prehliadaný, tentoraz sa zameriame na brontotériidy. Napriek ich enormnému významu sa totiž obvykle spomínajú len dva či tri rody tejto skupiny, žijúce až na sklonku eocénu.
Začiatkom stredného eocénu (pred 50 - 46 miliónmi rokov) sa v Severnej Amerike vyskytoval Palaeosyops. Už nevyzeral ako prvé koňovité (Equidae). Vďaka väčším rozmerom a mohutnejšej stavbe tela pripomínal tapíra. V kohútiku dosahoval v závislosti od druhu, 0,5 - 1,6 m, väčšie druhy vážili do 600 - 800 kg. To znamená, že boli väčšie ako ktorýkoľvek vtedajší cicavec Európy, Južnej Ameriky či
Afriky. Po jeho boku sa vyskytoval Mesatirhinus (1 m v kohútiku), charakteristický predĺženou hlavou, a Telmantherium(= Manteoceras, 1,25 až 1,5 m.) nesúci kostený hrboľ na nose, počiatok evolúcie rohov.
V neskoršom strednom eocéne (pred 46 - 41 miliónmi rokov) sa s brontotériidmi roztrhlo vrece.
V Ázii sa široko rozšíril pomerne štíhly Protitan (1,4 – 1,6 m, 350 až 500 kg) s predĺženou hlavou a zrejme nízkym rohom. Podobnú veľkosť (1,2 m; 500 - 600 kg) dosahovali severoamerické rody Notiotitanops, Sthenodectes, niekoľkými druhmi zastúpený Sphenocoelus (=?Dolichorhinchus) s predĺženou hlavou, Fossendorhinus, ako aj ázijské rody Desmatotitan a Pakotitanops.
-
Zľava doprava: Manteoceras, Dolichorhinchus, Meatirhinus, Palaeosyops, Sphenocoelus, Aktautitan.
Popri širokej palete stredne veľkých brontotériidov sa rozšíilo viacero foriem s rozmermi bizóna (okolo 1,8 m v kohútiku, 1000 - 1500 kg), ako severoamerické rody Notiotitanops, Metatelmatherium (aj z Ázie) a Wickia. O čosi väčší (2 m, 2000 kg) bol severoamerický Diplacodon, ktorého nedávno objavený druh D. gigan výškou v kohútiku (2,3 - 2,4 m; lebka meria 72 cm) prekonal najväčšieho známeho dinoceráta eobasiela. Pravda, vzhľadom na odlišnosti v stavbe tela nedosahoval porovnateľnú hmotnosť. Ďalším 2 m vysokým obrom bol ázijský Epimanteoceras a severoamerický Protitanotherium. Tieto pomerne veľké formy niesli na lebkách kostené hrbole, či nízke, nevýrazné rohy.
Mimochodom, veľké brontotériidy prenikli v tomto čase (alebo, čo je pravdepodobnejšie, o pár miliónov rokov neskôr) aj do Európy. Konkrétne, z územia Rumunska sa podarilo opísať rody Brachydiastematherium.
Už v strednom eocéne dosiahli niektoré brontotériidy skutočne „hromové“ rozmery. Podarilo sa im to v Ázii. Odtiaľ poznáme jedného z najväčších zástupcov skupiny, super-masívny, krátkonohý a zrejme obojživelný rod Aktautitan, ktorý niesol malý roh. Po jeho boku sa vyskytoval záhadný Gnathotitan, známy len zo sánky a fragmentov zvyšku lebky. Tvar hlavy a prípadných rohov teda nie je známy. Sánka zvieraťa však bola mimoriadne hlboká a dosahovala dĺžku 80,5 cm, čo je najviac zo všetkých známych brontotériidov. Pre oba rody sa odhaduje výška v kohútiku okolo 2,5 m. Odhady hmotnosti pre takto veľké brontotéridy sa pohybujú od 2 ton po vyše 8 ton. 2 tony sa zdá na super-robustné kopytníky žalostne málo. Pravda bude v tomto prípade zrejme kdesi uprostred.
Okrem obrov a skutočných gigantov poznáme aj trpasličie “hromové zvery”, vysoké v kohútiku iba okolo pol metra. Zo Severnej Ameriky sú to rody Xylotitan a Metarhinus (o čosi väčší, 75 cm). Z Ázie Acrotitan (iba 30 cm!), Nanotitanops a Microtitana Pygmaetitan. Predpokladá sa, že nepatrné rozmery týchto brontotériidov zrejme súviseli so životom v hustých pralesoch.
Relikty dávnych čias: Na spôsob skackajúcich piskorov a vydier
Archaické živorodé cicavce z okruhu skupiny Cimolesta (príbuzné, ale nie radené medzi placentovce) patrili ešte
začiatkom eocénu medzi najúspešnejšie veľké cicavce sveta. Široké rozšírenie veľkých foriem (Pantodonta) ale skončilo, v strednom eocéne prežívali len v Ázii. Cimolesty napriek tomu nepovedali posledné slovo. Ako sme videli v úvode, viaceré ich skupiny (tilodonty, taeniodonty) dosiahli evolučný vrchol. A okrem toho zostávali hojné ich menšie formy.
Darilo sa napríklad hmyzožravým apatemyidom (Apatemyidae). Objavili sa už v
paleocéne, pričom spravidla išlo o malé cicavce so špecializovaným chrupom, predovšetkým párom výrazne zväčšených rezákov. Ich chrup pripomína napríklad ksukola a vačicu rodu Dactylopsila z Novej Guinei. Obom zvieratám zväčšené rezáky slúžia na prehryznutie kôry stromov, aby sa dostali k larvám hmyzu. V Severnej Amerike sa darilo rodu Apatemys (v Európe vymrel pred asi 49 miliónmi rokov). Na vyťahovanie podkôrových lariev bol ešte lepšie prispôsobený európsky Heterohyus (prežil až do obdobia pred 33 miliónnov rokov) – ksukola pripomínal aj stavbou tela s pomerne veľkou hlavou a predĺženým tretím (a tiež druhým) prstom predných končatín.
Celkom ako veveričky s tesákmi vyzerali všežravé európske parocyklaenidy (Paroxyclaenidae). Potom, ako ich
začiatkom eocénu v Európe zastupoval jediný rod sa v strednom eocéne rozrôznili. 120-centimetrový Kopidodon bol napríklad najväčším stromovým zvieraťom svojej doby. Výborne zachované skameneliny z Nemecka demonštrujú, že jeho dlhý chvost bol huňatý ako u veveričky.
Darilo sa tiež pozoruhodným leptiktidom, z ktorých je najlepšie známy európsky Leptictidium. Kvôli skráteným predným a predĺženým zadným končatinám evokovali kombináciu kengury a piskora... s drobným chobotom! Prvé leptiktidy sa objavili už koncom druhohôr. V strednom eocéne obvykle merali 60 až 90 cm a vážili niekoľko kilogramov, takže v Európskych lesoch patrili k tým väčším cicavcom. Skameneliny so zachovaným obsahom žalúdka dokazujú, že lovili hmyz, jašterice a malé cicavce, ale nepohrdli ani rastlinnou potravou.
-
Pantolestidy pre zmenu predstavovali dominantné obojživelné cicavce. Európsky Buxolestes vďaka krátkym, robustným končatinám a silnému chvostu pripomínal vydru. Mimoriadne silný chrup sa hodil na lúskanie schránok mäkkýšov. Zviera meralo takmer meter a vážilo poldruha kila, čiže v Európe patrilo medzi väčšie cicavce. V severoamerických súvstviach sa podarilo doložiť rovnako veľký rod Palaeosinopa.
Tak ako začiatok eocénu znamenal koniec širokého rozšírenia veľkých cimolestov (zástupcov Pantodonta), tak stredný eocén znamenal koniec hojnosti ich malých foriem. Pravda, vymreli neskôr. Posledné pantolestidy (ázijské rody Gobiopithecus a Kiinkerishella), leptiktidy, ako aj posledné ázijské pantodonty vymierajú niekedy pred 37 - 34 miliónmi rokov. Koniec eocénu tak znamenal koniec jednej z najvýznamnejších skupín raných treťohôr...
Záplava kopýt
V strednom eocéne nastáva búrlivý rozvoj párnkopytníkov - popri rôznych zástupcoch celkom vymretých skupín sa objavili napríklad zástupcovia evolučnej línie tiav. No podobne ako všetky rané nepárnokopytníky, aj rané párnokopyntíky vyzerali veľmi podobne, na prvý pohľad evokujúc kančily (Tragulidae). Samozrejme, pokiaľ nerátame vodné párnokopytníky, čiže
veľryby.
Rozvoj párnokopytníkov sa ale nepribližoval rozmachu nepárnokopytníkov, ktorý začal už
v ranom eocéne. Pred 50 miliónmi rokov sa napríklad po celej severnej pologuli rozšíril Hyrachyus. Na prvý pohľad pripomínal prvé koňovité (Equidae), no bol o čosi väčší (90 cm v kohútiku, 20 – 30 kg). A hoci patril na úplný počiatok evolučnej línie nosorožcov, na behanie bol uspôsobený lepšie ako vtedajšie „prakone“. Medzi najväčšie cicavce Európy patril ako tapír až menší kôň veľký (150 - 200 kg) Lophiodon so zväčšenými očnými zubami na spôsob klov. Hoci pripomínal tapíra, a zrejme si vyvinul krátky chobot, no evolučne mal bližšie k čudesným vymretým chalikotériám, čo boli zvláštne kopytníky s predĺženými prednými a skrátenými zadnými končatinami.
Rozmach koní a „takmer koní“
V rámci širšej skupiny koňotvarých (Hippomorpha) zostali pravidlom malé rozmery: 30 - 60 cm v kohútiku a hmotnosť 5 až 30 kg. V Európe sa po vymretí koňovitých (Equidae) darilo ich sesterskej skupine, paleotériidom (Palaeotheriidae), ako boli Propalaeotherium (P. hassiacum; 60 cm v kohútiku a cca 30 kg) alebo menší, štíhlejší a podstatne hojnejší Eurohippus (E. parvulum; 30 cm, cca 5 kg) a drobný Lophiotherium. Kým primitívnejšie formy ako Propalaeotherium sa ešte ponášali na prvé koňovité, Palaeotherium už výraznejšie prejavilo typické charakteristiky paleotéridov, ako bol predĺžený krk, viac vpredu umiestnené očnice a predĺžené predné končatiny. Neskoršie druhy rodu dosiahli rozmery dnešných koní (1,5 m v kohútiku, 300 - 400 kg) a dočiahli do výšky viac ako dva metre.
Koňovité sa po vymretí v Európe rozvíjali v Severnej Amerike. Zo
spodného eocénu prežil Orohippus, jeden z prvých rodov, ktorému zanikli
rudimentárne postranné prsty, takže mu zostali štyri na predných a tri na zadných končatinách. Vyznačoval sa tiež pokročilejším chrupom (posledný črenový zub sa transformoval na prídavnú stoličku, hrboľčeky stoličiek boli vyššie), lepšie prispôsobeným na spásanie tuhšej vegetácie suchších oblastí. Adaptácia na spásanie odolnejšej rastlinnej hmoty pokročila v rámci rodu Epihippus, ktorý sa objavuje pred 47 miliónmi rokov. Jeho najmladší druh (E. intermedius) už výrazne evokoval neskoršie, oligocénne koňovité, ako bol Mesohippus.
Mäsožravé kopytníky nepovedali posledné slovo
Miacidy veľké asi ako lasica si v tomto čase vyvinuli formy celkom blízke k prvým šelmám (Carnivora), ako bol európsky Quercygale alebo severoamerický Tapocyon. Rozmery vlka a väčšie však dosahovali len skupiny, ktoré prežívali ešte z
paleocénu, mäsožravé kopytníky mezonychiany a mačkám podobné oxyenidy (radené do Creodonta).
-
Mesonyx (vľavo) a Harpagolestes.
V rámci mezonychianov sa v Ázii aj Severnej Amerike vyskytoval ako vlk veľký Mesonyx (40 - 50 kg, 0,7 m v kohútiku). Na rozdiel od vlka mal kratšie končatiny, väčšiu hlavu (lebka až 43 cm) a v pomere k telu malý mozog, o polovicu menší ako dnešné šelmy rovnakej veľkosti (pravda, v pomere k telu dvakrát väčší ako príbuzný rod Pachyaena!). Po jeho boku žil Harpagolestes, ktorého extrémne robustná lebka a chrup (s nadmerne zväčšenými tesákmi) uľahčovali lámanie kostí, čo naznačuje spôsob života podobný hyene. Išlo o jedného z najväčších mäsožravcov sveta. V kohútiku meral viac ako meter a vážil 300 - 200 kg.
Pád „najväčšieho dravého cicavca“ praveku?
-
Za mezonychiana sa v minulosti považoval záhadný obor Andrewsarchus. Zviera známe iba z 83 cm dlhej a 56 cm širokej lebky na prvý pohľad evokuje predátora. Rekonštrukcie tela založené na vzhľade mezonychianov (konkrétne rodu Mesonyx) naznačili, že mohlo ísť o najväčšieho dravého cicavca všetkých čias: vyplývala z nich dĺžka tela 4 m, výška v kohútiku takmer 2 metre a hmotnosť okolo 1000 kg. V posledných rokoch ale viacerí paleontológovia upozornili, že zvieraťu chýbajú výrazné tesáky a jeho chrup indikuje skôr všežravca ako predátora. Zároveň lebka pripomína diviakom podobné „prasce z pekla“ entelodonty. Tieto argumenty podporili niektoré analýzy príbuzenských vzťahov, podľa ktorých je Andrewsarchus blízkym príbuzným entelodontov, pričom v skutočnosti patrí medzu nepárnokopytníky. Ak je to pravda a disponoval podobnou stavbou tela ako entelodonty, jeho rozmery boli mierne odlišné - v kohútiku by meral okolo 1,5 m a vážil asi 600 - 700 kg.
Rozmanité kreodonty
-
V rámci vyspelejších kreodontov (Creodonta, skupina zrejme príbuzná šelmám Carnivora) ešte z paleocénu úspešne prežívali oxyenidy, a to predovšetkým v Severnej Amerike. Tamojší Patriofelis dosahoval rozmery jaguára (do 100 kg). A kým jeho starší príbuzní sa pohybovali prevažne na stromoch, široké laby tohto tvora naznačujú dobrého plavca. Že zviera trávilo veľa času vo vode naznačuje mimoriadne robustná lebka a silný stisk čeľustí, vhodný na lámanie pancierov korytnačiek alebo lastúr vodných mäkkýšov.
Okrem stromových a obojživelných zástupcov si oxyenidy vyvinuli aj šabľozubé formy ako severoamerický Apataelurus (cca 30 kg). Predstavuje vrchol evolúcie šabľozubých oxyenidov.
Sesterskej skupine oxyenidov, hyenodontom, sa darilo prostredníctvom rôznych malých (ako mačka, 20 cm v kohútiku, 1 – 6 kg; napr. Proviverra, Lesmesodon), niekedy ešte po stromoch lezúcich foriem. A to predovšetkým v Európe, kde žiadne veľké dravé cicavce neexistovali. Štíhly severoamerický Tritemnodon ale dosahoval rozmery vlka.
Južná Amerika naberá svojský ráz
Podobne ako Austrália a prinajmenšom spočiatku Afrika, geograficky izolovaná Južná Amerika nadobudla počas treťohôr svojskú faunu. Kým Austráliu ovládli vačkovce, v Južnej Amerike ich do úzadia zatlačili iné skupiny. Nerátajúc suchozemské krokodíly a „hrôzovtáky“, darilo sa predovšetkým unikátnym miestnym kopytníkom Meridiungulata. Podľa molekulárnych analýz nedávno vymretých zástupcov išlo o blízkych príbuzných nepárnokopytníkov.
-
Rozšíril sa napríklad rod Thomashuxleya, ktorý ďaka predĺženej lebke s výraznými klami pripomínal diviaka. Pravda, pohyblivosťou sa dnešným kopytníkom nemohol rovnať. Jeho zadné končatiny ešte našľapovali na celé chodidlo, predné boli robustné. Zviera meralo v kohútiku asi 70 cm a vážilo okolo 90 až 110 kg. O čosi väčší (100 - 150 kg) boli už len v rovnakom čase žijúci zástupcovia zavalitých Astrapotérií (Albertogaudrya a Scaglia), ktorých potomkovia nadobudli podobu raných chobotnatcov – vyvinuli si krátke choboty, veľké rozmery a dlhé kly.
Ako sa dostávame ku geologickým obdobiam, ktoré sú menej vzdialené od dneška, s rastom úplnosti fosílneho záznamu rastie aj objem a úplnosť našich poznatkov. Z priestorových dôvodov preto jediným článkom nepokryjeme ani len obdobie stredného eocénu. Dôležité pokroky vo vývoji morských kopytníkov, ktorým hovoríme veľryby, preto nájdete v samostatnom článku. To isté platí pre vývoj fauny v Afrike, kde sa stretávame s unikátnou faunou, ktorej súčasťou boli prvé veľké chobotnatce (tapírovi podobné Numidotherium, cca 200 kg).
Preto keď do treťohôr zavítame nabudúce, náš záber zúžime z (takmer) globálneho, na lokálny.
-
Obrázky: public domain, Tim Bertelink, Ghedoghedo
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok