Mohlo by sa zdať, že keď čelíme situáciám či zisteniam, ktoré zásadne odporujú našim doterajším presvedčeniam, automaticky dôjde k ich prehodnoteniu. Niekedy sa to naozaj stane, rozhodne však nie vždy a ani v rovnakej podobe. Proces vyrovnania sa s nepohodlnými skutočnosťami je totiž komplikovanejší, než možno na prvý pohľad pôsobí.

Poďme ale poporiadku a začnime slávnou "apokalyptickou" štúdiou Leona Festingera, ktorá je zhrnutá v jeho knihe When Prophecy Fails.

Koniec sveta, ktorý neprišiel

V 50. rokoch minulého storočia pôsobila v USA malá sekta vedená ženou, ktorú Festinger v knihe označil pseudonymom Marian Keech.

Marian hlásala, že nastane veľká potopa a koniec sveta, ale pred apokalypsou ju a jej prívržencov zachráni lietajúci tanier. Mnoho členov sekty preto podalo výpoveď v práci a predalo svoj majetok.


Hoci to neznie príliš odlišne od iných skupín očakávajúcich koniec sveta, nasledovníci Marian mali jedno podstatné špecifikum - stanovili si presný dátum. Koniec mal nastať 21. decembra 1954.

Pre mladého psychológa to rozhodne bola zaujímavá príležitosť skúmať správanie zjavne hlboko veriacich ľudí. A tak sa Festinger s niekoľkými spolupracovníkmi infiltroval do sekty s cieľom zistiť, ako členovia zareagujú, keď sa proroctvo nenaplní. Keďže 21. decembra nebolo po potope či lietajúcom tanieri ani stopy, Marian ponúkla nasledovníkom vysvetlenie - ich neoblomná viera v ňu zachránila svet pred zánikom.

Členovia, ktorí kvôli sekte obetovali majetok a prácu, zlyhanie proroctva vo viere v Marian paradoxne utvrdilo, nadšene volali do rozhlasových staníc a vychádzali do ulíc verbovať nových nasledovníkov.

Tí, ktorí toho obetovali menej, vieru stratili a sektu opustili.

Kognitívna disonancia

Príčinu Festinger videl v negatívnych pocitoch sprevádzajúcich zistenie, že sme verili niečomu nezmyselnému, obzvlášť ak sme do toho investovali veľa času, úsilia a financií. Keďže ľudia majú tendenciu premýšľať o sebe ako o tých inteligentných, pre ostávajúcich členov bolo jednoduchšie veriť ešte silnejšie než si pripustiť, že dôverovali falošnému proroctvu.

Diskomfort spôsobený nesúladom medzi našimi presvedčeniami, postojmi alebo správaním a novými informáciami či skúsenosťami, ktoré sú s nimi v rozpore, označujeme kognitívna disonancia. Tento jav patrí medzi najvýznamnejšie a najskúmanejšie fenomény psychológie.


Pretože prežívanie disonancie je nepríjemné, máme tendenciu zachovávať konzistentnosť vlastných presvedčení. Psychologické úsilie vynaložené na zmiernenie disonancie podľa Festingera typicky podporí tie presvedčenia, ktoré sú odolnejšie voči zmene.

Zmierňovanie nesúladu môže prebehnúť viacerými spôsobmi - hľadaním opory v informáciách súhlasiacich s pôvodným presvedčením, odmietaním informácií protirečiacich pôvodnému presvedčeniu alebo prisudzovaním väčšieho či menšieho významu informáciám na základe toho, do akej miery sú v súlade s pôvodným presvedčením.

To isté platí pre vzťah medzi postojmi a správaním. Súčasné správanie je voči zmene odolné zrejme najviac (ak niečo vykonáme, môže byť ťažké zvrátiť následky), takže keď dôjde ku konfliktu, často zmeníme naše postoje tak, aby boli viac konzistentné so správaním. Zmena postojov však môže nastať len vtedy, keď si dané správanie nedokážeme ospravedlniť silnou pohnútkou alebo inými situačnými faktormi.

Experimenty

Kognitívnu disonanciu možno ilustrovať aj jednoduchými experimentmi a niekoľko klasických si teraz predstavíme.

Všetky informácie, ktoré po vykonaní rozhodnutia hovoria v prospech zvolenej alternatívy, označujeme ako súhlasné, a tie v prospech inej alternatívy ako nesúhlasné (disonantné). Čím väčší je počet a dôležitosť nesúhlasných informácií, a čím nižší je počet a dôležitosť súhlasných, tým intenzívnejšiu disonanciu prežívame.


Disonancia je tým väčšia, čím je atraktivita alternatív podobnejšia, no tieto alternatívy sa vzájomne značne líšia.

Brehm (1956) napríklad vykonal experiment, v ktorom účastníci dostali za úlohu urobiť buď jednoduché alebo ťažké rozhodnutie. Alternatívy boli v scenári ťažkého rozhodnutia podobne atraktívne, kým v scenári ľahkého rozhodnutia bola jedna z možností výrazne atraktívnejšia. Účastníci zároveň hodnotili jednotlivé možnosti pred a po vykonaní rozhodnutia.

Brehm zistil, že kým u participantov s ľahkou voľbou nedošlo po rozhodnutí k zmene postojov k alternatívam, postoje participantov s ťažkou voľbou sa po vykonaní rozhodnutia zmenili na negatívnejšie k tej alternatíve, ktorú si nevybrali.

Novšie výskumy v podobnom duchu ukazujú, že spätné "znehodnocovanie" odmietnutých alternatív možno dokonca pozorovať aj u malých detí či opíc, ktoré v experimentoch pozmeňujú svoje preferencie cukríkov tak, aby boli vo väčšom súlade s ich predchádzajúcimi rozhodnutiami.

Keďže kognitívna disonancia by sa mala objaviť vtedy, keď človek koná v rozpore s vlastnými postojmi, Festinger s Carlsmithom (1959) si do laboratória prizvali niekoľko účastníkov a požiadali ich, aby vykonávali nudnú úlohu. Následne účastníci dostali 1 alebo 20 dolárov za to, aby "ďalšiemu participantovi" povedali, že úloha bola zaujímavá. Keďže 20 dolárov predstavuje pre takéto klamstvo dostatočné "obhájenie", nemala by sa objaviť silná disonancia. Keď však mal rovnaké správanie obhájiť len jediný dolár, disonancia mala byť značná.

Tak ako Festinger s Carlsmithom predpokladali, účastníci s 20 dolármi svoje postoje k úlohe nezmenili, kým u tých s jediným dolárom disonancia spôsobila, že nudnú úlohu začali vnímať pozitívnejšie - začali ju vnímať ako zaujímavú.


Disonancia sa objavuje aj vtedy, keď pre získanie niečoho vytúženého musíme vykonať nepríjemnú aktivitu. Vykonávanie takejto činnosti je v rozpore s presvedčením o jej nepríjemnosti. A čím je vnímaná nepríjemnosť väčšia, tým silnejšia by mala byť disonancia.

Disonanciu možno v takomto prípade zmierniť aj zveličením významu či hodnoty cieľa, ktorý chceme prostredníctvom aktivity dosiahnuť. Aronson a Mills (1959) vykonali experiment, v ktorom účastníčky podstupovali buď ťažkú alebo ľahkú formu iniciačného rituálu, aby sa mohli stať členkami skupiny. Náročná forma iniciácie predstavovala vykonanie trápnej aktivity, kým aktivita v scenári s jednoduchou iniciáciou trápna nebola. Keď sa skupina, ktorej sa stali členkami, ukázala byť hlúpa a nudná, pôsobením kognitívnej disonancie ju členky s ťažkou formou iniciácie hodnotili priaznivejšie ako tie, ktoré podstúpili len ľahkú formu iniciácie.

Záver

Kognitívna disonancia vysvetľuje spôsob, akými narábame so svojimi presvedčeniami a postojmi. Taktiež pomáha objasniť zdanlivo nepochopiteľné, absurdné správanie, ako v prípade členov apokalyptickej sekty, ktorých ani zlyhanie zásadnej predpovede nepresvedčilo o jej nezmyselnosti.

Títo ľudia napriek tomu, že očakávali koniec, stáli vlastne na začiatku. Začiatku veľkého množstva výskumov kognitívnej disonancie.


-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Zdroje

Akerlof, G. A., Dickens, W. T., Chang, L., Jaros, A., Lett, & E. Lucas, M. (2012). The economic consequences of cognitive dissonance.

Egan, L. C., Santos, L. R., & Bloom, P. (2007). The origins of cognitive dissonance: Evidence from children and monkeys. Psychological science, 18(11), 978-983.

Gawronski, B., & Strack, F. (2004). On the propositional nature of cognitive consistency: Dissonance changes explicit, but not implicit attitudes. Journal of experimental social psychology, 40(4), 535-542.

Harmon-Jones, E., & Harmon-Jones, C. (2007). Cognitive dissonance theory after 50 years of development. Zeitschrift für Sozialpsychologie, 38(1), 7-16.

Titulný obrázok: www.pixabay.com

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet