Príspevok voľne nadväzuje na článok Praveká pevnosť mŕtvych: Záhada opevnenej osady v Nižnej Myšli.

Bola tak trochu ako hrad. A tak trochu ako mesto aj dedina zároveň.

Za mocnými hradbami z kameňa sa skrývala radová výstavba domov a pravouhlé ulice, ktoré obyvatelia spolu s akýmsi námestím vydláždili respektíve posypali kamením.

Stabilne tu žilo možno 200 ľudí. Na pomery stredoeurópskeho praveku rozhodne nie málo, veď väčšinu sídlisk obývalo len 30 až 50. Ale tiež nie toľko, koľko by sme si spájali s pojmom mesto. Na druhej strane, obyvateľstvo tu netvorili roľníci ani pastieri, ale remeselníci, obchodníci a azda lovci či bojovníci.

Našli by sme tu taktiež skutočných boháčov. Vyčlenili sa vo vlastnej „štvrti“ – akropole a v  obydliach zanechali bohaté bronzové a dokonca zlaté poklady.

Nevieme, kedy presne túto pevnosť postavili. Odhaduje sa, že pred bezmála 3650 rokmi.

Archeológ Jozef Vladár, ktorý v roku 1968 zahájil jej systematický výskum, ju nazval „slovenskými Mykénami“. Takto vzdal hold nielen vnútornému usporiadaniu na spôsob mesta a kamenným hradbám (tie mykénske taktiež tvorili nasucho naukladané, opracované kamene), ale zároveň rôznym predmetom a výzdobným motívom evokujúcim mykénsky pôvod.



Časom sa začalo hovoriť dokonca o „napodobňovaní“ architektúry a hmotnej kultúry Stredomoria v strednej Európe.

To sa zmenilo. Ukázalo sa tiež, že označenie „slovenské Mykény“ v skutočnosti predstavivosti nepomáha. Nevedie ju, ale zavádza.

Fotografie kamenných múrov a bastióna (vpravo). Fotografie poskytla D. Oravkinová.

*

Na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l. si domáce obyvateľstvo dnešného juhovýchodného Slovenska osvojilo pokročilejšiu metalurgiu a nové prejavy hmotnej kultúry. Stalo sa súčasťou tzv. otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu a v tejto podobe expandovalo do Popradskej a Hornádskej kotliny, kde na vŕšku Myšia hôrka v katastri Spišského Štvrtka postavilo malú neopevnenú osadu. Strategické umiestnenie ale podmienilo jej transformáciu do podoby impozantného opevnenia s rozlohou 6 600 m².

Poloha sídliska bola výnimočná z viacerých dôvodov. Napríklad vďaka dostupnosti ložísk medi, zlata a cínu v Slovenskom rudohorí a neďalekej obchodnej trase siahajúcej až jantárom prekypujúcemu Pobaltiu. A taktiež vďaka ochrane. „Protomesto“ zo západu chránil prudký zráz.

Túto ochranu obyvatelia doplnili na východnej strane o 6 m širokú a až 2,5 m hlbokú priekopu. Z vnútornej strany ju lemoval hlinený val široký 4 až 6 m. V hornej časti ho zrejme spevňovali kamene a možno aj palisáda. Vonkajšiu a vnútornú stranu valu chránil pôvodne azda dva metre vysoký kamenný múr¹. Od priekopy túto štruktúru delil ďalší múr, pričom priestor medzi nimi vypĺňala ubitá zemina interpretovaná ako ochodza. Línie múrov sa navyše napájali na symetrické, 4 až 5 m široké oblúkovité štruktúry podobné bastiónom. Pôvodne mohli byť súčasťou konštrukcie brány.

Opevnenie rozhodne malo čo chrániť. Sídlisko predstavovalo stredisko moci, výroby aj obchodu v husto osídlenej spišskej enkláve spomenutého kultúrneho komplexu. Archeológovia ho radia medzi takzvané protourbánne centrá.



V sídlisku sa zhotovovala keramika, textil a najrôznejšie predmety z kovu, kameňa, zvieracích kostí a parohov. Práve početné dôkazy o výrobe umožnili archeológom identifikovať remeselnícku „štvrť“ vo východnej časti sídliska. Od zvyšku odčlenená západná časť pre zmenu predstavovala čosi ako štvrť boháčov. Dôkazy o výrobe tu chýbajú, naopak, našlo sa tu najviac „pokladov“ (hromadných nálezov, respektíve tzv. depotov) z bronzu a dokonca aj zo zlata – niekedy uložených pod úrovňou podlahy v kamenných skrinkách. Na „akropole“ zrejme sídlila miestna elita, azda v podobe náčelníka s rodinou alebo bojovou družinou.

Ani v samotnej remeselníckej štvrti si neboli všetci rovní. V jej centrálnej časti, kde nachádzame dôkazy o špecializovanej remeselníckej výrobe, sa našli „poklady“ bronzových šperkov, súčastí kroja a nástrojov. Pravda, je ich menej ako na akropole a chýbajú hromadné nálezy zlatých šperkov. Napriek tomu poukazujú na existenciu bohatšej vrstvy remeselníkov, a teda na rozvrstvenie miestnej spoločnosti minimálne na tri úrovne.

Na okrajoch „štvrti remeselníkov“ hromadné nálezy chýbajú. Prebiehala tu predovšetkým výroba pre vlastnú či miestnu potrebu. Žilo tu zrejme najchudobnejšie obyvateľstvo sídliska.

Domy opevneného sídliska boli pomerne malé (4-8 x 2,6-4,8 m) a kolovej (so stenami z hlinou vymazaného výpletu) alebo zrubovej konštrukcie, niektoré s kamennou podmurovkou. Dlážky z udupanej hliny nahrádzala v domoch zámožnejších obyvateľov vrstva malých kamienkov. Najväčší z domov, umiestnený na juhu sídliska, ale meral 15 m a na šírku necelých 5 m. Práve on susedil s vydláždeným „námestím“. Mal azda špeciálny účel?

Objekty a štruktúry zistené archeologickým výskumom opevneného sídliska na Myšej hôrke podľa D. Oravkinovej (2018).


*

V posledných rokoch poľský archeológ Mateusz Jaeger spochybnil tradičnú interpretáciu „protomesta“ na Myšej hôrke. V sérii štúdií argumentuje, že zistené kamenné múry nepochádzajú zo staršej doby bronzovej, ale prislúchajú púchovskej kultúre doby železnej. V Jaegerovej interpretácii sú teda o približne 1600 rokov mladšie ako podľa Vladára.

„Mateusz Jaeger nemal prístup k pôvodnej dokumentácii ani priamo nepracoval s archeologickými nálezmi z lokality,“ upozorňuje archeologička Dominika Oravkinová z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Práve ona prebrala štafetu po Jozefovi Vladárovi a pracuje na rozsiahlom, modernom prehodnotení náleziska na Myšej hôrke. Vedkyňa dodáva, že hoci Jaeger vo svojich záveroch vychádzal z relevantnej dostupnej literatúry, táto bola len málopočetná, a bez detailného vyhodnotenia dostupných prameňov.

„Ja sa vo svojich záveroch prikláňam k datovaniu [opevnenia] do obdobia staršej doby bronzovej hlavne preto, že v materiáloch sa nálezy púchovskej kultúry až na pár črepov z priekopy nevyskytujú,“ zdôrazňuje Oravkinová. „Ak tam mladšie osídlenie bolo, malo by sa rozhodne výraznejšie prejaviť v nálezovom spektre, najmä fragmentoch keramiky, ktoré v spracovanom súbore dnes už takmer 30 000 zlomkov prakticky úplne chýbajú.“



Archeologička reaguje na Jaegerove argumenty aj novými zisteniami. Pripomína napríklad, že už možno presvedčivo vyvrátiť námietku o absencii podobných štruktúr v súdobých sídliskách. „Paralely nachádzame na neďalekom sídlisku v Maszkowiciach,“ hovorí. „Vzdialenejšími, avšak z hľadiska datovania príbuznými analógiami sú obranné prvky s výraznejším uplatnením kameňa na sídlisku v Rybníku, vo Vrcoviciach, prípadne v alpskej oblasti na rakúskych lokalitách Bartholomäberg a Matrei am Brenner.“

Príčina, prečo stavitelia opevneného sídliska na Myšej hôrke uprednostnili kameň pred drevom, mohla byť podľa Oravkinovej blízkosť vhodnej stavebnej suroviny. „Proveniencia kameňov použitých na výstavbu bola určená ako lokálna, pochádzajúca zo zdrojov vzdialených 2 – 3 km od sídliska,“ vysvetľuje.

Zároveň ale dodáva, že definitívnu odpoveď na otázku datovania kamenných múrov môže priniesť až revízny výskum s využitím  exaktnejších prírodovedných metód. „Revízny výskum opevnenia sa javí ako kľúčový pre získanie vhodných vzoriek pre absolútno-chronologické datovanie konštrukcií, preto v spolupráci s kolegami zvažujeme možnosti realizácie, ako aj jeho finančné zabezpečenie,“ uzatvára archeologička.

*

„Protomesto“ na Myšej hôrke púta pozornosť archeológov nielen opevnením a zlatými pokladmi. Aj dokladmi o krutých, dnešnému človeku azda nepochopiteľných rituáloch.

Blízko vchodu do sídliska archeológovia identifikovali hlbokú jamu s deviatimi brutálne zabitými ľuďmi - niektorých azda rozštvrtili a potom drvili ťažkými kameňmi.² Išlo o mladého muža, tri ženy (štyridsiatnička, päťdesiatnička, šesťdesiatnička) a päť detí vo veku 3 až 13 rokov.

Všetky ženy v živote ťažko pracovali – prezrádzajú to náznaky mimoriadne robustných svalov na rukách a od manuálnej práce deformované prsty. Žeby išlo o otrokyne? Rozhodne nepôsobia ako obyvateľky „sídliska remeselníkov a boháčov“...

Antropológ Július Jakab zistil na viacerých lebkách stopy po rezaní a sekaní. A taktiež o prerazení hlavy hrotitým predmetom – ako pri smrteľnej rane sekeromlatom od pravekého kata.

Jakab upozornil na ďalšie zvláštnosti. Jednej zo žien napríklad odťali predkolenia, kým jedno z detí trpelo makrocefáliou z dôvodu vodnatenia mozgu (hydrocefálie). Dožilo sa nie viac ako štyroch rokov. Pred vhodením do jamy mu odsekli nohy v hornej tretine stehien. Z iného dieťaťa, ktoré s dožilo menej ako šiestich rokov, pre zmenu vhodili do jamy len nohy a panvu – lebka, ruky aj trup chýbajú. V inom prípade naopak vhodili len lebku.

Dve zoskupenia kostier v obetnej jame: skupinu tiel vľavo po smrti značne rozdrvili kameňmi, žene na fotografii vpravo pre zmenu odťali predkolenia. Fotografie poskytla D. Oravkinová.

Telá vytvorili dve zoskupenia. To početnejšie (mladý muž – dve ženy – štyri deti) po vhodení do jamy zahádzali a rozdrvili ťažkými kameňmi. K značnému dolámaniu však podľa Jakaba došlo aj pred zasypaním. Pri takýchto obludných zisteniach človeka opúšťa zvedavosť dozvedieť sa, čo sa na Myšej hôrke pred takmer 3650 rokmi skutočne odohralo…

„Muselo to byť veľmi krvavé predstavenie. Uskutočnilo sa ako verejný akt a zrejme sa dlhodobo uchovávalo v pamäti obyvateľov,“ konštatuje Dominika Oravkinová. „Svedčia o tom aj následné opakované štruktúrované depozície artefaktov, ktoré sme zistili vo výplni jamy.“

Okrem ľudí sa v obetnej jame našli aj rôzne predtým zničené predmety, pričom na jej okraj uložili tri veľké kusy opracovaného travertínu. Všetkých deväť obetí každopádne vrhli do jamy počas jediného rituálu. Naznačujú to úlomky čeľuste jedného z detí, nájdené v rôznej hĺbke a horizontálne vzdialené 170 cm.

Umiestnenie obetnej jamy pri vstupe do sídliska podľa niektorých archeológov naznačuje, že obeta súvisela so začiatkom budovania sídliska. Možno teda išlo o základové obete, ktoré mali sídlisku zabezpečiť božskú ochranu.



Podľa odborníka na kult doby bronzovej Pavla Jelínka je možný aj opačný scenár a rituál súvisel s hrozbou zániku sídliska. „Napríklad keď na Rím pochodoval Hannibal, Rimania zakopali do zeme zaživa Kelta a Keltku a Gréka a Grékyňu, teda cudzincov. Čosi podobné sa mohlo odohrať ako v Spišskom Štvrtku, tak v Nižnej Myšli,“ hovorí Jelínek.

„Základová obeť je vďačnou a v archeológii často používanou interpretáciou,“ pripomína Dominika Oravkinová. „Ja som v tomto smere skôr skeptickejšia. Etnografické paralely však potvrdzujú, že ,obetovanie ľudí‘ možno spájať so spoločnosťami, ktoré mali pevne stanovenú hierarchiu a cieľom bola ich stabilizácia. Rovnako štruktúrovaný depozit artefaktov vo výplni jamy poukazuje na existenciu pravidiel v spoločnosti, ktoré niekto ustanovil a ostatní dodržiavali, a svedčí teda o striktnej organizácii komunity.“

*

Ako sme videli v úvode, štruktúra opevnenia a paralely v hmotnej kultúre podnietili Jozefa Vladára nazvať opevnené sídlisko na Myšej hôrke „slovenskými Mykénami“. Mnohí autori ale zašli ešte ďalej a hovorili, že kultúrne impulzy mykénskej kultúry usmerňovali vývoj vyspelých kultúr Karpatskej kotliny.

Tento scenár sa ukázal ako príliš imaginatívny. „Mykénska kultúra sa mylne synchronizovala s priebehom staršej doby bronzovej,“ vysvetľuje archeológ Peter Tóth a pripomína, že nedávno sa ustálil konsenzus, ktorý datuje prelom staršej a strednej doby bronzovej na našom území ku koncu 17. storočia pred n. l.

„Často sa hovorilo o vplyvoch z  Egejskej oblasti všeobecne, lenže tam sa súbežne rozvíjalo viacero civilizácií,“ hovorí archeológ Peter Pavúk, popredný expert na oblasť východného Stredomoria v dobe bronzovej. „Na Kréte máme už niekedy okolo roku 1900 pred n. l.. prvé paláce, ktoré zažili najväčší rozmach v 17. storočí pred n. l.. Hovoríme pri tom o tzv. minojskej civilizácii. S istým časovým posunom sa ale na gréckej pevnine začína utvárať mykénska civilizácia, ktorej prvým významným dokladom sú tzv. šachtové hroby z Mykén. Najbohatšie z nich taktiež spadajú do17. storočia pred n. l. Následne sa mocenské stredisko presunulo z Kréty na pevninu a okolo roku 1500 pred n. l. sa objavujú prvé paláce aj tam.“

Podľa docenta Pavúka by čisto teoreticky 17. storočí pred n. l., kam spadá aj osídlenie Myšej Hôrky, mohlo dôjsť ku kontaktom s mykénskou civilizáciou. „Pre tieto kontakty však nemáme toľko dokladov, ako si staršia generácia archeológov dúfala,“ hovorí.

Podstatné ale je, že spoločenský rozvoj komunít Karpatskej kotliny nastal oveľa skôr, už počas 20. storočia pred n. l.. Podľa maďarskej archeologičky Klary Fischl ho nepodnietili impulzy z egejského prostredia: „Zmena v štruktúre osídlenia a sociálna diferenciácia neboli dôsledkom južných vplyvov, ale výsledkom vnútorného vývoja miestnych kultúr.“

V otázke karpatských podobností s mykénskou kultúrou sa v posledných rokoch dokonca hovorí o opačnom garde vplyvov. „Nie v zmysle, že by kultúry strednej Európy ovplyvňovali zásadným spôsobom mykénsku civilizáciu, ale skôr sa isté kultúrne elementy mohli v strednej Európe vyvinúť nezávisle na Egejskej oblasti, a za istých okolností možno aj skôr než tam,“ hovorí Peter Pavúk.

V čase vzostupu mykénskej kultúry (vyššie spomenuté obdobie šachtových hrobov) sa totiž na území dnešného Grécka objavujú rôzne objekty s prototypmi v strednej, juhovýchodnej a východnej Európe: diskovité a tyčinkovité súčasti konského postroja/zubadla, predmety so špirálovitou ornamentikou, ihlice s kolesovitou hlavicou alebo jantárové náhrdelníky s polmesiacovým usporiadaním. „Všetky, vrátane súčastí konského postroja, sa objavili v Grécku podstatne neskôr oproti severnejším regiónom,“ píšu archeológovia Joseph Maran a Aleydis Van de Moortelová.

Možní obyvatelia opevneného sídliska na Myšej hôrke: veľmož (vľavo) a bojovník (v strede) otomanskej kultúry, vpravo je idealizovaná socha šamana od sochárky Ľudmily Cvengrošovej s nálezmi zo sídliska (fotografiu poskytla D. Oravkinová).

*

Opevnené sídlisko na Myšej hôrke prosperovalo približne 150 rokov. Začiatkom 15. storočia pred n. l. sa však z neho za záhadných, dodnes nevyjasnených okolností vytratil všetok život.

„Zánik bol nepochybne náhly a najmä neočakávaný,“ píše Jozef Vladár. „Svedčia o tom stopy veľkého požiaru, doložené v areáli celého opevneného sídliska, dôkazy o neukončení pracovných procesov súvisiacich predovšetkým s metalurgickou činnosťou ako nedopracované výrobky v domoch remeselníkov, skládka malachitovej rudy, rozhádzané výrobky z depotov najmä v jednotlivých domoch na akropole.“



Podľa profesora Vladára všetko akoby zostalo presne v takej polohe, v akej sa to ocitlo v okamihu nečakanej skazy. „Dôležitá je konštatácia, že pod deštrukciou príbytkov sa nenašli žiadne ľudské obete ani doklady boja,“ dodáva.³

Doktorka Oravkinová s profesorom Vladárom súhlasí o ohľadom náhleho opustenia sídliska, nie však ohľadom jeho príčiny. „Hoci sa pôvodne uvažovalo o zániku v dôsledku požiaru, na ploche sídliska sa nezistili výraznejšie mazanicové deštrukcie domov,“ upozorňuje. „Dôsledky poškodenia sídliska [lokálnym] požiarom teda nemuseli byť nevyhnutnou príčinou vysídlenia priestoru. Rovnako absentujú akékoľvek doklady násilných epizód, ktoré mohli motivovať obyvateľov k opusteniu areálu.“

Podľa archeologičky nemožno vylúčiť zánik kvôli klimatickým zmenám alebo ekonomickému kolapsu po destabilizácii či zániku obchodnej komunikácie. Do úvahy prichádza dokonca aj symbolické – rituálne vysídlenie priestoru. „Každopádne nevieme, či sa obyvatelia už vrátiť nechceli, alebo chceli, ale zabránili im v tom ďalšie udalosti,“ zdôrazňuje.

Mimochodom, rovnaký osud ako pevnosť na Myšej hôrke postihol celý okolitý región. Kým v iných oblastiach kultúrny vývoj pokračoval, z Hornádskej a Popradskej kotliny sa začiatkom strednej doby bronzovej ľudia akoby celkom vytratili.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-

Za odborné vedenie, poskytnutie obrazového materiálu, konzultácie a vyjadrenia k článku autor ďakuje Dominike Oravkinovej PhD. Za cenné pripomienky a dodatočné konzultácie taktiež ďakuje Pavlovi Jelínkovi PhD, doc. Petrovi Pavúkovi PhD a Petrovi Tóthovi PhD. Perexový obrázok: rekonštrukcia opevneného sídliska na Myšej hôrke od Pavla Wavreka.


Poznámky
1 V literatúre sa niekdy spomína pôvodná výška múrov až 6 metrov, čo je podľa D. Oravkinovej „veľmi optimistický“ odhad. Archeologička pripomína, že zdokumentovaná výška valu bola 1,6 m a výška múru 1,2 m, pričom múry val zrejme pôvodne neprevyšovali. (Odhad prof. Vladára hovoril o štvormetrovej výške valu a val obopínajúcich múrov.)
2 V starších výskumných prácach Dr. Jakab interpretuje štiepne lomy kostí ako možný dôkaz antropofágie, neskôr uprednostňuje vysvetlenie, že boli spôsobené zahádzaním tiel kameňmi.
3 Profesor Vladár uvažuje, že „dve kamenné strelky východoeurópskeho pôvodu by mohli naznačovať, že zánik nemusí súvisieť iba s medzirodovými výbojmi, ale môže byť aj výslednicou expanzie cudzích etník“. Podľa Dr. Oravkinovej sú však tieto strelky problematické a v skutočnosti nevykazujú znaky cudzieho pôvodu. „Dokonca máme v materiáloch štiepanej industrie zo Spišského Štvrtku doložené viacerými kusmi ich polotovary a teda sa vyrábali priamo na sídlisku,“ hovorí odborníčka.

Zdroje
^{Fischl, K. P. (2012): The Role of the Hernád Valley in the Settlement Structure of the Füzesabony Culture. Enclosed Space-Open Society. Contact and Exchange in the Context of Bronze Age Fortified Settlements in Central Europe, 39-51. Poznan-Bonn, Leidorf Verlag.
Furmánek et al. (2015): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archeologický ústav SAV.
Jaeger, M. (2016): Bronze age fortrified settlements in Central Europe. Wydawnictwo Nauka i Innowacje.
Jakab, J. (1976): Kostrové pozostatky ľudských obetí z kultového objektu otomanskej kultúry v Spišskom Štvrtku. AVANS, 123–125.
Jakab, J. (1978): Intentional Interference on the Skeletons of the Otomani People Found at the Cultic Object in Spišský Štvrtok. Anthropologie (1962-) Vol. 16, No. 2, pp. 139-141.
Jakab, J. (2004): Ľudské obete z kultového objektu v Spišskom Štvrtku (somatická charakteristika). In: J. Bátora/V. Furmánek/L. Veliačik (eds.): Einflüsse und Kontakte alteuropäischer Kulturen. Festschrift für Jozef Vladár zum 70. Ge-burtstag. Nitra, 285-308
Maran, J. & van de Moortel A., (2014): A Horse-Bridle Piece with Carpatho-Danubian Connections from Late Helladic I Mitrou and the Emergence of a Warlike Elite in Greece During the Shaft Grave Period. AJA 118:529-48.
Oravkinová, D. (2018): Výšinné opevnené sídlisko otomanskej kultúry v Spišskom Štvrtku v kontexte karpatského kultúrneho vývoja. Dizertačná práca, Archeologický ústav SAV.
Vladár, J. (2012): Depoty bronzových a zlatých výrobkov na výšinnom opevnenom sídlisku otomanskej kultúry v Spišskom Štvrtku. In: Kujovský R. & Mitáš V. (Eds.): Václav Furmánek a doba bronzová. Zborník k sedemdesiatym narodeninám. Nitra 2012.
Vladár, J. (2014): Praveké mestá z doby bronzovej: Spišský Štvrtok a Košice-Barca. Musaica 28, 2014, 15-37.}


Dodatočný obrazový materiál: používateľ Wikimédie Silar.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet