04.02.2012-20:39:00   |   Peter Lenárt
#Živá príroda
#Myslenie
Správna odpoveď by asi bola, že aj genetika, aj kultúra hrajú svoju rolu. Rozdiely v túžbe týkajúce sa sexuálnych partnerov, vzťahov a všeobecne sú však pravdepodobne podmienené hlavne geneticky. V ďalších riadkoch si môžete prečítať prečo a ako by podľa poznatkov biológie mali byť základné túžby mužov a žien v tejto oblasti odlišné, a potom sami posúďte, či sa takto vytvorený obraz podobá skutočnosti.



Náklady na rozmnožovanie

Veľmi významným faktorom, ktorý ovplyvňuje taktiku samcov a samičiek pri výbere sexuálnych partnerov, sú rozdielne náklady na produkciu pohlavných buniek. Produkcia samčích pohlavných buniek (alebo inak povedané mikrogamét) je energeticky nenáročná a jeden samček je ich často schopný vyprodukovať toľko, že by bol teoreticky schopný oplodniť desaťtisíce samičiek. Tvorba samičích pohlavných buniek (teda makrogamét) je energeticky oveľa náročnejšia, čo vyplýva už z faktu, že makrogaméty sú obyčajne niekoľkokrát väčšie a na rozdiel od pohyblivých mikrogamét musia obsahovať aj živiny pre budúci plod.

Táto odlišnosť spôsobuje, že vo všeobecnosti by malo byť pre samčekov najvýhodnejšie snažiť sa o čo najčastejšiu kopuláciu s čo najväčším počtom partneriek bez ohľadu na ich kvalitu, keďže ich náklady sú také malé, že aj zlý potomok sa stále oplatí, zatiaľ čo samičky by sa mali snažiť hlavne o výber čo najkvalitnejšieho partnera. Nielen u ľudí totiž platí, že na rozdiel od muža, žena hoci aj so stovkami partnerov by stále mohla mať len toľko detí ako tá s jedným.


-


Lenže situácia nie je až taká jednoduchá. Existujú rôzne výnimky, pre ktoré sa môže promiskutia oplatiť aj samiciam. Napríklad u opíc je pomerne časté, že dospelí samci zabíjajú mláďatá, ktoré nie sú ich vlastné (infanticída). Samičky šimpanzov Bonobo sa však o svoje mláďatká báť nemusia, pária sa totiž prakticky s každým samcom v skupine, čo má za následok, že si žiadny z nich nemôže byť istý, či nie sú jeho. Prirodzene, infanticída u tohto druhu nebola pozorovaná.



Proti polygamii, v prospech prieberčivosti

Rovnako existujú dobré dôvody, prečo nie sú samci vo všetkých druhoch bezvýhradne polygamní a absolútne neprieberčiví. Obyčajne sú tým dôvodom samice, pre ne je totiž situácia v „základnom nastavení“ sexuálneho rozmnožovania nevýhodná, keďže ony sú tie, čo do rozmnožovania vkladajú viac energie už pri tvorbe pohlavných buniek, nehovoriac o tehotenstve a starostlivosti o potomka. Majú však k dispozícií veľa účinných spôsobov, ako spraviť situáciu spravodlivejšou.


-



Pre samice je výhodné prinútiť samca investovať čo najviac energie do fázy ešte pred pohlavným stykom, to obyčajne vedie k predlžovaniu fázy dvorenia či odkladaniu kopulácie napríklad až na dobu po výstavbe hniezda, nahromadenia zásob potravy, prípadne k vyžadovaniu daru od samca. S každou chvíľou a kúskom energie naviac, ktoré samec vynaloží na rozmnožovanie, sa pre neho stáva menej výhodným pokúšať sa o sex s každou samičkou a výhodnejším snažiť sa vybrať si čo najkvalitnejšiu partnerku.

Od istej úrovne to môže viesť až k tomu, že sa pre otca stane výhodnejším zostať pri partnerke a starať sa spolu s ňou o mláďatá, aby sa ich čo najviac dožilo dospelosti, ako splodiť nepatrne viac potomkov, nechať ich na starosť len matke, a tým ich vystaviť väčšiemu riziku smrti pre menší prídel živín a podobne. Rovnakým mechanizmom sa dá vysvetliť, že niektoré zvieratá, napríklad labute, sýkorky ale aj ľudia, tvoria viac-menej monogamné vzťahy, ktoré vydržia roky či dokonca po celý život.

Samozrejme, zvyšovanie nákladov na reprodukciu pre samcov nie je jediný dôvod, prečo sa niektoré druhy aspoň čiastočne uchyľujú k monogamii. U ľudí (ale aj u množstva iných živočíchov) je počet narodených detí mužského a ženského pohlavia veľmi blízko pomeru 1:1. V stave, kedy je počet príslušníkov oboch pohlaví približne rovnaký, je zrejmé, že ak budú mať niektorí jedinci viac ako jednu partnerku, iní zákonite nebudú mať žiadnu, čo je určite podstatne horšie ako mať len tú jednu. A preto sa dá očakávať, že samci si budú nakoniec, priamo či nepriamo, navzájom brániť v tom, aby mali viac partneriek.



Túžby a spoločnosť formované génmi?

Keď spojíme všetko, o čom tu píšeme, a aplikujeme to na ľudí, vznikne hrubý model toho, ako by malo naše „genetické dedičstvo“ formovať naše túžby a spoločnosť. Podľa tohto modelu by malo vo všeobecnosti platiť, že muži túžia po tom, aby mali sex s čo najväčším počtom žien, pričom však uprednostňujú tie, ktoré považujú za pekné. Ženy by mali väčšinou túžiť po jednom dokonalom partnerovi a všeobecne mať menšie sklony k promiskuite, prípadne by ju mali používať ako prostriedok k dosiahnutiu nejakých cieľov - na rozdiel od mužov, ktorí by ju vyhľadávali hlavne pre samotnú „radosť“ z aktu.

Monogamia (aspoň taká na oko) by mala byť bežnejšia ako polygamia, ktorú by si na rozdiel od nevery (tú možno v istej miere očakávať vždy) mali byť schopní dovoliť len vplyvní a bohatí ľudia, schopní uživiť viac partneriek, a zároveň by boli odolní voči nespokojnosti ostatných. Teraz je už len na vás zvážiť, či sa tento obraz podobá realite.

Zdroje:

Flegr, J.: Evoluční biologie, 2. vydanie. Praha: Academia, 2009. Str. 268 – 278. ISBN 978-80-200-1767-3
Leimar, O., Karsson,B., Wiklund, Ch. (1994): Unpredictable food and sexual size dimorphism in insect. Proc.R. soc. London, Ser. B 258, 121 -125.
de Waal FB. 1997: Bonobo: the forgotten ape. Berkelely (CA): Univ California Pr. 210 p.
Wedell, N. (1993): Spermatophore size in bushcrickets – Comparative evidence for nuptiial gifts as a sperm protection device. Evolution 47, 1203-1212

-

Perexová foto: Mark Dunne
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail