Príspevok nadväzuje na články Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou, Akými jazykmi sa hovorilo v Európe pred 6500 rokmi?, Akými jazykmi sa hovorilo v Európe pred 4500 rokmi?, 2000 rokov pred praslovančinou: Akými jazykmi sa hovorilo v Európe začiatkom doby bronzovej? a Jazyk bez ľudu, ľud bez jazyka? Lužická kultúra a záhadný vymretý jazyk pohltený praslovančinou

Žiaden iný jazyk nepoznačil starovekú Európu tak zásadne ako latinčina: jazyk Rímskeho impéria vytláčal reč podrobeného obyvateľstva od územia dnešného Portugalska po Moldavsko. Postupne tu vznikol súvislý reťazec dialektov, ktorých vývoj sa zavŕšil v podobe románskych jazykov.

Zdá sa však, že rozsiahle expanzie nepoznačili len históriu latinčiny, ale aj jej predhistóriu, praveké korene siahajúce do doby bronzovej.



V tomto období ešte latinčina neexistovala. Zameriame sa teda na jej širší kontext, a to na italické jazyky, skupinu indoeurópskej jazykovej rodiny, do ktorej okrem latinčiny (a dcérskych románskych jazykov) patria v staroveku vymreté faliské, sabelské (oskické a umbrijké) jazyky. A taktiež enigmatická venetčina.

Cudzí pôvod

Hoci najstaršie doklady italických jazykov pochádzajú výhradne z Apeninského polostrova (a okrajovo zo susedných regiónov), ich pôvod musíme hľadať inde.

Nie je to prekvapujúce. V praveku bolo všetko v pohybe. Artefakty – ako zisťuje archeológia, ľudia (jednotlivci, komunity, niekedy celé populácie) – ako zisťuje archeogenetika a izotopové štúdie, ale taktiež jazyky – ako demonštruje historická jazykoveda.

Pomocou historickej jazykovedy sa napríklad zistilo, že aj jazyky, ktoré napokon delili tisíce kilometrov, spočiatku susedili: hoci sa vymretou frýgičtinou napokon hovorilo Malej Ázii, arménčinou na Kaukaze, gréčtinou na južnom Balkáne, indičtinou v južnej a iránčinou v juhozápadnej Ázii, ich početné a hlboké podobnosti svedčia, že dialekty, z ktorých sa vyvinuli, sa spočiatku vyvíjali bok po boku.

Nemenej pozoruhodné poznatky priniesla historická jazykoveda pre italické jazyky.

„Zdá sa jednoznačné, že predtým, než italické kmene osídli Apeninský polostrov, sa praitalickými jazykmi hovorilo severne od Álp,“ konštatuje nemecký historický jazykovedec a expert na románske jazyky Georg Bossong.

Bossongove tvrdenie nepredstavuje okrajový názor, ale široko uznávanú hypotézu¹.

Ako môžeme vedieť, že ľudia hovoriaci ranými italickými jazykmi resp. ich spoločným predkom, praitalčinou, pôvodne neobývali Apeninský polostrov, ale namiesto toho sídlili niekde v strednej Európe?



Umožnil to výskum niektorých kultúrne špecifických výrazov.

Slová prezrádzajú zabudnutú minulosť

„Italické a germánske jazyky zdieľajú² spoločný výraz pre rudu, ktorý keltským jazykom chýba,“ upozorňuje špecialista na germánske jazyky Paul Roberge. V jazykoch týchto vetiev podľa neho nachádzame slová spoločného pôvodu (kognáty) ako aes - „meď, medená ruda, peniaze“ v latinčine, aiz - „peniaze, kov, minca“ vo východogermánskej gótčine, eir „meď“ v nordickej staroseverčine (starej nórčine) alebo er - „ruda“ v starej hornej nemčine.

Na druhej strane, keltské a germánske jazyky zdieľajú spoločný výraz pre „železo“ (galsky isarno, gótsky eisarn), ktorý je celkom odlišný od italického (napr. latinsky ferrum)

Zdieľanie pojmu pre (medenú) rudu medzi Italikmi a Germánmi, ale už nie pre železo podľa Robergeho a ďalších historických jazykovedcov naznačuje, že rané italické dialekty a dialekty vedúce ku germánskym jazykom spolu susedili, a že tie italické dialekty, z ktorých neskôr vznikli historicky doložené italické jazyky Apeninského polostrova, opustili svoj pôvodný areál pred dobou železnou, čiže najneskôr začiatkom 1. tisícročia pred n.

Čo je dôležité, toto susedstvo s dialektmi vedúcimi ku germánskym jazykom nám zároveň pomáha lokalizovať areál prvotných italických dialektov.

Pragermánčina pochádza z južnej Škandinávie (ako indikuje analýza slovnej zásoby) a/alebo severného Nemecka (ako indikujú starobylé riečne názvy). Podľa súčasných názorov sa síce vyvinula až začiatkom druhej polovice 1. tisícročia pred n. l.³, v uralských jazykoch Pobaltia sa však zachovali starobylé prevzaté slová z dialektov, ktoré pragermánčine predchádzali (tzv. predgermánčina), čo situuje prapredkov Germánov („Predgermánov“) na sever strednej Európy. Susediaci areál raných italických jazykov teda musel ležať v širšom regióne strednej Európy.

Názory na presnú lokalizáciu pravlasti italických jazykov v strednej Európe sa rôznia. Niektorí bádatelia konštatujú, že je bližšie neznáma. Viacerí iní, ako nemeckí historickí jazykovedci Helmut Rix a Michael Meier-Brügger, alebo americký expert na rané indoeurópske kultúry David Anthony, ju situujú do západnej Panónie. Naopak, nemecký indoeuropeista Norbert Oettinger uvažoval o západnom Nemecku.

Kedy existovala praitalčina a „Praitalikovia“?

Zachované písomnosti z Apeninského polostrova dokladajú existenciu italických jazykov už v 7. - 6. storočí pred n. l.: doložená je staroveká venetčina, faliština a archaická latinčina (tieto dve vytvárajú latinsko-faliskú vetvu) aj sabelské (oskicko-umbrijské) jazyky.

Podľa historickej jazykovedkyne a expertky na italické jazyky Barbory Machajdíkovej boli rozdiely medzi latinsko-faliskými jazykmi a sabelčinou už v tomto čase výrazné. Navyše vznikli nie náhlym vplyvom zvonka, ale vnútorným vývojom, čo je relatívne pomalý proces. Vznik latinsko-faliskej a sabelskej vetvy italických jazykov (teda rozpad ich spoločného prajazyka) preto podľa Machajdíkovej nastal najneskôr okolo roku 1000 pred n. l.

„Venetčina je od týchto jazykov zásadne odlišná a tieto výrazné rozdiely sú pomerne početné,“ pripomína jazykovedkyňa. „Venetčina a iné italické jazyky boli vzájomne nezrozumiteľné. Rozdiely medzi nimi boli možno podobne veľké ako medzi rumunčinou a francúzštinou.“ Do akého obdobia teda situuje praitalčinu, spoločný prajazyk venetčiny, latinsko-faliských aj sabelských jazykov? „S najväčšou pravdepodobnosťou na začiatok 2. tisícročia pred n. l.,“ hovorí.



S týmto záverom sa približne zhodujú aj najmodernejšie analýzy výpočtovej jazykovedy a väčšina súčasných historických jazykovedcov. Kým nebohý Helmut Rix datoval praitalčinu do 3. tisícročia pred n. l., podľa Davida Anthonyho sa vyvinula neskôr. Podobne argumentujú nemeckí historickí jazykovedci Wolfram Euler a Konrad Badenheuer: na prelom 3. a 2. tisícročia situujú ešte len (kontroverzný) predstupeň praitalčiny, italokeltčinu, ktorú prisudzujú komunitám unětickej kultúry (23.-17. storočie pred n. l.) z územia dnešných Čiech⁴.

Praitalikovia v Karpatskej kotline?

Ako sme videli, historická jazykoveda vypovedá o prehistórii italických jazykov dva základné fakty. Po prvé, ich raný vývoj prebehol v susedstve dialektov vedúcich ku germánskym jazykom. Po druhé, hoci nevieme s istotou kde a kedy presne, došlo k tomu niekde v strednej Európe a niekedy v 2. tisícročí pred n. l., pričom kontakt s dialektmi vedúcimi ku germánskym jazykom ustal ešte v dobe bronzovej.

Pomocou historickej jazykovedy bol ale zistený aj tretí dôležitý fakt: v dobe železnej, po prerušení kontaktov s „prapredkami Germánov“, sa dialekty, z ktorých neskôr vznikli italické jazyky Apeninského polostrova, dostali do sféry dlhodobého a intenzívneho vplyvu keltských jazykov. (Nadobudnuté podobnosti sú také výrazné, že poniektorí bádatelia ich vysvetľujú existenciou spoločného italokeltského prajazyka.)

Kde tento kontakt prebiehal?

Dánsky indoeuropeista Mikkel Nørtoft nedávno upozornil na sugestívnu indíciu. Všimol si, že rekonštruovaná praindoeurópčina neobsahuje špecifické pojmy pre holenie, britvy alebo pinzety. To podľa neho súhlasí s archeologickým záznamom, podľa ktorého sa tieto predmety objavujú dávno jej rozpade, a to v podobe prestížnych predmetov súvisiacich s rituálnym holením (nevhodných na pravidelné používanie) v mohylových kultúrach⁵ (16. až 14. storočie pred n. l.), rozšírených od južného Nemecka, kde zrejme vznikli, po Karpatskú kotlinu⁶.

Technologickú inováciu sprevádzala sémantická inovácia v jazyku – vznik špecifických výrazov pre holenie. V indoeurópskych jazykoch ich podľa Nørtofta vieme vystopovať najhlbšie práve pre keltské a italické jazyky, a to až k hypotetickému italokeltskému prototypu (*rasde/o z prakeltského *ras/zde/o a praitalického *rasde/o). „To podporuje už existujúcu hypotézu, že nositelia mohylových kultúr hovorili italokeltskými jazykmi,“ konštatuje Nørtoft.

Môžeme teda predpokladať, že v areáli mohylových kultúr existovalo kontinuum alebo prinajmenšom susedstvo raných italických jazykov s dialektmi vedúcimi ku keltským jazykom. Teda presne taká situácia, akú si vyžadujú výrazné podobnosti italických a keltských jazykov.

Ďalšie indície o prehistorickom areáli italických jazykov odkryli historickí jazykovedci v archaických miestnych názvoch Tirolska, ako aj v toponymách a osobných menách z niekdajších rímskych provincií Noricum a Panónia.

Východoalpská indoeurópčina

Hornaté Tirolsko predstavuje ideálne útočisko pre starobylé jazyky. Etruštine príbuzná rétčina tu napríklad prežívala do 3. storočia n. l. Mnohé miestne názvy ale nasvedčujú, že počas 1. tisícročia pred n. l. tu okrem Rétov po boku Keltov prežívali aj komunity hovoriace dvomi vymretými indoeurópskymi jazykmi. Rakúsky jazykovedec Cristian Kollmann ich označil ako východoalpská indoeurópčina A a B („Ostalpenindogermanisch “ A a B; pozri aj dodatky).

Tieto jazyky sa v minulosti tradične prisudzovali venetčine (A) alebo mimoriadne útržkovito známej ilýrčine (B). Kollmann ale upozorňuje, že pod „venetčinou“ by sme v tomto prípade mali rozumieť skôr bližšie neurčený, archaický jazyk italickej vetvy. „V Tirolsku a v širšom zmysle vo Východných Alpách došlo v dobe bronzovej k zvýšeniu populácie a je teda možné, že tu bok po boku žili prinajmenšom dve indoeurópske etniká a teda tu existovali dva odlišné jazyky, ktoré prišli zo severu,“ píše Kollmann. Jazykovedec pripúšťa, že časť týchto ľudí sa mohla ďalej presunúť do Talianska a z ich dialektov neskôr vznikli italické jazyky Apeninského polostrova.

Panónčina, venetčina alebo „venetčina“?

Objav východoalpskej indoeurópčiny A bol len začiatkom. Keď rakúsky jazykovedec Peter Anreiter skúmal miestne názvy a osobné mená z predrímskych čias niekdajšej rímskej provincie Panónia, okrem materiálu keltského pôvodu identifikoval aj relikty ďalšieho, bližšie neznámeho indoeurópskeho jazyka, ktorý nazval panónčina.

Podľa Anreitera panónčinou hovorili komunity, ktoré osídlili budúcu provinciu Panónia (a okolie) niekedy pred expanziou Keltov, čiže pred 5. storočím pred n. l.. Zároveň je panónčina podľa neho príbuzná východoalpskej indoeurópčine (ktorú označuje ako Ostalpenblock). Dokonca konštatuje, že od západného Švajčiarska, nemecko-rakúskeho a švajčiarsko-talianskeho pohraničia sa až po Maďarsko tiahne oblasť, v ktorej fonológia a tvaroslovie toponýmie a starovekých osobných mien naznačuje existenciu starodávneho kontinua dialektov, ktorými hovorili „Indoeurópania, ale žiadni Kelti“.



Podobnú analýzu vykonala uznávaná španielska historická jazykovedkyňa Blanca María Prósper. Skúmala staroveké osobné mená nielen Panónie, ale aj susediacej provincie Noricum (väčšina dnešného Rakúska a časť Slovinska) a severného Talianska. V Noricu identifikovala „italický materiál“, pričom konštatuje, že viaceré skúmané osobné mená skúmaného územia pôsobia mimoriadne archaicky a izolovane, z čoho podľa nej vyplýva, že ide o „posledné zvyšky rozsiahleho kontinua italických jazykov“, ktoré v tejto oblasti existovalo v praveku.

Prósper však odmietla postuláciu nového jazyka („panónčiny“). Jeho materiál považuje za italický, pričom vzhľadom na archaickosť historicky doloženej venetčiny navrhuje: „pokiaľ nemáme lepšiu možnosť, rozumným postupom by bolo [tu skúmaný] italicky pôsobiaci materiál považovať za venétsky“⁷. Taktiež upozorňuje, že predpokladaný široký stredoeurópsky areál archaických italických jazykov nebol v praveku úplne súvislý, ale zrejme prerušovaný enklávami alebo aj širšími areálmi bližšie neznámeho počtu ďalších indoeurópskych jazykov.

Zostali aj na severe?

Ako sme videli, vďaka historickej jazykovede sa našli početné indície, ktoré naznačujú, že prienik italických jazykov do dnešného Talianska neznamenal totálnu migráciu komunít, ktoré nimi hovorili. Italicky hovoriace populácie podľa všetkého prebývali až do druhej polovice 1. tisícročia prinajmenšom v oblasti od Východných Álp po Karpatskú kotlinu, kde pred expanziou Keltov a Rimanov, čiže v prvej polovici 1. tisícročia pred n. l., existoval rozsiahly reťazec archaických dialektov podobných historicky doloženej venetčine.

Kedy však nastal príchod raných Italikov na Apeninský polostrov? A hovorilo sa italickými jazykmi aj severne od Panónie a Norica?

O tom si povieme nabudúce :)

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

-

Za odborný dozor, konzultácie a pomoc s odbornou literatúrou autor ďakuje historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej PhD. Za dodatočné konzultácie pre článok ďakuje archeológovi Pavlovi Jelínkovi PhD.

Dodatok 1: Relikty východoalpskej indoeurópčiny A a B
Príklady tirolskej toponýmie podľa Cristiana Kollmanna – názvy možno odvodiť z indoeurópskeho pratvaru cez rekonštruované medzitvary východoalpskej indoeurópčiny A („venetčina“) alebo B („ilýrčina“):
Ostalpenindogermanisch A: Virgl (malý pahorok) z *fírgolo- „malá vyvýšenina“, Ziller z *kíl-ro- „poháňací“ (potok), Kortsch (miestna časť obce) z *χord-jo-  „prekážka“, Taufers (viackrát sa vyskytujúce označenie) z *θúb-ēr „úžina údolia“, Timmel (priechodová oblasť) z *θimlo- „hmlisté miesto“, Fimba (oblasť so salašmi) z *fingwā „pevné miesto“.
Ostalpenindogermanisch B: Burgeis (miestna časť obce) z *bargōsjo- „zoskupenie chát“, Tiers (obec) z *digérjo- „hlinené chatrče“, Gruns (názov niekoľkých gazdovstiev) z *grúnno-, „sypké podložie“, Bergisel (malý pahorok) z *burgúsino- „vyvýšenina“, Stuls (časť obce) z *stúllo- „stajňa“, Gummer (časť obce) z *gúmro- „ohrada“, Luns (časť obce)z *lúnno- „prepadlina“)

Dodatok 2: Ilýrčina v Alpách?
Cristian Kollmann varuje pred stotožnením „ilýrčiny“ identifikovanej v toponýmii Tirolska s historickou ilýrčinou. Existujú však viaceré náznaky, ktoré poukazujú na ich príbuznosť.

Hlavným rozdielom východoalpskej indoeurópčiny A a B je reflex medie aspiraty *bh v podobe neznelej frikatívy (údajná venetčina) alebo znelej plozívy (ilýrčina).

Inými slovami, nastalo zachovanie špecifickej, s prídychom vyslovovanej spoluhlásky praindoeurópčiny *bh v podobe neznelej „trenej“ (vyslovuje sa s výrazným zúžením artikulačných orgánov) spoluhlásky f alebo znelej záverovej spoluhlásky b. „Mesapčina mala tiež b a nie f, nevieme však, či by to mohlo indikovať súvislosť,“ konštatuje Machajdíková.

Mesapčina predstavuje staroveký vymretý jazyk juhovýchodného Talianska – osobné mená a toponýmia v tejto oblasti značne pripomínajú územie tradične považované za ilýrske, čo naznačuje príbuznosť týchto jazykov – východoalpská indoeurópčina B by mohla predstavovať tretieho člena tejto vymretej, prakticky neznámej vetvy indoeurópskych jazykov.

Súvislosť s Ilýrčinou podporuje aj skutočnosť, že z dnešného Tirolska a okolia máme doložené staroveké kmene Breónov (Breuni, Breones) a Genauniov, ktoré grécky historik Strabo (64/64 pred n. l. – 24 n. l.) označil za ilýrske.

Poznámky:
1 Dosvedčí to prakticky každá súčasná jazykovedná monografia venujúca aspoň niekoľko riadkov dávnej histórii indoeurópskych jazykov.
2 Poznáme aj ďalšie korešpondencie, napr. v názvov zbraní („oštep“: latinsky sparus, v starej hornej nemčine sper; „luk“ latinsky arcus, v gótčine arhvazna).
3 Najstaršie nápisy germánskych jazykov, datované do 1. a 2. storočia n. l., sú písané jazykom veľmi blízkym rekonštruovanej pragermánčine.
4 Severné skupiny unětickej kultúry podľa nich hovorili dialektmi vedúcimi ku germánskym jazykom
5 Ďalšie informácie k nej nájdete v týchto článkoch.
6 Podľa archeológa Pavla Jelínka sa tieto predmety na našom území objavujú až oveľa neskôr, koncom doby bronzovej, aj to veľmi ojedinele.
7 Zároveň pripúšťa, že naše neúplné vedomosti o venetčine môžu brániť, aby sme ju odlíšili od iných starobylých italických dialektov, ktorými sa hovorilo severne a západne od areálu historických Venetov severného Talianska.

Literatúra:
^{Anreiter, P. (2001): Die vorrömischen Namen Pannoniens. Archaeo lingua.
Anthony, D. (2007). The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton University Press.
Bossong, G. (2017): Italic. In: Klein, M. W. (ed.) Handbook of Comparative and Historical Indo-European Linguistics vol. II. De Gruyter Mouton, s. 733-874.
Euler, W., Badenheuer, K. (2009): Sprache und Herkunft der Germanen. Inspiration Un Limited..
Furmánek, V. et al. (2015): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. Archeologický ústav SAV.
Chang, W. a kol. (2015). Ancestry-Constrained Phylogenetic Analysis Supports the Indo-European Steppe Hypothesis. Language 91(1):1–51.
Kollmann, C. (2008): „So spannend können Familiennamen sein!" Prednáška z 23. 8. 2008, text dostupný https://www.scribd.com/document/3298143/Vortrag)
Kortlandt, F.H.H. (2018): The Expansion of Indo-European Languages. The Journal of Indo-European Studies 46, 219-231.
Mallory, J. P. (1989): In Search of the Indo-Europeans. Thames & Hudson.
Mallory, J.P.; Adams, D. Q. (1997): Encyclopedia of Indo-European Culture. Fitzroy Dearborn Publishers.
Mallory JP, Adams D.Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.
Martzloff, V., Machajdíková B. (2018): Convergences métriques méconnues entre la poésie vénète et la poésie paléo-sabellique: inscriptions paléo-vénètes de Lozzo Atestino et de Pernumia / Cartura, stèles sud-picéniennes de Crecchio et de Bellante, guerrier de Capestrano. Graeco-Latina Brunensia 23 / 1.
Meier-Brügger, M. (2010): Indogermanische Sprachwissenschaft (9. vydanie). De Gruyter.
Nørtoft, M. (2017): Shaving the Warrior: Archaeo-linguistic investigation of Indo-European warrior identity from the Eneolithic to the Bronze Age - prestige razors and ideology. Diplomová práca, University of Copenhagen.
Oettinger, N. (1997): Grundsätzliche Überlegungen zum Nordwest-Indo-germanischen. Incontri linguistici 20, 93-110.
Oettinger, N. (2003): Neuerungen in Lexikon und Wortbildung des Nordwest-Indogermanischen. In: Bammesberger A. (ed.) Languages in Prehistoric Europe. Winter. 183—194.
Polome, E. C. (1995): Diachronic stratification of the Germanic Vocabulary. In: Rauch, I. & Carr, G. F. (eds.), Insights in Germanic linguistics I: methodology in transition. De Gruyter Mouton, pp. 243-264.
Rix, H. (2003): Ausgliederung und Aufgliederung der italischen Sprachen. In: Bammesberger, A., Venneman, T. (eds.) Languages in Prehistorie Europe. Winter, s. 147-172.
Roberge, P. (2010): Contact and the History of the Germanic Languages. In: Raymond Hickey (ed.): The Handbook of Language Contact. John Wiley & Sons, 406-431.}

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet