Asi nie je najvhodnejšie začať tým, čo ten Pachy bol, ale tým, čo nebol. Pachy totiž nebol dinosaurus. Nazvať ho dinosaurom je dokonca jedným z najúčinnejších spôsobov, ako iritovať paleontológa Andreja Čerňanského, ktorý “nášho” Pachyho preštudoval a opísal. Nielen preto, že Pachy patrí do skupiny morských plazov, ktorá s dinosaurami má spoločné len máločo. Andrej si totiž myslí, že dinosaury sa preceňujú a je dosť ťažké nedať mu za pravdu.


Hoci sú dinosaury maskotom druhohôr, v skutočnosti boli len jedným členom plazieho “trojlístka”, ktoré v druhohorách ovládli Zem. Dinosaury ovládli súš, no vzduch a moria neboli ich doménou. Operené dinosaury sa museli o nadvládu nad oblohou deliť so svojimi bratrancami - blízkou príbuznou skupinou lietajúcich plazov zvaných aj pterosaury. Moria zas ovládli morské plazy, ktoré tvorilo množstvo odlišných skupín, ako napríklad ”rybovité jaštery”, teda ichtyosaury, morské "krokodílotvaré" zo skupín metriorhynchidae a teleosauridae, mosasaury, teda niečo ako strašidelné morské "jašterice" a “jašteroplutvovce” zo skupiny sauropterygia a iné. Náš Pachy bol jedným z “jašteroplutvovcov”, ktorých končatiny sa postupne menili na plutvy slúžiace na plávanie.

Malý, ale náš

Hoci pachypleurosaurus (voľne preložené “jašter s hrubými rebrami”) nebol žiaden velikán (dosahoval rozmery 20 cm až 1 m) ani hrôzu šíriaci dravec (živil sa predovšetkým rybami), išlo o mimoriadne zaujímavé zvieratko. Svojím vzhľadom – dlhý krk, sudovitý trup, plutvovité končatiny a dlhý chvost tak trochu pripomínal miniatúrnu verziu známeho plesiosaura. Na rozdiel od neho však Pachyho uspôsobenie končatín na plávanie bolo pomerne nedokonalé (jeho kočatiny majú od "plutvovitého" tvaru ešte poriadne ďaleko), teda nie je považovaný za najzdatnejšieho plavca a jeho teritórium by sa malo nachádzať v blízkosti pevniny.


Nálezy Pachyho sú známe z oblasti Talianska a Švajčiarska z 237 až 242 miliónov rokov starých hornín stredného triasu. Na Slovensku bol objavený v horninách gutensteinského súvrstvia alebo ”guťákoch”, ktoré majú rovnaký vek, no doteraz neboli považované za typ horniny, v ktorých sa podobný typ nálezu vôbec neočakával. Ide o tmavé, na organickú hmotu bohaté vápence, miestami obsahujúce “očká solí, ukladajúce sa na rozsiahlej “zle vetranej” plytčine s “presolenou” vodou. V praxi to znamená, že stojatá voda na plytčine necirkulovala, kvôli čomu bola chudobná na kyslík a hromadili sa v nej soli, takže bola slanšia než typická morská voda.

Prirodzene, takéto prostredie neobľubovalo veľké množstvo živočíchov, takže sa v ňom žiadne prevratné nálezy neočakávali. Našťastie Pachy nebol žiadny fajnovkár a “presolená” voda mu nielenže nevadila, on ju vyslovene obľuboval. V tomto ohľade Pachy teda naše očakávania nijako nenarušil a je skôr výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Teda až na prípadných ďalších Pachyov, ktorým toto na pohľad nehostinné prostredie očividne vyhovovalo, asi nejaké ďalšie nálezy iných druhov plazov nie je možné očakávať. No ako to už býva, má to jedno ale, ak a možno že aj iba žeby.

Stratený svet

Ako už bolo spomenuté, Pachy sa kvôli svojim plaveckým schopnostiam príliš nevzďaľoval od pevniny. A to je problém. Predpokladalo sa, že “guťáky” sa síce ukladali v plytkej vode, no najbližšia pevnina mala byť vzdialená stovky kilometrov od miesta nálezu. Niekde v blízkosti nálezu nášho Pachyho sa tak musí nachádzať stratený ostrov. Ako však taký stratený ostrov nájsť? K tomu je nutné prizvať špeciálny druh geológov - sedimentológov.

Určite ste už videli alebo čítali detektívku, kde páchatelia po sebe úmyselne nechávajú stopy, ktoré majú prezrádzať niečo o ich motívoch či osobnosti. Usadené, respektíve sedimentárne horniny sa im v tomto ohľade podobajú a sú doslova prešpikované rôznymi typmi stôp a znakov prezrádzajúcich čosi o ich pôvode. A podobne ako páchatelia, i oni môžu v zanechaných stopách čosi úmyselne vynechať alebo zamaskovať. Aby sme však “guťákom” nepripisovali zlý úmysel, je nutné konštatovať, že nám tieto ostrovy nezamaskovali schválne.


Predpokladá sa totiž, že Pachy bol polokočovník - pravdepodobne nemal stály domov a obýval maličké, dočasné ostrovy, ktoré po sebe v sedimentoch zanechávajú len nepatrné alebo žiadne stopy. Dôkazy o ich existencii tak možno vyčítať iba takpovediac “z kontextu”. Nové objavy v Demänovskej jaskyni mieru by však mohli naznačovať, že tieto ostrovčeky by mohli byť väčšie, než sme sa domnievali.

Pri nedávnej výprave do tejto jaskyne s kolegami sa nám podarilo naďabiť na vrstvičku zlepencov (čo sú v podstate skamenené štrky). To na prvý pohľad neznie obzvlášť vzrušujúco, no pre “guťáky”, ktoré sú v zásade skamenenými vápnitými bahnami, je to veľmi netypické. Znamená to, že v zhruba v oblasti, kde bol nájdený Pachy, boli do bahna spláchnuté štrky napríklad z pláže nejakého ostrova.

Nález je však momentálne obklopený mnohými otáznikmi. Vrstva štrkov bola objavená vo vrstvách, ktoré sú mladšie než tie, v ktorých bol objavený Pachy. Navyše štrky nemusia nutne pochádzať zo súše a pokojne by ich pôvod mohol byť z nejakej podmorskej vyvýšeniny. Štrky však minimálne svedčia o tom, že niekde v okolí Pachyho náleziska po nejakú dobu existovala vyvýšenina, ktorá azda mohla byť počas kolísania morskej hladiny občasne vynáraná nad hladinu.

Od úplného objasnenia záhady stratenej pevniny nás delí ešte dlhý výskum. Zdá sa však, že kľúč k riešeniu tejto záhady bude, tak ako náš “skamenelý dráčik”, ukrytý v útrobách Demänovských jaskýň.

Autor perexovej foto: Juraj Šurka; poskytnuté A. Čerňanským

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet