Tento príspevok voľne nadväzuje na články Ako vznikol Boh? Pôvod a vývoj židovsko-kresťanského boha, Jahve obdobou Hefaista? Pôvod biblického boha v znamení sopiek a metalurgie a Biblia vs história: Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie.

„Profesionálni teológovia dnes interpretujú Bibliu tak, aby potvrdzovala ich novoveké hodnoty presne tak isto, ako stredovekí teológovia interpretovali Bibliu takým spôsobom, aby potvrdzovala ich stredoveké hodnoty,“ upozorňuje americký historik a biblista Kurt L. Noll.

Teologická interpretácia je podľa neho umením, ako donútiť Bibliu, aby zostala aktuálna aj napriek zmenám presvedčení , hodnôt a poznania spoločnosti.



Ak chceme porozumieť biblickému textu, bádateľ odporúča zbaviť sa moderných predstáv o Bohu, ako aj moderných teologických interpretácií Biblie: „Aj dobre známe biblické pasáže sú v skutočnosti cudzím teritóriom, pretože ich starovekí autori a čitatelia vychádzali zo súboru presvedčení, ktoré naša kultúra nezdieľa.“

Jedným z východiskových bodov je podľa neho aj ďalších biblistov kontext, v ktorom biblické texty vznikali – čiže charakter spoločnosti a náboženských predstáv starovekého Blízkeho východu či konkrétnejšie starovekej Mezopotámie..

„Biblické texty, o ktorých sa kedysi myslelo, že pochádzajú z počiatkov izraelitskej histórie, sa dnes datujú do exilovej a post-exilovej doby, teda obdobia, keď biblickí autori v skutočnosti žili v Mezopotámii alebo pod jej kultúrnym vplyvom,“ pripomína biblista Kenton L. Sparks. Autori Starého zákona podľa neho síce nekopírovali mezopotámske texty, ale „reflektovali rozšírené náboženské a kultúrne motívy“ svojej doby.

Panteón reflektujúci hierarchie vo svete ľudí

„Všetky kráľovstvá starovekého Blízkeho východu zdieľali základnú spoločenskú a politickú štruktúru, ktorú možno nazvať vzťahom ochranca-chránenec [alebo patrón-klient, z ang. patron-client, pozn. autora],“ píše Kurt Noll.

Ochrancom bol vládca-kráľ a chránencom ľud, ktorému vládol.

Príčinou tejto štruktúry boli hrozby, ktorým čelilo miestne poľnohospodárske obyvateľstvo – plienenie banditami alebo vojenskými skupinami či prírodné pohromy ako záplavy a suchá, ktoré ničili úrodu. „Vzťah ochranca-chránenec bol praktický spôsobom ochrany ľudí žijúcich v drsných podmienkach,“ konštatuje Noll.



Podľa historika a biblistu bol nebeský panteón v starovekom Blízkom východe zrkadlovým odrazom spoločenskej a politickej hierarchie vo svete ľudí.

„Boh-ochranca bol kráľom medzi bohmi rovnako, ako ľudský patrón-ochranca bol kráľom medzi ľuďmi,“ píše Noll. „Ostatní bohovia mu boli podriadení a partneri tak isto, ako bežný ľud a aristokracia boli podriadení kráľovi a podporovali ho.“

Panteón blízkovýchodných kultúr bol často veľmi zložitý, so stovkami ak nie tisíckami božstiev. Jeho základné črty však reflektuje aj moderná podoba biblického textu, ktorú máme k dispozícii dnes. Mnohí bohovia boli poslami, grécky angelos. „Neskoršia kresťanská doktrína sa anjelov snažila degradovať zo statusu [nižších] bohov tvrdením, že ich stvoril kresťanský boh. No v skutočnosti boli božskí poslovia bežným typom nižších božstiev v každom náboženstve starovekého Blízkeho východu,“ upozorňuje Kurt Noll.

Boh-ochranca mal v blízkovýchodnom panteóne špeciálne postavenie – napríklad babylonský Marduk síce nebol prvým bohom, ktorý vznikol, ale priniesol spravodlivosť do sféry bohov a stvoril hmotný svet aj ľudstvo. „Podobné biblický boh podľa Žalmu 82 priniesol spravodlivosť do zhromaždenia bohov a podľa pasáží ako sú Žalmy 74,12-17 stvoril svet podobným spôsobom ako Marduk,“ píše historik a biblista. „Práve táto kombinácia morálnej a fyzickej sily dávala bohu-ochrancovi jeho status najsilnejšieho a najspravodlivejšieho z bohov, ktorý vládol nebesiam tak, ako vládol svetu ľudí, často so súhlasom akýchsi božských starších, ktorý legitimizovali jeho právo vládnuť ako boh-ochranca, čo v Biblii reflektuje napríklad Jób 1-2.“

Kurt Noll upozorňuje, že ideológiu ochrancu a chránenca nasleduje biblický Starý zákon na ojedinelé výnimky úplne.

Henoteizmus, nie monoteizmus

Meno boha-ochrancu sa menilo od kráľovstva ku kráľovstvu: v južnej Mezopotámii to bol babylonský Marduk, na severe Mezopotámie to asýrsky Aššur, v meste Mari počas doby bronzovej a v niektorých filištínskych mestách doby železnej to bol Dagan, v Damašku a inde Hadad známy aj titulom Baal čiže „Pán“, v Súre Melkart, v Sidóne Ešmun, v Moábe Kemoš, v Edome Qós... a kráľovstvách Izraelitov to bol Jahve.

Podľa Kurta Nolla biblický starý zákon prezentuje Jahveho ako „typického boha-ochrancu, ktorý vládne panteónu nižších nadprirodzených bytostí“, čo podľa neho reflektujú pasáže ako Dt 10,17 alebo Ž 29,1. „Biblickí autori nemali žiaden záujem o monoteistickú doktrínu alebo žiadnu vedomosť o nej, a písali bez hanby o iných bohoch (napr. Sdc 11,24),“ argumentuje. Podobne ako väčšina starozákonných biblistov v posledných dvoch desaťročiach, zastáva názor, že starozákonné texty reflektujú prevažne henoteizmus, čiže uprednostňovanie niektorého z božstiev. „Biblický Starý zákon je typickým zástupcom textu, ktorý zachytáva bežný staroveký blízkovýchodný henoteizmus s bohom-ochrancom.“



V blízkovýchodných kultúrach bol v zriedkavých prípadoch nastolený takzvaný netolerantný henoteizmus, čiže zákaz uctievania nižších bohov. Všetko uctievanie smerovalo k bohovi-ochrancovi. Netolerantný henoteizmus (či monolatriu) nachádzame aj v Starom zákone, napríklad v pasáži Dt 5,7-10. Kurt Noll ale pripomína, že samotná existencia iných bohov sa napriek tomu nepopierala (napr. Mich 4,5).

Posadnutí uctievaním a oslavovaním

Staroveký blízkovýchodný boh-ochranca bol podľa Kurta Nolla „konvenčnou nadprirodzenou bytosťou“, neviditeľnou ale s mysľou ľudského typu, a hlboko sa zaujímajúcu o všetko, čo sa týkalo ľudí, ktorí v neho verili.

Vzťah medzi takýmto božstvom a človekom bol podľa historika a biblistu skonštruovaný na spôsob vzťahu medzi ľudským ochrancom a jeho chránencami: ľudia prisľúbili vernosť kráľovi a požadovalo sa od nich, aby kráľa „milovali“, čo znamená, že museli platiť dane a dožadovať sa príležitosti slúžiť mu. Kráľ pre zmenu musel „milovať“ svoj ľud a chrániť ho pred vonkajšími vojenskými hrozbami a banditami, ako aj poskytovať mu jedlo a iné zdroje, a to predovšetkým v čas núdze.

Napríklad juhoanatolský kráľ Azitiwada sa v zachovaných písomnostiach chvastá, ako si ho vyvolil patrón Baál, že sa stal „otcom a matkou“ pre svoj ľud a že mu „priniesol všetko dobré, dostatok jedla a blahobyt“.

„Hoci bohovia-ochrancovia niesli množstvo mien, povahu mali spoločnú. Predstavovali mocného bojovníka, spravodlivého sudcu a milosrdného otca (alebo matku) jeho (alebo jej) ľudu. Takýto boh nenávidel hriech a trestal skazených ale odmeňoval spravodlivých,“ vysvetľuje Kurt Noll. „V každom prípade bol boh-ochranca posadnutý tým, aby ho jeho ľudskí chránenci uctievali tým správnym spôsobom a očakával, že ho budú oslavovať vyzdvihovaním jeho neprekonateľnej majestátnosti a jeho množstva cností.“

Napríklad božský patrón kráľa Nabonida, vládnuci Babylonu v 6. storočí pred n. l., bol titulovaný ako „kráľ bohov, pán pánov, ktorý prebýva na nebesiach a prekonáva všetkých ostatných bohov“.

Nápodobe biblický Jahve je titulovaný „Boh nad všetkými bohmi a Pán nad všetkými pánmi, Boh veľký, mocný a hrozný, ktorý neberie ohľad na osoby a dary neprijíma. Vysluhuje právo sirote a vdove a miluje cudzinca; dáva mu jedlo a odev“ (Dt 10,17-18).

Podobný text z archívov asýrskeho panovníka doby železnej (žiaľ, zachovaný len neúplne) hovorí, že boh Šamaš nemá medzi bohmi rovného, že svetlo jeho spravodlivosti svieti do sveta, aby bránilo sudcom brať úplatky, aby žiaden obchodník zákazníkovi nevymeriaval menej a aby bola spravodlivosť dostupná pre každého.

„Takúto povahu možno nájsť medzi bohmi-ochrancami mnohých miest starovekého Blízkeho východu,“ píše Noll.

„Obviňuj obeť“

Nešťastia, hladomor, epidémie chorôb alebo zničujúce invázie starovekí ľud Blízkeho východu často interpretoval ako trest zo strany ich boha-ochrancu. A keď sa neskôr karta obrátila, veril, že nastal božský zásah boha-ochrancu.



Na kráľovskom monumente moábskeho kráľa Mešua sa napríklad uvádza: „Kráľ Izraela Omri utláčal Moáb mnoho dní, lebo Kemoš bol nahnevaný na jeho kraj. Potom ho nahradil jeho syn a povedal: Budem utláčať Moáb. Mnoho dní to hovoril, ale ja som sa vysmial jemu aj jeho domu. Tak Izrael zhynul, vytratil sa navždy.“

Podobne ako sa Kemoš rozhneval na Moáb, aby potom poslal záchrancu, sa prejavil v Biblii mnohokrát aj Jahve (napr. Sdc 2). „Z devastácie [kráľovstiev] Izraela a Judska obviňujú biblickí proroci obete tvrdiac, že ich nešťastie je božím trestom za hriechy (napr. Oz 4-5, Am 3-4, Ag 1),“ píše Kurt Noll.

Takáto náboženská doktrína „obviňuj obeť“ bola podľa neho v starovekom Blízkom východe bežná.

Vkladanie slov do úst božích

Či je konanie človeka spravodlivé v očiach boha-ochrancu sa posudzovalo podľa „božsky zjavených inštrukcií“ pre ľudskú spoločnosť. Princíp bol všade rovnaký. A tak podobne ako Marduk zjavil „slovo“, ktoré slúžilo na právne hodnotenie ľudského konania, Jahve priniesol „slovo“ zvané Tóra, čo znamená „učenie“ či „inštrukcie“ boha Jahveho (Iz 2.3, Mich 4,2). A Jahve si vybral niekoľko kráľov, z ktorých každý bol „pomazaný“ (mesiáš v pôvodnom význame slova), čiže „dokonalý kráľ, a títo priniesli „svetlo to temného kraja“, presne ako to urobil Chammurapi pre Marduka.

Pisári uisťovali svojich čitateľov, že boh-ochranca im zjavil svoje pravidlá spravodlivosti. „Ale v skutočnosti pisári vkladali slová do úst božích,“ upozorňuje Kurt Noll.

Doktrína „obviňuj obeť je podľa neho jedným z mnohých príkladov, v ktorou sa boh-ochranca stal bábkou v rukách dobových kultúrnych požiadaviek. „Každé náboženstvo, v ktorom sa na ľudí nazerá ako na hriešnikov zoči-voči spravodlivému boha je receptom na obviňovanie obetí z prakticky akejkoľvek situácie,“ upozorňuje americký historik a biblista.

Ďalším príkladom (zo súčasného hľadiska) pochybnej „etiky“ boha-ochrancu je koncept zvaný herem – rituálne usmrtenie každého muža, ženy a dieťaťa protivníka počas vojny. Využil ho Moábsky kráľ Meša a neraz ho spomína aj Biblia (Ex 22,19; Lev 27,28-29; Jer 25,9; Iza 34,2,5;37,11; Jer. 50,21,26;51,3, 1 Sam 15,3, Num 21,3; Dt 7,2;20,17; Joz 2,10;6,21;8,26;10,1,40...).

Odlišný koncept hriechu

Tóra neobsahovala len rady pre zbožných, predstavovala pravidlá správania pre celú spoločnosť. Netýkala sa však vnútornej spirituality, pokiaľ sa táto neprejavovala verejne. Zbožnosť bola v starovekom Blízkom východe praktická. Znamenala vernosť spoločenskému systému.



„Koncept hriechu sa v starovek týkal aj aspektov života, ktoré nesúviseli s etikou,“ upozorňuje Kurt Noll. Okrem etických prehreškov mohlo ísť napríklad o dotknutie sa rituálne nečistého objektu alebo zdochliny (Lev 5,2-3), alebo uniknutie telesnej tekutiny (Lev 15,13-15), dokonca aj pri „eticky bezproblémových“ procesoch, napríklad pri pôrode (Lev 12). „Ako hriech sa označoval akýkoľvek aspekt života, ktorý daný boh preferoval mimo svojho svätostánku,“ konštatuje výskumník.

Podľa amerického biblistu by teda bolo chybou domnievať sa, že všetko, čo sa v staroveku považovalo za hriešne, je neetické alebo nemorálne: „Etika starovekého boha-ochrancu sa môže zdať z dnešného hľadiska cudzia, pretože božie etické hodnoty určovali prevládajúce predsudky danej doby.“

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-

Zdroje:
Noll, K.: Canaan and Israel in Antiquity: A Textbook on History and Religion (2. vydanie). T&T Clark, 2013
Sparks, K. L.: The Ancient Near Eastern Context IN Champan, S. B., Sweeney, M. A., (eds.) The Cambridge Companion to the Hebrew Bible/Old Testament. Cambridge University Press, 2016

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet