V skutočnosti sú údajné videnia duchov predmetom výskumov už poldruha storočia výskumníkmi rozmanitých a možno pre niekoho prekvapivých odborov. Nemáme tým však na mysli samozvaných expertov, ktorí v skutočnosti nemajú potuchy, ako skúmať záhadné javy, hoci sú to práve oni, ktorí sa o nich najčastejšie vyjadrujú.

Ako uvidíte, tieto výskumy ukázali, že nie všetci očití svedkovia o svojich zážitkoch s duchmi klamú. Mnohí skutočne videli niečo zvláštne. Ibaže to, čo videli – a hlavne prečo to videli, nie je žiadna záhada.

Čo sú zač?

Duchov obyčajne pokladáme za viditeľné prejavy duší zosnulých. Termínom duch sa označujú dva rozdielne javy: pasívne zjavenia a aktívni poltergeisti. Zjavenia vnímame ako obrazy, ktoré len zriedka poskytujú informácie alebo reagujú na ľudí. Väčšina sa zjavuje jednotlivcom, spravidla v tme a dochádza iba k veľmi malej alebo žiadnej interakcii s okolím.

Iba 1 percento zážitkov s duchmi predstavuje pozorovania celých bytostí. Zvyčajne k nim dochádza pri posteliach, keď ľudia zaspávajú alebo sa prebúdzajú. Oveľa častejšie ide o chvíľkové vizuálne javy ako zvláštne záblesky či tiene, zvuky ako kroky v prázdnej miestnosti či strašidelné šepkanie. Poltergeisti naproti tomu priamo zasahujú do ľudských životov, často zlomyseľne.

Presvedčivé príbehy

Keďže rôznych príbehov o stretnutiach s duchmi, ktoré sa objavujú v záhadologických publikáciách, je nepreberné množstvo, obmedzíme sa aspoň na hŕstku exemplárnych prípadov.

Napríklad na prípad Maude Connollyovej z roku 1957. Táto vdova žijúca s dvomi adoptovanými dcérami na myse Cape Cod v štáte Massachusetts opisovala zážitky naznačujúce šantenie poltergeista. Keď Maude jedného večera sledovala televíziu, v jej obývačke začali vo vzduchu víriť papiere a predmety padať z poličiek. V spálni zo steny padlo ťažké zrkadlo a popolník položený na stole dopadol s takou silou, že sa rozbil. Navyše, Maude ráno objavila prevrátenú imitáciu krbu a taktiež niekoľko prevalených stoličiek v obývačke.

V podobnom duchu sa niesol prípad 14-ročnej Tiny Reschovej z Ohia z roku 1984. Podľa novinových správ u nej doma lietali telefóny, lampy sa rozhojdávali a padali, a to všetko za sprievodu hlasitých zvukov. Prípad skúmal napr. parapsychológ¹ William Roll a strašenie vyhlásil za skutočné.

Poniektorých duchov pozorovali viacerí, a dokonca veľmi dôveryhodní svedkovia, ako napríklad toho, ktorý strašil v londýnskom doku Ratcliffe Wharf. Vyčíňať tu mal vraj vražedný vikár z 19. storočia. Keď sa na tento prípad zameral tím tvorcov seriálu Leap in the Dark z dielne BBC, úspešne našiel viacerých očitých svedkov. Jedna miestna žena tvrdila, že vikára videla a detailne opísala, čo mal oblečené. Posťažovala sa, že vraj často mávala pocit, že ju tento očividne zvrhlý duch pozoruje v noci, keď sa prezlieka. Miestny hostinský spomínal, že jeho dvojročná vnučka po bezsenných nociach ukázala rukou do prázdna a zakričala, že sa jej nepáči muž, ktorý tam stojí. Matka dieťaťa sa vtedy otočila a vraj zbadala vikárovho ducha - uprene na ňu hľadel. Medzi ďalšími svedkami sa našli dokonca dvaja policajti.

Kúzelníci medzi duchmi

Horlivým odporcom, ako aj zástancom existencie duchov, sa často vytýka prílišná zaujatosť na to, aby mohli objektívne zhodnotiť, aká je pravda. Preto sa pozrime na prípad človeka, ktorý chcel uveriť, ale zároveň bol dostatočne chytrý na to, aby sa nenechal obalamutiť. Je ním Harry Houdini.

Harryho Houdiniho si história pamätá predovšetkým ako fenomenálneho iluzionistu a eskapologistu. Zrejme najslávnejší kúzelník začiatku minulého storočia sa taktiež intenzívne zaujímal aj o problematiku duchov. Hnala ho túžba nadviazať kontakt so svojou nebohou matkou, na ktorú bol nesmierne naviazaný.

Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa mimoriadne darilo seansám špiritizmu, pri ktorých prostredníci vo svete živých – „médiá“ vyvolávali duchov a komunikovali s nimi. Tak ako mnohí iní, zúfalý kúzelník na nich upriamil svoju nádej. Iba počas návštevy Európy v roku 1919 sa zúčastnil stovky seáns, stretol väčšinu známych médií svojej doby, podrobil sa ich podmienkam a napäto očakával výsledky. Ako píše v knihe O klamoch (On Deception), jedného času v pravosť javov na špiritistických seansách takmer uveril. Ibaže na rozdiel od bežných dôverčivých návštevníkov, si ako profesionálny iluzionista veľmi dobre uvedomoval, ako ľahko možno oklamať ľudské vnímanie, a ako rado sa klame samo. V knihe Kúzelník medzi duchmi (A Magician Among the Spirits) Houdini uvádza:



Houdini vo svojich spisoch upozorňuje, že skutočnosť, že niečo vyzerá záhadne pre jedného, neznamená nič viac ako potrebu analytického skúmania za účelom úplného pochopenia. Tvrdí, že aj keby niektorý z kúskov, aké uvidel, nevedel vysvetliť (čo sa nestalo), neznamenalo by to „pravosť“ nadprirodzených javov. Odôvodňuje to skutočnosťou, že pozná kúzelnícke triky, ktoré nevedia ostatní kúzelníci rozlúsknuť, a napriek tomu nejde o nič nadprirodzeného.

Harry Houdini rád demonštroval, ako ľahko možno vytvárať údajné fotky živých ľudí s duchmi. Na tejto konverzuje s duchom Abrahama Lincolna.

Na odkaz nebohého Houdiniho² začiatkom druhej polovice 20. storočia nadviazal iný svetoznámy kúzelník, James „Úžasný“ Randi. Burcoval laickú a vedeckú obec, aby sa viac nenechala klamať šarlatánmi a klamami ľudskej mysle. Ba čo viac, podujal sa využiť expertízu profesionálneho iluzionistu na to, aby odhalil podstatu rôznych záhadných javov. Priamo či nepriamo si vychoval nasledovníkov, v ktorých sa spojili prednosti iluzionistického ako aj vedeckého fachu – napríklad výskumník záhadných javov a profesor psychológie Richard Wiseman je taktiež zručným kúzelníkom. A ako kúzelník začínal aj jediný profesionálny výskumník záhadných javov súčasnosti, Joe Nickell.

Tajomstvá poltergeistov

Pokiaľ dnes záhadné javy skúmajú ľudia znalí ľudskej psychológie a hlavne klamov a ilúzií, spravidla zastávajú názor, že pre existenciu duchov neexistujú žiadne spoľahlivé dôkazy. Ako je potom možné, že existujú toľké presvedčivé očité svedectvá duchov a ich vyčíňania?

Vráťme sa najprv k vyššie uvedeným príkladom.

V roku 1957 strašil u vdovy Maude Connollyovej predmety prevracajúci poltergeist. Javy prestali okamžite potom, ako domovník opravil krb. Prestal prievan, skončilo sa aj strašenie. Celkom prirodzené javy ako je prievan či otrasy, ktoré človek nepocítil, ale ovplyvnili niektoré predmety v jeho okolí, prípadné zvuky vydávané vetrom, keď sa oprie o škáry starých múrov, patria medzi veľmi časté príčiny údajného strašenia.

V iných prípadoch stojí za vyčíňaním „zlomyseľných duchov“ človek. Konkrétne citovo nevyrovnaný tínedžer a dôverčiví rodičia. Parapsychológ William Roll síce v roku 1984 „skúmal“¹ a za pravý vyhlásil prípad poltergeista u Reschovcov v Ohiu. Televízna kamera však napokon zachytila, ako javy spôsobovala pomocou trikov ich 14-ročná adoptívna dcéra, Tina. Podľa zistení Jamesa Randiho, boli ostatné úkazy výmyslom tlače alebo zveličením ľahko vysvetliteľných udalostí.

Mimochodom, zveličenia médií týkajúce sa „záhadných javov/udalostí“ sú kapitolou samou o sebe. Opakovane sa o tom presvedčil aj už zmienený Joe Nickell. Napríklad pri výskume záhady „atlantského domu krvi“ v roku 1987, kde údajne krv „vystrekovala ako z rozprašovača“, vďaka policajným fotografiám, analýze škvŕn a odobratým vzorkám zistil, že krv vôbec nestriekala z podlahy a stien, ako tvrdili médiá, ale bola na ne nafŕkaná, čo nasvedčovalo podvodu.

Zdanlivá nevysvetliteľnosť prípadov poltergeistov vychádza okrem zveličených informácií v médiách aj z ďalšej skutočnosti. Bývalý prezident Spoločnosti amerických kúzelníkov a výskumník záhadných javov Milbourne Christopher zistil (ako aj viacerí ďalší výskumníci a psychológovia nezávisle na ňom), že svedkovia si často myslia, že videli niečo celkom iné, než sa naozaj odohralo. Christopher ponúkol pomocnú ruku napr. v prípade Seafordského poltergeista, no pán domácnosti, v ktorej sa strašenie odohrávalo, ho odmietol. Že za vyčíňaním poltergeista môžu byť triky, predviedol aspoň novinárom: demonštroval napr. ako sa čínska soška „sama od seba“ zdvihla z poličky a padla o dva a pol metra ďalej.

Oklamaní môžu byť aj „dôveryhodní svedkovia“. Ako tvrdil Christopherovi jeden odhalený poltergeist – v skutočnosti jedenásťročné dievča: „Nehodila som všetky tie veci. Niektoré si ľudia iba vymysleli.“

Joe Nickell sa pre zmenu sťažuje, že poltergeisti sa boja výskumníkov, ktorí sú odborníkmi na triky. Podľa jeho slov strašenie obvykle ustáva akonáhle vstúpi do poltergeistom „terorizovaného“ domu. A keď ho opustí, začína znova.

Bežne vidíme, čo nejestvuje

Mnohí ľudia tvrdia, že stretli ducha. Boli bdelí, triezvi a videli ho jasne, zreteľne. Títo svedkovia prisahajú, že nemohlo ísť o halucináciu. A mýlia sa.

Pripomeňme si vražedného vikára z doku Ratcliffe Wharf, ktorého údajne videli viacerí očití svedkovia. Háčik je v tom, že žiaden vražedný vikár v okolí doku Ratcliffe Wharf nikdy nežil. Celý jeho strašidelný príbeh je výmysel Franka Smytha, editora časopisu „Man, Myth and Magic“, a jeho priateľa. V časopise uverejnili svoje vymyslené svedectvá o videní vikárovho ducha a taktiež jeho fiktívnu históriu. No predtým, než v 70. rokoch minulého storočia príbeh publikovali, sa dôsledne presvedčili, že okolie vybraného doku sa nespájalo so žiadnym strašením. Inými slovami, svedkovia tvrdili, že videli ducha človeka, ktorý nikdy neexistoval.

Tvrdenie, že to, čo človek videl, nebola halucinácia, má jeden obrovský háčik. Halucinácie sú pre halucinujúceho človeka celkom reálne, nedokáže ich odlíšiť od reality. Zároveň je dôležité pripomenúť, že na to, aby sme videli veci, ktoré neexistujú, nemusíme byť psychicky chorí ani pod vplyvom halucinogénov. Halucinácie vznikajú aj v zdravých štruktúrach mozgu kvôli bežným reakciám na isté stimuly.

Príčiny, prečo vidíme to, čo neexistuje, sú v skutku rozmanité.

pareidólia – v náhodných zrakových vnemoch (tieňoch a pod.) rozoznávame postavy či tváre preto, lebo náš mozog má evolúciou vštepený sklon hľadať a vnímať obrazce a súvislosti

Pareidólia vie byť veľmi pôsobivá.

disociatívny stav – v tzv. disociatívnom stave sa naše vedomie dokáže vzdialiť činnosti, ktorú práve vykonávame. Obvykle nastáva pri vykonávaní monotónnej, rutinnej aktivity, ako je napríklad jazda na diaľnici alebo oddychovanie. Pri takomto „dennom snívaní“ sa obrazy môžu premietnuť z nevedomia smerom von a zdajú sa skutočné.

zaspávanie a prebúdzanie sa – v týchto stavoch často nastávajú tzv. hypnagogické resp. hypnopompické halucinácie, ako keby sme začali snívať skôr, než zaspíme alebo snívali potom, ako sa prebudíme. Vidiny zažívame aj s doširoka roztvorenými očami a za jasného svetla. Nie vždy ide o vidiny či zjavenia, niekedy počujeme neexistujúce hučanie, mrmlanie, kroky, šepot až treskot, či cítime silný tlak na hrudi. Práve so zaspávaním a prebúdzaním sa obvykle spájajú pozorovania „celých“ duchov. Halucinácie tohto typu sú mimoriadne realistické, spravidla hrozivé a často sprevádzané paralýzou tela.

Hypnagogické a hypnopompické halucinácie sú nielenže veľmi realistické, ale často mimoriadne desivé. Fenoménu sa viac venujeme v článku Nočná mora: Spánková paralýza a hrôzu naháňajúci nočný návštevník.

strata a smútok – u vdov a vdovcov, ktorí ovdoveli po desiatkach rokov manželstva, sa zdania alebo rozvinuté halucinácie nebohej osoby vyskytujú až u polovice pozostalých a trvajú niekedy celé roky.

sugescie (aj autosugescie), sugestívne prostredie – u sugestibilných osôb dokážu vyvolať halucinácie. Psychológ James Houran napríklad v jednom experimente vzal do opusteného divadla dve skupiny ľudí. Ich členovia sa mali prechádzať po priestoroch a potom uviesť, či pozorovali nejaké zvláštne javy. Jednej skupine Houran tvrdil, že v budove straší, kým druhej povedal iba to, že divadlo čaká renovácia. Ľudia v skupine „budova je strašidelná“ neskôr hlásili mnohé zvláštne vnemy. Členovia druhej skupiny nenahlásili nič zvláštne.

masové halucinácie – vznikajú pod vplyvom sugestívneho prostredia, prípadne emocionálne nabitej alebo inak vypätej situácie. Tento typ vidín nastáva často v náboženskom prostredí: sugestívni veriaci vidia obrazy svätých pohybovať sa, pannu Máriu v oblakoch a podobne. Prvotné svedectvá, pokiaľ ich svedkovia podávajú jednotlivo, sa obvykle odlišujú, opakovaným prerozprávaním sa však menia a nadobúdajú jednotný charakter. Široko známy je Edmundom Parishom hlásený prípad z roku 1897 o tom, ako jeho spolunámorníci videli ducha lodného kuchára, ktorý zomrel niekoľko dní predtým. Nielenže videli jeho ducha, pri kráčaní po vode rozoznali aj jeho charakteristické krívanie. Zakrátko vysvitlo, že týmto duchom bol vlnami hnaný kus vraku.

rôzne príčiny – halucinácie spôsobuje aj mimoriadna fyzická či psychická únava alebo dlhší nedostatok vonkajších vnemov (napríklad dlhodobé ticho a tma)

U niektorých osôb je však sklon vidieť súvislosti, postavy či tváre alebo dokonca halucinovať (aj spontánne) oveľa silnejší ako u iných. Môže za to dopamín, chemická látka prirodzene sa vyskytujúca v našom mozgu. Psychotické správanie, akým je paranoja, preludy alebo halucinácie, predstavuje v podstate videnie nereálnych vzorcov a nejestvujúcich súvislostí. Čím sa lieči? Antagonistami dopamínu - látkami s opačným účinkom ako dopamín. Na druhej strane, amfetamíny ako kokaín zvyšujú množstvo dopamínu v tele, a tak okrem stavu eufórie vidíme rôzne veci, ktoré v skutočnosti nejestvujú.



Inými slovami, ak máte prirodzene o trochu viac dopamínu, ste kreatívny, lebo vidíte viac súvislostí, aké možno iným uniknú. Ak ešte viac, veríte nezmyslom. Ste vo vytržení z tmavých fľakov toastu v tvare Panny Márie, Ježišovej tvári v plesni na stene, či ľudskej tváre na Marse. Ak máte jeho hladinu mimoriadne zvýšenú, vidíte vzorce všade. Ste v stave, ktorý už možno označiť za šialenstvo.

Čo je pozoruhodné, výskumy ukazujú, že ľudia so zvýšenou hladinou dopamínu dokážu veľmi ľahko vidieť obrazy či súvislosti v náhodnom „šume“ akéhokoľvek typu, hoci tam nie sú, no majú obrovský problém odhaliť súvislosti a obrazce tam, kde skutočne existujú.

Na záver ešte pripmeňme, že za duchov často považujeme aj zvláštne zvuky, aké spôsobuje napríklad vietor, keď fúka do škár alebo preliačin starých múrov, alebo zvuky spôsobené tepelným rozťahovaním materiálov. Za ilúziu údajných krokov v prázdnej miestnosti obyčajne môže fakt, že ľudia majú problém určiť, odkiaľ zvuky naozaj prichádzajú.

Hodnota očitého svedectva

Londýnsky kúzelník S. J. Davey koncom 19. storočia počúval od návštevníkov špiritistických seáns tvrdenia o neuveriteľných fenoménoch, aké ani on ako kúzelník nedokázal vysvetliť trikmi a podvodmi. Aby záhade prišiel na kĺb, sám začal so špiritizmom a večer čo večer od neho odchádzali skupinky ľudí presvedčené, že zažili kontakt so záhrobím. Zároveň sa nevedome stali účastníkmi experimentu. Davey návštevníkom predvádzal rôzne špiritistické triky a potom od nich chcel, aby písomne zhrnuli všetko, čo uňho videli. Zdôraznil, aby napísali úplne všetko, na čo si dokázali spomenúť.

Daveyho zaskočilo, že ľudia si na mnohé dôležité udalosti vôbec nespomenuli alebo ich spomienky neodrážali realitu. Tvrdili, že videli nie to, čo im on predvádzal, ale to, čo sami očakávali, že uvidia alebo čo im naznačovali Daveyho sugescie. Prišiel tak k záveru, že spomienkam ľudí na „záhadné“ udalosti sa vôbec nedá veriť. Paradoxne, veľký nadšenec špiritizmu, prírodovedec Alfred R. Wallace ho obvinil, že pokiaľ nevysvetlí, ako svoje triky robil, bude nútený uveriť, že kúzelník je skutočne médiom!

Daveyho zistenia podporili aj početné výskumy ľudského vnímania. Aj keď zhodou okolností pozeráme priamo na nejakú udalosť, k nášmu mozgu sa informácie o nej nedostávajú nepoškvrnené. „Nevidíme, čo vnímame. Vidíme, čo si myslíme, že vnímame. Nášmu vedomiu sa dostávajú interpretácie, nie surové dáta,“ píše v knihe Ilúzia používateľa (The User Illusion) dánsky popularizátor vedy Tor Nørretranders.

Nielenže je naše videnie nepresné a často klamlivé, a nielenže je naše vnímanie veľmi nepresné a deformujúce realitu. Okrem toho všetkého je naša pamäť až hrozivo deravá. Skresľuje beztak veľmi nízke rozlíšenie prvotných spomienok - ak sa pokúsite spomenúť si na svoju spálňu, vybavíte si všeobecné rozmiestnenie veľkých a dôležitých vecí, ich tvar a farbu, ale obraz nikdy nebude rovnako detailný ako to, čo by ste videli očami. Farby sú skvelým príkladom nízkeho rozlíšenia pamäte – hoci ich existujú tisíce, ľudia si zapamätajú iba 11 základných kategórií a pamäť len ťažko rozlíši odtiene v rámci nich.

To málo, čo sa v nízkom rozlíšení v pamäti uloží, časom deformuje prirodzený, ale nevedomý proces ich neskoršej rekonštrukcie. Spôsobuje, že otázky kladené policajtmi pri vypočúvaní svedkov im môžu podsunúť dovtedy neznáme informácie, a oni ich mimovoľne použijú na doplnenie medzier vo svojej pamäti. Tragické je, že presvedčenie svedkov o presnosti svojich spomienok vôbec nesúvisí s ich skutočnou spoľahlivosťou. Svedkovia preto nie ojedinele s úplnou istotou označia za kriminálnika nevinného, a to dokonca aj vtedy, keď páchateľa dlho a jasne videli. Vážnosť nedostatkov našej pamäte dokladá taktiež nasledovná skutočnosť. V USA sa z väzňov oslobodených vďaka DNA testom až 75 % dostalo za mreže kvôli mylným svedeckým výpovediam.

Existujú duchovia?

Výskum ľudského vnímania a samotných údajných prípadov strašenia ukazuje, že nemáme presvedčivé dôkazy o existencii duchov. Iste, absencia dôkazov nie je dôkazom absencie. Na druhej strane, skutočne máme niekoľko silných argumentov v prospech tvrdenia, že duchovia nie sú reálne existujúce bytosti.

Po prvé, ak sú naozaj dušami zosnulých, prečo ich vždy vidíme oblečených? Má aj oblečenie svoju „dušu“? Mimochodom, výskumníci záhadných javov zistili, že duchovia nemajú oblečené tie isté šaty, v ktorých boli pochovaní. A nejde len o šaty, ale v iných prípadoch aj o palice, psy, kone, vozy, dvere, závesy, dokonca celé lode, ktoré duchov sprevádzajú. Aj tie majú dušu? Podľa niektorých námietok nie sú duchovia „dušami“ zosnulých, ale akýmisi záznamami dejov, keď pôvodný obraz vznikol v špecifickej oblasti časopriestoru počas okamihu intenzívnej emocionálnej aktivity. Lenže ak sú ľudia schopní „otlačiť“ emócie do prostredia, prečo v Hirošime a Nagasaki nik nehlási epidémiu strašenia?

Po druhé, výskumy Joeho Nickella a viacerých psychológov ako Robert Baker, Robert Bartholomew a Keith Basterfield zistili silnú koreláciu medzi hlásením paranormálnych zážitkov a prítomnosťou osobnostných čŕt spájaných so sklonom k fantazírovaniu. Ľudí s takýmito sklonmi charakterizuje zvýšená sugestibilita, veľmi živé sny, mimoriadne živé senzorické zážitky, pričom v detstve si vytvárali vymyslených kamarátov, prisvojovali si vymyslenú identitu alebo fantazírovali inými spôsobmi.

Po tretie, ako uvádza R. C. Finucane v „Kultúrnej histórii duchov“ z r. 1984, povaha pozorovaných duchov sa v minulosti menila v závislosti od toho, v aké typy duchov sa počas danej historickej éry verilo. Alebo inak, to, akého ducha uvidíte, závisí od toho, aký typ je v danej historickej ére či v danom geografickom priestore v móde. To nielenže potvrdzuje, že duchovia sú fenoménom, ktorý vzniká medzi pravým a ľavým uchom pozorovateľa a dáva im aj ďalší, a to kultúrny a folklórny rozmer.

A zrodila sa nevysvetliteľná príhoda

Uvažujte o nasledovnom scenári. Poverčivý človek s prirodzene vysokou hladinou dopamínu v krvi sa v noci vracia domov. Kráča v tme kdesi mimo mesta. Desiatky minút vidí monotónne tmavé prostredie, počuje monotónne zvuky cvrčkov. Zhodou okolností kráča okolo cintorína alebo hrozivo vyzerajúceho starého domu. Prostredie je samo o sebe dosť sugestívne, ale o tomto konkrétnom cintoríne či dome kolujú historky o strašení.

A potom sa v kríkoch niečo pohne. Nejasný tieň sa rozhýbe, lístie zašumí, ibaže vystrašený nešťastník bude vnímať niečo celkom odlišné. Pod vplyvom pareidólie, sugestívneho prostredia, dopamínu, vlastných presvedčení, autosugescií... a k tomu všetkému sa ešte môžu pridať halucinácie spôsobené nedostatkom vonkajších vnemov a ich rozmanitosti... sa zrodí pozorovanie ducha. Osoba ho bude vidieť celkom jasne. Prelud bude pre ňu zdanlivo úplne reálny.

Na druhý deň ráno bude vydesený svedok svoju príhodu rozprávať kamarátom. Samozrejme, na všetko si nespomenie, lenže jeho pamäť tieto medzery doplní bez jeho vedomia. Vedome alebo nie, rozprávač zároveň kde-tu nejaký detail zveličí a iný opomenie. A od jedného rozprávania k ďalšiemu sa bude príbeh meniť. To si však rozprávač neuvedomí. A tak, keď bude príbeh o rok či dva neskôr rozprávaný znova, mnohé dôležité body sa zmenia bez toho, aby si to svedok uvedomil. Na svete bude mimoriadne presvedčivá príhoda pozorovania ducha. Ale mimoriadne presvedčivá iba pre toho, kto si neuvedomuje, aké zradné je ľudské vnímanie, aké nespoľahlivé je očité svedectvo a ako ľahko možno vidieť veci, ktoré neexistujú.

Poznatky o povahe ľudskej mysle síce priamo nevyvracajú existenciu duchov. Jednoznačne však zvyšujú kritériá, ktoré musí spĺňať ich potenciálny dôkaz. Očité svedectvo (ani ľahko sfalšovateľné fotky či videá) ho nespĺňa.

Bremeno dôkazu leží na pleciach tých, ktorí prichádzajú s fantastickými tvrdeniami. Napríklad mnohí fyzici by s otvorenou náručou privítali možnosť výskumu týchto záhadných bytostí – desiatky mladých vedcov by si mohli vystavať kariéry, istotne by sa rozdala prinajmenšom jedna Nobelova cena. Ibaže všetko, čo sa o problematike duchov a strašenia podarilo za posledných viac ako 150 rokov zistiť, nasvedčuje, že tieto javy patria do sféry výskumu psychológie, neurovied a folkloristiky.

-

Poznámky:
¹ Parapsychológia je na rozdiel od psychológie považovaná za pseudovedu. Kým jej raní zástupcovia sa zrejme skutočne snažili o úprimné skúmanie záhadných javov a zistenie, či existujú - napr. náš Alexander Spesz vo svojej knihe Špiritizmus či parapsychológia (1947) upozorňuje, že radšej odmietnuť množstvo skutočných paranormálnych zážitkov, pokiaľ pre ne nemáme presvedčivé dôkazy, než akceptovať za skutočný jeden, ktorý nie je pravý. Tento kritický prístup sa neskôr vytráca.

² Odkaz Houdiniho boja proti poverám a šarlatánom mohol byť ešte zásadnejší. V roku 1926 si najal velikána hororovej literatúry H. P. Lovecrafta a jeho priateľa C. M. Eddyho Jr., aby spoločne napísali knihu, ktorá mala niesť názov „Rakovina poverčivosti“ (The Cancer of Superstition). Takto chcel slávny kúzelník šíriť osvetu o svojich zisteniach týkajúcich sa duchov a iných povier. Publikovanie však prekazila jeho predčasná smrť, zachovalo sa len detailné zhrnutie obsahu od Lovecrafta a tri kapitoly napísané Eddym.

Použitá a odporúčaná literatúra
Brown, D.: Tricks of the Mind. Channel 4 Books, 2006.
Gilovich, T.: How We Know What Isn't So: The Fallibility of Human Reason in Everyday Life. Free Press, 1993.
Chabris, Ch., Simons., D.: The Invisible Gorilla and Other Ways Our Intuitions Deceive Us. Crown Archetype, 2010.
Houdini, H.: A Magician Among the Spirits. Fredonia Books, 2002.
Houdini, H.: On Deception. Hesperus Press, 2009.
Lilienfeld, S. O. et al.: 50 Great Myths of Popular Psychology. Wiley-Blackwell, 2009.
McRaney, D.: You Are Not So Smart. Gotham Books, 2011.
Milbourne, Ch.: ESP, Seers & Psychics. Thomas Y. Crowell Co., 1970.
Nickell, J.: The Science of Ghosts. Prometheus Books, 2012.
Nickell, J.: Adventures in Paranormal Investigation. University Press of Kentucky, 2007.
Nørretranders, T.: The User Illusion: Cutting Consciousness Down to Size. Penguin Books, 1999.
Radford, B.: Scientific Paranormal Investigation: How to Solve Unexplained Mysteries. Rhombus Publishing Company, 2010.
Ronald, C. F.: Appearances of the Dead: A Cultural History of Ghosts. Prometheus Books, 1984.
Sacks, O.: Hallucinations. Knopf, 2012
Sagan, C.: The Demon-Haunted World: Science As a Candle in the Dark. Ballantine Books, 1995.
Spezs, A.: Špiritizmus či parapsychológia? ARS STIGMY, 1947.
Shermer, M.: Why People Believe Weird Things: Pseudoscience, Superstition, and Other Confusions of Our Time. Henry Holt and Company, 2003.
White, M.: Veda a Akty X. Práh, 1997.
Wiseman, R.: Paranormality: Why We See What is not There. Macmillan, 2011.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet