05.07.2019-18:30:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
Príspevok voľne nadväzuje na články Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou, Bohovia dávnych Indoeurópanov: Ktoré božstvá uctievali naši prapredkovia?, Praveká prírodná svätyňa z Gánoviec a kňazi verzus šamani doby bronzovej a Záhada „ľudí z jám“: Koho zakopávali v osadách doby bronzovej? .



Na počiatku boli dvaja bratia, dvojčatá Manu a Yemo1. Spoločne putovali vesmírom a jedného dňa sa rozhodli stvoriť svet.

Aby to dosiahli, priniesli tú najvyššiu obeť. Život jedného z nich. Zdrojom všetkého, čo vo svete existuje, sa totiž stalo Yemovo telo2.

Manu brata usmrtil a z jeho mäsa stvoril zem, z kostí kamene, z krvi vodu, z mysle Mesiac, z dychu vietor, z mozgu oblaky, z lebky nebeskú klenbu a z vlasov trávu a stromy. Napokon stvoril ľudí.

Vo svete, ktorý z Yema vytvoril, sa Manu stal prvým kňazom. A ustanovil rituál obetovania, ktorý bol základom poriadku vo svete.


Vybrali mu vnútornosti

Ako pochopiť náboženské rituály komunít, ktoré nezanechali žiadne písomné pamiatky a ktoré od dnešného človeka delí niekoľko tisícročí a široká kultúrna priepasť?

Túto beztak náročnú úlohu sťažuje, že niektoré praveké rituály sa nielenže vymykajú predstave moderného človeka, ale sa jej celkom priečia. Ako ľudské obete.



Obetovanie ľudí máme doložené aj zo staroveku – neštítili sa ho „barbari“ ani Rimania. V dobe bronzovej strednej Európy však niekedy nadobúdalo mimoriadne krvavú podobu. Niektoré príklady sme si už spomenuli, ako nálezy brutálne masakrovaných ľudí v obetnej jame opevneného sídliska na Myšej hôrke. (Podobný scenár azda viedol k nahromadeniu fragmentov ľudských kostí v „kultovej studni“ objavenej v Gánovciach.)

Ďalšie pochádzajú z Cezav pri Blučine (južná Morava). Na sídlisku únětickej kultúry (približne 2000 pred n. l.) sa tu v jednej z obilných jám našlo 700 zlomkov ľudských kostí. Patrili minimálne 12 osobám, z toho 11 deťom vo veku 2 až 6 rokov. Mnohé nesú stopy opálenia či prepálenia (zrejme ležali blízko ohniska alebo ich doň vhodili), rezania a lámania alebo drvenia. „Telá všetkých násilne usmrtených osôb museli byť brutálne rozčlenené,“ konštatuje archeológ Milan Salaš.

Na dne inej obilnej jamy našli archeológovia mladého muža (23-25 rokov) a dievča (13-15) rokov. Mužovi chýbali ruky aj s lopatkami a predkolenia. Dievčaťu ruky vrátane lopatiek a chodidlá, pričom prítomné zvyšky nôh boli rozrezané v oblasti kolien aj panvy. Muž okrem toho vykazoval dve sečné rany na hrudnej kosti (zrejme smrteľné) a krátke jemné rezy3 na rebrách z vnútornej strany. Podľa Salaša mu vybrali obsah hrudníka aj brušnej dutiny...

Príklady štvrtenia ľudských obetí poznáme aj z mladších vrstiev náleziska, datovaných približne do 13. storočia pred n. l. V tomto období lokalita predstavovala kultové miesto slúžiace obyvateľom širšieho regiónu. V priebehu niekoľkých dekád tu zrejme obetovali niekoľko stoviek ľudí a vytvorili plošné akumulácie kostier alebo jednotlivých kostí.4

Nálezy z Cézav pri Blučine sú podľa Salaša len „ilustratívnou kvapkou v mori mnohých ďalších nálezov“ ľudských obetí z odlišných lokalít.

„Krvavé a drastické obetovanie blížneho svojho môže tzv. civilizovanému človeku, vyrastajúcemu v duchu kresťanských tradícií, pripadať nehumánne, amorálne a neetické,“ konštatuje moravský archeológ. Predpokladá však, že sa konali „v záujme celku“ a ich zmyslom bolo „zaistenie existencie spoločnosti“.

Paralely naprieč tisíckami rokov aj kilometrov

Vráťme sa k vyššie uvedenej otázke: Ako pochopiť rituály komunít, ktoré nezanechali žiadne písomné pamiatky a ktoré od nás delí niekoľko tisícročí a široká kultúrna priepasť?

Aby sa o to pokúsili, archeoreligionisti kombinujú rôzne prístupy: okrem výskumu archeologických nálezov sa opierajú o neskoršie písomné záznamy zo starovekého Ríma, Grécka či Blízkeho východu, o kognitívne vedy skúmajúce fungovanie ľudskej mysle alebo o etnografický výskum archaických spoločenstiev.



Tieto prístupy majú samozrejme rôzne úskalia. Napríklad etnografické zistenia o dnešných archaických spoločenstvách sa kvôli ich špecifikám využívajú s čoraz väčšou opatrnosťou. Pre výskum stredoeurópskych komunít doby bronzovej sa navyše nehodia, pretože spoločenstva s porovnateľnou mierou „archaickosti“ dnes chýbajú. Naopak, ponúka sa iný veľmi užitočný nástroj, porovnávacia (komparatívna) indoeurópska mytológia.

Ako nedávno upozornil historik náboženstva Anders Hultgård, tento prístup neumožňuje len rekonštruovať prapôvodné indoeurópske mýty, rituály a božstvá. Čo je oveľa dôležitejšie, dokáže priniesť cenné informácie o zmysle aj pôvode mýtov, rituálov a ideí. Dovoľuje teda potvrdiť ich starobylosť alebo odhaliť význam v prípadoch, keď sú z dostupných prameňov (niektorej vetvy indoeurópskej tradície) doložené len nejasne alebo veľmi zlomkovito.

Ako príklad môže poslúžiť praindoeurópsky mýtus stvorenia. Jeho rekonštrukciu – uvedenú v úvode článku – umožnili sugestívne paralely zistené v indoeurópskych tradíciách naprieč tisíckami rokov aj kilometrov.

Dvojča bez súrodenca?

V nordickej (severogermánskej) tradícii vystupuje Ymi (či Ymir, vyobrazený nižšie), obor z počiatku vekov. Čo je zvláštne, jeho meno znamená „dvojča“, hoci súrodenca nemal. Podľa Poetickej Eddy sa Ymi stal „zdrojom“ sveta, keď ho Ódin s bratmi zabil a z častí jeho tela stvoril svet:

„Z Ymiho mäsa bola stvorená zem a z jeho krvi more, z kostí skaly, stromy z vlasov a z lebky nebo; a z jeho brv vľúdni bohovia vybudovali Midgard; z jeho mozgu chmúrne mračná plávajúce po oblohe.“


-



Tisíc rokov pred vznikom Poetickej Eddy zaznamenal mýtus prabytosti s významom mena „dvojča“5 (Tuisto) rímsky historik Tacitus u (juho)germánskych kmeňov. Tuistov syn Mannus bol mýtickým predkom Germánov, keďže však jeho meno znamená „človek“, podľa bádateľov išlo pôvodne o predka všetkých ľudí. Podporuje to védska (staroindická) tradícia, v ktorej vystupuje Manu (doslovne „človek“ alebo „ľudstvo“), a to ako prvý človek.

Ymi nachádza obdobu aj indoiránskej tradícii – je ním védsky Jama a staroiránsky (avestánsky) Jima. Mýty o tomto prvom smrteľníkovi (prípadne prvom kráľovi) možno datovať do záveru 2. respektíve začiatku prvého tisícročia pred n. l. Čo je dôležité, mená Jama a Jima taktiež znamenajú „dvojča“ a predstavujú kognáty – slová rovnakého pôvodu – s menom Ymi. Podobne ako Ymi, aj Jima sa dočkal neslávneho konca: rozrezali ho na dva kusy. Nevieme však, čo sa s nimi stalo. O osude prabytosti prezrádza viac védska tradícia – oslavný hymnus Puruša súkta (jeho protagonista už nesie odlišne meno – Puruša čiže „človek“) píše:

„Z jeho mysle sa zrodil mesiac, z jeho očí slnko,
z jeho úst blesk a oheň, z jeho dychu vzduch.
Z jeho pupku vznikol priestor, z jeho hlavy bolo stvorené nebo,
z jeho nôh zem, z jeho uší svetové strany.“


Relikt pramýtu nachádzame aj v rímskej (italickej) tradícii, a to zakomponovaný do legendy o Romulovi a Removi. Romulus pri zakladaní Ríma usmrtil Rema, ktorého meno pochádza zo starolatinského *Yemos čiže „dvojča“. Presne ako v praindoeurópskom mýte, legenda spája vznik (mesta) so smrťou jedného z dvojčiat, a to nositeľa mena „dvojča“, rukami jeho brata. Možno sa zachoval aj ďalší odlesk praindoeurópskeho mýtu, hoci už s posunutým významom: existuje tradícia, že Romula po zabití rozkúskovali.



Obetovanie stvorením, stvorenie obetovaním

Možnú súvislosť medzi ľudskými obetami a mýtmi o stvorení si všimli aj niektorí archeológovia. Napríklad Pavol Jelínek zo Slovenského národného múzea v jednom staršom vyjadrení pre náš magazín pripomenul (a tým podnietil vznik tohto článku): „Krvavé ľudské obete často napodobovali kozmologický mýtus obnovy sveta.“ Už vo svojej dizertačnej práci spred desiatich rokov sa stručne zmienil o možnosti, že niektoré obrady súvisiace s ľudskými obetami súviseli v vierou v cyklickú obnovu sveta, ktorá s týmito mýtmi súvisela.

Túto súvislosť – avšak bez ohľadu na archeologické nálezy – podrobnejšie rozpracoval pred približne 30 rokmi historik náboženstva Bruce Lincoln. Dospel k záveru, že rituálne obetovanie vlastne predstavovalo znázornenie mýtického stvorenia.

Lincoln upozorňuje, že v indoiránskej tradícii sa vzkriesenie mŕtveho chápalo ako proces opačný k stvoreniu, a naopak, smrť ako „zopakovanie rozštvrtenia prvého človeka, lebo iba tak by si kosti každého človeka mohli nájsť cestu späť do Zeme, krv do vody a vlasy do rastlín a život do vetra“. Výskumník zdôrazňuje, že hoci je idea „homológie“ častí sveta s časťami ľudského či zvieracieho tela najlepšie doložená z indoiránskej vetvy, jej relikty pozorujeme aj v rímskej (Ovídiove Metamorfózy6), v perzskej (Škend Gumanig Wizar), starofrízskej (Emsigský zákonník), staroruskej (Báseň o holubičom kráľovi) a staroírskej (Táin Bó Cúailnge) tradícii, čo naznačuje starobylý praindoeurópsky pôvod. A hoci niektoré „homológie“ nachádzame len v jednom texte, zväčša sa výrazne prekrývajú.

Aj zo starovekého Blízkeho východu poznáme mýty, v ktorých sa smrť božstva spája so stvorením sveta (sumersko-babylonská Tiamat) či človeka (akkadský Geštuga). Praindoeurópsky mýtus však vykazuje špecifické detaily, a to spojenie motívy zabitia prapôvodného dvojčaťa a vzniku špecifických častí sveta z konkrétnych kusov jeho tela.

Bruce Lincolnd dodáva, že indoeurópski kňazi často hovorili o zopakovaní procesu stvorenia s každým vykonaním rituálnej obety. Napríklad starovekí Peržania pri štvrtení tela obetovaného zvieraťa „spievali teogóniu“, čiže hymnus o stvorení bohov, a čin konali „na osoh nebesiam, slnku, mesiacu, zemi, ohňu, vode...“ Niektoré staroírske texty (Senchus Mór) pre zmenu spomínajú, ako druidi hovorili pri obetovaní, že „stvorili nebesia a zem a moria a tak ďalej, a slnko a mesiac a ďalšie“. Ideu reflektuje aj staroindická tradícia (Aiterya Brahmana), hovoriaca o štvrtení zvieracieho tela a jeho delení na časti vesmíru.

„Pozorujme, že tieto obety vedome a dôsledne reflektujú činy opísané v kozmogonických príbehoch, pričom kozmogónie naopak reprezentujú obetné rozštvrtenie,“ píše Lincoln.

Rituálne obety preto považuje za „rituály, ktoré v účinku zopakovali kozmogóniu a presúvali hmotu z tela obete do zodpovedajúcich častí vesmíru, aby udržali kozmický poriadok a zabránili ultimátnemu kolapsu univerza“. Je presvedčený, že „obetovanie môžeme považovať za snahu obnoviť rovnováhu vo svete“.



„V okamihu smrti sa telo každého človeka mení na súčasti vesmíru a slúži na podporu pokračovania jeho existencie,“ píše Bruce Lincoln. „Smrť teda treba chápať ako obetu a ako kreatívny čin, nevyhnutný pre chod kozmu.“ V pozadí týchto mýtov je premisa, že časti ľudského tela a materiálneho sveta sú komplementárne, „nekonečne zameniteľné v rámci istých špecifických homologických línií“. Stvorenie sveta teda vychádza z človeka a stvorenie človeka zo sveta.

„Stvorenie jedného implikuje zničenie druhého,“ píše Lincoln. „Aby svet existoval, bola nevyhnutná smrť.“ Z tohto hľadiska komparatívna indoeurópska mytológia nielenže potvrdzuje úvahy Milana Salaša o ľudských obetách „v záujme celku“ a kvôli „zaisteniu existencie spoločnosti“. Predovšetkým nám pomáha pochopiť motívy a hlboké mytologické súvislosti zdanlivo barbarských rituálov usmrcovania či dokonca štvrtenia ľudí.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


-

Za odborný dohľad a pomoc s literatúrou autor ďakuje archeológovi Pavlovi Jelínkovi PhD.

Poznámky
1 *Manu – v praindoeurópčine „človek“, *Yemo – „dvojča“
2 V niektorých verziách krava, ktorá Manua a Yema sprevádzala.
3 Podobné sa zistili aj na niektorých stavcoch a dlhých kostiach končatín oboch obetí.
4 Nekonali sa tu len ľudské obety, m taktiež fragmenty keramiky a zvieracích kostí, lastúry a zuhoľnatené semená.
5 A/alebo „hermafrodit“, jazyková dvojznačnosť sa odráža v schopnosti sebaoplodnenia nordickej aj juhogermánskej bytosti, ktorá svojpomocne splodila obrov respektíve ľudí.
6 Dielo spracovalo početné množstvo ľudových povier a mýtov.

Literatúra
Anthody, D. (2007). The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton University Press.
Hultgård, A. (2017): The comparative study of Indo-European religions − presuppositions, problems and prospects. IN: Hyllested A. et al. (eds): Language and Prehistory of the Indo-European Peoples: A Cross-disciplinary Perspective. Museum Tusculanum Press
Jelínek, P. (2009): Nálezy skeletov v sídliskových objektoch – ich interpretácia a význam. Univerzita Komenského v Bratislave. Dizertačná práca.
Lincoln, B. (1977): Death and Resurrection in Indo-European Thought. Journal of Indo-European Studies 5, 247-64.
Lincoln, B. (1986): Myth, Cosmos and Society: Indo-European Themes of Creation and Destruction. Cambridge, Mass.: Harvard University.
Lincoln, B. (1991): Death, War and Sacrifice. Chicago: University of Chicago
Mallory JP, Adams D.Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.
Salaš, M. (2007): Lidské oběti jako projek agresivity v době bronzové. Živá archeologie 8, 27-34.
West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.




Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail