Udalosti ako z hororu

13. novembra 1974 v americkom meste Amityville Ronald „Butch“ DeFeo zavraždil šesť členov svojej rodiny. Dom, kde sa hrozný čin odohral, o rok neskôr kúpili George a Kathy Lutzovci a nasťahovali sa doň aj so svojimi tromi deťmi.

Krátko po nasťahovaní sa ich život zmenil na peklo. Ako keby démoni, ktorí prinútili Butcha vraždiť, neboli v jeho hlave, ale priamo v dome. Akási neviditeľná sila odtrhla dvere z pántov a búchala dverami skríň. Z plafónov vytekal zelený sliz, rodinu napádali húfy hmyzu. V noci do domu nazerala čudesná tvár démonickej bytosti s červenými očami, ktorej stopy Lutzovci našli ráno na streche v čerstvom snehu.



Rodina zavolala kňaza, aby dom posvätil. Ten však potom, ako sa mu na ruke náhle zjavili bolestivé pľuzgiere, utiekol. Vysvitlo taktiež, že na mieste, na ktorom stál dom, predtým miestni indiáni zanechávali svojich umierajúcich a psychicky chorých. Rodina javy napokon nezniesla a po 28-dňoch sa odsťahovala.

V čase, keď v roku 1977 vychádzala kniha popisujúca tieto udalosti (Hrôza v Amityville: Skutočný príbeh z pera Jaya Ansona), televízia natočila o dome reportáž a privolala lovcov démonov Eda a Lorraine Warrenovcov. Tí potvrdili, že v dome je prítomná démonická aktivita.

Toľko populárna verzia príbehu.

Výskumníci alebo šarlatáni?

Manželský pár Warrenovcov, samozvaných lovcov démonov a „vyšetrovateľov“ paranormánych javov, je vám možno povedomý. Warrenovci sa stali hlavnými protagonistami jedného z najúspešnejších hororov posledných rokov „V zajatí démonov“ (2013), ktorý údajne vychádza z udalostí, s ktorými sa dvojica stretla počas svojej „kariéry“. Ba čo viac, film je vraj „natočený podľa skutočných udalostí“.



Možno tvrdeniam Eda a Lorraine (ktorá sa vyhlasuje za jasnovidku) veriť? Ako sme rozoberali v nedávnom článku Prečo vidíme duchov?, kedykoľvek záhadné javy skúmajú skutočne kompetentní odborníci, v tomto prípade predovšetkým psychológovia a profesionálni kúzelníci (už H. Houdini svojho času zhromaždil jednu z najväčších knižníc na svete ohľadom jasnovidectva, špiritizmu, mágie, bosoráctva, démonológie, zlých duchov), záhady úspešne riešia. A zatiaľ sa nikdy nenašli dôkazy, že v ich pozadí stojí čokoľvek „nadprirodzené“.

Pravda, rigorózne a racionálne skúmanie záhad človeka neuživí (jediným takýmto profesionálnym výskumníkom je Joe Nickell). A filmy typu „Paranormal passivity“ by zrejme tiež neboli kasovými trhákmi. Preto sa marketingu v pozadí filmu o Warrenovcoch, respektíve marketingu Warrenovcov samotných, nemožno čudovať. A to isté platí o marketingu samotnej knihy Hrôza v Amityville: Skutočný príbeh z pera Jaya Ansona.

Ako to bolo naozaj

Kniha Hrôza v Amityville a jej doposiaľ štrnásť filmových verzií vydávajú udalosti v dome Lutzovcov za skutočné. Ibaže dôkazy hovoria čosi celkom iné.

Prvé podozrenia o nespoľahlivosti tvrdení v knihe vyvolala skutočnosť, že mnohé opisované incidenty sa niesli v duchu scén z kasového trháku Exorcista, ktorý sa do kín dostal niekoľko rokov predtým, v decembri 1973. Tieto podozrenia v septembrovom vydaní magazínu People z roku 1979 potvrdil William Weber, právnik Butcha DeFeoa, ktorý v dome Lutzovcov pred ich nasťahovaním vraždil. DeFeo podľa neho priznal, že príbeh ako z hororu si spolu s Lutzovcami vymyslel „pri pití mnohých fliaš vína“. Tvrdenie neskôr v knihe Rica Osunu Noc, keď zomreli DeFeovci potvrdila aj Butchova manželka Geraldina.



Kým Lutzovci podvod spáchali v očakávaní štedrého finančného zisku (to sa im naplnilo), Weber chcel údajnú démonickú aktivitu použiť ako zámienku na nové súdne pojednávanie pre svojho klienta.

Mimochodom, Lutzovcom neuveril ani parapsychológ Stephen Kaplan (a to parapsychológovia* často nemajú problém ochotne akceptovať údajné paranormálne javy), ktorého Lutzovci a Weber angažovali v očakávaní, že tak ako Warrenovci potvrdí ich vyhlásenia a pomôže marketingu knihy. Kaplan na základe svojho pobytu v dome dospel k záveru, že ide o obyčajný podvod a keď sa „Hrôza v Amityville“ stala bestsellerom, z obavy, že očierni parapsychologický výskum, napísal knihu Sprisahanie Amityvillskej hrôzy, kde vymenoval viac ako sto rozporuplných faktov príbehu.

Vlastne všetko, čo sa príbehu týka a bolo nezávisle preskúmané, protirečí tvrdeniu, že knižný príbeh je skutočný.

Otec Pecoraro, ktorého privolali dom posvätiť a ktorý tam mal zažiť útok zlých síl, si na žiadne napadnutie alebo iné zvláštne javy nespomína. Ani muž, ktorý žil po Lutzovcoch v dome osem mesiacov, nezažil žiadne zvláštne javy.

Že bol príbeh vymyslený, potvrdili aj ďalší obyvatelia domu, James a Barbara Cromartyovci. Tí sa do domu nasťahovali v marci 1977, teda hneď po tom, ako ho Lutzovci opustili, ale tvrdenia o poškodených zámkoch, dverách a oknách, aké uvádzala kniha, odmietli. Všetko v dome bolo pôvodné, neopravované, nepoškodené.

V suteréne sa navyše nachádzala iba malá miestnosť a tá očividne nebola nikdy uzavretá, ako uvádzala kniha.

Tvrdenia, že pozemok predtým slúžil indiánom pre ich psychicky chorých a zomierajúcich, pre zmenu vyvrátili miestni vodcovia indiánskej komunity. Vyvrátiť sa podarilo aj tvrdenie o zvláštnych, podkovám podobných stopách v čerstvom snehu na streche domu. Lutzovci ich mali objaviť 1. januára 1976. Podľa záznamov počasia však predtým nesnežilo. Hoci kniha zmieňovala privolanie polície do domu, podľa záznamov Lutzovci v čase udalostí políciu nevolali.



Že sa v čase údajnej démonickej aktivity v dome nedialo nič zvláštne potvrdili aj susedia. Napokon, zrejme pod tlakom okolností, sa priznali aj Lutzovci a potvrdili, že prakticky všetko, čo kedy tvrdili v Hrôze v Amityville, bola fikcia.

Máme radi horory, ale myslíme, že aby si ich divák vychutnal, nepotrebuje, aby ho filmári klamali, že sleduje sfilmovanú verziu reality. Vari ste sa pri prvom zhliadnutí Votrelca (1979) báli menej, pretože ste vedeli, že nič, čo zobrazuje, sa nikdy neudialo? Alebo ste si užili horory o upíroch (keď sa ešte netrblietali) menej preto, že ani záhadologickí fantasti netvrdia, že sú tieto bytosti reálne?

Všetko, čo sa príbehu týka a bolo nezávisle preskúmané, protirečí tvrdeniu, že príbeh Hrôzy v Amityville je skutočný.

* Parapsychológia je na rozdiel od psychológie (aspoň zatiaľ) pseudoveda. Kým jej raní zástupcovia sa zrejme skutočne snažili o úprimné skúmanie záhadných javov a zistenie, či existujú - napr. náš Alexander Spesz vo svojej knihe Špiritizmus či parapsychológia (1947) upozorňuje, že radšej odmietnuť množstvo skutočných paranormálnych zážitkov, pokiaľ pre ne nemáme presvedčivé dôkazy, než akceptovať za skutočný jeden, ktorý nie je pravý. Takto kritický prístup sa neskôr z parapsychológie vytráca.



Zdroje:
http://www.amityvillemurders.com/facts.html
Dunning, B. "The Real Amityville Horror." Skeptoid Podcast. Skeptoid Media, 11 Jan 2007.
Nickell, J.: The Science of Ghosts. Prometheus Books, 2012.
Nickell, J.: Amityville: The Horror of It All. Skeptical Inquirer Volume 27.1, January / February 2003.
Radford, Benjamin. The Amityville Horror. Snopes.com. Snopes.com, 2005.
Radford, B.: Reel or Real? The Truth Behind Two Hollywood Ghost Stories. Skeptical Briefs Volume 15.1, March 2005.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet