Posolstvo staré stovky miliónov rokov

Na prvý pohľad tieto prastaré balvany neprezrádzajú veľa. Pre niekoho to bude vcelku nenápadná žula. V skutočnosti zaznamenávajú chvíľu, keď vysokostupňová metamorfóza, spojenie drvivého tlaku a teplôt okolo 800 °C, zmenilo staré horniny na celkom nové. Premena zároveň vymazala záznam minulosti zapísaný v skale, takže o tom, čo bolo predtým, vypovedajú len ojedinelé zrnká mimoriadne odolného zirkónu.



Tieto žulové balvany boli odfotené počas prechádzky v okolí Sierras de Cordoba. Dnes ide o impozantné pohorie (vyobrazené vo vrchnej časti perexového obrázka) v strednej Argentíne. Ale tie isté horniny, ktoré v súčasnosti ležia na povrchu, sa pôvodne nachádzali v hĺbke mnohých kilometrov ako súčasť akejsi koreňovej zóny pohoria.

Fotografia vľavo zachytáva riečny balvan na ploche asi jedného štvorcového metra. Druhý balvan meral asi meter (zdroj: Loz)

Fotografia vľavo zachytáva jemnozrnnú „bábätkovskú“ žulu. Ak sa pozriete lepšie, všimnete si, že v nej pláva veľký, zaoblený kus – nachádza sa približne v strede a obkolesuje ho niekoľko kúskov, ktoré s ním súvisia. Tvorí ho sivá a biela prúžkovaná rula, hornina, z ktorej žula vznikla.

Táto rula plávala v tavenine, odolávajúc roztaveniu, keď magma stuhla.

Druhá fotografia zachytáva akt zrodenia ešte intímnejšie. Kúsky ruly prečesávajú biele línie taveniny bohatej na kremeň, ktorá taktiež zamrzla v čase.

Pozostatok generačnej obmeny

Takýmto horninám hovoríme migmatity. Ako sme sa presvedčili, predstavujú zmes premenených a magmatických hornín. Zároveň značia akúsi generačnú obmenu v horninovom cykle. Fázu, keď sa hlboké časti zemskej kôry tavia. K tomu sú potrebné extrémne podmienky, aké vyvoláva napríklad zrážka kontinentov a rast pohorí.



Časti kôry, ktoré teplota a tlak týchto dejov (čiastočne alebo úplne) roztaví, nadobúdajú nižšiu hustotu ako neroztavené okolie. A tak stúpajú. Napokon ich môže zvetrávanie obnažiť na povrchu. Ak k tomu dôjde, zvetrávanie ich postupne rozdrobí na bloky, kúsky a zrná. Odnosové procesy (erózia) úlomky následne usadia na celkom inom mieste, kde stmelenie zŕn povedie k vzniku celkom novej, usadené, čiže sedimentárnej horniny.

Ak sa navrství dostatočná hrúbka sedimentov, dosiahnu hĺbku, v ktorej môžu nastať podmienky umožňujúce tavenie. A celý horninový cyklus sa začína odznova.

Zliepanie kontinentu

Čítajte tiež: Ur, Avalonia, Baltika a ďalšie stratené prakontinenty: Kde sa skrývajú ich zvyšky?
Pohorie Sierras de Cordoba je oveľa staršie ako neďaleké Andy. Migmatity, ktoré sa tu nachádzajú, dokonca vznikli o stovky miliónov rokov skôr, ako sa objavili prvé dinosaury.

Horotvorné procesy, ktoré Sierras de Cordoba vytvorili, sa totiž začali na úsvite prvohôr.

Odohrali sa na okraji veľkého superkontinentu. Na jednej strane ho tvorili prastaré, stabilné kontinentálne jadrá (kratóny) Južnej Ameriky. Na strane druhej časti dnešnej Afriky a Indie. Územie dnešnej západnej Argentíny a Čile ešte chýbalo. „Prilepilo“ sa v podobe fragmentov kontinentálnej kôry zvaných terany až neskôr.

Pohorie Sierras de Cordoba vzniklo v úplných začiatkoch „priliepania“ teranov, procesu, vďaka ktorému nadobudla Južná Amerika svoju dnešnú podobu.



Rast pohoria začal kolíziou teranu Pampia s jedným zo štyroch kontinentálnych jadier Južnej Ameriky, kratónom Río de la Plata. Stalo sa to pred asi 500 miliónmi rokov. Zvyšky tohto kontinentálneho fragmentu dnes tvoria východnú časť Sierras de Cordoba. Západná časť vznikla kolíziou celého „zlepenca“ teranov (Cuyania), ktorý kolidoval neskôr. Pripojil sa pred asi 450 až 400 miliónmi rokov. Je možné, že tento fragment bol pôvodne súčasťou kontinentálneho jadra Severnej Ameriky.

Napriek tomu, že erózia sa do Sierras de Cordoba zahryzla s takou silou, že obnažila hlbokú koreňovú zónu, niektoré končiare sa týčia do nadmorskej výšky 2880 metrov. Tieto dve zdanlivo protirečiace skutočnosti vzájomne súvisia. Pôvodne hlbinné vrstvy pohoria dosiahli úctyhodnú výšku vďaka ďalšiemu pulzu horotvorných procesov - a výzdvih pohorí sprevádza silná erózia. Spomenuté horotvorné procesy sa odohrali v treťohorách a v konečnom dôsledku viedli k výzdvihu Ánd na západ od Sierras de Cordoba.

Stabilné kontinentálne jadrá (kratóny) Južnej Ameriky a Afriky, okrem iného aj kratón Río de la Plata (vľavo dole), na okraji ktorého sa vďaka kolíznemu nalepovaniu teranov vyzdvihlo pohorie Sierras de Cordoba. Kontinenty sa nachádzajú v pozícii ako počas druhohôr, obrázok teda nereflektuje stav zo začiatku prvohôr.

-

Za cenné pripomienky k článku autor ďakuje geológovi Jurajovi Littvovi PhD.

Úvod článku bol s povolením autora spracovaný na základe príspevku geologickej stránky The Earth Story. Fotografie boli taktiež použité s dovolením autora (Loz)

Fotografie: Galloreal (perexový obrázok, vrchná časť), Loz (migmatity), Woudloper

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet