Z jednej strany ju lemovali strmé, dovysoka vystrčené skaliská. V diaľke sa zväčšovali a zostrovali. Z druhej strany sa plazili vlny belasej vody, ploché a spenené len trocha, asi ako zle načapované pivo.
Okrem toho tu ešte bol muž a žena. Nanešťastie, obaja trochu pripečení. Našťastie, len od slnka.
Práve opustili miznúci tieň kužeľovitého balvanu. Predtým sa im zdalo, že on a jemu podobné trochu imitujú palmy. Nikto by si ich nepomýlil s rastlinami, no vytváraním tieňa palmy naozaj nahrádzali. S výnimkou poludnia. Vtedy mali obednú pauzu a tieň preto nevrhali. Presne ako teraz.



Ďaleko odtiaľ, no v obkolesení podobnej scenérie, istý muž neoplýval pohodlím. Oblé a aj ostrohranné kamene vykúkali z každého centimetra zeme. Úniku pred nimi nebolo ani pod jeho zadkom, a tak mu cez látku do pokožky otláčali surreálne znaky a obrazce. Už len zarámovať a kdesi vystaviť.
Neuvažoval o čomsi takom. Tak ako všetci, ukazoval tvár, nie jej náprotivok. Hoci ktovie, možno až na tie obrazce by si rozdiel nikto ani nevšimol.
Nepotrebovali by ste pozorovací talent, aby ste si všimli že chlap je proti niekomu alebo niečomu eminentne zaujatý a dosť ho to škrie. Dralo sa to z neho každým pórom, každým jedným svalovým šklbnutím.
Tento chlap sedel na veľkej skale a v rukách stískal udicu. Po ľavici mal pláž, po pravici pokračujúci výklenok skaly a pred sebou vodu. Zatiaľ nič nehovoril, iba pozorne sledoval pohyby udice. Hýbala sa len kvôli jeho trasľavým rukám.
Pokojná, temer stojatá voda naznačovala, že nielen jemu, ale ani vetru a vode sa akosi nič nechce.

Slnko sa pomaly nachyľovalo ku horizontu, no ubolenú dvojicu ešte stále pálilo. Navyše, úbytok síl už výrazne spomaľoval jej pochod.
Pochodovali dlho. Čoskoro snáď už nekonečné dlho. Chodidlami kráčali po rozbitom skle, na lýtka im ktosi neustále lial horúci vosk a do bedrových kĺbov im zase nejaký nedobrodinec sypal piesok. Keby to aj nebola skutočnosť, pociťovali to presne takto. Ale kráčali. Vedeli, že v okolí nenájdu možnosti na vyžitie žiadneho iného druhu než je... umieranie. Takto sa lopotili beztoho, aby si všimli, že tvárami sa čoraz viac ponášajú na múmie.
Ani jeden z ich rodičov nebol kamzíkom alebo horskou kozou. Kvôli tejto nešťastnej zhode okolností teraz na špicaté skaly len zlostne zazerali.
Neskôr muž upriamil zrak na ženu. Podišiel k nej bližšie a pozeral sa ňu stále skúmavejšie. Žena jeho pohľadu vôbec nerozumela. Jej podvedomie preto do popredia automaticky katapultovalo obavy, či náhodou nemá niečo s make-upom. Potom si uvedomila, že má v podstate všetko so všetkým, a to dokonca vôbec nie náhodou, takže sa upokojila.
Lenže zvláštne správanie muža sa stupňovalo. Došlo ku kulminácii: „Keď sa na teba pozerám,“ prehovoril jej do ucha, „bez mejkapu vyzeráš ako moja mama zamladi. To znamená, že ak sa vydáš za niekoho, kto vyzerá ako môj otec, narodím sa ti ja!“
Jednoznačne, slnko pálilo prisilno.

„Je nespravodlivé, že nemožno zmeniť svoju druhovú príslušnosť,“ mrzuto prehovoril do vetra muž na skale. „Mal som sa narodiť ako niečo iné. Napríklad ako palma. Tak by ma čakal cnostný život. Áno, keby som sa narodil ako palma! Hm, keď sa nad tým zamyslím...to by matku asi trafil šľak. A otec, ten by asi niekoho prizabil. Alebo vyrúbal.“
Radšej skontroloval udicu.
Nebrali.
Dostal nápad, ale nepozdával sa mu: „Nie, nikam nepôjdem. Kam by som išiel. Ak tu zostanem... ono to príde. Skôr či neskôr. Len trpezlivosť. Hoci na druhej strane, tu je to skôr o starnutí ako o čakaní.“
Zlostné oči nasmeroval dohora. „Nedohodneme sa?“
Nič.
Uškrnul sa.„Neodpovedáš? Žeby som ťa niečím urazil?“

Dvojica narazila na obrovskú kopu... v závoji z múch. V okamžiku vytriezveli zo začínajúcej agónie a všetky ich zmysly boli razom našponované. Aj vypestovaná komunikačná bariéra sa razom ocitla v troskách.
„Je to... to čo si myslím?!“ zašeptala žena.
„Čo iné to môže byť?!“ zaškrípal zubami muž.
„Neuveriteľné. Také... monštruózne! A pôvodca? Len si skús predstaviť, čo môže byť pôvodcom takéhoto horstva!“
Muž ponúkol rezolútnu odpoveď:
„Osud. Určite osud. Ale mňa to teší. Pre zmenu nám pod nohy nehádže len samé polená!“

Muž na skale hladil svoju vlastnoručne zmajstrovanú udicu napriek tomu, že mu ešte stále nepriniesla prvý úlovok. Dával jej čas. Bol to jej prvý deň v práci.
Hladil udicu a takto premýšľal: „Nech sa snažím koľko vládzem, neviem vyvrátiť tvrdenie, že nič zvrátenejšie ako človek neexistuje. Vôbec nič! Žiadna iná bytosť nemôže byť pôvodcom toľkých nehorázností vyvolávajúcich nekontrolovateľné dávenie! Kto nám to bol dlžný?“ Utrel si slzy, čo sa mu tisli do očí, a prsty zaťal do dlaní. Bolestne zaručal: „Nealkoholické víno! Vegetariánske rezne! Mužské akvabely!“
Aj tak nebrali.



Dvojica tentoraz natrafila na čosi menšie. Človek s odpílenými končatinami a chýbajúcou časťou pravej strany trupu.
Pokľakli k nemu a vlastné umieranie predbežne odložili na neskôr.
Z tela sa vtedy vydrali na povrch posledné zvyšky života v podobe tichého volania o pomoc. Znelo ako slabý sipot vetra.
Pri pohľade na telo, teda pardon, raneného – ruky nikde, nohy nikde a k tomu ešte odfaklené pravé plece a časti rebier - sa im zatočili hlavy.
„Omôjbože, ste v poriadku?!“ vypadlo žene z úst.
Áno, bola to dosť zbytočná otázka.
Taká zbytočná, že zmrzačeného chlapa napriahla k odpovedi: „Cítim sa dosť nesvoj, to hej. Ale dúfam, že sa z toho vykľuje len nejaké nachladnutie alebo chrípka.“
Aj muž si detailne prezrel zmrzačené telo. „Kečup a špagety!“ povedal vzápätí.
„Hovorte mi o tom niečo...“ dopovedal zmrzačený chlap a definitívne zomrel. Bol až taký mŕtvy, že viac mŕtvy už byť nemohol.

Zakrátko obe zložky zmorenej dvojice uvažovali o štvornohej chôdzi ako o prijateľnej alternatíve ku dvojnohému pohybu. Vtedy kýptiky toho, čo kedysi vytváralo ich pozornosť, zakotvili na mužovi, ktorý sedel na kraji veľkej skaly. V rukách zvieral hrubší koniec nástroja podobného prútu ako keby išlo o udicu. Na jeho opačnom konci visela šnúra. Nemala háčik a muž prút držal tak, aby sa nedotýkala hladiny.
Muž s udicou si dvojicu všimol. „Nerozumiete tomu. Zbytočne pôjdete ďalej. V tej vode sa nič nehýbe. Nie sú tam chaluhy, mušle ani ryby. Nič.“
Žena sa nie práve koordinovane pokúsila o otázku: „Toho bezrukého, bez...“
„Hej.“
„To...“
„Potreboval som udicu.“
„Ako?“
„No... nie práve najjednoduchšie!“
Únavu dvojice prudko vypudilo zhrozenie. Ozval sa preto aj muž, a s poriadnou vervou: „Takže v tejto pustatine ste z neho vyrobili... udicu?!“
„Čiastočne.“
„Každý normálny človek... Teda, myslím tým každý, kto by sa ocitol v našej situácii, by ho predsa zjedol! Ste fakt divný...“
„Žeby?“
Pridala sa aj žena: „Počujte, nie ste náhodou gej?!“
Muž na skale nazlostene zvraštil obočie. Keď sa na moment zahľadel na obrovskú masu vody, okoloidúci sa pokúsili nebadane odkymácať preč. Nepodarilo sa.
„Kam idete? Načo by ste odchádzali? Počkajte tu. Niečo sa stane. Niečo sa vždy stane. Verte mi. Skôr či neskôr. Veď aha, aj teraz sa stalo.“
Muž na pláži začal spomaľovať.
„Nepotrebuješ udicu?“ doľahlo k nemu zo skaly.


-

Ilustračný perexový obrázok: Photographersnature

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet